Borec: Vo Viedni je 2000 advokátov, v Bratislave ich máme 2500

V rozhovore sa dočítate aj:

• prečo by podielovú odmenu pre advokátov úplne nezrušil ani po kauze Bžán;
• prečo Borec pristúpil na podielovú odmenu za zastupovanie Národnej banky Slovenska;
• prečo rozumie postoju ministerke Lucie Žitňanskej, keď nechce dovoliť nomináciu Moniky Jankovskej do Súdnej rady
• prečo sú disciplinárne konania s advokátmi neverejné;
• prečo platí opatrenie, že advokáti sa navzájom nekritizujú;
• prečo stojí za zamyslenie sa, aby boli advokáti ex offo prideľovaní náhodným výberom.

Ako minister ste presadili predĺženie koncipientskej praxe. Viete dnes povedať, v čom sa osvedčila?

Dĺžka praxe je len jednou z mnohých zmien, aj to nie kľúčová. Napríklad sme nastavili aj to, ako by mali koncipienti u advokáta fungovať. Každý zrejme chápe, že je to akási učňovská doba, keď sa koncipienti majú naučiť praktické veci. A s tým súvisí aj druhá stránka, a to sú advokáti, ich učitelia. Preto sme presadili, že jeden advokát môže mať maximálne troch koncipientov. Ide o zabezpečenie toho, aby mali čo najkvalitnejšiu prípravu. Mali sme pravidelne sťažnosti, že existujú fabriky na koncipientov. Napríklad kancelária, ktorá sa venuje vymáhaniu pohľadávok, mala jedného advokáta a desiatich koncipientov. Nerobili teda nič iné, ako písanie platobných rozkazov, čo je nemysliteľné.

Aké sú teda pozitívne dosahy predĺženej praxe?

Zatiaľ ich nemáme. Päťroční koncipienti doposiaľ neboli na advokátskych skúškach, keďže budú končiť od januára 2018.

Sleduje komora aspoň to, ako tá príprava koncipientov prebieha? Sú advokáti  pod kontrolou?

S predĺžením praxe sme napríklad zaviedli, že každý advokát, ktorý školil koncipienta, musí prísť na jeho advokátske skúšky. Aby priamo videl, ako je pripravený. Chceli sme prinútiť advokáta, aby v prípade, že sa rozhodne viesť koncipienta, aby ho pripravoval tak, nech to nie je hanba. Dôležité sú aj výkazy práce a denník koncipienta, ktoré pravidelne komore posielajú.

Súčasná ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská sa netajila tým, že hlasovala proti predĺženiu praxe. Keď ste sa striedali v úrade, žiadali ste ju, aby to nemenila?

O tom diskusia vôbec nebola. Musím ale povedať, že tiež to považujem len za dočasné opatrenie. Stále totiž tvrdím, že kvalita právnika sa musí začínať v kvalitnej škole. V podstate teraz sanujeme, hoci to nerád hovorím, kvalitu vzdelávacieho systému v práve, pretože to, čo vychádzalo z právnických fakúlt, nebolo to, čo by sme očakávali.

Nemohla to riešiť komora tým, že by prísnejšie nastavila advokátske skúšky a nie predĺžením praxe?

Dá sa to robiť tak, že príde sto ľudí a deväťdesiatdeväť z nich pošlete preč. Ale kto to bude celé manažovať? Viete si predstaviť, koľko skúšajúcich by ste museli mať? Už teraz máme pätnásť komisií po päť členov. Aké priestory by sme museli mať? Kto by to všetko zaplatil?

Nie je argument s prenájmom väčších priestorov a zaplatením väčšieho počtu skúšajúcich komický v porovnaní s nákladom dvoch rokov týchto mladých ľudí?

