Denník N

Ako funguje škola, v ktorej je polovica špeciálnych detí? Rodičia si pochvaľujú, žiaci majú nadpriemerné výsledky

Wilfried Steinert. Foto – noveskolstvo.sk
Wilfried Steinert. Foto – noveskolstvo.sk

Každý ročník má tím ľudí, v ktorom sú dvaja učitelia, dvaja špeciálni pedagógovia a jeden vychovávateľ, hovorí o fungovaní školy jej riaditeľ Wilfried W. Steinert.

Na začiatku bola špeciálna škola v nemeckom Templine, do ktorej chodili len deti so špeciálnymi potrebami alebo hendikepmi, dnes je to obyčajná základná škola, v ktorej sa spolu učia bežné deti spolu s tými so špeciálnymi potrebami. Inšpirovali sa ňou mnohé školy. O jej príbehu hovorí jej riaditeľ a odborník na inklúziu Wilfried W. Steinert.

V triedach máte polovicu detí s postihnutím a polovicu bežných detí. Nespomaľuje to tie bežné deti?

Áno, polovica detí má diagnostikované, že potrebuje špeciálnu pomoc. Druhá polovica detí ale takisto potrebuje pomoc, lebo každé dieťa ju potrebuje, hoci iným spôsobom. Sú napríklad mimoriadne talentované deti v angličtine, ktoré potrebujú viac, lebo sa vedia viac naučiť. Nedá sa povedať, že nejaké dieťa podporu nepotrebuje.

Tá pomoc však asi vyzerá inak. Nie sú tie šikovnejšie deti ukrátené?

Tým, že sa u nás každé dieťa vníma ako individuálna bytosť, tak tí, ktorí sa vedia učiť rýchlejšie, tak sa aj učia, lebo im je poskytnutá taká podpora, aby im to bolo umožnené. A tie deti, čo sa učia pomalšie, dostanú takú podporu, aby mohli ísť svojím tempom.

Toto sa však nedá robiť pri frontálnom vzdelávaní, teda keď učiteľ stojí pred tabuľou a prednáša a deti sedia v lavici a počúvajú ho. Treba na to ísť nejakou strednou cestou.

Ako to vyzerá v praxi?

Ak napríklad na angličtine dostanú za úlohu zahrať scénku o nakupovaní, tak tí žiaci, ktorí vedia po anglicky lepšie, hrajú predavačov, lebo musia mať lepšiu slovnú zásobu, musia vedieť, koľko čo stojí a ako sa čo volá. Žiačka, ktorá má diagnostikované ťažké postihnutie a na vzdelávanie potrebuje viac času, môže ako zákazníčka povedať len „dve paradajky“. Nemusí si ich v angličtine vypýtať celou vetou, učíme ich najmä veci pre praktický život.

Wilfried W. Steinert

Je členom expertnej skupiny pre inkluzívne vzdelávanie pri nemeckej komisii UNESCO. V tej istej oblasti radil aj viacerým nemeckým mestám a nemeckým spolkovým krajinám. Pôsobil ako riaditeľ Waldorfskej školy, ktorú transformoval zo špeciálnej na bežnú. Tú dnes navštevujú deti s rôznorodými potrebami, postihnutím aj nadaním. Na Slovensko prišiel na pozvanie OZ Nové školstvo.

Škola, ktorej ste sa stali riaditeľom, bola špeciálnou školou a navštevovali ju len deti s nejakou formou hendikepu. Ako ste presvedčili rodičov, aby tam dali aj zdravé deti?

Kým brandenburský minister našu školu povolil, povedal mi, že musím nájsť skupinu rodičov, ktorých deti majú absolvovať maturitu a budú ochotní dať deti do školy, kde je veľká skupina detí so špeciálnymi potrebami.

Rodičov sme sa snažili presvedčiť tým, že sme urobili dobrý koncept založený na takzvanom rytmizovanom dni a na tom, že sa budú učiť v malých skupinách. V Brandenbursku je v triede bežne 25 detí, ale u nás je to 18. Na hodine sú tiež súčasne dvaja učitelia.

Čo to znamená rytmizovaný deň?

V Templine, kde sa škola nachádza, býva množstvo ľudí, ktorí cez deň odchádzajú pracovať do Berlína. Pre rodičov bolo dôležité, aby bolo o ich deti dobre postarané až do piatej, keď sa vrátia z práce.

Rytmizovaný deň znamená, že medzi ôsmou a pätnástou majú aktivity vo vlnách, teda že občas je tempo aktívne, keď sa učia, a potom oddychové, keď nerobia hlavou, ale telom alebo majú voľno. Medzi treťou a piatou, prípadne šiestou, sa už neučí, deti sa voľne hrajú alebo majú krúžky. Napríklad jazdenie na koni, futbal alebo rybárčenie.

Prednáška Wilfrieda W. Steinerta v Bratislave. Autor: Nové školstvo

Stačilo to rodičom, aby vám deti zverili?

Deti navyše nie sú až do piateho ročníka známkované a nemajú žiadne domáce úlohy. To je pre každého rodiča veľmi dôležitý bod. Toto všetko viedlo k tomu, že už prvý rok sa nám podarilo otvoriť dve triedy prvákov. Je dobré, keď sa s takýmto pokusným projektom začne v malom a rastie to postupne.

