Denník N

Akoby sa mŕtvi vracali, alebo akoby sme my vchádzali k nim

Štyri prozaické texty v knihe W. G. Sebalda Vysťahovalci sú nádhernou kombináciou prózy, cestopisu a eseje o ľudskej pamäti. Sú však aj úvahou o vyrovnávaní sa s tými najtemnejšími udalosťami moderných dejín. Mimoriadne múdra a krásna kniha.

Keď sa pozrieme na minulý čas zvrchu, všimnúť si môžeme veľké dejinné pohyby. Po mapách sa prelieva čas, vojská, utečenci, presúvajú sa hranice, národy i bojové fronty. Dejiny však tvoria ľudia. Každý sám za seba, hoci zväčša v duchu či v záujme čohosi vyššieho.

Fenomenálny nemecký prozaik W. G. Sebald sa v knihe Vysťahovalci (vydal BRaK v preklade Milana Žitného) pozerá na dejinné zvraty a posuny dvadsiateho storočia z celkom nezvyčajného uhla pohľadu. Na svetové vojny i obdobia medzi nimi totiž nahliada optikou ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domoviny a vrhnúť sa do nových životov nielen na iných miestach, ale často aj s inými menami.

Štvorica prozaických textov v knihe Vysťahovalci však nie je len o „živote inde“. Je to zároveň aj hlboká úvaha o nepochopiteľnom fungovaní komplikovaného stroja menom ľudská pamäť.

Splatiť všetky dlhy

Vďaka vydavateľstvu BRaK máme jedinečnú príležitosť splatiť svetovej literatúre jeden obrovský dlh. Až teraz, v roku 2017, totiž prichádza na svet prvá kniha W. G. Sebalda preložená do slovenčiny.

W. G. Sebald (1944 – 2001) patril už počas svojho krátkeho života k absolútnej špičke európskej a svetovej literatúry. Jeho meno bolo v posledných rokoch dvadsiateho storočia viackrát spomínané medzi horúcimi kandidátmi na Nobelovu cenu za literatúru. Bývalý sekretár Švédskej akadémie Horace Engdahl vyslovoval jeho meno jedným dychom s takými hviezdami ako Ryszard Kapuściński či Jacques Derrida. Podobne ako pri Kapuścińskom sa tak, žiaľ, nestalo ani v prípade Sebalda. Životy oboch spisovateľov prerušila predčasná smrť.

W. G. Sebald sa ako syn bývalého príslušníka Wehrmachtu (otec bol až do roku 1947 v zajateckom tábore a Sebalda v tom období vychovával starý otec) pozerá na otázky pamäti a vyrovnávania sa s traumou, akou bola pre celú Európu druhá svetová vojna, z celkom inej perspektívy.

Na jednej strane svet sleduje očami príslušníka agresorského národa, ktorý sa musí čestne postaviť ku všetkému napáchanému zlu, ku všetkým hrôzam, ktoré spôsobil. Na druhej strane vníma povojnovú skutočnosť ako obyčajný človek, ktorý sa vojny nezúčastnil, nezažil ju, no predsa cíti na podnebí akúsi zvláštnu pachuť. Trpkú. Pachuť krvi. A celý čas sa mu zdá, že tomuto zvláštnemu svetu pofŕkanému červenými kvapkami je niečo dlžný. „Čoraz väčšmi som cítil, že duchovné zbedačenie Nemcov a ich strata pamäti, s ktorou som bol konfrontovaný, šikovnosť, s akou všetko zamietli pod koberec, mi začala ísť na nervy.“

Záblesky a tmavé hlbiny

Zrelý človek za prahom staroby má v spánku i počas bdenia pred očami akési zvláštne záblesky. Pamäť? Vidí seba ako dieťa, ale v inom živote. Čo to je? Nevieme. Iný si zas pamätá veci zo životov, ktoré prežili jeho predkovia, a niečo z toho preniesli aj naňho, hoci ich osobne nepoznal. Áno, pamäť bunky. A ďalší zisťuje, že nepoz­ná vlastných predkov, vlastnú rodinu, a púšťa sa na cestu proti prúdu času, aby zistil, kým je v skutočnosti aj on sám.

Takto W. G. Sebald pracuje s témou pamäti. V dobre rozbehnutých bežných ľudských životoch sa zrazu zjaví čosi, čo náš pohľad prudko skrútne smerom dozadu. Ako keď sa v chlpatom koberci zjaví dávno stratený špendlík – vždy ho nájdeme. Bosou nohou.

Sebaldove prózy sú však aj úvahou o spoľahlivosti ľudskej pamäti. Čo je ešte skutočné a nakoľko už do spomienok preniká fantázia a fikcia? A zároveň je tu aj otázka, dokedy je pamäť dobrým sluhom a kedy nás už začína pretlak spomienok nemilosrdne zraňovať.

Veľmi presne to definuje Ambros Adelwarth, hrdina tretieho Sebaldovho príbehu, vo svojich zápiskoch z ciest po Európe a Ázii: „Spomienka, dodáva v postskripte, mi neraz prichodí ako hlúposť. Človeku robí ťažkú hlavu, spôsobuje závraty, akoby ani nehľadela späť záhybmi času, ale z veľkej výšky dolu na zem z jednej z oných veží, ktoré sa strácajú v nebi.“

Vykorenení?