V Japonsku na tisíc uchádzačov urobia advokátske skúšky dvaja. Je to ale otázka aj peňazí, pretože koncipienti musia za to aj platiť. A to je otázka, koľkokrát sú schopní skúšku opakovať a platiť za ňu? Ak si pozriete štatistiku advokátskych skúšok, tak je jasné, že klesá počet úspešných uchádzačov. Rozumiem, že sa pýtate na stratu dvoch rokov života. Ale akého života? Koncipienti sú tí, ktorí sa pripravujú na povolanie. To sa očakáva, že v momente, keď sa stanú advokátmi, tak budú zo dňa na deň bohatší? Vo Viedni, ktorá má asi 1,5 milióna obyvateľov, je 2000 advokátov. V Bratislave ich máme 2500 pri pol milióne obyvateľov. Celkovo pritom máme na Slovensku asi 5500 advokátov, čiže väčšina je v Bratislave. Je mylné si myslieť, že keď si otvoria kanceláriu, tak budú zbierať klientov jedného za druhým a zarobia strašné peniaze.

Ale to isté platí aj vtedy, ak ukončia prax po piatich rokoch.

Ak by aj advokát koncipienta neškolil tak, ako ho má školiť, tak minimálne každý polrok má povinný seminár s povinnými predmetmi na komore. Ak už nič iné, tak získa prax aspoň vďaka týmto štyrom seminárom.

Tie by mohol absolvovať aj počas troch rokov a nemusel by mať prax o dva roky dlhšiu.

Ak sa na to pozrieme takto, tak to už vôbec nemusíme mať koncipientov. Nech idú robiť advokáta rovno zo školy a budú sa popritom priebežne školiť. No prepáčte, ale to sa potom budú školiť na vás, klientoch. Vám zbabrú veci.

Je jasné, že prvými poškodenými sú klienti. No keď sa prax predlžovala, tak nikto nemal pocit, že tých sťažností na nekvalitu advokátov je až toľko. Ani to, že by tá konkurencia bola až taká, že časť advokátov bola ochotná konať neeticky, napríklad podliezať ceny.

Ale to sa stávalo. Napríklad pri verejných obstarávaniach. Boli advokáti, najmä mladí, ktorí aj za euro boli ochotní urobiť čokoľvek, len aby si získali meno a dostali sa do povedomia. Samozrejme, keď hlavným kritériom výberu bola cena, tak daný subjekt prišiel o čo najkvalitnejšie právne zastúpenie.

To je ale problém obstarávateľa.

V tom máte pravdu.

Ak na jednej strane hovoríte, že je to dočasné opatrenie, no zároveň argumentujete, že sa nekvalita nedala riešiť advokátskymi skúškami, lebo komora má málo priestorov, tak to stále vyznieva, že ide len o obmedzenie konkurencie.

Hovorím, že je to dočasné opatrenie nie preto, lebo máme záujem obmedziť konkurenciu, ale preto, že tá kvalita absolútne pokrivkáva. Keď som si potreboval zobrať koncipienta do kancelárie, tak z dvadsiatich uchádzačov nebol ani jeden schopný odpovedať na triviálnu právnickú otázku. Právnické vzdelávanie je v katastrofálnom stave. Koľko máme súkromných lekárskych fakúlt? Nula, pretože je to najdrahšie vzdelávanie. Právnická fakulta funguje systémom – tu máte skriptá, tu sú učebne, čo je veľmi lacný náklad. Hlavne ide o to, aby študenti dosť platili, hlavne na tých súkromných.

Napriek tomu, čo hovoríte, nebolo najjednoduchšie sa sústrediť na kvalitu prípravy a preskúšavania ako predĺženie praxe?

Ak ide o kvalitu preskúšavania, to je zabezpečené štandardne. A z hľadiska prípravy, tak tam sme to sprísnili. Predĺženie praxe bolo niečo navyše. Môžeme o tom debatovať. Neberiem názor tým, ktorí si myslia, že to bol len nástroj ako obmedziť trh právnych služieb. Ale ja bytostne cítim, že to tak nie je. Ako advokát, ktorý je 25 rokov vo fachu, pociťujem zodpovednosť za kvalitu právnych služieb a viem, že vždy, najmä u tých mladých, nie je ideálna.

Je to teda len dočasné. O rok či o dva teda môžeme čakať, že sa to zmení?

Som otvorený diskusii na túto tému. Potrebujeme ale najskôr vyhodnotiť, čo nám táto zmena priniesla, a to uvidíme od začiatku budúceho roka. Sám som povedal, že keď sa zvýši kvalita vzdelávania, tak budem prvý, kto bude žiadať skrátenie koncipientskej praxe na tri roky.

