Buzzword: neliberálna demokracia

Slovom roka 2017 sa „neliberálna demokracia“ nestane, ale niektoré navrhované výrazy majú k povahe tohto javu blízko, či už je to podľa výkladového slovníka Cambridge Dictionary „populizmus“ alebo podľa Collins English Dictionary „fake news“ čiže falošné správy. Faktom však je, že frekvencia tohto spojenia od čias, keď Viktor Orbán v roku 2014 ohlásil koniec éry liberálnej demokracie, vzrástla. A rovnako vzrástla aj pozornosť venovaná kľúčovej štúdii na túto tému z roku 1997 z pera Fareeda Zakariu o raste „neliberálnych demokracií“.

V takýchto režimoch, písal, sa síce môžu uskutočniť slobodné voľby, tie však môžu priviesť k moci autokratov, ktorí dostatočne nerešpektujú vládu zákona, deľbu moci, ochranu základných ľudských práv a slobôd. Hodnoty liberálneho konštitucionalizmu sú im cudzie. K takýmto krajinám priradil vtedy aj Slovensko. Ocitli sme sa tak v jednom šíku s Pakistanom, Filipínami či Ghanou, alebo, čo bolo ešte menej lichotivé, so Sierrou Leone, dlhodobo rozorvanou konfliktmi, kde v máji 1997 po vojenskom prevrate Revolučná rada ozbrojených síl zrušila ústavu a zakázala politické strany.
Krátko po tomto článku sa u nás odohral rozhodujúci zápas s autokratickým spôsobom vládnutia, ktorý sa tu našťastie ešte nestihol dlhodobo usadiť a úplne zlikvidovať pluralitu. Existovalo relatívne nezávislé súdnictvo, ako aj určitý stupeň autonómnosti v spoločenskom živote, akademickom prostredí, odboroch, samosprávach. Zachovala sa aspoň čiastočná deľba moci (inštitút prezidenta, Ústavný súd).

Niektoré nezávislé média si vybojovali slobodný priestor, opozičné politické strany začali po sérii porážok postupovať spoločne. Zvýšila sa sila občianskych organizácií, ktoré rozsiahlou kampaňou prispeli k nebývalému nárastu účasti vo voľbách. Na konci volebného obdobia už Mečiarovu spoločenskú zmluvu v podobe „gulášového nacionalizmu“, akejsi obdoby Kádarovho „gulášového socializmu“, odmietala čoraz väčšia časť populácie. Príťažlivou métou bola Európska únia, kam sa už naši susedia začali uberať, na rozdiel od Slovenska, ktoré na madridskom samite nepozvali ani do NATO.

O tom všetkom sme po voľbách písali v našej odpovedi Zakariovi v časopise Journal of Democracy, čo mi – ak smiem byť osobný – po nástupe do funkcie slovenského veľvyslanca vo Washingtone vo februári 1999 prinieslo oných Warholových „pätnásť minút slávy“: mnohých partnerov, ktorí o Slovensku nevedeli takmer nič, zápas s Mečiarom zaujal.

Po dvadsiatich rokoch Zakaria vo Washington Post konštatuje, že odhliadnuc od Turecka či Ruska a „časti strednej Európy“, najviac ho znepokojuje erózia liberálnodemokratických hodnôt v Spojených štátoch. Aj v tom sa ukazuje, aká odlišná je situácia dnes. Vírus sa šíri, Zeitgeist čiže „duch doby“ nehovorí v prospech liberálnej demokracie.

Maďari a Poliaci to majú ťažšie – slovenský zápas sa odohrával v priaznivejšom medzinárodnom prostredí. Hovorí sa, že svitá, až keď je celkom tma. Tak to ešte našťastie nie je. A tak je ešte nádej, že sa uplatní iná stará múdrosť: v kríze sa rodia lídri. Držme našim susedom, ale aj sebe, palce, aby sa presadili.