Boli aj takí rodičia, ktorí povedali, že tam svoje deti za žiadnu cenu nedajú?

Tí sa neprihlásili. Templin je malé mesto so 16-tisíc obyvateľmi a veľmi rýchlo sa tam rozkríklo, ako to na tej škole funguje. A zrejme sa im to páčilo, lebo o rok sa nám prihlásilo toľko prvákov, že všetkých sme ani nemohli prijať, lebo sme chceli zostať pri dvoch triedach.

Prebrali už váš koncept nejaké ďalšie školy?

Áno, veľa škôl má podobný systém vzdelávania. Mnohé z nich dokonca prebrali aj ten systém, že majú v triedach polovicu detí so špeciálnymi potrebami a polovicu bežných detí. Nejde o to, aby mala každá škola rovnaký koncept, ale aby každá škola našla spôsob, ako môže byť pre všetky deti nápomocná a aby všetky deti boli jej plnohodnotnou súčasťou.

Okrem dvoch učiteľov v každej triede máte v škole ešte akých ďalších odborníkov?

V každom ročníku máme dve triedy a stará sa o ne tím spolupracovníkov. Tvoria ho dvaja učitelia, dvaja špeciálni pedagógovia a jeden vychovávateľ.

Na papieri je to tak, že každá trieda má svojho učiteľa a špeciálneho pedagóga, ale v realite pracujú spolu a pre ročník si pripravujú hodiny spoločne. Ak matematikár napríklad vytvorí nejaký dobrý plán pre jednu hodinu, posunie to aj kolegovi v druhej triede.

Bežné deti na hodinách pomáhajú tým hendikepovaným. Vedia k tým deťom pristupovať, keď to často nevedia ani dospelí?

Použijem príklad. Raz som sa v triede rozprával s jednou učiteľkou a v pozadí som počul, ako spolu hovoria dve žiačky, ktoré si vysvetľovali učivo z matematiky. Jedna sa spýtala druhej, či to pochopila. A tá druhá jej odpovedala, že jasné, veď je to takto a takto. Chcel som zasiahnuť a spýtať sa jej, čo za hlúposti to rozpráva, ale vtedy som začul, ako tá prvá chápavo hovorí že aha, veď to je jednoduché! Deti spolu hovoria úplne inak, než s nimi hovoríme my, používajú iné slová, prirovnania a veci si niekedy vedia navzájom vysvetliť lepšie.

Takže sa učia navzájom?

Áno, napríklad keď sme sa učili počítať objem. Tradične sa objem učí tak, že sa na tabuľu napíše nejaký vzorec, deti sa ho naučia naspamäť a precvičujú si ho pomocou cvičení. U nás ale deti pracujú v skupinách, v ktorých sú spojení slabší žiaci so silnejšími. Skupinám sme teda rozdali kocky, ktoré si najprv poukladali vedľa seba trikrát štyri a počítali ich obsah. Potom mali voľnú diskusiu a prišli na to, že objem získajú tak, že tie ďalšie kocky poukladajú na ne. Takže to asi bude A krát B krát C. Dve dievčatá sa to potom rozbehli overiť do slovníkov, ktoré majú v triedach. V slovníkoch sa tiež dozvedeli, že jednotkou je centimeter kubický, čo sa píše s malou trojkou hore, a že sa to dá premieňať na litre. Tí, čo na to prišli, museli ostatným vysvetliť, ako to funguje, a potom sme to začali precvičovať. Cvičenia vždy máme vo viacerých úrovniach – od najjednoduchších až po veľmi ťažké. Zo všetkých kociek potom postavili jednu veľkú stavbu a učiteľky sa spýtali, ako to teraz majú vypočítať. A ona im povedala, nech na to prídu sami. A zistili, že najprv musia vypočítať každý svoj diel samostatne a potom to môžu spočítať.

Pochopí to takto každý žiak?

Áno, svojím spôsobom a na svojej úrovni, ale každý. Ak by sme im to vysvetľovali len na abstraktnej úrovni, tak by to všetci nedokázali pochopiť a snažili by sa to naučiť naspamäť.

Deti vedia byť aj zlé. Neposmievajú sa šikovnejšie tým menej šikovným?

To sa deje všade. Netýka sa to však učenia. Ak niekto vybuchne, lebo sa zle vyspal alebo má problémy, to sa stane. Na riešenie takýchto problémov máme žiacky parlament. V zime raz zguľovali dievča na vozíku, lebo nemohlo utiecť, a žiacky parlament rozhodol, že tí traja chlapci, ktorí to urobili, musia na vozíčku prejsť určitú dráhu a všetci ostatní do nich pri tom môžu hádzať snehové gule. Museli sa vcítiť do toho dievčaťa, ktoré sa nemohlo brániť. Deti sú v tomto pomerne spravodlivé. Nevymýšľajú si tresty, ktoré sú nezrealizovateľné alebo neprimerané. Napríklad žiaci, ktorí rozhádzali odpadky okolo smetných košov, museli pozametať celé schodisko.

