Denník N

Moje umenie je lepšie než tvoje

Laureáti Ceny Oskára Čepana 2017.
Laureáti Ceny Oskára Čepana 2017.

Debaty o tom, či ceny za umenie majú zmysel, či je možné súťažiť v umení tak ako v športe, sa vedú všade na svete.

Autorka je členkou Správnej rady OZ Progresívne Slovensko

Viete, kto vyhral tohoročnú Cenu Oskára Čepana? Všetci. Ak vám chýba pointa tohto vtipu, tak buď nerozumiete súčasnému umeniu, alebo symbolickým gestám. To, že ste o tejto cene možno nikdy nepočuli, je len priťažujúca okolnosť. Čomu nerozumiete? Nemáme čas vám to vysvetľovať, chceme otvoriť diskusiu.

Tohoročné udeľovanie slovenskej ceny za vizuálne umenie pre umelca do 40 rokov skončilo naozaj rozpačitými pocitmi. Finalisti namiesto vytvorenia súťažných diel, na základe ktorých by porota mohla rozhodnúť o víťazovi, vytvorili spoločné dielo, čím de facto celý proces udeľovania ceny znemožnili a namiesto diskusie, ktorú údajne chceli vyvolať, zanechali len trápne ticho.

Bohužiaľ, tak úplne nedokázali presvedčiť ani len úzky okruh odbornej verejnosti o tom, že toto gesto malo výrazný zmysel alebo váhu. Skúsme sa však namiesto hodnotenia ich konania, či kvality organizácie samotného podujatia, ktoré bolo údajne predmetom ich kritiky, zamyslieť nad tým, aký je zmysel cien a súťaží v oblasti umenia.

Keď známy britský spisovateľ Julian Barnes označil v roku 1987 prestížnu literárnu cenu Man Booker Prize za „snobské bingo“, stal sa tento termín posmešným idiómom pre mnohé podobné ceny. V roku 2011 Barnes Man Booker konečne vyhral a svoje predošlé tvrdenie doplnil tým, že táto charakteristika platí do momentu, kým cenu vyhráte a následne zistíte, že porotcovia sú tými najmúdrejšími hlavami v literárnom vesmíre.

Debaty o tom, či ceny za umenie majú zmysel, či je možné súťažiť v umení tak ako v športe, či vysoké finančné ceny nie sú len zneužívaním umenia v prospech sponzorov, alebo či je možné pri ich udeľovaní vyhnúť sa elitizmu a nepotizmu, sa vedú všade na svete. Na druhej strane sú však takéto súťaže často tými najviditeľnejšími udalosťami v oblasti umenia, ktoré majú potenciál preniknúť k širšiemu publiku, priniesť krátku správu o súčasnom umení verejnosti (a to aj za cenu kontroverzie) a v konečnom dôsledku zvyšovať trhovú hodnotu umeleckých produktov.

Nesporne dôležitým prínosom mnohých súťaží v umení je rozoznanie a podpora nových talentov, ktorým umožní dostať sa do povedomia a potenciálne vyrásť. Po dobré príklady nakoniec nemusíme chodiť ďaleko – vďaka slovenskej súťaži Poviedka, ktorá ako iniciatíva pôvodne malého súkromného vydavateľstva existuje už viac ako 20 rokov, sa na Slovensku dostalo do povedomia množstvo začínajúcich autorov, ktorí dnes formujú literárnu scénu.

Pri iných cenách či súťažiach ide skôr o manažment prestíže a povedomia etablovaných umelcov, príležitosť vytvoriť auru a mýtus, a v neposlednom rade o kultiváciu a rozvoj národnej scény a možnosť porovnávania v medzinárodnom meradle. Úroveň a charakter prihlásených prác, zloženie poroty, kompozícia shortlistu, spoločenský a umelecký rozmer výberu víťaznej práce, spôsob a úroveň organizácie podujatia, či schopnosť naozaj preniknúť do širšieho povedomia – to všetko podáva komplexný obraz istého výseku umeleckej scény a nastavuje mu zrkadlo.

Na konci každej debaty o umeleckých súťažiach a cenách vždy ostane večná otázka, do akej miery je možné objektivizovať posudzovanie umenia a prísť k dobre vyargumentovaným záverom ohľadne posudzovania umeleckých artefaktov. Samotná diskusia o tejto otázke je neoddeliteľnou súčasťou umenia odjakživa. Hoci v časoch, keď objektívna argumentácia prestáva byť relevantná aj v oveľa explicitnejších oblastiach života, ako je umenie, nadobúda dosť odlišné kontúry.

Teraz najčítanejšie