Sebaldove postavy sa v dôsledku pohybu dejinných tektonických platní ocitli ďaleko od miest, kde sa narodili, a kde ich predkovia zapustili široko rozvetvené generačné korene. Ich príbehy nikdy nerozpráva v prítomnom čase, vždy ide o rekonštrukciu, o ohliadnutie sa, o spriadanie krehkých vlákien pamäti.

Doktor Henry Selwyn odišiel na prelome 19. a 20. storočia z Litvy vo vlne „amerického“ vysťahovalectva. Bol ešte dieťa, keď vystúpil na britskú pevninu, a spolu s ďalšími emigrantmi márne pohľadom pátral po povestnej Soche slobody z newyorského prístavu. Svojej neskoršej žene ešte dlho tajil svoj skutočný pôvod i pravé meno – Hersch Seweryn. Rozprávačov učiteľ Paul Bereyter z druhého príbehu, krehký a mimoriadne inteligentný muž, bol len štvrtinovým árijcom v čase, keď aj sto percent mohlo byť na prežitie primálo. Taký človek je priľahkým sústom pre mlyny doby a útek bol jedinou možnosťou.

Strýko Ambros Adelwarth sa s viacerými ďalšími členmi rodiny ocitol v USA v období medzivojnovej krízy. Na stene im celý čas visí olejomaľba rodnej dediny a Ambros už nikdy nikde nezapustí korene – zvolí si údel večného tuláka.

Maliar Max Ferber z posledného príbehu, ktorého spolu so Sebaldom stretávame v šesťdesiatych rokoch v Manchestri, utiekol do Veľkej Británie ako malý chlapec v roku 1942. Jeho židovskí rodičia to však už nestihli. V šesťdesiatych rokoch intenzívne pracuje vo svojom ateliéri a nič mu nie je odpornejšie, ako byt, v ktorom sa utiera prach. Je to totiž popretie plynutia času. „Nikde sa necíti lepšie ako tam, kde veci môžu nerušene ležať pod sivozamatovým sintrom, ktorý vzniká, keď sa hmota, kúsok po kúsku, rozplýva v ničotu.“

Všetky postavy z knihy začínajú nové životy na nových miestach, učia sa stáť na pohyblivých pieskoch neznámeho sveta a nie vždy majú dostatok síl na to, aby túto situáciu ustáli. Vrátiť sa? Áno, ale niekedy len vyzdvihnúť si jednu neprevzatú zásielku – vlastnú smrť.

Vyrovnať sa s neprežitým

Nezrozumiteľné záblesky pamäti sa niekedy vynoria pri pohľade na fotografiu. Statický obraz rozhýbe hrdzavý stroj spomienok. Tenká vrstva striebra na starom papieri sa stáva symbolom pamäti, krehké bytosti sa uchovávajú na obrázku, ktorého rozpad je nezvratný. S fotografiami intenzívne pracuje Sebald nielen vo Vysťahovalcoch, ale aj v ďalších dielach. Nie sú to však len ilustrácie. Fotografia v Sebaldovom texte je samostatným organizmom a nitka, ktorá sa vinie medzi obrázkami, rozpráva vlastný príbeh plný nejasností a rozostrených plôch.

Vyrovnávanie sa s minulosťou je leitmotívom Sebaldovho literárneho diela. Viaceré rozprávačské (či rozpomínacie) postupy, ktoré použil v knihe Vysťahovalci, neskôr rozpracoval vo svojom najslávnejšom románe Austerlitz. Aj tu sledujeme starnúceho muža, profesora Jacquesa Austerlitza, žijúceho v Anglicku, ktorého celý život sprevádzajú zvláštne sny, záblesky akoby z iného sveta. Postupne zisťuje, že sa nenarodil tam, kde si myslel, a ľudia, ktorí ho vychovali, neboli jeho skutoční rodičia. Prežil cudzí život. Požičaný.

Narodil sa v Prahe a v útlom veku nasadol na vlak (Wintonov?), ktorý zachránil stovky židovských detí pred smrťou. Ako starý muž putuje po Európe a pátra po stopách svojich biologických rodičov. Nachádza útržky. V Terezíne. Na fotografiách. V pamätiach neznámych známych. Nič isté. Ale aspoň niečo.

„Otázka pamäti je morálnou chrbtovou kosťou literatúry,“ povedal W. G. Sebald v poslednom rozhovore pre britský The Guardian pred nečakanou smrťou. Jeho knihy, či už Austerlitz alebo Vysťahovalci, sú dôkazom toho, že tému vyrovnávania sa s minulosťou považoval za mimoriadne dôležitú. Oživovať mŕtvych, ktorí zahynuli kruto a nespravodlivo, to je naša skutočná mravná povinnosť. Prečo? Pretože im môžeme klásť otázky. Vždy nám, aj dávno mŕtvi, ochotne zodpovedia. Ako píše W. G. Sebald: „Dopredu a dozadu, jeden raz, dva razy, som listoval v albume v to popoludnie a odvtedy som si v ňom ustavične znova listoval, lebo pri prezeraní fotografií, ktoré v ňom boli obsiahnuté, mi skutočne prichodilo a ešte stále mi prichodí, akoby sa mŕtvi vracali, alebo akoby sme my vchádzali k nim.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie