Ako funguje škola, v ktorej je polovica špeciálnych detí? Rodičia si pochvaľujú, žiaci majú nadpriemerné výsledky

Každý ročník má tím ľudí, v ktorom sú dvaja učitelia, dvaja špeciálni pedagógovia a jeden vychovávateľ, hovorí o fungovaní školy jej riaditeľ Wilfried W. Steinert.

Wilfried Steinert. Foto – noveskolstvo.sk

Na začiatku bola špeciálna škola v nemeckom Templine, do ktorej chodili len deti so špeciálnymi potrebami alebo hendikepmi, dnes je to obyčajná základná škola, v ktorej sa spolu učia bežné deti spolu s tými so špeciálnymi potrebami. Inšpirovali sa ňou mnohé školy. O jej príbehu hovorí jej riaditeľ a odborník na inklúziu Wilfried W. Steinert.

V triedach máte polovicu detí s postihnutím a polovicu bežných detí. Nespomaľuje to tie bežné deti?

Áno, polovica detí má diagnostikované, že potrebuje špeciálnu pomoc. Druhá polovica detí ale takisto potrebuje pomoc, lebo každé dieťa ju potrebuje, hoci iným spôsobom. Sú napríklad mimoriadne talentované deti v angličtine, ktoré potrebujú viac, lebo sa vedia viac naučiť. Nedá sa povedať, že nejaké dieťa podporu nepotrebuje.

Tá pomoc však asi vyzerá inak. Nie sú tie šikovnejšie deti ukrátené?

Tým, že sa u nás každé dieťa vníma ako individuálna bytosť, tak tí, ktorí sa vedia učiť rýchlejšie, tak sa aj učia, lebo im je poskytnutá taká podpora, aby im to bolo umožnené. A tie deti, čo sa učia pomalšie, dostanú takú podporu, aby mohli ísť svojím tempom.

Toto sa však nedá robiť pri frontálnom vzdelávaní, teda keď učiteľ stojí pred tabuľou a prednáša a deti sedia v lavici a počúvajú ho. Treba na to ísť nejakou strednou cestou.

Ako to vyzerá v praxi?

Ak napríklad na angličtine dostanú za úlohu zahrať scénku o nakupovaní, tak tí žiaci, ktorí vedia po anglicky lepšie, hrajú predavačov, lebo musia mať lepšiu slovnú zásobu, musia vedieť, koľko čo stojí a ako sa čo volá. Žiačka, ktorá má diagnostikované ťažké postihnutie a na vzdelávanie potrebuje viac času, môže ako zákazníčka povedať len „dve paradajky“. Nemusí si ich v angličtine vypýtať celou vetou, učíme ich najmä veci pre praktický život.

Wilfried W. Steinert

Je členom expertnej skupiny pre inkluzívne vzdelávanie pri nemeckej komisii UNESCO. V tej istej oblasti radil aj viacerým nemeckým mestám a nemeckým spolkovým krajinám. Pôsobil ako riaditeľ Waldorfskej školy, ktorú transformoval zo špeciálnej na bežnú. Tú dnes navštevujú deti s rôznorodými potrebami, postihnutím aj nadaním. Na Slovensko prišiel na pozvanie OZ Nové školstvo.

Škola, ktorej ste sa stali riaditeľom, bola špeciálnou školou a navštevovali ju len deti s nejakou formou hendikepu. Ako ste presvedčili rodičov, aby tam dali aj zdravé deti?

Kým brandenburský

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |