Vedkyňa Truban: Na Slovensku máme ľudí, čo by dokázali zmeniť svet, no nepodporujeme ich

Dominika Truban pôsobí na špičkovej Mayo klinike na Floride, kde sa zaoberá výskumom Parkinsonovej choroby. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa vráti na Slovensko, či by si tu chcela založiť vlastnú výskumnú skupinu, či odstúpenie ministra školstva Petra Plavčana po eurofondovej kauze považuje za dostatočný politický krok, prečo sme od Európskej rady pre výskum dostali zatiaľ jediný grant a v akom štádiu je jej výskum Parkinsonovej choroby. 

Je slovenská veda v problémoch?

Áno, je. Zrejme najväčším problémom je financovanie. Peňazí nie je dostatok a to málo, čo máme, sa niekedy rozdeľuje za zvláštnych okolností.

Čo s tým?

Už v auguste sme vytvorili iniciatívu Nie je nám to ukradnuté!, ktorá vznikla ako reakcia na rozkrádanie eurofondov na vedu a výskum. Naším cieľom však nie je len kritizovať, chceme prichádzať aj s riešeniami. Tak vznikol nápad, aby sa slovenskí vedci, ktorí pôsobia v zahraničí a doma, osobne stretli. Konferencia Žijem vedu naživo sa bude konať na pôde Slovenskej akadémie vied a vystúpia na nej štyria spíkri: neurovedkyňa Ľubica Beňušková, ktorá sa na Slovensko vrátila z Nového Zélandu, geodet Tibor Lieskovský, chemik Milan Vrábel a biochemik Pavol Čekan. Čekan žil v zahraničí dvadsať rokov, tento rok v lete sa vrátil na Slovensko a uchádzal sa o eurofondy, no nedostal ich. Všetky osobnosti, ktoré na konferencii vystúpia, spájajú silné príbehy. Očakávam, že sa nás vedcov zíde asi sto.

Prečítajte si

Slovenskí vedci zo zahraničia: Aj by sme sa vrátili, ale pri takýchto škandáloch to nejde

O čom sa budete na konferencii rozprávať?

Okrem rečníkov považujem za hlavný prínos konferencie diskusiu, v ktorej sa dotkneme viacerých tém. Budeme sa rozprávať o grantoch, ktoré sa nehodnotia vždy transparentne. Slovenské grantové agentúry poskytujú len veľmi kusé informácie a verejnosť nemá prístup k podrobnému hodnoteniu grantov.

Chceme sa rozprávať aj o tom, ako prilákať šikovných ľudí späť na Slovensko. Napríklad neurovedkyňa Beňušková dostala grant z ministerstva školstva na návrat domov. Grant podporuje ľudí, ktorí mali v zahraničí viac ako desať rokov vlastný tím. Na taký grant nemám nárok, lebo nemám vlastný tím. Je tu ešte iný na návrat vedcov zo zahraničia, no jednou z jeho podmienok je doktorát v zahraničí. To tiež nespĺňam, lebo som si ho robila na UK v Bratislave. Veľmi rada by som sa na Slovensko vrátila a niektorý z grantov využila, no nemôžem, lebo sa na mňa nevzťahujú.

Za akých podmienok by ste sa vrátili?

Vrátim sa tak či onak, kvôli manželovi, ktorý vstúpil do politiky za Progresívne Slovensko. Chcela by som mať vlastný tím, no zatiaľ neviem, ako sa k nemu dostanem. Chýba mi, že na Slovensku nie je model, ktorý je zavedený inde vo svete, že keď  skončíte doktorát, idete ako postdoktorand do nejakého výskumného tímu a tam pod vedením šéfa bádate. Keď sa vypracujete, osamostatníte sa a založíte si vlastný tím. Lenže u nás sa takí ľudia vôbec nepodporujú a chýba vízia, že by raz bádali na vlastných projektoch. Po finančnej stránke nie sú slovenské granty také veľké, aby umožňovali založenie vlastnej skupiny. Takže mi neostane nič iné, ako žiadať o peniaze Európsku radu pre výskum (ERC).

Prezident Európskej rady pre výskum Jean-Pierre Bourguignon pre Denník N minulý rok povedal, že zo 6-tisíc projektov, ktoré v tom čase podporili, dostal vedec zo slovenskej inštitúcie iba jediný grant. Prečo tak zaostávame?

Je to vysoko súťaživé prostredie so špičkovým výskumom, ani ja nemusím grant dostať. Kritériá sú náročné a chemik Ján Tkáč („Vedec roka 2015“, pozn. red.) zo Slovenskej akadémie vied, ktorý ho od Európskej rady pre výskum dostal, pôsobil na Oxfordskej univerzite, má skvelé publikácie a robí fantastický výskum. Na konferencii Žijem vedu naživo vystúpi aj slovenský chemik Milan Vrábel, ktorý dostal prestížny európsky grant, no pôsobí v Česku. Pochopili tam jednu vec: ak niekto podá ERC grant a dostane vysoké hodnotenie, no v konkurencii iných projektov sa na neho nedostane, česká grantová agentúra ho aj tak podporí. Uvedomujú si, že grant je vynikajúci a bola by škoda, ak by sa nerealizoval. U nás niečo také nie je možné.

Čo to hovorí o kvalite slovenskej vedy, ak z tisícok grantov, ktoré udelila Európska rada pre výskum, dostala naša vedecká inštitúcia iba jeden?

Je to začarovaný kruh. Bez peňazí nevieme vytvoriť konkurencieshopné vedecké prostredie. Nie je to len o tisíckach grantov, ktoré sú podporené, ale aj o desiatkach tisícov ďalších, ktoré sú podané. Zahraniční vedci, ktorí publikujú v časopisoch ako Science a Nature, predstavujú obrovskú konkurenciu. Štartovacie granty Európskej rady pre výskum dostávajú veľakrát ľudia, ktorí sa vracajú a prinášajú nové a inovatívne nápady. Zdá sa, že na Slovensko sa veľa takýchto ľudí, ktorí majú výborné publikácie a nápady, vrátiť nechce.

Ako ľudia na Slovensku vnímajú význam vedy pre spoločnosť?

Toto je obrovský problém. Ľudia si vôbec neuvedomujú, aký obrovský význam má veda. Keď som zvažovala prácu vedkyne alebo lekárky, rozhodla som sa pre vedu, lebo som videla, že je to veda, ktorá prináša inovácie a posúva veci dopredu. Chcela som byť pri tom. Slovensko potrebuje vedu. Máme tu šikovných ľudí, ktorí majú skvelé nápady, čo by dokázali zmeniť svet, no nepodporujeme ich. Je to smutné.

Minister školstva Plavčan bol po eurofondovej kauze odvolaný. Je to málo alebo dosť?

Okrem toho, že je nová ministerka, sa nič výrazné nestalo. Nie je to dosť.

Nebolo by jednoduchšie zostať v Spojených štátoch a tam robiť špičkovú vedu?

Bolo. Ak by sa môj muž nechcel vrátiť domov, zostala by som v Spojených štátoch.

Čiže ide o výhradne osobné dôvody?

Áno, ide o jediný dôvod, prečo sa vraciame.

Neprehovárali ste manžela, aby ste zostali v Amerike?

Nie. Sme spolu jedenásť rokov a nikdy som mu nepovedala, nech to nerobí. Vidím, ako ho politika baví. Je to, ako keby mi on povedal, nech nerobím vedu, lebo veľa nezarobím. Podporujem ho v jeho aktivitách. Isteže, je mi tu dobre, ale myslím si, že do Európy by som sa skôr či neskôr vrátila. Neviem, či na Slovensko, možno skôr do Česka, lebo tam majú lepšie podmienky na vedu. Každopádne, teším sa domov.

Neobávate sa toho, že si podáte grant a nakoniec ho dostane nejaká garážová firma?

Budem žiadať o viaceré granty, aj mimo Slovenska. Je to moja jediná šanca, ako sa dostať k nezávislej skupine a ako robiť to, čo chcem ja, a nie pod niekým. Ak žiaden grant nedostanem, nebude to príjemné, ale pevne verím, že na Slovensku sú ľudia, ktorí ma budú vedieť podporiť, aby som raz mala vlastný tím. Ale bude to veľmi ťažké. Som na to mentálne pripravená, no uvidím, ako dlho to vydržím.

Máme na Slovensku dosť odborníkov, ktorí by sa mohli stať členmi vášho tímu? Audit na Slovenskej akadémii vied napríklad ukázal, že z 500 doktorandov, ktorí na nej pôsobia, je iba zopár zo zahraničia.

Je super pracovať v medzinárodnom tíme, ale na Slovensku by môj tím tvorili hlavne slovenskí študenti. Varila by som z toho, čo máme, no vôbec by som sa toho nebála. Naši študenti sú skvelí a išlo by len o to, aby ste ich veci, na ktorých by robili, naučili.

A čo materiálové vybavenie?

