Denník N

Režisérka filmu o pôrodoch Límová: Ženy nám hovoria omnoho horšie príbehy, ako sú vo filme

Zuzana Límová. Reprefoto – Medzi nami
Zuzana Límová. Reprefoto – Medzi nami

Zuzana Límová pred mesiacom a pol uviedla film o pôrodoch Medzi nami. Nemocnica chcela film zastaviť, po uvedení prišli aj vyhrážky.

Pred mesiacom a pol ste uviedli film o pôrodoch Medzi nami. Aký bol ten mesiac a pol pre vás?

Extrémne rýchly a stresujúci. Ale priniesol aj veľmi veľa pozitívnych reakcií zo Slovenska aj zahraničia, a to nám pomohlo toto náročné obdobie ustáť.

Kto film pochválil?

Náš štáb aj občianske združenia, s ktorými spolupracujeme, dostali od množstva žien reakcie, že film im dodal odvahu, aby hovorili o svojich príbehoch. Často napísali, že to je prvýkrát, čo svoju skúsenosť zdieľajú. Pre ženy, ktoré boli doteraz umlčiavané s tým, že z pôrodu robia príliš veľkú drámu, že sú hysterické a mali by byť ticho, to bolo veľmi oslobodzujúce. To je podľa mňa širší vplyv filmu – konečne sa začalo verejne hovoriť o tom, s akými skúsenosťami mnohí rodičia opúšťajú pôrodnice. Aj zo zahraničia máme pozitívne ohlasy, film uvedú v Česku, v Chorvátsku, v Taliansku, kontaktovali nás americkí študenti pôrodnej asistencie, ktorí si chcú dokument pozrieť. Film sa vo svete distribuuje sám tým, že má univerzálnu tému.

Aké sú reakcie lekárov a zdravotníkov?

Niektoré zdravotníčky a zdravotníci nám povedali, že sú veľmi radi, že film zobrazuje každodennú realitu, s ktorou sa potýkajú. Väčšinou sa však báli hovoriť verejne. Na jednom z premietaní bol aj lekár Viliam Lokša, ktorý 27 rokov pôsobí v pôrodnici v Hainburgu. Mrzelo ho, že sa odvtedy, čo odišiel zo Slovenska, takmer nič nezmenilo. Na druhej strane nám chodili nepríjemné e-maily a správy. Ale asi je to súčasť tej Pandorinej skrinky, ktorú sme otvorili.

Čo znamená nepríjemné e-maily?

Boli to anonymné správy, aj urážlivé maily od konkrétnych zamestnancov nemocnice.

Išlo o zdravotníkov, ktorí boli vo filme?

Áno. Ale nechcem o tom konkrétne hovoriť. Keď niekto svojím neprofesionálnym, neslušným prístupom strhne celú verejnú diskusiu na seba, tak sa potom nehovorí o tom podstatnom. To sa dialo aj po tlačovej konferencii nemocnice, ktorá sa zvrtla na osočovanie a útoky namiesto toho, aby sa riešili konkrétne problémy v pôrodníctve.

Hovoril s vami niekto z ministerstva zdravotníctva?

Nekomunikovali s nami. Neviem, či je na to dôvod, lebo my nie sme expertky v oblasti pôrodníctva, sme filmárky. Zarazilo nás však, že sa minister spoľahol na to, čo povedal zdravotnícky personál, a nevyžiadal si od nás nakrútený materiál, ktorého máme omnoho viac, ako bolo vo filme. Niektoré veci si nemuseli overovať ústnym podaním, ale mohli si ich pozrieť v materiáloch, ktoré máme.

Zuzana Límová (33)

vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Medzinárodnú školu ZeLIG – School for Documentary, Television and New Media v Bolzane. Film Medzi nami (Before I met you) bol jej diplomový film. Film mal premiéru na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet v Bratislave.

To bola jedna z výhrad nemocnice, že ste mali veľmi veľa materiálu, ale neobjektívne ste si vybrali, čo sa vám hodilo do filmu.

To, čo je vo filme, je odrazom všetkého nakrúteného materiálu. Nie je to tak, že by sme nakrútili mnoho šťastných pôrodov, pri ktorých žena dostáva všetky informácie, najlepšiu starostlivosť a ľudský prístup, kde po pôrode zažíva kontakt kožu na kožu so svojím dieťaťom a nie sú od seba separovaní. Nebolo to tak, že sme zachytili sto dobrých pôrodov a päť zlých a tie sme si vybrali. Materiál, ktorý bol vo filme, reprezentoval, čo sme tam zaznamenali. Nemocnica mala certifikát Baby Friendly Hospital, ale ani raz sme nevideli kontakt dieťaťa s matkou kožu na kožu alebo to, že by dieťa nebolo od matky separované.

Takže nesúhlasíte s kritikou, že film je selektívny a neobjektívny?

