Božie blízkovýchodné ihrisko

Vo svojej klasickej štúdii o poľskej histórii opisuje Norman Davies túto krajinu na konci osemnásteho storočia ako Božie ihrisko. Tento opis by sa však dal použiť aj na súčasný Libanon. Podobne ako vtedajšie Poľsko aj dnešný Libanon trpí nešťastnou kombináciou príliš slabých domácich inštitúcií a príliš silných susedov.

Medzi Iránom a Saudskou Arábiou

V posledných mesiacoch sa Libanon viac ako ktorákoľvek iná krajina s výnimkou Sýrie ocitol v krížovej paľbe medzi Iránom a Saudskou Arábiou. Irán zvýšil svoj vplyv v Iraku a v Sýrii vďaka efektívnej vojenskej porážke Islamského štátu, z ktorej Teherán profitoval dokonca ešte viac ako Moskva. V tom istom čase veľký iránsky rival Saudská Arábia zažíva vnútorný mocenský boj, ktorý krajina nezažila desaťročia, no i tak sa snaží viesť sunnitský svet v konfrontácii so šiítskym islamom.

V posledných týždňoch vyvinul mladý a ambiciózny saudskoarabský korunný princ Mohamed bin Salman (známy ako MBS) veľkú politickú, spoločenskú, diplomatickú a vojenskú aktivitu, ktorá je zrejme odpoveďou na ním pociťovanú aktivitu Irán. Pre MBS sú hlboké štrukturálne reformy, ktoré presadzuje, vecou života a smrti jeho dlho nehybnej krajiny.

Možno nás čaká nové kolo násilia

V Libanone si v posledných dvoch desaťročiach vytvorila politická strana a teroristická organizácia Hizballáh vlastný štát v štáte. A minulý rok vstúpila do mocenského vzťahu s libanonským premiérom Saadom Harírím a s prezidentom Michelom Aúnom. Na druhej strane Saudská Arábia tento mesiac, zdá sa, použila rastúce iránske ambície ako zámienku, že povolala Harírího do Rijádu, akoby bol nejaký neposlušný žiak. Keď bol už tam, Harírí obvinil Hizballáh, že prevzal moc v jeho krajine a potom oznámil svoju rezignáciu, čo však neskôr odvolal.

Podľa mnohých analytikov sa stal Hizballáh príliš mocným nielen v Libanone, ale tiež v Jemene, kde vraj pomáha rebelom podporovaným z Iránu v zástupnej vojne proti Saudskej Arábii. Eskalácia vojny v Jemene preto mohla byť spúšťačom poslednej libanonskej krízy.

S koncom vojny proti Islamskému štátu sa nedá vylúčiť nové kolo násilia v Libanone medzi prosaudskými a proiránskymi silami, ale tiež medzi Hizballáhom a Izraelom. Kým Irán posmelili nedávne víťazstvá, saudskoarabský reformný program nedovoľuje jeho autorovi, aby ukázal slabosť. „Reformy urobené v nesprávnom čase,“ povedal raz Camillo Benso, gróf Cavour, „silu revolučného ducha nezväčšujú, ale naopak, zmenšujú ju až k bezvýznamnosti.“ Tí, čo sledujú udalosti v Saudskej Arábii, by si mali pripomenúť slávne varovanie Alexisa de Tocquevillea, že „najnebezpečnejší moment pre zlú vládu prichádza vtedy, keď sa začne reformovať“.

Čo je najdôležitejšie?

Čo by malo byť hlavnou prioritou na Blízkom východe po porážke Islamského štátu? Niektorí pozorovatelia volajú po sociálnych a ekonomických reformách, ktoré by zničili zdroje napájajúce extrémizmus. Ale hoci sa s tým dá len ťažko nesúhlasiť, reformnej agende bude trvať dlho, kým prinesie ovocie.

Pre iných je omnoho dôležitejšou prioritou snaha zastaviť Irán, ktorý dostal po svojich nedávnych úspechoch chuť na ďalšie. V septembri krajina testovala novú balistickú strelu. A podľa Izraelcov Irán buduje v Sýrii vojenskú základňu, ktorá nie je veľmi vzdialená od Golanských výšin kontrolovaných Izraelom od roku 1967. Pre ľudí v tomto druhom tábore je najdôležitejšie znovu zaviesť sankcie proti iránskemu režimu.

Tretia skupina ľudí kladie na prvé miesto stabilitu, ktorá má zabrániť absolútnemu chaosu v regióne. Blízky východ je už teraz zožieraný celým množstvom sektárskych konfliktov a posledná vec, ktorú táto časť sveta potrebuje, je ďalšia vojna s centrom v Libanone. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa tento mesiac pokúsil zmierniť trenice počas svojej krátkej návštevy v Rijáde. Ale je len málo pravdepodobné, že by v čase nabitom emóciami dokázali niekoho presvedčiť rozumové argumenty. Dajú sa Iránci presvedčiť, že keď budú tlačiť na pílu príliš silno, môžu stratiť výhodu, ktorú nedávno získali? Veľa bude závisieť od toho, či sa objaví akýsi iránsky Bismarck, ktorý dokáže svoju krajinu presvedčiť o tom, že by mala svoju politiku obmedzovať.

Možná rola Francúzska

A dajú sa Saudskoarabi presvedčiť o tom, že aj oni zachádzajú príliš ďaleko? Saudskoarabské embargo proti Kataru a vojna v Jemene sa ukázali ako neefektívne, ak nie kontraproduktívne, a tak je nepravdepodobné, že by sa Rijádu v Libanone darilo lepšie. Zvyšovať hlas preto, aby som zakryl svoju slabosť, je nebezpečná stratégia, ktorá môže mať katastrofálne dôsledky.

Čo sa týka Francúzska, jeho priame angažmán v pokuse o zníženie napätia na Blízkom východe sa v ére Donalda Trumpa zdá nevyhnutné. Tým, že sa jednoznačne postavili na stranu Saudskej Arábie, nemajú USA šancu, aby ich niekto vnímal ako nezaujatého mediátora.

Samozrejme, Francúzsko nemôže nahradiť Ameriku. Ale geopolitika sa, podobne ako príroda, desí vákua a Francúzsko má svoje unikátne historické a kultúrne karty, s ktorými môže v Libanone hrať. Navyše, jeho pozícia voči Saudskej Arábii a Iránu je vyváženejšia ako pozícia terajšieho amerického vedenia. Ak Saudskoarabi a Iránci zistia, že je v ich vlastnom záujme znížiť napätie, môžu európskeho vyjednávača počúvať. Žiaľ, zdá sa, že obe krajiny sa nehodlajú vzdať svojich klapiek na oči, čo znamená, že Libanon je prekliaty.

© Project Syndicate