Odrazu bolo Brno u každého prítomné

Každý normálny človek sa bojí konceptuálneho umenia. Ak by to aj nepovedala jedna z kurátoriek veľkolepej výstavy Československý koncept 70. rokov v brnianskej Fait Gallery, celá práca Beaty Jablonskej pri príprave tejto ojedinelej prehliadky svedčí o tom, že spomínaný názor dobre pozná.

„Preto sme chceli výstavu urobiť tak, aby bola čitateľná, aby návštevník nebol v strese z pozerania sa na vysoké umenie, ale naopak, aby sa mohol so všetkým, čo tu vidí, pohrať. Aby dokázal prijať poéziu slova, absurditu a všetko, čo umenie prináša, a aby tam objavil aj estetiku, hoci ide napríklad len o text naklepaný na stroji,“ hovorí Jablonská, ktorá výstavu v priestoroch bývalej Vaňkovky pripravila spolu s ďalšími kurátorkami Janou Písaříkovou a Denisou Kujelovou.

Príťažlivosť myšlienky

Zrejme to bude aj zásluhou uvoľnenejších šesťdesiatych rokov, že prvé práce konceptuálneho charakteru sa u nás objavujú takmer paralelne s ranými prejavmi konceptualizmu vo svete. Nový model umenia, v ktorom už nešlo o „podráždenie oka“, ale o príťažlivosť myšlienky, sa opisuje aj ako presun od fyzického k mentálnemu, kde neraz dochádzalo až k opusteniu výtvarnej materializácie diela a jej nahradeniu textom, číslicami, nákresom, plánom a ďalšími formami. To si, samozrejme, vyžaduje od diváka špeciálny druh pozornosti a mentálnu spoluúčasť.

Tendencia povýšiť na najdôležitejší aspekt umeleckej tvorby myšlienku (koncept) si našla zo Spojených štátov veľmi rýchlo cestu do Európy, a to aj do tej východnej, a na Slovensku sa jej priekopníkmi stali Stanislav Filko, Alex Mlynárčik, Peter Bartoš, Július Koller, Róbert Cyprich, Milan Adamčiak a niektorí ďalší.

„Na tieto aktivity z konca 60. rokov potom reagoval a nadviazal 1. otvorený ateliér v dome Rudolfa Sikoru na Tehelnej ulici v Bratislave z 19. novembra 1970, ktorým vlastne vizuálne otvárame našu výstavu,“ hovorí Jablonská. Majestátna fotografia z akcie Mariana Mudrocha nazvaná Upriamte pozornosť na komíny domu, azda najznámejšia fotodokumentácia z 1. otvoreného ateliéru, víta diváka pri vstupe do galérie.

„Potrebovali sme niečím symbolickým začať, a práve toto podujatie malo v sebe étos a líniu, ktorá sa presadila v 70. rokoch, v čase normalizácie.“ Otvorený ateliér bol nielen novou formou tvorivej participácie v prostredí mimo výstavných siení, ale predovšetkým (napriek neprajnosti oficiálnych miest a snahám o jeho zrušenie) sa stal prvým vystúpením proti obmedzovaniu výstavných podujatí a tlakom, ktoré menili kultúrno-spoločenské pomery.

Útek do slobody

Nastal čas iných komunikačných sietí, keď oficiálne galérie boli nahradené bytmi, negalerijnými priestormi, výmenami albumov, a tak aj konceptuálne umenie vo vtedajšom Československu nebolo vnímané len cez jeho obrazoborecké snahy, ale najmä ako utopický útek pred oficiálnou, štátom riadenou kultúrou do slobodného umeleckého priestoru.