Ako zmeriate tú kvalitu?

Jednoducho. Štatistikou advokátskych skúšok.

Čiže rozhodne to, či bude menej vypadnutých ako teraz?

Jednoznačne.

Do veľkej miery to bude závisieť aj od nastavenia komisie.

Naše skúšky sú zložené z troch prvkov. Z absolútne objektívneho testu z náhodne vylosovaných otázok. To je prvý filter, keď vypadne najviac ľudí. Ďalej sú prípadové štúdie a potom ústna časť. Ale máte pravdu, že pri ústnej skúške je to do veľkej miery subjektívne. Povedali sme si ale, že nepôjdeme len cestou testov, pretože advokát musí ukázať aj svoje schopnosti vystupovať a svoj slovný prejav.

Iniciatíva za lepšiu advokáciu argumentuje proti predĺženej praxi dátami, a to poklesom záujmu o štúdium práva, poklesom záujmu žien o advokátske povolanie, či tým, že mnoho mladých právnikov ostáva radšej v Čechách. Vy to spochybňujete. Prečo?

Pokiaľ ide o počty, tak z našej štatistiky vychádza, že počet koncipientov sa nemenil. Zhruba ostáva ten istý. Jediný výkyv je v roku 2012, keď sa narýchlo zapisovali koncipienti, pretože od roku 2013 sa predlžovala prax. Tieto počty teda napríklad vôbec neodrážajú to, čo sa deje na právnických školách. Nesedí ani argument s poklesom žien. Dokonca pri koncipientoch ich máme viac.

Tí, čo sa narýchlo prihlásili v roku 2012 a boli teda ešte trojročnými koncipientmi, tak už spadali pod prísnejšie podmienky prípravy?

Áno.

To ste ale potom už po troch rokoch museli vidieť, či sa vaše opatrenie prejavilo alebo nie.

To by sme ich ale museli pri skúškach triediť a pozerať sa na to, kedy sa stali koncipientmi. To sme nerobili.

Čo sa ani vašou novelou nezmenilo, je fakt, že koncipienti často robia za minimálnu mzdu. S tým neviete ako komora niečo urobiť?

K dispozícii máme, a to je jediné, čo môžeme mať, informáciu o zmluve medzi advokátom a koncipientom. Je tam aj nastavenie mzdy. Ak ale niekto reálne existuje s iným nastavením, tak je to problém. Nemáme sa však o tom ako dozvedieť, ak sa neozve samotný koncipient.

Hovoríme o riziku, že sú vykorisťovaní alebo že časť peňazí dostávajú načierno?

O oboch. Neoficiálne sa napríklad hovorí, že aj keď dostanú plnú sumu zo zmluvy, tak časť musia vrátiť na ruku.

Prečo sa to deje?

Z jednoduchého dôvodu, že je omnoho väčší záujem stať sa koncipientom ako toho koncipienta mať.

Nechávajú si advokáti platiť za to, že budú mať koncipienta?

Áno, indície o tom máme, no zasiahnuť sa voči tomu dá len vtedy, ak sa niekto skutočne ozve.

Ak toto je ich motivácia, tak aká bude ich príprava?

Tá príprava môže byť dobrá. To sa nemusí vylučovať.

Nemrzí vás ako šéfa komory, že máte medzi sebou ľudí, ktorí sú ochotní pre peniaze podvádzať?

Samozrejme, že áno. Nie je to ale novinka. Stretávame sa s tým pomaly od 90. rokov minulého storočia, keď nastal boom záujmu stať sa advokátom.

Ak už sa o tom vie tak dlho, tak musíte vedieť medzi sebou aj to, kto sú tie čierne ovce. Prečo nie je váš stav schopný si s nimi poradiť?

Nie som si istý, že sa to takto všeobecne vie. Máme veľa disciplinárnych rozhodnutí, ktoré sa tohto týkajú. Nie sú to určite všetky prípady, pretože my to riešime väčšinou potom, ako sa koncipient s advokátom nezhodne. Dostanú sa do sporu a vtedy advokáta nahlási. Budem samozrejme vďačný, ak to kolegovia advokáti, či koncipienti budú nahlasovať skôr.