Ak náš autorský dokument nezobrazuje realitu, ako je potom možné, že zarezonoval u takého obrovského množstva žien a mužov, vrátane zdravotníkov? Film je teraz v distribúcii, ľudia si ho môžu pozrieť a utvoriť si svoj názor. Naším cieľom bolo otvoriť verejnú diskusiu a udržať ju tak, aby sa hovorilo o problémoch v pôrodníctve. Považujeme to zo strany nemocnice za neprofesionálne a nedôstojné, keď sa sústredí len na diskreditovanie filmu a mňa ako režisérky, a to aj používaním informácií zo zdravotnej dokumentácie mňa a mojej dcéry. Diskusia by mala byť o téme, o tom, čo môžeme zlepšiť, a nie o hodnotení toho, či sa im film zdá byť objektívny alebo subjektívny. Keby energiu, ktorú kompetentní použili na kritizovanie, venovali tomu, aby hľadali riešenia, bolo by to omnoho prínosnejšie. K pozitívnej zmene v pôrodníctve skôr či neskôr dôjde bez ohľadu na to, či ľudia, ktorí o nej dnes rozhodujú, sa do nej zapoja alebo nie. Ak sa do nej zapoja, budú tými, ktorí prispeli k zmene. Ak sa do nej nezapoja, ostanú tými, ktorí popierajú skúsenosti tisícok žien.

Foto – Before I met you

Ako využívali informácie z vašej zdravotnej dokumentácie a dokumentácie vašej dcéry?

Na tlačovej konferencii nemocnice odzneli informácie z našich záznamov. Je to vážne porušenie našich práv, ale myslím si, že si tým nemocnica podkopala najmä svoju autoritu a pre väčšinu ľudí to bolo neakceptovateľné rovnako ako pre nás.

Film je v distribúcii aj v bežných kinách, s čím sa pôvodne nepočítalo. Ako sa to podarilo?

Po bratislavskej premiére na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet nás oslovil distribútor, ktorý povedal, že téma filmu je podľa neho dôležitá a chce sa podieľať na jeho šírení. Continental film bude organizovať aj diskusie. Takýto postoj je medzi distribútormi veľmi vzácny. Film sa premieta v multiplexoch aj v menších jednosálových kinách po celom Slovensku. Ale keďže sa veľa hovorilo o jeho problémoch, tak si mnoho ľudí myslí, že je ešte stále nedostupný.

Ako vyzerajú diskusie po filme? Kto na ne chodí?

Diskusia na premiére bola dramatickejšia a agresívnejšia, no na ostatných býva rôznorodá škála ľudí od žien s deťmi až po zdravotnícky personál. Po projekcii máme často pocit, akoby nastal v publiku súzvuk. Veľa ľudí akoby preciťuje svoje zážitky. Aj keď sa zdravotníčky či zdravotníci niekedy nestotožňujú s tým, ako je film urobený, priznávajú, že zmena je potrebná a chceli by ju aj oni. Diskusia je veľmi dôležitá. Len by sa malo diskutovať o tom, čo sa deje v pôrodniciach a čo treba zmeniť, nie donekonečna o filme ako takom.

Lekár, ktorý vo filme hovorí, že rodičku vyriešil ručne, teda že jej dal facku, nakoniec v nemocnici zostal pracovať. Zastal sa ho minister zdravotníctva. Ako to vnímate?

Prepustenie jedného lekára nie je systémové riešenie. Tým by bolo zaškolenie personálu v nemocnici, aby vedel, ako má k ženám pristupovať a aby rodičky a ich deti rešpektoval. To by sa malo stať súčasťou vzdelávania budúcich pôrodníkov a pôrodníčok. Čo sa týka lekára Holana, bola mu daná väčšia pozornosť, než akú si zaslúžil. Prekvapilo nás, že lekára minister prijme a vypočuje, ale tisíce žien, ktoré majú traumatické zážitky, priestor u ministra nedostanú. Považujeme to za veľmi nerešpektujúce voči ženám, mužom a deťom, ktoré majú takéto skúsenosti z nemocníc.

Foto – Before I met you

Ak sa mu ženy s takýmito skúsenosťami neozvú, len ťažko ich môže prijať.

Ale náš film neukazuje nič nové. Nerešpektujúce zaobchádzanie so ženami v pôrodniciach opisujú ľudskoprávne organizácie už celé roky. Upozornil naň aj komisár Rady Európy pre ľudské práva. Náš film nie je o troch náhodne vybraných ženách, ktoré rozprávajú svoje príbehy. Ich skúsenosti reprezentujú príbehy tisícok ďalších žien a tie ostávajú nevypočuté. A znovu ich umlčujú s argumentom, že nemocnice nemajú žiadne sťažnosti. To sa mi zdá veľmi smutné. Ak filmový štáb dokáže nazbierať toľko materiálu, prečo ho nevedia nazbierať kompetentní, ktorí majú dohliadať na dodržiavanie ľudských práv žien v pôrodniciach?