„Druhou zásadnou udalosťou pre nás bola osemhodinová výstava Dalibora Chatrného v Dome umenia v Brne,“ pokračuje Jablonská. „Do výslednej podoby inštalácie sa vtedy zapojilo aj publikum a text k tejto výstave napísal Jiří Valoch, ktorý sa o štyri dni neskôr spolu s riaditeľkou Domu umenia Gertou Pospíšilovou a ďalším moravským výtvarníkom J. H. Kocmanom zúčastnil aj otvoreného ateliéru v Sikorovom dome.“

Valoch sa vzápätí stal neodmysliteľnou postavou aj pre slovenské neoficiálne výtvarné umenie: chodil za umelcami, usporadúval im výstavy na Morave a sám u nich provokoval potrebu vystavovať. „Napísal prvé kľúčové texty o slovenských autoroch, nachádzal súvislosti a potvrdenia ich tvorby so svetovým dianím a tak ich uvádzal do medzinárodného kontextu.“

Výstava ako dialóg

Brno sa tak postupne stalo významným konceptuálnym centrom v česko-slovenských vzťahoch. „Odrazu bolo Brno u každého prítomné. Ale aj v rámci iných scén východnej a strednej Európy získalo pozíciu, ktorá vo výklade konceptuálneho umenia bola typickou, charakteristickou,“ dodáva Jablonská. V poznaní týchto súvislostí sa potom javí ako úplne logický a samozrejmý fakt, že súčasný rozsiahly projekt vo Fait Gallery, na ktorom vystavuje 65 autorov, sa uskutočňuje práve v Brne.

„Nechceli sme ponúknuť mapujúcu výstavu – ani v chronologickom duchu, ani podľa monografických blokov jednotlivých autorov,“ pokračuje Jablonská. „Expozíciu na princípe dialógu sme rozdelili do desiatich tematických celkov, napríklad Slovo a znak, Partitúry, Odkaz k ruskej avantgarde, Geometria, Umenie ako záznam, Príroda ako médium či Autorská kniha, a v tejto previazanosti sledujeme blízkosť českej a slovenskej výtvarnej scény a nachádzame ich priesečníky a spoločné východiská. Nikdy predtým ani neskôr v histórii českého a slovenského umenia nebola potreba vzájomného dialógu taká rozvíjaná ako práve v 70. rokoch.“

Architektonické leporelo

Pravda, takto vymyslená koncepcia výstavy zákonite trochu obmedzila a „spriemerovala“ počet exponátov niektorých autorov a nepredstavila ich vo väčšej šírke. „Robila som to vedome. Výskum konceptualistov je už naplnený, tí najvýznamnejší mali samostatné výstavy, vychádzajú im knižné monografie. Našu výstavu sme postavili na vzťahoch, silní autori tu nevystupujú ako jednotlivci, ale ako celok.“

Na druhej strane sa kurátorky rozhodli vystaviť aj autorov, ktorí sa možno len časťou tvorby dotkli konceptuálneho umenia. „Boli to napríklad Rudolf Fila, ktorému som vystavila niektoré interpretované knihy – jeho zásahy do ich obsahovej a vizuálnej integrity, alebo Jozef Jankovič. Ani on sa nikdy nesituoval medzi konceptualistov, často bol s nimi dokonca v rozpore, ale má tam cyklus architektonických projektov, ktorý je v dejinách umenia zakódovaný ako konceptuálny.“

Aký je, aj z aspektu doteraz nevídanej konfrontácie takého počtu autorov na jednom mieste i špecifickej formy ich prezentácie, pohľad na rozdiely medzi českým a slovenským konceptualizmom? „Zjednodušene možno povedať, že český je akýsi striktnejší, disciplinovanejší, poučený, pracuje s metaforou, kým slovenskí autori sú obraznejší, spektakulárnejší, omnoho viac pracujú s estetikou,“ hodnotí Beata Jablonská.

Kompaktnému a pôsobivému vyzneniu rozsiahlej expozície výrazne pomohol architekt Oldřich Morys. „Vymyslel výstavu na princípe architektonického leporela, ktoré má svoju striktnú metráž. Chvíľami sa nám to aj nepáčilo, ako nás nútil vopred presne stanoviť počty diel. Až tak, že sme nakoniec nemohli vystaviť všetko, čo sme si od inštitúcií i zo súkromných zbierok objednali, no vo veľkej miere aj vďaka nemu má výstava hlavu i pätu. Proste, držal nás na uzde.“