Wilfried Steinert počas prednášky v Bratislave. Foto – noveskolstvo.sk

Na svojej prednáške v Bratislave ste tvrdili, že do výučby treba zapájať všetkých, aj školníka a upratovačky. Ako?

Tiež sa zúčastňujú ďalšieho vzdelávania, kde sa učia, ako k tým deťom pristupovať. Jedna upratovačka napríklad založila skupinu, kde sa vo voľnom čase po tretej hodine zaoberali hospodárením v domácnosti. Ako prať, upratovať alebo variť. Školník, ktorý bol dobrovoľným hasičom, zasa ponúkol, že bude viesť hasičské družstvo. Zmenilo sa tak aj vnímanie a postavenie školníka a upratovacieho personálu v škole.

Hovorili ste, že deti vo vašej škole nemajú domáce úlohy. Neboja sa ich rodičia, že sa tak naučia menej?

Preto občas robia tie domáce úlohy mamy, však? Nemyslím si, že je to tak. Domáca úloha v princípe znamená opakovanie toho, čo sa už deti naučili. Počas dňa majú deti čas si tú úlohu urobiť. Robia si ich spolu a môžu si pomôcť. Ak si deti urobia domáce úlohy v škole, tak máte istotu, že si ju urobia všetci a že sa tomu každý z nich nejaký čas venoval. Keď sa však domáca úloha prenesie domov, tak deti, ktorých rodičia ich v tom nepodporujú, sú v tomto hendikepované.

Koncept vašej školy je inšpirovaný fínskym školstvom. Je niečo, čo sa vám na fínskom školstve páči a radi by ste to zrealizovali, ale v Nemecku to nie je možné, prípadne ste to zatiaľ nestihli?

Ide len o inšpiráciu. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu a napasovať to do kontextu, ktorý sa ho týka. Na Fínsku sa mi páčia hodnoty, aké sú v škole prenášané, a že tie školy sú vybudované pre deti a nie naopak, že deti sú pretvárané na obraz školy.

Ale už sme u nás na škole mali aj ľudí z Fínska, ktorí sa prišli pozrieť, ako naša škola funguje, a pozývajú ma k nim, aby som im o tom prednášal. Ide o zdieľanie skúseností a nie o snahu niečo preniesť alebo opakovať.

Vaše deti vraj majú o dvadsať percent lepšie výsledky testov, než je priemer detí v spolkovej krajine. Testujete všetky deti alebo len bežných žiakov, ktorí nemajú žiadny hendikep?

Testu by sa mali zúčastniť len bežní žiaci, ale u nás nechávame všetky deti, aby sa toho testovania zúčastnili. Deti so špeciálnymi potrebami však dostávajú iné otázky.

Sú aj deti, ktoré sa nedajú začleniť do takýchto škôl?

Zareagujem otázkou. Poznáte dieťa, ktoré nie je človekom? Lebo vzdelávanie je jedno zo základných ľudských práv. Mnohé dnešné školy to v súčasnosti nezohľadňujú a nedajú sa do nich začleniť všetci, hoci je to proti ľudským právam.

Škola by mala vyzerať tak, aby ju mohli navštevovať všetky deti, ktoré žijú v jej okolí.

Máte dvanásť detí. Štyri vlastné a osem osvojených. Sú niektoré z nich deti so špeciálnymi potrebami?

Všetky, ktoré som si osvojil. Jeden je napríklad autista, s ktorým sa na začiatku veľmi ťažko pracovalo a dnes robí špeciálneho pedagóga. Dievčatko, ktoré sa v škole snažilo odstrihnúť prsty svojim spolužiakom, dnes vedie skupinu ľudí pre ľudí s hendikepom, ktorí bývajú v domove. Ďalší chlapec, ktorý sa správal veľmi násilnícky, dnes pracuje s ľuďmi s demenciou.

Začali ste sa o špeciálne školstvo zaujímať, až keď ste si tieto deti adoptovali?

Bolo to spojené. Nedá sa povedať, že by niečo bolo prvé.

Čo bolo prvé, čo ste zmenili, keď ste sa stali riaditeľom špeciálnej školy?

Na začiatku je dobré pozrieť sa na to, ako veci fungujú. Najprv som sa porozprával s učiteľmi, aby som vedel, čo si myslia, čo považujú za svoje slabiny, v čom potrebujú podporiť a čo naopak považujú za silné stránky. Chcel som vedieť, akí sú moji spolupracovníci a na čom sa dá stavať ďalej.

Zmenilo sa niečo na základe týchto rozhovorov?

Kolegyňa je špeciálna pedagogička a voči bežným deťom mala veľký rešpekt, lebo s nimi predtým nemala skúsenosti. Ponúkol som teda jej aj ďalším učiteľom možnosť ísť sa pozrieť na hodiny do bežných škôl, ako k deťom pristupujú iní učitelia. Boli sme sa pozrieť vo viacerých nemeckých školách, v Kodani, Malmo aj v Helsinkách. Nič z toho by sa však nestalo, ak by som ich na začiatku dobre nepočúval.

Teraz najčítanejšie