Denník N

Správny človek v nesprávnom čase

V osemnástej časti nášho seriálu o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme dnes zbierkou poviedok Ivana Horvátha Vízum do Európy.

Niektorí autori sa stávajú zabudnutými zhodou okolností. Napríklad sa narodia do nevhodnej doby alebo vrchol ich života spadá do čias barbarského režimu, po ktorom však, paradoxne, predtým túžili.

Takým je aj slovenský prozaik Ivan Horváth (1904-1960), priateľ a spolupracovník davistov, odsúdený v päťdesiatych rokoch na dlhoročné väzenie pre takzvaný buržoázny nacionalizmus, aby krátko po prepustení z väzenia zlomený umrel.

Stredoeurópsky intelektuál

Životné osudy Ivana Horvátha sú v niečom typické pre stredoeurópskeho intelektuála prvej polovice dvadsiateho storočia. Očarený ľavicovými myšlienkami pochádzajúcimi z východu ani náhodou netušil, že v mene toho istého komunizmu bude neskôr dlhé roky nespravodlivo trpieť. Život má skrátka zvrátený zmysel pre humor.
Ivan Horváth sa narodil v roku 1904 v rodine senického národovca a advokáta Cyrila Horvátha. Chodil na Československé štátne reálne gymnázium na dnešnej Grösslingovej ulici v Bratislave, študoval právo v Prahe, Drážďanoch a v Bratislave a medzi rokmi 1924-1926 absolvoval štúdium diplomacie v Paríži na École libre des sciences politiques.

Ako významný ľavicový intelektuál spolupracoval s davistami. Počas druhej svetovej vojny bojoval v odboji a od roku 1944 bol členom ÚV KSS. V roku 1945 pôsobil ako povereník sociálnej starostlivosti a mal aj viaceré funkcie v Slovenskej národnej rade. Krátko šéfoval vtedy čerstvému časopisu Kultúrny život (ktorý sa neskôr stal legendou), medzi rokmi 1948-1950 bol veľvyslancom v Maďarsku, v roku 1949 i delegátom zastupujúcim Československo v Organizácii Spojených národov.

Buržoázny nacionalista

V roku 1950 ho zatk­li, súdili a desať rokov väznili, krátko po prepustení umrel, mal len päťdesiatšesť rokov.
Buržoázny nacionalizmus bolo skvelo vymyslené obvinenie, ktoré sa dalo navliecť na príslušníkov menších národov v danej krajine – a ktoré vlastne nešlo vyvrátiť, pretože bolo neuveriteľne absurdné. Ktovie, či pôvodný nápad pochádza priamo od generalissima Stalina, v každom prípade sa za jeho éry hojne používal i v „spriatelených“ krajinách. Stačilo upozorniť na národné záujmy, či sa len tak na osobnej úrovni pohnevať s ktorýmsi komunistickým pohlavárom, alebo sa ocitnúť uprostred boja o moc v straníckom byre – a už ste boli v tom.

Údajne zdôrazňujete záujmy jedného národa na úkor druhého a s pomocou vášho nacionalizmu sa zlá buržoázia snaží rozpútať národnostnú nenávisť a otupiť takzvaný triedny boj. Za toto bol súdený Gustáv Husák, Laco Novomeský, Ladislav Holdoš, Daniel Okáli i Vladimír Clementis, ktorý sa však potom začal hodiť do iného vykonštruovaného procesu – s Rudolfom Slánským – a bol aj, na rozdiel od ostatných, popravený.

Buržoázny nacionalizmus istý čas v šesťdesiatych rokoch vyťahoval aj „prezident-zjednotiteľ“ (ktorý dokázal zjednotiť celú republiku proti sebe) Antonín Novotný na nepohodlného Alexandra Dubčeka. Ale už mu to neprešlo.

Príbehy silných, ale osamelých individualistov

Ivan Horváth začal písať pomerne skoro a obľuboval silné, ale osamelé postavy. Ovplyvnila ho vtedajšia moderná európska próza. V roku 1923 debutoval zbierkou prozaických textov Mozaika života a snov. O päť rokov neskôr vyšla zbierka vzájomne prepojených noviel s nádychom poetizmu a expresionizmu Človek na ulici (v slávnej Smrekovej a Mazáčovej edícii EMSA).

Ivan Horváth v knihe kládol dôraz na vnútorný život postáv a ich individualizmus. V roku 1929 potom nasledovala novela Strieborný prach – viac-menej zhodou okolností sa stala jednou z najvyhľadávanejších slovenských bibliofilských tlačí (najmä vďaka trojfarebnej, ručne kolorovanej grafike Ľudovíta Fullu na frontispice).

Je to zrejme najznámejší Horváthov príbeh, s nádychom antickej drámy: hlavný hrdina Ján Martinák sa zamiluje do bohatej Márie, no zistí, že je to jeho nevlastná sestra, preto sa rozhodne pomstiť otcovi. Dej sa odohráva v malej dedine, kde každý každého pozná.

S odlišnou lokáciou pracuje zbierka poviedok Vízum do Európy (1930). V roku 1944 Horváth vydal súbor troch noviel Tak sa to malo stať, a v roku 1948 svoju poslednú knihu Život s Laurou – o umeleckom živote v dvadsiatych rokoch minulého storočia a o jednej osudovej žene.

Pre úplnosť treba ešte dodať, že Ivan Horváth obľuboval bábkové divadlo a napísal preň niekoľko hier, prekladal z francúzskeho jazyka a je autorom množstva publicistických článkov o kultúre a politike. Údajne vymyslel aj termín „nadrealizmus“.

