Denník N

Mohol žiť ako boháč v Indii, vyštudoval fyziku v Moskve, radšej však pracuje s Rómami v Česku

Kumar Vishwanathan v roku 2013 v Dedinke spolužitia, kde žijú spolu Rómovia aj majorita. Foto – archív K. V.
Kumar Vishwanathan v roku 2013 v Dedinke spolužitia, kde žijú spolu Rómovia aj majorita. Foto – archív K. V.

Rešpektujú ho nielen Rómovia, polícia a politici, ale aj časť extrémistov. Kumar Vishwanathan.

KUMAR VISHWANATHAN sa narodil v roku 1963 v Indii, vyštudoval fyziku na univerzite v Moskve. Oženil sa do Olomouca, kde učil fyziku na gymnáziu. Od roku 1997 aktívne pomáha Rómom. Založil všeobecne prospešnú spoločnosť s názvom Vzájomné spolužitie, ktorá realizuje množstvo úspešných programov pre sociálne vylúčené komunity na Ostravsku a v spádových oblastiach Moravsko-sliezskeho kraja v snahe zblížiť ich s majoritou. Za svoje aktivity získal rešpekt a viaceré ocenenia z rôznych táborov – od politikov, Rómov, polície Českej republiky, nadácií či ambasád. Nemá problém postaviť sa doprostred davu dvoch znepriatelených strán a upokojiť ich. Rozvážnym konaním, trpezlivosťou a slušnosťou si získal rešpekt aj u časti extrémistov.

Pochádzate z relatívne bohatej rodiny, ktorá žije v štáte Kérala v meste Quilon na juhu Indie. Aké ste mali detstvo?

Naozaj som sa narodil do dobrej a zabezpečenej rodiny, materiálny nedostatok som nepoznal. Otec bol špičkový inžinier, staval tepelné elektrárne, mama pochádzala z vidieka z ostrova plného lagún.

Vyrastal som v prímorskom meste. Mamina rodina hospodárila na statku, dodnes si pamätám, že tam mali slona. Celý rok pracoval v horách, kde ťahal spílené kmene tropických stromov a cez sviatky doma oddychoval. Vtedy bol pripútaný o obrovský kokosový strom.

Nebáli ste sa ho?

Vôbec nie. Taký slon je vycvičený, hoci aj on môže mať rôzne nálady. Navyše, u nás máme zvyk, že pod slonom sa nosí už malé dieťa. Svojimi slonmi sa predvádza každá bohatá rodina, najväčší z nich na sebe dokonca nosí podobizeň božskej sošky.

Slony, keďže pomáhajú pri práci, sa berú ako členovia domácnosti. Keď ten náš neskôr zomrel, rodičia dokonca leteli na jeho pohreb, hoci to bolo ďaleko. Bola to mimoriadne smutná udalosť.

Počas sviatkov sa robia slonie sprievody, v malej dedinke ich bežne žije aj dvadsať. Často k nám tiež chodili rybárky, ktoré ponúkali ryby, ale aj ľudia, zamestnaní na kokosových plantážach. Mamin dom bol stále plný ľudí, samotu a nudu som nepoznal.

Chodili ste do školy, v ktorej sa učili deti rôznych národností a náboženských vyznaní. Vznikol práve tam základ vášho postoja, že menšiny nesmie nik ponižovať ani urážať, že im treba pomáhať?

Ťažko povedať. Z Indie si vôbec nepamätám, že by som zažil akékoľvek okamihy netolerancie. V štáte Kérala žijú pokope moslimovia, kresťania, hinduisti, židia, dokonca veriaci priam až exotických náboženstiev ako nestoriáni či monofyziti, ktorí kedysi utiekli z Blízkeho východu.

Mojimi priateľmi boli veriaci rôznych cirkví, vzájomne sme sa navštevovali – moslimovia mňa ako hinduistu, ja ich, kresťania či židia to isté. Nikomu nenapadlo, že by to mal byť problém. V Indii je tiež množstvo náboženských sviatkov a nik to nerieši.

