Ad.: Aj konzervatívnejšie Poľsko je bližšie k naplneniu Istanbulského dohovoru ako my

Autor je poradca poslankyne Európskeho parlamentu Anny Záborskej

Vo verejnej diskusii o témach, ktoré rozdeľujú spoločnosť, je objektívna analýza založená na faktoch vždy prínosom. Otázka, či by Slovensko malo ratifikovať takzvaný Istanbulský dohovor, k týmto témam patrí. Svedčí o tom kampaň jeho odporcov, aj reakcie tých, ktorí ratifikáciu podporujú. O to väčšia škoda, že analytický článok projektu Demagog.sk, ktorý si kladie za cieľ „monitorovať činnosť europoslancov“, nie je ani vecne správny, ani objektívny.

Európsky parlament schválil pristúpenie EÚ k Istanbulskému dohovoru 12. septembra. V rámci získavania podkladov následne autorky článku poslali slovenským europoslancom tri otázky: aké dôsledky bude mať pre Slovensko pristúpenie EÚ k tomuto dohovoru, ako vnímajú postoje politikov na Slovensku k tejto téme a ktoré jeho časti by sa aj v prípade nepodpísania mali pridať do slovenského právneho poriadku. Zo šiestich odsekov ich výsledného textu sa však postojom a hlasovaniu volených zástupcov venuje len jeden. Zvyšné štyri glosujú proces ratifikácie dohovoru v krajinách V4.

To sú však dve rôzne veci – nielen preto, že poslanci Európskeho parlamentu nemajú dosah na proces národnej ratifikácie medzinárodných dohovorov, ale tiež preto, že Únia nebude uplatňovať mnohé z článkov takzvaného Istanbulského dohovoru, napríklad v oblasti vzdelávania, sociálnej práce, ochrany obetí, ale aj trestného práva, pretože na to nemá kompetencie.

Bolo by pochopiteľné, ak by tento rozdiel unikol laikom vyjadrujúcim svoj názor alebo presvedčenie. Analytičky by ho však mali vnímať a vysvetliť, už len preto, lebo súvisí aj s postojmi tých, ktorých prácu chcú monitorovať. Europoslanci nehlasovali o ratifikácii dohovoru na Slovensku alebo v Poľsku, ale o pristúpení Európskej únie k tomuto dohovoru.

V odseku, ktorý sa ako jediný postojmi europoslancov vôbec zaoberá, čitateľ nájde parafrázované vyjadrenie Richarda Sulíka a informáciu o tom, ako hlasovala Monika Flašíková-Beňová. Obidvaja títo poslanci hlasovali za pristúpenie EÚ k dohovoru. V Sulíkovom prípade autorky uvádzajú aj jeho argumenty, u Flašíkovej-Beňovej len konštatujú, že dôvody, prečo hlasovala za, sú „liberálnejšie“. A odsek končia vetou: „Konzervatívna kritika dohovoru, ktorá sa zhodovala s argumentmi kritikov z iných krajín, bola prítomná najmä u europoslancov z OĽaNO.“ OĽaNO má však v Európskom parlamente len jediného europoslanca.

Minimálne štandardy kvality pre publikovanie analytických materiálov by okrem faktickej správnosti mali zahŕňať aj požiadavku na dôkladnejšie predstavenie problematiky, ktorá zahŕňa argumenty jednotlivých strán sporu. Predmetný text o Istanbulskom dohovore tieto štandardy nespĺňa. Nestačí označiť nejakú pozíciu za „konzervatívnu“ alebo „liberálnejšiu“, pretože tieto prívlastky označujú len relatívnu pozíciu v rámci politického spektra a nevypovedajú nič o obsahu.

Zvlášť nepochopiteľné je to, že z článku, ktorý chce „monitorovať činnosť“, celkom vypadla základná informácia o tejto činnosti, teda o tom, ktorí slovenskí poslanci a ako o dohovore hlasovali. Pritom predmetného hlasovania sa zúčastnilo všetkých trinásť slovenských europoslancov, šiesti uznesenie podporili, šiesti boli proti a jeden sa zdržal. To, že sa v texte nakoniec objavili len mená dvoch europoslancov, ktorí hlasovali za, navyše vyvoláva pochybnosti aj o jeho objektivite.