Na stránke zijemvedu.sk som navrhla, aby sme vytvorili zoznam prístrojov na vedeckých inštitúciách a ľudí, ktorí sú za ne zodpovední. V Spojených štátoch výborne funguje spolupráca medzi tímami: ak kolegovia majú mašinu, čo potrebujem, pomôžu mi. Takto sa aj ušetrí, lebo sa prístroj nemusí kupovať dvakrát. Navyše, ak ste prístroj požičali na výskum a pomohli pri realizácii experimentu, vaše meno sa dostane na výslednú publikáciu. Chcela by som, aby to takto fungovalo aj na Slovensku: aby skupiny medzi sebou komunikovali, pomáhali si a takto boli na čo najväčšom počte publikácií.

Prečo komunikácia medzi tímami na Slovensku viazne? Nie je samozrejmé, že vedci by mali mať záujem byť na čo najväčšom počte článkov? 

Malo by to byť samozrejmé. Ale keď som si tu robila doktorát, môj pocit bol, že to takto nefunguje. Napríklad, o dve poschodia nižšie sme mali sekvenátor – prístroj, ktorý číta sekvenciu DNA – ale vzorky sme posielali sekvenovať až do Kórey, lebo to bolo niekoľkonásobne lacnejšie. Keď si na Mayo klinike potrebujete niečo osekvenovať, kúpite si chemikálie a sekvenátor používate zadarmo. Zbehnem o poschodie nižšie, osekvenujem si, čo potrebujem, a za pár hodín mám výsledky.

Čím sa na Mayo klinike na Floride zaoberáte?

Skúmam dedičné formy Parkinsonovej choroby. Ide asi o päť percent všetkých foriem ochorenia. Identifikovali sa gény, ktoré sú za chorobu zodpovedné. Zistilo sa, že pri dedičných formách Parkinsonovej choroby dráha odstraňovania poškodených mitochondrií v bunkách nefunguje. Mitochondrie sú organely v bunke, ktoré produkujú energiu, a keď sú zničené, v bunke robia neporiadok.

Dochádza pri Parkinsonovej chorobe k odumieraniu neurónov (mozgových buniek)?

Áno. Takzvané dopaminergné neuróny sú energeticky veľmi náročné a mitochondrie zaťažujú. Ak sa mitochondrie poškodia, no nie sú odstránené, nervová bunka odumrie. Myslíme si, že ak zistíme, ako celá táto dráha funguje a ako sa dá aktivovať, poznatky budeme môcť preniesť aj na ostatné formy Parkinsonovej choroby, pri ktorých doposiaľ nebolo identifikované genetické pozadie.

Prečo skúmate práve dedičné formy Parkinsonovej choroby a nie iné?

U tých foriem parkinsona, kde nepoznáme presné genetické prepojenie, je ťažké povedať, čo ochorenie spôsobuje. Ochorenie sa prejavuje vo vyššom veku, okolo šesťdesiatky až sedemdesiatky, keď majú ľudia mnoho iných ochorení. Pri dedičnej forme je to oveľa jasnejšie, pretože môžeme presne identifikovať mutácie v génoch a keď vieme ich funkciu, identifikujeme aj poškodenú dráhu. Dedičnou formou trpia mladší ľudia – majú okolo 40 rokov – a výhodou je, že nemajú toľko iných ochorení ako starší pacienti.

Ľudia si v prevažnej miere spájajú Parkinsonovu chorobu s trasom rúk. Ako inak sa ešte choroba prejavuje?

Väčšina pacientov príde do ambulancie so zlomeninami. Ide o prvý varovný signál, hoci lekári si ho nie vždy spoja s parkinsonom. Pre ochorenie je typická svalová stuhnutosť, ktorá vedie k pádom a následným zlomeninám. Ďalšími znakmi ochorenia môžu byť pomalosť pohybov, zhoršená rovnováha, konstipácia, zmeny v písme. Medzi ostatné neskoršie symptómy, ktoré zhoršujú kvalitu života pacienta, môžu patriť úzkosť, depresie a demencia.

Prečítajte si

Neurológ Valkovič: Pri parkinsonovi nabíja zbraň genetika a prostredie stláča spúšť

Je to naozaj tak, že liečba Parkinsonovej choroby liekmi, ktoré fungujú na princípe zvyšovania hladiny dopamínu v mozgu, vedie k rozvoju závislostí u pacientov? Lebo sú známe prípady parkinsonikov, z ktorých sa stali napríklad gambleri.

