Odkaz MMŠ: O starnutí a šťastí

Od roku 2008 máme dôkazy o tom, čo psychológovia tušili už niekoľko desaťročí: krivka spokojnosti s naším životom má podobu U – najvyššia je na prahu dospelosti, najnižšia okolo 46. roku a potom opäť stúpa. Ak sa dožijete osemdesiatky, máte šancu byť rovnako šťastní, ako keď ste mali osemnásť. Dôkazy zverejnili v roku 2008 dvaja ekonómovia (David Blanchflower a Andrew Oswald), keď analyzovali mnohé dlhoročné výskumy šťastia v 72 krajinách sveta.

Odvtedy sa vedie debata o tom, kde sú príčiny onej „krízy stredného veku“, teda zostupu krivky spokojnosti so životom na úplné dno. Nedávno vyšli na túto tému tri knihy, z ktorých komentátor Financial Times Jonathan Derbyshire v tejto eseji vydestiloval nejaké závery.

Autor jednej z kníh Kieran Setiya má tesne po štyridsiatke a hypotézu potvrdzuje vlastnou skúsenosťou, keď spozoroval príznaky vlastnej krízy už v 35. roku veku. Jednu z predpokladaných príčin pomenoval už psychoanalytik Elliot Jaques v 60. rokoch, keď hovoril o „paradoxe“ toho, že hoci sa práve v strednom veku dostávate na vrchol, súčasne po prvý raz zisťujete, že na horizonte sa objavila smrť, ktorá mala dovtedy len abstraktnú podobu.

Ale ďalšou príčinou môže byť to, čo Setiya ukazuje na príklade britského filozofa z 19. storočia Johna Stuarta Milla, ktorého kríza postihla predčasne už v dvadsiatke, ale to bolo aj preto, lebo Mill bol predčasne dospelý. Stal sa totiž obeťou výchovy svojho otca, ktorý trval na tom, že muž nesmie v živote stratiť ani minútu a od začiatku sa zdokonaľovať: jeho syn John sa teda už od troch rokov učil po grécky a keď mal sedem rokov, ovládal antickú filozofiu a Platónove dialógy.

Všetko smerovalo k tomu, že Mill veľmi skoro dosiahne veľké úspechy (čo sa aj stalo), ale práve preto si okolo dvadsiatky položil otázku: Predstav si, že sa ti naraz splní všetko, čo si si v živote predsavzal. Budeš potom šťastný? Odpoveď znela: nie. Práve naopak, Millovi sa pri tomto myšlienkovom experimente zrútila celá konštrukcia jeho života.

Toto sa dá zovšeobecniť. Ak v strednom veku dosiahneme ciele, ktoré sme si v mladosti stanovili, prichádza prázdnota a pocit, že sa lúčime so životom. Problém je v tom, že sme kultúrne nastavení si takéto ciele stanovovať, namiesto toho, aby sme životom prechádzali menej účelovo. Je to asi taký rozdiel, ako keď ideme domov autom z práce namiesto toho, aby sme sa vybrali na prechádzku, ktorá nemá cieľ.

Dôvod, prečo sa po prekonaní tejto krízy postupe zvyšuje radosť zo života, vôbec nie je jasný. Vieme napríklad, že existuje veľký kultúrny rozdiel medzi tým, ako starí ľudia vnímali osobnú minulosti v antike a dnes. Starí Gréci nepovažovali minulosť za „zmysluplnú emocionálnu kategóriu“, kým židovsko-kresťanská morálka nás naopak utvrdzuje v tom, že naša minulosť je súčasťou prítomnosti a má morálny rozmer.

Autorka ďalšej knihy Martha Nussbaum však tvrdí, že aj dnes medzi nami žijú „Gréci a Rimania“, napríklad jej matka (má 104 rokov), ktorá nikdy nehovorí o minulosti. Nie je isté, ktorý prístup k minulosti je vhodnejší pre rast krivky šťastia na staré kolená.

„Možno je celý problém neriešiteľný,“ píše Derbyshire. Všetky otázky, na ktoré sa autori a autorky troch kníh – sami v rôznych fázach života – pokúšajú nájsť odpoveď, sú len trvalou súčasťou ľudského údelu. Sčasti preto, lebo sme smrteľní, sčasti preto, lebo sme nedokonalí.