Nemocnica vás kritizovala za status na Facebooku, kde ste napísali, že „hľadáme priestory na sobotňajšie nakrúcanie rozhovoru do nášho dokumentárneho filmu v BRATISLAVE – niečo, čo by pri troche predstavivosti pôsobilo nemocnične sterilne, neosobne, chladne. Môže to byť napr. škola postavená za socíku (poznáte tie zelené nátery na chodbách…), úrad, fabrika…“ Nemali ste to urobiť inak?

V žiadnom prípade neexistuje dôvod, prečo by sme mali protagonistky, ktoré majú negatívnu skúsenosť z nemocnice, brať na nakrúcanie do rovnakých priestorov. Na základe konzultácií s ľudskoprávnymi organizáciami a psychologičkami bolo jasné, že ich nemôžeme vziať do priestorov, ktoré by im spôsobovali nadbytočný stres. Stojíme si za tým, že sme ich nakrútili niekde inde. Viaceré ženy nám hovorili, že neosobné priestory, kde sme nakrúcali, reprezentovali pocit, ako sa cítili, keď boli v pôrodnici.

Pôrodník Záhumenský v rozhovore kritizoval film za to, že je tam veľa tmavých záberov nemocnice Kramárov v noci, tmavé prázdne chodby, ston, zbytočné vyvíjanie negatívnych emócií. Nemáte pocit, že ste až príliš zasahovali do atmosféry filmu takýmito depresívnymi zábermi?

Zvuk vo filme je autentický, nie je špeciálne upravovaný, takto tie priestory znejú. Mali sme skôr problém s tým, že tam bolo príliš veľa ruchov, keďže pôrodné lôžka sú oddelené len závesmi a ak sú aj niekde dvere, bývajú otvorené. A pri záberoch chodieb a budov? Takto vyzerajú. Mohli by sme rovnako argumentovať tým, že máme na Slovensku ženy, ktoré mali omnoho horšie skúsenosti, ako sme zobrazili vo filme. Nie sme teda príliš neobjektívne v tom, že ukazujeme len bežnú rutinu?

Takže nesúhlasíte s touto výhradou?

Ak by namiesto analyzovania filmu analyzovali prednostovia kliník svoju prácu a na svojich oddeleniach zaviedli najnovšie vedecké poznatky a dôstojnejšie podmienky, lepšie by míňali svoju energiu aj čas.

Takže ste to podľa vás nehnali do príliš extrémnej depresívnej nálady?

Mohli sme ukázať len to, čo sme v pôrodniciach videli. Niektoré príbehy, ktoré sme počuli počas nakrúcania aj po uvedení tohto filmu, sú tisíckrát horšie ako to, čo sme zobrazili. Omnoho prínosnejšie by bolo, keby namiesto osočovania filmu alebo tvorcov kompetentní riešili, ako je možné, že ženy z našich pôrodníc vychádzajú s traumami a negatívnymi skúsenosťami a či sa nemocnice vedia ženám ospravedlniť.

Spravili by ste niečo na filme inak, keď sa na to pozriete dnes?

Napriek tomu, čím sme si za posledné týždne prešli, napriek vyhrážkam a kritike si za našou prácou stojíme. Náš film vyvolal obrovskú diskusiu, takže bol zjavne potrebný. A či to pre nás bolo ľahké alebo nie, to už nie je až také dôležité.

Kto sa vám vyhrážal?

Dostávala som veľmi nepríjemné a urážlivé správy a e-maily, no nechcem to rozoberať. Myslím si, že ľuďom, ktorí sa tak neprofesionálne správajú napriek tomu, v akej sú pracovnej pozícii, neprináleží získať tento priestor. Desí ma len to, že ak sa takto správajú ku mne, ako potom pristupujú k rodiacim ženám?

Takže nešlo o anonymov v diskusiách?

Diskusie nečítam, ak chce niekto o filme naozaj diskutovať, príde za nami po projekcii. Niektorí mi napísali aj anonymne, niektoré správy boli od konkrétnych ľudí.

Ste spokojná, ako teraz prebieha tá diskusia?

Sme veľmi rady, že sa o tejto téme hovorí, a že ženy a muži hovoria o svojich negatívnych skúsenostiach z pôrodníc. Teraz aspoň dostali priestor na to, aby povedali, čo sa im stalo a čo zažili. To, ako sa k tomu postavili kompetentní, je sklamaním nielen pre nás.

Podarilo sa vám niečo zmeniť?

Podarilo sa nám zmeniť to, že ženy aj muži, ktorí doteraz o svojich skúsenostiach mlčali, o nich hovoria. To je pre celú spoločnosť oslobodzujúce a liečivé. A či ministerstvo zdravotníctva bude naozaj realizovať zmeny, ktoré po uvedení filmu avizovalo? To už je na nich. Najdôležitejšie je, že sa zmenil spôsob, akým verejnosť o tejto téme dnes hovorí.

Pôrody

Teraz najčítanejšie