V takom Česku je Veľký piatok sviatkom až od roku 2016, dovtedy ľudia v tento deň pripomienky ukrižovania Ježiša Krista chodili do práce. V Indii je sviatkom už dávno. V českej organizácii som preto našim ľuďom automaticky dával voľno, brali sme to ako deň duševnej hygieny.

Je pravda, že každý deň vo vašej škole sa začínal meditáciou či príhovorom spolužiaka vždy v duchu inej viery?

Áno, každý deň ráno o ôsmej sa všetky deti v školských uniformách zhromaždili pri indickej vlajke. Spievala sa hymna a potom nasledovali meditatívne pesničky v rôznych jazykoch – v angličtine, tamilčine, hindčine. Bolo to normálne.

Každý piatok bol dňom takzvaných morálnych inštrukcií. Vtedy sa do školy pozvali ľudia rôznych vyznaní, prípadne aktivisti občianskej spoločnosti, ktorí nám rozprávali svoj pohľad na rôzne veci. Propaganda na získavanie členov však bola zakázaná, mohli len vysvetľovať, ako a čo vnímajú.

Takáto škola vás automaticky naučí tolerancii. Potom nie je možné, aby ste islam, kresťanstvo či inú vieru vnímali ako hrozbu. Pochopíte, že problémom sú výhradne extrémisti, nie normálni veriaci.

Začiatkom 80. rokov ste sa rozhodli odísť do Sovietskeho zväzu. V Indii sa vám totiž nepáčilo kastovníctvo, ktoré sa prejavilo tak, že ste nemohli ísť študovať na rovnakú univerzitu ako vaša priateľka a prvá láska.

India je ako krajina mimoriadne tolerantná, niektoré rodinné pravidlá sú však nesmierne tvrdé a prakticky nemeniteľné. Kasty som začal vnímať u babičky už ako dieťa, keď som videl, že na jej statku zberači kokosov z plantáže museli pri jedle sedieť dole a používať iné riady.

Prišlo mi to zvláštne. Plantážnici boli moji priatelia, chcel som sedieť s nimi. Doma som takéto poriadky nezaznamenal, bral som to ako špecifikum starých rodičov. U nás sa to prejavilo, až keď sme s priateľkou boli vo veku, ktorý umožňuje svadbu.

Naraz začali do popredia vystupovať rôzne prvky kastovníctva a mňa to naštvalo. Ak som od svojich piatich rokov poznal skvelé dievča, celé detstvo sme sa spolu stretávali a učili, zrazu, keď má sedemnásť rokov, je problém, aby sme sa videli na vysokej škole? Rodiny nám teda do toho začali hovoriť, až to celé preťali.

V roku 1983 ste preto odišli študovať fyziku do Moskvy. Bolo obdobie po smrti Brežneva, keď sa na čele krajiny rýchlo prestriedali a zomreli Andropov s Černenkom a čoskoro nastúpil Gorbačov. Najskôr vás Rusko nadchlo.

Už v Indii som mal možnosť spoznávať celý svet vďaka západným časopisom, ktoré som si objednával, čítal som aj knihy veľkých svetových autorov vrátane ruských. Bolo obdobie studenej vojny, India sa dokonca istý čas snažila byť mediátorom dvoch súperiacich strán – ZSSR a USA. Zaujímalo ma to.

Keď som sa rozhodoval, kam ísť, lákala ma ruská krajina a jej nádherná kultúra. Priam som tam cítil, ako sa nástupom Gorbačova zmenila nálada, ako sa spoločnosť otvára. Študenti, umelci, herci, všetci zrazu pocítili čerstvý vzduch a nádej, strach z tretej svetovej vojny sa vytrácal. Bol som nadšený.

Lenže chceli ste aj cestovať po krajine, spoznávať pravoslávne kláštory, chodiť do divadiel, vidieť pamiatky, obrazy a podobne. Platil však predpis, že ako študent ste sa nesmeli vzdialiť viac ako 70 kilometrov od Moskvy.

