Spolupráca Netflixu a Marvelu stráca dych. Čo ďalej?

Hrdinovia z kreslených časopisov sú dnes v rámci popkultúry mimoriadne obľúbení. V kinách súperia o diváka najväčšie spoločnosti tohto žánru, sú tu už aj Avengeri a Liga spravodlivých, s nimi množstvo superhrdinov a ešte viac filmov.

S popularitou je spojená aj túžba potiahnuť svet Marvelu do televízie, ktorý so sebou prináša viaceré možnosti i riziká, keďže je potrebné každý príbeh rozložiť na niekoľko epizód a vytvoriť stabilnú dejovú linku bez výrazných hluchých miest. Nehovoriac o tom, že by výrazný neúspech jedného mohol znamenať reťazovú reakciu v poklese diváckeho záujmu.

Daredevil, Jessica Jones, Luke Cage a Iron Fist dostali svoj vlastný televízny priestor, ale stretli sa aj v minisérii pod názvom The Defenders s premiérou v auguste.

Rok spojený s vlažnými dojmami z jednotlivých seriálov uzavrel 17. novembra spin-off, ktorý bol reakciou na pozitívne ohlasy k samotnej postave. Frank Castle sa ako Punisher objavil už minulý rok v druhej sérii seriálu Daredevil, kult kontroverznej komiksovej postavy však stihli zatieniť nie príliš vydarené filmy z rokov 1989, 2004 a 2008.

Neúspech na filmovom plátne si vyskúšal aj Diabol z Hell’s Kitchen, a to ešte v roku 2004, keď ho stvárnil Ben Affleck. Našťastie, jeho nástupca už patril k televíznym udalostiam sezóny.

The Punisher je temný a s nesmiernou dávkou násilia, ku ktorému sa máloktorý televízny či filmový počin Marvelu priblíži, a to vrátane svojich predchodcov. Dátum uverejnenia síce nebol oficiálne stanovený, streľba v Las Vegas a pomerne surový obsah seriálu údajne rozhodli o presunutí termínu.

Očakávaný The Punisher

Frank Castle je vojnový veterán. Zažil hrôzy, ktoré ho prenasledujú aj v civilnom živote. Nedokáže sa stať plnohodnotným členom spoločnosti, pretože bol na misiách v Iraku a Afganistane nútený nekompromisne zabíjať a dostával sa do rizikových situácií, z ktorých sa spamätáva dodnes. Posttraumatický stresový syndróm vo Frankovi vyvoláva aj strata rodiny, ktorú mu zavraždili.

Klasický americký motív zavrhnutého veterána, ktorý sa nedokáže vyrovnať s realitou a bežným životom, patrí k základným ideám v scenári a súčasne sa pokúša inteligentnejším spôsobom odôvodniť Frankovo násilie.

The Punisher ani nikdy nebol typický marvelácky superhrdina. Ani hrdina. Zabíja nekompromisne, bez ľútosti a užíva si to. Viacero negatívnych a sporných čŕt jeho osobnosti z neho vytvára protiklad klasickej idey hrdinu, akú spoločnosť vo filme a seriáli očakáva.

Navzdory viacerým zaujímavým aspektom obohacujúcim postavu komiksového „anti-hrdinu“ sa už Frank Castle ako traumatizovaný jedinec prahnúci po pomste nedokáže úplne prejaviť v samostatnom televíznom príbehu.

V pokračovaní Daredevila výborne zastával pozíciu vedľajšej postavy, ktorá dokáže razantným spôsobom dej oživiť i zvrátiť. Predovšetkým televízna spolupráca medzi nevidiacim hrdinom a neľútostným zabijakom vnášala do série značný náboj.

I keď Punisher aj Marvel disponujú množstvom príbehov, z ktorých možno čerpať inšpiráciu, 13-dielny seriál potreboval jeden silnejší a ucelenejší. A tu vznikol problém. V samostatnom projekte ako hlavná postava už nefunguje natoľko, aby skutočne zaujal. Interakcia s inými, menej zaujímavými postavami skôr pôsobí ako zbytočne sa vlečúci storytelling.

Aj keď je Frank Castle ako zlomený muž neschopný reagovať inak než násilím, hnevom a úzkosťou, jeho postava nie je v kontexte hrdinov ničím výnimočným. Ani v momentoch, keď príde na pokus o hlbšie témy ako pomstu a zbrane, The Punisher kĺže stále na povrchu.

Trinásť epizód, no už v polovici série dojmy, že by nebolo na škodu dej skrátiť minimálne o tretinu. A to, bohužiaľ, neplatí len pre Punishera.

Recesia aj obyčajná naliehavosť

Luke Cage z myšlienky vykorisťovania v americkej spoločnosti, ktorá siaha do 70. rokov minulého storočia, dokázal vyťažiť najlepšie aspekty – dominantné černošské postavy s hĺbkou a sebairóniou voči osudu. Ale po príbehovej stránke už pôsobí neurčito a vlažne, divák je nútený preniesť sa cez množstvo zbytočne natiahnutých epizód a vedľajších príbehov.

