Všetko, čo sa mi nikdy nestalo
O empatii na slovenský spôsob.
Hovorte mi pani Durchschnittová. Som obyčajný človek, čítam noviny.
Aj minule som čítala, že v Amerike sa ozývajú vo veľkom obete harassmentu (čítala som aj, že výraz harašenie nie je vhodný, takže takto). To je mi nejaké podozrivé, bohvie, čo za tým je. Netrvalo dlho, a už všetkým preskočilo aj u nás.
Vyhlasujem, že mňa nikto nikdy neobťažoval. Veď každý z nás má možnosť odmietnuť a aj na znásilnenie treba dvoch.
Noviny sú plné vecí, ktoré sa mi nestali. A bohvie, komu sa to vlastne stali, že?
Tak ako ma nikto nikdy neobťažoval, nikdy ma ani neohrozoval zbraňou, nepodpálil mi auto, nevyletela som do vzduchu spolu s bombou na letisku. Nepotulujem sa totiž po takých blbých miestach.
Nikdy som nestála pred súdom, som totiž slušný človek. Mám však kamarátku, ktorú rozviedli rýchlo a bez problémov.
Nikdy som nezažila nič zlé v zdravotníctve – ja sa totiž o seba starám. Teraz nedávno sa ženy sťažovali na zlé pôrody. Všetky hysterky s tým vyrukovali naraz, nie je to čudné? Čo sa nesťažovali? Musím povedať, že ja som mala perfektný pôrod a všetci boli zlatí. Jednoducho neverím, že ženu počas pôrodu niekto prefacká, veď by ho hneď vyhodili.
Nemám ani núdzu o prácu. Kto chce, ten pracuje. Depresia je pre slabých. Ja som vždy všetko zvládla bez nejakých xanaxov. Veď sa trochu prekonajte.
Koncentráky boli, ale vtedy som ešte nežila, takže o tom viem len zo školy. A teraz, ako bol 17. november… Nie som historik, ale prečo sa tie obete komunizmu ozvali až dvadsať rokov potom?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