Súdne rozhodnutia sú na webe. Ako sa dostaneme k disciplinárnym rozhodnutiam komory?

Knižne ich vydávame v anonymizovanej podobe. Je tam všetko.

Nevidíte problém v tom, že keď pýtame na to, či advokát Daňový, ktorý vulgárne nadával cyklistovi na bratislavskej hrádzi, je disciplinárne riešený, tak sa to nedozvieme, lebo je to tajné?

Nie je to tajné, ale neverejné. Je to z jediného dôvodu, lebo advokát nie je verejný činiteľ. Ak advokát niečo spácha, je zodpovedný voči advokátskej komore, nie verejnosti. Ak je verejný záujem, tak ho treba deklarovať. Ten, kto sa sťažuje, informáciu dostane.

Môže to sťažovateľ zverejniť?

On nie je viazaný ničím.

Nepomohlo by samotnej komore, často pre očistenie mena, ak by sa verejnosť dozvedela postih konkrétneho advokáta skôr, ako to vyjde o rok v zbierke?

Chápem, na čo sa pýtate. Sám by som bol rád, ak by niektoré prípady boli hneď zverejnené. Nevieme to však nastaviť, aby nedošlo k zásahu do práv advokátov. Ak by sme to urobili, čelili by sme žalobe na ochranu dobrého mena.

Tieto pravidlá by si však mala nastaviť samotná komora, či nie?

Ako advokáti sme viazaní zákonom o advokácii. Základom dôvery medzi klientom a advokátom je, že keď sa mu zverí, tak on to tajomstvo neprezradí. Je viazaný mlčanlivosťou. S tým súvisí aj to, prečo sa nezverejňujú informácie z disciplinárneho konania. Často to súvisí s týmto vzťahom medzi advokátom a klientom. Preto sme na veľmi tenkom ľade. Komora určite nedopustí, aby bolo kompromitované advokátske tajomstvo.

Nedá sa zákon nastaviť tak, aby sa mlčanlivosť netýkala etických prehreškov? Veď napríklad vystupovanie advokáta Daňového na hrádzi nesúviselo so žiadnym jeho klientom.

Veľa sme o tej téme hovorili, ale zatiaľ sme v komore na riešenie neprišli. Môžeme debatovať ďalej. Faktom je, že advokátov trestáme a trestáme ich prísne. To, že je niekto trestaný za etické prehrešky, neznamená, že do toho nie je zakomponované aj advokátske tajomstvo. Urobiť všeobecné pravidlo sa asi nedá.

Komory, a to teraz myslíme všeobecne, hovoria, že si problémy vyriešia samy. Je to ale správne?

Neviem, ako iné komory, ale advokátska komora je práve preto nezávislá, lebo chráni advokátov, z ktorých mnohí bojujú s celým svetom vrátane vlád a štátov. Ak by mala byť komora akýmkoľvek spôsobom závislá od štátu, je to krátka cesta k tomu, aby to vládna moc zneužila voči jednotlivým advokátom. Musí tu ostať nezávislá komora, ktorá sa ich zastane.

Prečo potom advokátska komora nevie povedať jasné stanovisko, že pri niektorých advokátoch je ich konanie už cez čiaru?

To nie je pravda. Všetkých tých, ktorí nerobia to, čo majú, trestám. Iné je, či verejne alebo neverejne.

Možno ani nejde o samotné vyvodenie zodpovednosti. Ide napríklad o to, že očakávame konkrétnu odpoveď na otázku, či bolo etické a v poriadku konanie advokátov Juraja Hatvanyho a Róberta Lenčéša z nástenkového tendra. Z výpovedí na súde totiž vyplynulo, že si tender pripravili sami pre seba. Odpoveďou komory bolo, že obsah sťažnostného spisu je neverejný.

Radi by sme sa vyjadrili a povedali vopred náš súd. My nemôžeme prejudikovať rozhodnutie, keďže zároveň rozhodujeme aj o trestoch. Chápem snahu o tú skratku a o vašu snahu rýchlo priniesť informáciu. Ja si ale nemôžem dovoliť vopred povedať, že to bolo neetické konanie. Prejudikoval by som tým, ktorí to majú na starosti, aby to takto rozhodli. Máme jednoducho určité limity, ktoré ak máme vrámci zvyšovania našej popularity prekročiť, tak si vykopeme hrob a pochováme sa.