Áno, u približne päť percent pacientov sa rozvinú sklony k závislostiam. No nič nie je čierno-biele. Nie je to tak, že ak podáte L-DOPU, prekurzor dopamínu, máte gamblera. Závisí od mnohých faktorov, vrátane genetických predispozícií či veku pacienta.

V akom štádiu je váš výskum?

Napredujeme. Jeden z projektov v našom laboratóriu je zameraný na cielený dizajn molekúl, ktoré aktivujú dráhu odstraňovania poškodených mitochondrií. U niekoľkých takýchto molekúl sme už potvrdili schopnosť tieto dráhy aktivovať. Predpokladáme, že takéto molekuly by sa dali v budúcnosti použiť v terapii a možno aj prevencii Parkinsonovej choroby.

Vynájdeme raz liek na Parkinsonovu chorobu?

Usilujeme sa o to. Napokon ide o dôvod, prečo to celé robíme. Na druhej strane, nebude to tak, že dnes pacient užije liek a zajtra bude zdravý. Nič nie je na 100 percent, no je to ideál, ku ktorému sa chceme čo najviac priblížiť.

Ste v kontakte s pacientmi?

Nie, iba s ich vzorkami. Veľa skúmame na kožných bunkách. Mutácia je všade a pacientov nijako neobmedzuje, ak im zoberieme vzorku z kože. Keď pacienti zomrú, skúmame ich mozgy. Na Amerike ma fascinuje, ako si ľudia uvedomujú dôležitosť toho, aby vedci ochorenie skúmali. Na Mayo klinike máme najväčšiu banku mozgov od pacientov s neurodegeneratívnymi ochoreniami na svete. Rodinní príslušníci vidia, aké strašné to je, keď ich mama alebo otec umierajú na parkinsona, tak nám zavolajú, že chcú darovať ich mozgy na výskum, aby sme prišli na liečbu ochorenia a ďalší pacienti toľko netrpeli. Ľudí motivuje aj to, že tu máme špičkového neuropatológa, ktorý im povie, či bol ich rodinný príslušník správne diagnostikovaný a liečený.

Vyťažuje vás práca na klinike natoľko, že ste v robote prakticky neustále?

Robíme veľa, nie je to tak, že o piatej padla. Všetci si uvedomujú, že sme tu len dočasne a obmedzený čas, ktorý máme, sa snažíme využiť čo najlepšie. Je tu veľmi produktívne prostredie, ktoré nás motivuje k tvrdej práci. Robíme na špičkovom výskume a snažíme sa publikovať čo najrýchlejšie, aby nás iní nepredbehli. Zmluva na Mayo klinike je vždy len na rok a obnovuje sa. Musíte mať výsledky, aby vám predĺžili kontrakt, nie je to samozrejmosť.

Čo sa vám na Spojených štátoch páči a čo vám bude po návrate na Slovensko chýbať?

Chýbať mi bude dobrá nálada ľudí. Neviem, ako je to inde v štátoch, ale v mojej bubline špičkovej kliniky a slnečnej Floridy sú všetci milí. Slováci často hovoria, že to ich „ako sa máš“, je pokrytecké, lebo je to len formálny pozdrav a to, ako sa človek naozaj má, ich vlastne nezaujíma. No ja to nevnímam ako pokrytecké: je to veľmi milé, keď sa na vás človek usmeje. Hneď vás to inak naladí. Nikdy vám nepovedia, že sa majú zle. Keď odpovedia, že sa majú „nie zle“, viete, že sa niečo deje, lebo inak by povedali, že sa majú super. Ak by sa pýtali ľudí na Slovensku, ako sa majú, všetci by sa len sťažovali. Doma som bola naposledy v máji a videla som to: všetci sú nahnevaní a neusmievame sa. Sme takí dobití.

Voľba Donalda Trumpa za prezidenta však narúša idylickú predstavu, že Amerika vás víta s úsmevom a otvorenou náručou.

Asi áno, bude to o tých bublinách, v ktorých žijeme. Osobne nepoznám nikoho, kto by sa verejne priznal k tomu, že volil Trumpa.

Ľudia vás možno poznajú aj ako folkovú speváčku. Máte v USA vystúpenia?

Nedávno som spievala v New Yorku, pozvalo ma Slovak-American Cultural Centre (z angl. Slovensko-americké kultúrne centrum, pozn. red.). Išlo o môj jediný koncert tohto roku. Spievam len po slovensky a tu by mi nerozumeli. Už dva roky vydávam CD, len naň nemám čas a odsúvam to. Keď sa vrátim na Slovensko, chcem ho vydať. Budem mať aj koncerty, teším sa na to a veľmi mi to chýba.