Iron Fist bol chudobne napísaný, patril k najväčším sklamaniam roka a úplne prepadol. Každá postava od Marvelu, ktorá sa na Netflixe objavila, mala dobre vystavaný a pútavý charakter. Teraz sa už divák potýkal so základnými otázkami osobnosti, lebo Iron Fist pôsobil zmätene, stupídne a jeho motivácie boli mystériou samy osebe.

Sezónu zakončila miniséria The Defenders, ktorej najväčším zlyhaním je absencia nápadu z hľadiska stavby deja. Scenár ponúkol tradičnú schému, keď jednotliví hrdinovia odmietajú spoluprácu a je potrebné sledovať viac epizód, kým sa všetci pokope vôbec stretnú.

Netflix dokázal v relatívne krátkom čase nasadiť pri „marvelákoch“ naratív pomaly sa rozvíjajúceho deja, ktorý si vyžaduje viacero plochých epizód s predpokladom, že divák tento trend bude nasledovať a rešpektovať nielen vďaka samotnej značke. Skutočne sa mu to darí.

Spoločnosť televízny komiks nevyrába pre vyslovene mladé publikum, nemá na to skutočnú motiváciu. Jeho divák si videoslužbu dokáže sám zaplatiť, má s náročnejším obsahom skúsenosti, využíva ju vo voľnom čase a vyberá si z množstva produktov. Aj preto majú tieto seriály temný ráz s množstvom násilných či vulgárnych scén, intertextuálnych odkazov, hlbších posolstiev a náročných bojových scén, ktoré pripomínajú skôr Nolanovho Temného rytiera než tradičnú televíznu produkciu.

Otázne je, ako dlho Marvel dokáže zo spolupráce profitovať a znášať absenciu ucelených a sviežich dejových liniek, ktorými síce disponuje, ale epizodická štruktúra Netflixu ich nedokáže alebo nechce využiť. Dôvod môže byť prostý – ak dokáže jednoduchú zápletku natiahnuť na niekoľko epizód, ľahšie vyprodukuje ďalšie série a divák, ktorý už videl iné seriály tohto žánru, si ten slabší pustí aj z recesie. V krajnom prípade zapracuje naliehavosť vidieť všetko, čo si zaplatil.

Ambiciózny projekt, ktorý pomohol k rekordným ziskom 

Najväčšia streamovacia videoslužba na svete nemá obavy, že divák jej komiksový produkt prestane pozerať. Nezameriava sa na rýchle sledovanie epizód v konkrétnom čase, lebo platiaci divák dostane balík, ktorý si môže kedykoľvek otvoriť, kedykoľvek zavrieť a vždy sa k nemu opäť vrátiť.

Vzniká druh diváka, ktorý si pozrie len zopár častí konkrétneho seriálu, potom presedlá k lepšiemu a vráti sa k predošlému, ak nebude mať čo pozerať. Nehovoriac o tom, že Netflix funguje na kreatívnejšom modeli ako bežné televízne stanice. Sústreďuje sa viac na množstvo predplatiteľov než na čísla sledovanosti. 

Netflix nesporne dokáže vyprodukovať výborný televízny počin. Veď nedávny Mindhunter je udalosťou sezóny a jeho scenár patrí k tomu najlepšiemu, čo streamovacie služby za posledné roky ponúkli.

Vyzerá to tak, že televízia má predpoklady vzbudiť pozornosť aj výhradne komiksového publika, ktoré našlo spôsob, ako zaplniť hluché miesta medzi hollywoodskymi blockbustermi. Navzdory pomalému spôsobu rozprávania je odvážnejšia aj v estetickej rovine. Nemá obavy experimentovať so svetlom, s výraznými farebnými tónmi a kompozíciami obrazu, ktoré na veľkom plátne nevidieť často, čím ponúka publiku nový rozmer v rámci žánru.

V roku 2013 Netflix a Marvel uskutočnili ambiciózny projekt, ktorý videoslužbe pomohol k tohtoročnému zisku necelých deväť miliárd dolárov. Jednotlivé seriály patria k najpopulárnejším v ponuke a spoločnosť už teraz pripravuje ďalšie série.

Otázkou zostáva, či dokážu kvalitatívne rásť alebo budú mať klesajúcu tendenciu. Ich komerčný úspech už teraz prezrádza, že sa zrejme na určitý čas usadia, lebo publikum si televízny komiks obľúbilo aj navzdory jeho miestami vágnym scenárom a zbytočne naťahovaným príbehom.

Ktovie, možno si 109 miliónov predplatiteľov bude časom pýtať viac a dá to službe patrične pocítiť.