Denník N

Zavraždenie mosta

Foto - JR . Hory pri Wadi Run
Foto – JR . Hory pri Wadi Run

Tí čo robia so Shakespearom, volia jeho gestá.

Obdivujem turecké mosty. Ak ľudstvo v staviteľstve dospelo k dokonalosti, tak určite pri kamenných osmanských mostoch. Technická dokonalosť násobená krásou, metafora spájania dvoch brehov, dvoch svetov. Za román o jednom z nich, Most na Drine, dostal Ivo Andrič Nobelovu cenu. Stari most, alebo Staru ćupriju v Mostare, postavil v roku 1566 Mimar Hajrudin, žiak architekta Sinana. Spájal moslimskú a chorvátsku časť mesta, prežil obe svetové vojny, neprežil len poslednú.

Bosnu vždy niekto rozdeľoval, posledný raz Karadordevičskou dohodou v roku 1991 Miloševič a Tudžman. Rozpad Juhoslávie bol krvavý a v Bosne mimoriadne brutálny. Voči ľuďom aj mostom. Na rozstrieľanie bolo treba šesťdesiat granátov, ktoré vystrelila chorvátska armáda, kým sa zrútil do Neretvy. Z vojenského hľadiska nezmyselné gesto. Rozkaz vydal veliteľ bosnianskych Chorvátov generál Slobodan Praljak.

Po skončení vojny v Bosne som si v Jordánsku chcel prenajať terénne auto. Majiteľ si obzeral pas. – „Hovoríš srbochorvátsky?“ V púštnej krajine znel ten jazyk zvláštne. – „Trochu.“ Porozprával mi svoj príbeh mudžahedína v Bosne. Bojoval tri roky. Naučil sa jazyk, veľa videl. Encyklopédia vojny, mien politikov a generálov. – „Ako môže byť z básnika politik alebo z divadelníka generál, rozumieš tomu?“ Rozumiem. Sú chvíle, keď sa tomu dá rozumieť. Ako išiel on, išiel Byron aj Hemingway. – „To vieš, mladý, viera – túžba po dobrodružstve. Rozstrieľali najkrajší most, aký som kedy videl. Prečo? Bolo to len …“ a spravil dlaňami neopakovateľný pohyb znamenajúci nezmysel. Gesto.

Sedeli sme pri ohni, bola už noc. – „Ten v Mostare?“ Popísal som ho, po pamäti a potme nakreslil, povedal meno staviteľa. Rozprával nadšene, akoby to bol jeho most. A aj bol a môj tiež. Pozrel na hodinky, dal mi kľúče od auta. Zvyšok noci som šoféroval a úžasnú krajinu videl vo svetle reflektorov. Ráno som vrátil auto, zbalil stan a chcel platiť. Mladý muž mávol rukou. – „Muži od nás si povedali, že budú robiť to isté… aj preto som sa vrátil domov. Zlá cesta. Zlá.“ Básnik politikom, divadelník generálom. Zlá cesta. Vždy, keď som videl zábery explózií starých sôch a antických chrámov, spomenul som si na nočný rozhovor s mladým mudžahedínom.

Opakovane, políčko po políčku, som si pozeral zábery z tribunálu v Haagu (ICTY) a samovraždu v priamom prenose. – „Slobodan Praljak nije ratni zločinac.“ A gesto. To, čo urobil Sokrates, nebola samovražda. Akceptoval trest smrti, vypil bolehlav, ale povedal svoje. Z Platónovej Sokratovej obrany je zrejmé, kým bol. Démosthenes spáchal samovraždu, ale nemlčal. Ako by mohol, on, dokonalý rečník! V Haagu to bol celkom iný príbeh.

Teraz najčítanejšie