K šíreniu dobrého mena advokátov neprispela kauza s odmenou pre Radomíra Bžána. Čo ste si o nej pomysleli vy osobne?

Rád by som na to voľne a bez prekážok odpovedal. Som ale viazaný zákonom a etickým kódexom, ktorý hovorí, že advokát sa nesmie vyjadrovať k pôsobeniu iného advokáta.

Prečítajte si

Advokát Bžán má dostať výrazne viac, ako štát platil za arbitráž prestížnym právnikom z Ameriky

Aký je úžitok z takéhoto pravidla?

Aby sa advokáti navzájom nenapádali na verejnosti a neznižovali tak dôstojnosť advokátskeho stavu. Funguje to od nepamäti. I keď všetko má svoje hranice. Ale v tomto prípade nezlyhal advokát. Chyba nastala na strane štátu. Ten sa má správať ako dobrý hospodár a nastavovať správne kritériá a vyplácať primeranú odmenu.

Nie je to aj o etickom nastavení advokáta, aby si nevypýtal sumu, o ktorej musí vedieť, že je prehnaná?

Advokát nie je z hľadiska výšky odmeny limitovaný. Musí len dodržať zákon, a to sa stalo. Poviem však za seba. Osobne mám v sebe určité mechanizmy, ktoré by sa dali nazvať etickými pravidlami, a ja by som tak nepostupoval.

Mali by sa podielové odmeny zrušiť?

Je to chybný spôsob uvažovania. Podielová odmena má miesto na trhu právnych služieb. Je to odmena za spor, nie za vypracovanie analýz, a výsledok musí byť veľmi neistý. Môže to byť potom výhodné pre klienta, pretože ak prehrá, za odpracované hodiny nedostane advokát nič, hoci sa na tom narobil. Je to zároveň aj taký holub na streche. A preto sa musí advokát maximálne snažiť, aby dosiahol výhru. Pri hodinovej odmene nemá advokát žiadnu motiváciu na výhre. Podielová odmena teda má svoje miesto, len musí byť primeraná.

Aký je motív advokáta ísť do podielovej odmeny, keďže spor je neistý?

Môže ísť napríklad aj o to, či pri právnom posúdení ten advokát nezistí, že je tam šanca na úspech, hoci samotný klient tomu ani až tak neverí. Samozrejme, je to určitá lotéria. Na konci predsa vždy rozhoduje súd. Ak si ale advokát verí, a to napríklad aj na základe skúsenosti s podobným prípadom, tak vtedy to môže byť pre neho výhodné.

Vy ako často pristupujete na podielovú odmenu?

Pre štát som doposiaľ nikdy nerobil. Teraz mám jednu vec, ale predtým som robil len pre súkromných klientov a tam som pristupoval na podielovú odmenu asi pri každom desiatom, pätnástom spore.

Momentálne zastupujete Národnú banku Slovenska v spore s poisťovňou Rapid life. Prečo ste pristúpili na podielovú odmenu a hodinovú odmenu za cent?

Zaujal ma spor samotný, ale aj podmienky súťaže. Pri nej išlo, samozrejme, aj o taktiku. Vychádzal som z toho, že hodinová odmena nie je v tomto prípade ideálna pre klienta. Museli sme ju však zadať. Nastavili sme ju len formálne na cent, lebo inak by sme boli vylúčení. S kolegami z advokátskej kancelárie Ecker-Kán&Partners sme sa dohodli, že to nastavíme tak, aby sme išli len cez podielovú odmenu. A tú sme ponúkli primeranú.

Ak vyhráte, zarobíte takmer dva milióny eur. To je primeraná suma?

Pri tom objeme a zložitosti prípadu nám vyšla ako rozumná a primeraná. Možno sa niekomu bude zdať, že je to veľa. Vychádzali sme z toho, aký objem peňazí by zodpovedal námahe a počtu ľudí, ktorí by sa do toho zapojili. Spätne sme to  vypočítali na percentá a vyšlo 6,19 percenta.

Aký je priemerný hrubý či čistý príjem advokáta?

Také niečo neexistuje. Advokát je z pohľadu príjmov podnikateľ, nikdy nie zamestnanec. Už v úvode som spomenul, koľko advokátov je v Bratislave, a to reálne odráža, kde je možné si zarobiť. Zo zvyška advokátov na Slovensku mnoho živorí, lebo bojujú dokonca o zastúpenie ex offo, čo znamená 130 eur za celé konanie. Často je to práca na polroka alebo rok. Tých, ktorí sú kvalitní a dobre zaplatení, je veľmi málo.

Čo znamená živoriť? O akej sume sa bavíme?

Nemám štatistiku o tom, koľko advokáti zarábajú. Je ale fakt, že existuje veľký nepomer v tom, ako zarábajú advokáti v malých mestách, dedinách a v tých veľkých mestách.

Ak vzniká situácia, že advokáti bojujú o ex offo prípady, tak by nebolo riešením náhodné prideľovanie?

Na akom princípe? Veď nemôžete vylúčiť niekoho z iného kraja alebo okresu, pretože advokáti majú celoslovenskú pôsobnosť.

Dá sa to zmeniť zákonom.

S tým by nikto nesúhlasil. Prečo by nemohol šikovný advokát zo Spišskej Novej Vsi zastupovať niekoho v Banskej Bystrici?

Ak by mal záruku, že dokáže zarobiť v rámci svojho kraja, tak by to nemal byť problém.

Pri ekonomickej sile niektorých okresov by niektorí advokáti naozaj nemali z čoho žiť. Ak sú advokáti schopní si nájsť klienta kdekoľvek, prečo im v tom brániť?

Veď sa bavíme len o ex offo.

V takom prípade by medzi advokátmi s tým nemal byť problém. Je pravda, že už sme sa aj s ministerkou bavili o systéme náhodného prideľovania, ako je to napríklad pri správcoch konkurznej podstaty. Sľúbila, že si to pozrie a znova sa k tomu dostaneme. I keď potom do toho vstupuje argument sudcov, ktorí hovoria, že prípady dostávajú tí advokáti, ktorí im hneď zdvihnú telefón a sú ochotní robiť.

Máme za posledných desať rokov čestnejších a kvalitnejších advokátov?

Je to také zovšeobecňujúce, že sa to naozaj nedá povedať. Sú takí, ktorí rastú a s každým prípadom sa posúvajú dopredu. Sú profesijne zdatní, čestní. No sú, žiaľ, aj takí, kde to úplne neplatí.

Pýtame sa, pretože to, ako ľudia veria advokátom, sa odzrkadľuje v tom, ako veria v spravodlivosť.

Tu by som oponoval, pretože v zložkách justície by skôr mali ľudia dôverovať súdom a sudcom. Advokátom veriť musia, pretože si ich platia a veria, že im pomôžu. Advokáti sú privolaní na pomoc. To je tá menej problémová zložka. Veď predsa ak nejakému advokátovi nedôverujem, tak ho vymením.

Ak hovoríte o súdoch a sudcoch, sú lepší, kvalitnejší?

Nastal medzi nimi určite posun. Je to uzavretý stav a je pravda, že tlak na zvyšovanie kvality zvonka nepociťujú. Poznám však vynikajúcich sudcov, ale aj takých, ktorí nestoja za nič.

Predvídateľnosť rozhodnutí sa zvýšila?

Je to neporovnateľné za tie roky, čo som advokát. Máme ale stále čo doháňať.

Ako minister ste spolupracovali tiež so štátnou tajomníčkou Monikou Jankovskou, ktorú chce Smer nominovať do Súdnej rady. Rozumiete postoju ministerky Žitňanskej, ktorá ju odmieta a hrozí demisiou? 

Chápem a viem, prečo to robí. Nikdy však nie je problém čierno-biely. Vždy je to o osobách a obsadení. Za súčasného nastavenia jej postoju rozumiem, ale vo všeobecnosti to nemusí byť správne. Všetko je to o vzťahoch a záujmoch. Veď viete, ako funguje politika.

Je to taká principiálna otázka, pri ktorej by mal minister hroziť demisiou?

Ak opomenieme meno a obsadenie, tak vo všeobecnosti si myslím, že nie.