Európa po slovensky

Zbierka piatich poviedok (ktoré sú uvádzané aj ako novely) Vízum do Európy z roku 1930 vyšla v literárnom odbore Umeleckej besedy slovenskej s ilustráciami Mikuláša Galandu. Ivan Horváth tu farbisto predstavuje atmosféru veľkých európskych miest, čo je v slovenskej literatúre pomerne nezvyčajné. Na svoju dobu je kniha veľmi moderná, napísaná úsporne, jednoduchým úderným jazykom a autor v nej rozvíja myšlienku: Človek spoznáva mesto prostredníctvom ľudí.

Poviedka Penzión von ­Basch sa odohráva v Drážďanoch začiatkom dvadsiatych rokov počas inflácie, keď sa s menou devalvujú aj ľudské vzťahy a cudzinci si do Nemecka chodievajú užívať. Bébé Cadum je zas zasadená do Paríža, názov pripomína dieťa z reklamy na mydlo Cadum. Dramatik Jules Laforgue a jeho partnerka, pasák Dandy a prostitútka Fifi prežívajú svojské podoby lásky. Poviedka Ibrahimovo okno sa odohráva v parížskych štvrtiach Jardin des Plants a Saint­-Michel, predstavuje proustovský príbeh prepletenca mileneckých vzťahov.

Poviedkou Marthe nás sprevádza námorník na lodi Pajala, ktorý sleduje manželský pár Lukovovcov. A Rumová rozprávka je situovaná na loď kotviacu neďaleko Honfleuru, päť námorníkov rozpráva príbeh o postupnom miznutí posádky istej lode; významnú úlohu tu hrá opäť láska a aj alkohol.

Zbierka Vízum do Európy patrí v prvom vydaní, vďaka Galandovi i zaujímavej grafickej úprave, medzi prvorepublikové slovenské bibliofílie. Neskôr bola publikovaná ešte niekoľkokrát, napríklad v peknom vydaní v osemdesiatych rokoch.

Po Ivanovi Horváthovi je pomenované bratislavské gymnázium, ale inak tohto autora dnes číta málokto, čo je rozhodne škoda.


Úryvok z  poviedky Bébé Cadum

Sam Dandy má čiernu kožu, ktorá mu vôbec nezavadzia. Nevie hrať na saxofóne, spievať tiež len málo. Nepracuje. Mnoho je. A žije s Fifi.

Černosi majú čiernu tvár, na ktorej sa lepšie odrážajú svetelné reklamy večer na Place Pigalle. To ich robí zaujímavými. Robia dojem silákov, zdravých mužov. Tancovať s dobre oblečeným černochom je vždy elegantné a  výstredné. Jeden tanec 20 frankov. Sam sa len usmieva a po tanci diskrétne nadstrčí ruku. A ráno vždy žiada viac, než mu bolo sľúbené.

Sam má len jednu vášeň, púšťať mydlové bublinky do vzduchu. Každé ráno si narobí mydlovej vody z mydla Cadum. Myslí pri tom na malé dieťa z reklamy a má príjemný pocit kanibala. V mydlových bublinách je jeho tvár ohromne široká, nadúva sa, potom praskne. Ale Sam sa nebojí smrti, nemyslí na ňu.

Fifi prišla k nemu nahnevaná. Neniesla mu peniaze a Sam má rád peniaze. Sam je makro, „pasák“. Iní to robia z  vypočítavosti, on z inštinktu. A je na výške doby.

Sam, choď na bulvár Montmorency. Číslo 12. Je to celkom v pekle, za Auteuil. Býva tam Jules Laforgue. Hovoril, že ma chce maľovať, somár, myslí si, že nevidím na ňom, že neni maliarom. Nechcel zaplatiť, že inokedy. Pozrime sa, päť hodín po päť frankov, je to dvadsaťpäť. Bola som u neho včera od pol deviatej do pol jednej. Skoro som zmeškala posledný autobus. To sú štyri hodiny. Nerobí nič, rátaj mu päť, aj tak to má lacné. Myslel si, že ja neviem, čo chce. A hodne vycer zuby.“

Sam odloží pohár s mydlovou vodou a slamky, ktoré zobral v Café de la Paix. A už aj ide.

Sam zaklepe dôstojne na dvere a upraví si svoj stetson klobúk: „Pán Jules Laforgue?“

A  zavrie za sebou dvere.

Včera bola u vás slečna Fifi, prišiel som po jej peniaze.“

Ale ako?“ Sam trochu vycerí zuby a zdvihne rozpačito veľkú, silnú ruku.

Celkom jednoducho.“ A chytí Laforguea za gombík.

Hneď, hneď.“ Jules Laforgue hľadá peniaze po kapsách. „Teda rátajme tri franky na hodinu…“

Rátajme päť frankov!“ Sam vycerí zuby trocha viac.

Päť frankov na hodinu od deviatej do dvanástej…“

Teda päť hodín!“

Ale len tri hodiny bola u mňa. Ja platím len uzhovorenú taxu.“

Jules Laforgue sa potí, je mu horúco. Buchne dvermi za Samom.

Sam si píska, ruky vo vreckách. V nich dvadsaťpäť frankov. Chce dupať do zeme, tlieskať. V bistre sa zastaví na jeden aperitív. Dubonnet, malý Dubonnet. Piť sa začne až večer, za cudzie peniaze. Za peniaze krásnych dám. Sam nevie, či má ísť domov bubliny púšťať. Nadúvajú sa, skreslia všetko, potom prasknú. Alebo či má pískať.

Zabudnuté knihy