Po dlhých rokoch rozlúštili svedectvo väzňa, ktorý musel nacistom pomáhať pri vraždení v Osvienčime

Úlohou takzvaného Špeciálneho komanda (Sonderkommando) v nacistických koncentračných táboroch bolo spáliť telá, pozbierať zlaté plomby i ženské vlasy a zahodiť popol do neďalekej rieky.

Jeho členmi boli výhradne židovskí otroci poslúchajúci rozkazy SS (Schutzstaffeln – ochranné oddiely) a jedným z nich bol v roku 1944 aj 26-ročný Grék Marcel Nadjari. Práve jeho zápisky sa ruským bádateľom podarilo rozlúštiť vďaka trpezlivej práci a moderným technológiám.

Chcel som zomrieť, ale túžil som po pomste

Marcel sa od svojich známych dozvedel, že jeho rodičia a sestra zomreli v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime no rok skôr, ako sa tam ocitol on. A práve to ho paradoxne držalo pri živote. „Keď som sprevádzal ostatných do plynových komôr, často som sa k nim chcel pridať, aby som to celé ukončil. Avšak pomsta mi v tom vždy zabránila. Chcel som a chcem žiť, aby som pomstil smrť svojich rodičov a milovanej malej sestry,“ napísal v polovici 40. rokov Nadjari.

Nadjari si bol vedomý toho, že bolo iba otázkou času, kedy nemecký stroj na zabíjanie zasiahne aj jeho, a preto svoj 13-stranový rukopis schoval v termofľaši, ktorú následne umiestnil do koženého vaku a „pochoval“ blízko krematória.

„Krematórium je veľká budova so širokým komínom a pätnástimi pecami. Pod záhradou sú dve obrovské pivnice. Jedna slúži na prezliekanie a v druhej ľudia zomierajú. Ľudia do nej vstupujú nahí, a keď je vnútri asi 3-tisíc ľudí, do miestnosti je pustený plyn. Po 6 – 7 minútach utrpenia zomrú,“ píše sa v Grékovom rukopise.

Nemci zavádzali do miestností rúry, aby plynové komory zvonku vyzerali ako kúpeľne. To Nadjari vysvetľuje takto: „Kanistre s plynom boli vždy dodané vozidlom nemeckého Červeného kríža s dvomi príslušníkmi SS. Potom vypustili plyn cez otvory a následne sa začala naša práca. Ťahali sme telá nevinných žien a detí do výťahu, ktoré ich priviezli k peciam.“

V rukopise Grék tiež uviedol, že popol dospelého človeka vážil približne 640 gramov.

Rukopis našli po 36 rokoch

Z poznámok vyplýva, že Nadjari očakával, že v Osvienčime zomrie, avšak jeho rukopis, ktorý ho mohol stáť život, bol odkazom pre celý svet. O 36 rokov neskôr, teda v roku 1980, poľský študent lesníctva pri kopaní na stavenisku náhodou odhalil termofľašu v hĺbke asi 40 cm.

Nadjari akoby zázrakom prežil nielen Osvienčim, ale aj deportáciu do ďalšieho koncentračného tábora v rakúskom Mauthausene. Po druhej svetovej vojne sa v roku 1951 oženil a presťahoval do New Yorku. Spolu s manželkou Rosou mali dve deti, pričom dcéru nazvali po jeho milovanej sestre Nelli, ktorá prišla o život v koncentračnom tábore.  Napriek tomu, že pred druhou svetovou vojnou pracoval ako obchodník, za „Veľkou mlákou“ sa presadil ako krajčír.

Rozšifrovanie textu

Nadjari zomrel ako 53-ročný v roku 1971, deväť rokov pred objavením jeho posolstva z Osvienčimu. Vlhká pôda, v ktorej bol Nadjariho rukopis dlhé roky, si vyžiadala svoju obeť, pretože pôvodne bolo čitateľných len desať percent odkazu.

Ruský historik Pavel Polian však bol pevne rozhodnutý rozlúštiť ho pomocou moderných technológií. „Takéto zriedkavé priame dôkazy sú kľúčové pri dokumentovaní holokaustu. Nadjariho túžba po pomste  je v porovnaní s inými svedectvami jedinečná. Veľkú pozornosť venuje rodine,“ povedal Rus pre BBC.

Polian dostal Nadjariho rukopis priamo z archívov osvienčimského múzea. Po tom, ako v rádiu hovoril o jeho zlom stave, pomocnú ruku mu ponúkol mladý ruský expert na informačné technológie Alexander Nikityaev, ktorý po ročnej práce s digitálnymi zobrazeniami v Adobe Photoshope rozlúštil grécky text. Ten následne do angličtiny preložil grécko-anglický vedec Ioannis Carras.