To mi mimoriadne prekážalo, na dlhšiu cestu mi nepredali cestovný lístok. Keďže pochádzam z rovníka, lákal ma sever Ruska, ďaleké oblasti, kam sa človek bežne nedostane, ale mal som smolu.

Ak sa mi aj podarilo kúpiť si cestovný lístok na dlhšiu trasu, vždy ma nakoniec chytili a poslali naspäť. Že som cudzinec, bolo jasné pri pohľade na moju tvár. Tretí rok ma už chytala depresia.

Najskôr ste však žili ako bohém – navštevovali ste divadlá v Moskve, počúvali Vysockého a Okudžavu, kopírovali a šírili ste diela Tolstého.

Neviem, či sa to dá nazvať bohémstvom. Faktom je, že ma bavilo avantgardné umenie a miloval som divadlo na Taganke, na lístky do „Boľšeho teatra“ som bol schopný čakať v rade dlhé hodiny.

Vo svojej izbe v internáte som viedol diskusný klub o umení, literatúre, filozofii. Keďže niektoré veci bolo ťažké zohnať a regály v obchodoch boli prázdne, vždy sme sa dopredu dohodli, kto kúpi zákusky, čaj, cukor, aby sme mali všetko potrebné.

Práve tam som spoznal mnoho svojich ukrajinských, bieloruských, kazažských, ruských či afrických, amerických, ale aj európskych priateľov. Umenie a smerovanie spoločnosti k lepšiemu spája a vtedy sme v Rusku všetci vibrovali rovnakou emóciou perestrojky a glasnosti.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor Karola Sudora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Ťažko je mi predstaviť si fyzika, milujúceho vzorce a logické vysvetlenia javov, a zároveň milovníka čohosi subjektívneho, abstraktného a ťažko uchopiteľného, teda kultúry.

Fyzika predsa nie je v protiklade s kultúrou. Niektorí dokonca fyziku označujú lyrikou. Fyzika je tiež srdcová záležitosť a umenie. Fyzika v človeku pestuje fantáziu, umožňuje mu vidieť krásu, ktorú by inak nevidel.

Einstein sa raz na chvíľu pozrel na veľmi dlhý vzorec a povedal – ten vzorec nie je správny. Keď sa ho pýtali na dôvod, odpovedal, že preto, lebo nie je krásny. A mal pravdu.

Fyzika je s krásou prepojená podobne ako hudba s matematikou. Stále ide len o rôzne podoby rovnakého vnímania vesmíru. Vesmír potrebujete nejako nakresliť, namaľovať, vysvetliť. Môžete použiť štetce, ale aj jazyk a vzorce z matematiky, fyziky či logiky.

Dnes pracujem v sociálnej oblasti. Verte či neverte, mne v nej rigorozita myslenia cez fyziku reálne pomáha vytvárať si z chaosu rôznych situácií reálne obrazy o nich tak, aby som mohol niečo zmeniť.

Kumar Vishwanathan. Foto – archív K. V.

V Moskve ste sa zaľúbili do českej stážistky, ktorá vás nakoniec priviedla do Československa.

Študovala na Puškinovom inštitúte neďaleko od našej budovy. Rozprával som jej o prichádzajúcej depresii z Ruska, nakoniec som školu prerušil a v roku 1989 odcestoval za priateľmi do Londýna.

Ešte predtým, v roku 1986, som však prvýkrát navštívil Olomouc. Vtedy neboli mobily, nemali sme ani pevné linky, telefonovať sme preto museli z pošty do búdky, kde nás dlho spájala operátorka, čo bolo komplikované.

Listy poštou chodili tiež dlho, a tak sme sa s priateľkou presne nedohodli na termíne môjho príchodu. Nakoniec som prišiel cez Poľsko a nik ma nečakal, prvú noc som preto prespal na stanici v Jeseníku. Ona síce nakoniec prišla, ale nejako sme sa minuli. Potom som už do Olomouca cestoval každé leto.

Prečo ste v roku 1989 prerušili školu v Moskve?

Lebo som už z tej krajiny mal vážnu depresiu, prišla na mňa veľká kríza. Ešte aj ten

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie