Denník N

Slovák zo združenia brániaceho Kim Čong-una: V KĽDR som bol, ľudia sú tam šťastní

Kim Ir Sen a Kim Čong Il. Foto – Michal Huniewicz
Kim Ir Sen a Kim Čong Il. Foto – Michal Huniewicz

O KĽDR u nás čítame lži, ľudia tam úprimne milujú svojho vodcu, tvrdí presvedčene Alexander Velitš zo spoločnosti Pektusan. Režim podľa neho netrestá bežné obyvateľstvo, len nepriateľov štátu, lebo tam prebieha triedny boj.

Kedy ste boli v Severnej Kórei?

KĽDR som navštívil tento rok v apríli, na týždeň, aj s ďalšími dvoma členmi spoločnosti Pektusan. Je to spoločnosť česko-kórejského priateľstva, ale v súčasnosti sú v nej už aj Slováci. Ja som členom vyše dvoch rokov. Spoločnosť príležitostne deleguje niekoľko členov, ktorí idú na pobyt do KĽDR. Tento rok sa to podarilo aj mne, aj keď som najprv nečakal, že sa mi to naskytne.

Pektusan má dobré vzťahy so severokórejskou ambasádou?

Spoločnosť Pektusan s ambasádou priamo spolupracuje, veľvyslanectvo nám z času na čas poskytuje aj nejaké materiály. Tento rok bolo 105. výročie narodenia prezidenta Kim Ir-sena a pri tej príležitosti sa konala konferencia o kórejskej ideológii čučche, na ktorú sme boli pozvaní.

Alexander Velitš (20)

Člen Ústredného výboru Spoločnost česko-kórejského priateľstva Pektusan, ktorá spolupracuje so severokórejskou ambasádou. V apríli tohto roka sa zúčastnil týždňovej návštevy KĽDR. Je členom ľavicovej strany Vzdor – strana práce, ktorá sa hlási ku komunistickým hodnotám, kandidoval do župného zastupiteľstva v Žilinskom kraji, zvolený nebol.

Aký bol váš program v KĽDR?

Hlavným motívom účasti bola konferencia, ale popri nej sme mali aj iné časti programu. Zúčastnili sme sa vojenskej prehliadky, ktorá sa konala na výročie narodenia Kim Ir-sena, dokonca sme videli vodcu Kim Čong-una. Stál na balkóne možno desať metrov od nás, to bol pomerne veľký zážitok. Boli sme aj na výstave kimirsenií, čo je druh orchideí pomenovaný po Kim Ir-senovi, navštívili sme detskú nemocnicu, rôzne múzeá, vrátane múzea kórejskej vojny, boli sme na veži Čučche, z ktorej je výhľad na celý Pchjongjang. Pomerne pestrý program.

Kto vám ten program organizoval?

Kórejská strana.

Kde ste bývali?

V hoteli Koryo. Je to jeden z najluxusnejších hotelov v KĽDR, ktorý sa nachádza kúsok od železničnej stanice, otvorili ho niekedy v 80. rokoch. Bolo to veľmi dobré ubytovanie.

Foto – Michal Huniewicz

„KĽDR nemá dôvod šíriť nepravdy“

Mali ste sprievodcu, ktorý na vás počas návštevy dohliadal?

Mali sme sprievodkyňu, ktorá ovládala štyri jazyky. Vedela po anglicky, po rusky, kórejsky a po čínsky. To bolo dôležité, lebo kým ja a jeden ďalší delegát z našej spoločnosti vieme po anglicky, ďalšia súdružka, alebo teda pani…

…ak sa oslovujete súdruh, môžeme zostať pri tom…

My sa tak v rámci spoločnosti oslovujeme… každopádne, ona ovládala len ruštinu, preto nám prišlo vhod, že sme mali sprievodkyňu, ktorá vedela aj po anglicky, aj po rusky. Osobne oceňujem, že sme sprievodkyňu mali, lebo sami by sme sa v Pchjongjangu asi nezorientovali. Je to obrovské mesto a všetky nápisy sú iba v kórejčine, v angličtine žiadne. Bez sprievodu by sme sa stratili.

Ako ste sa dostali k členstvu v spoločnosti Pektusan?

Vždy som sa zaujímal o ázijské krajiny. Keďže som socialisticky orientovaný človek, lákala ma Severná Kórea, lebo ide de facto o jedinú skutočne socialistickú krajinu. Čína a Vietnam sú z ekonomického pohľadu už kapitalistické krajiny, keďže tam podnikajú veľké súkromné korporácie. Nakoniec, aj politika sa tam už od socializmu odkláňa, čo znamená, že sa tam prejavujú aj negatívne javy ako bezdomovectvo či nezamestnanosť. To v KĽDR nenájdete. Zapáčila sa mi kórejská kultúra, a keď som narazil na Spoločnosť česko-kórejského priateľstva Pektusan, skontaktoval som sa s nimi a neskôr ma pozvali medzi seba. Dnes je nás tam Slovákov už viac.

Vy ste sa stali aj členom Ústredného výboru Pektusanu. Ako by ste odpovedali na otázku, čo je cieľom vašej spoločnosti?

Nadväzovať priateľské vzťahy medzi českým, slovenským a kórejským národom. A zároveň šíriť pravdu o KĽDR, keďže médiá rozširujú skôr dezinformácie o tejto krajine. Preto prekladáme rôzne články z kórejskej agentúry na našu stránku kldr.info.

Hovoríte, že o KĽDR šírite pravdu. Ste presvedčení, že práve správy, ktoré vydáva severokórejská tlačová agentúra KCNA, sú pravdivé?

Myslím si, že áno. Nemajú dôvod šíriť niečo nepravdivé.

Je to štátna agentúra krajiny, kde neexistuje slobodná politická súťaž. Osobne by som našiel veľa dôvodov, prečo by táto agentúra mohla o pomeroch v krajine klamať.

No všetky správy, ktoré agentúra vydáva, sú fakticky dokázateľné. Nie je tam nič také, čo by bolo možné dokázať, že sa neuskutočnilo. Keď napríklad KCNA ukáže fotografie nových ulíc, ktoré sa v Pchjongjangu stavajú, mnohí neveria, že je to realita, myslia si, že ide o fotomontáž. Nedávno v meste dokončili Ulicu vedcov Miré, na ktorej sme sa boli osobne pozrieť. Keď agentúra zverejnila jej prvé fotky, nikto neveril, že ide o skutočnú novú ulicu v Pchjongjangu. Ale my sme na nej stáli, a tak môžem potvrdiť, že táto ulica vyzerá skutočne ako na fotografiách. A je to úžasné stavebné dielo.

Pozeral som si správy, ktoré vydávate. Mnohé sa na seba veľmi podobajú, veľmi často sú o tom, že Kim Čong-un navštívil nejakú továreň. Či už išlo o továreň na kozmetiku v Pchjongjangu, továreň na minerálky Kangso, či najnovšie novootvorenú sumčiu farmu, Kim Čong-un tam vždy – podľa správ agentúry – zamestnancom udelil „terénne pokyny“. Čo si vy osobne predstavujete pod týmto spojením?

Správy KCNA majú často podobnú formu a používajú aj podobnú terminológiu. Ja si to predstavujem tak, že keď Kim Čong-un príde do nejakého závodu, vytkne nejaké nedostatky, pochváli, čo sa mu páči, alebo dáva návrhy na zlepšenie. Tak ako to bolo u nás za socializmu, keď prišli štátni predstavitelia do fabrík a informovali sa, ako plnia plán.

Kim Čong-un so svojou sestrou v roku 2015. Foto – AP

Tomu rozumiem, zaujíma ma skôr, či sa v tom všetkom tak vyzná. Kim Čong-un rozumie minerálnym vodám, kozmetike aj chovu sumcov, že vždy dokáže radiť a vytýkať nedostatky?

Predtým, než do závodu ide, si poctivo naštuduje informácie o výrobe. Preto často dokáže svojimi znalosťami ohúriť a prekvapiť aj samotných pracovníkov závodu.

To tvrdí KCNA. Vy tomu veríte, že to tak je? Citujem vami preloženú správu o návšteve závodu na minerálne vody Kangso. „Vodca dal inštrukcie pre prestavbu závodu v období náročného pochodu a osobne vyriešil všetky problémy, ktoré vznikli počas projektu.“ Naozaj veríte, že nejaký politik dokáže osobne vyriešiť problémy v jednej továrni a potom ide riešiť ďalšie problémy v inej?

To „osobne vyriešil“ je myslené skôr obrazne, treba to chápať v tom zmysle, že svojimi pokynmi prispel k ich riešeniu. Nedá sa to doslova brať tak, že on osobne začal prestavovať továreň. Skôr, že dohovoril zamestnancom.

Ja chápem, že nevzal lopatu a nezačal niečo budovať. Ale tváriť sa, že Kim Čong-un príde jeden deň s nápadmi v jednej továrni a druhý deň už má nové nápady pre inú – nepôsobí to na vás ako čistá propaganda?

Kim Čong-un má osobne veľké znalosti, ale má aj tím spolupracovníkov, ktorý mu pomáha.

Foto – Michal Huniewicz

„Smútok za Kim Čong-ilom nehrali“

Tie správy sú však formulované tak, aby čitateľ, či už v KĽDR alebo v zahraničí, cítil za všetkým osobný vklad Kim Čong-una. Pýtam sa, či za tým nevidíte vytváranie kultu neomylného vodcu, ktorý všetko vie a na počkanie rozdáva rady zo všetkých odborných oblastí.

Nám sa štýl, ktorým sú tie správy písané, môže zdať zvláštny. No Kórejcom, ale aj mnohým iným ázijským národom, je blízky vodcovský princíp. A každopádne nepochybujem o tom, že Kim Čong-un má bohaté znalosti, a že vie, ako má svoju krajinu riadiť.

Nie som koreanista, neviem povedať, či je vodcovský princíp znakom ázijských spoločností. Ale určite je to jeden zo znakov totalitaristických spoločností.

To by sme si museli položiť otázku, čo je to totalita. Aj my žijeme svojím spôsobom v totalite, len je to totalita kapitálu. V socialistických krajinách môže byť nastolená diktatúra proletariátu, ale tam treba mať na pamäti, pre koho, a proti komu, tá diktatúra je. V socialistických krajinách prebieha triedny boj, ktorého úlohou je poraziť triedu kapitalistov a nastoliť socialistický režim.

Nechcem zabiehať do politologických definícií, ale totalitarizmus je definovaný pomerne jasne: ide o spoločnosť ovládanú jednou skupinou, ktorá má nielen monopol na moc, ale svoju ideológiu presadzuje do všetkých oblastí spoločenského života a od ľudí vyžaduje bezpodmienečný súhlas. A súčasťou takejto politiky je aj vytváranie rôznych kultov. Pýtam sa, či obraz múdreho Kim Čong-una, ktorý má na všetko odpoveď, nie je vodítkom, že severokórejská spoločnosť je totalitaristická.

Ja ten pocit nemám.

Pred rokmi svet obleteli zábery z pohrebu Kimovho predchodcu, jeho otca Kim Čong-ila, vrátane dramatických scén ľudí, ktorí za ním plakali, hádzali sa o zem a demonštrovali svoj smútok. Je pre bežného človeka prirodzené, že vo chvíli, keď zomrie prezident krajiny, sa správa takto?

Je to prirodzené. Tu sa opäť dostávame ku kórejskej kultúre a kórejskej mentalite. Aj v Južnej Kórei, keď zomrel ich prezident, bolo možné vidieť podobné reakcie obyvateľov. Aj tam ľudia hystericky plakali, kričali, hádzali sa o zem. Je to súčasť kórejskej povahy, v porovnaní s nami sú oveľa emotívnejší. Aj keď sme počas nášho pobytu v KĽDR pozerali film v ich televízii, ľudia tam prejavovali emócie veľmi jasne, smiali sa, alebo naopak plakali. Kórejčania mali súdruha Kim Čong-ila za svojho otca a učiteľa, čo sú v ich bežnom živote dve najdôležitejšie postavy. Preto sa ich jeho úmrtie tak veľmi dotklo.

Video: Pohreb Kim Čong-ila

Nemali ste pocit, že to bolo predstierané?

Nie. Presvedčil som sa o tom, keď som bol v apríli v KĽDR osobne. Keď sme boli na vojenskej prehliadke, vo chvíli, keď sa súdruh Kim Čong-un objavil na balkóne, ľudia šaleli od radosti. Bolo to vidieť aj na našej sprievodkyni. Keď sme sa s ňou rozprávali a v našej debate spomenuli Kim Čong-una, začervenala sa a začala ovievať. To isté sme pozorovali v mauzóleu, kde boli zabalzamovaní Kim Čong-il a Kim Ir-sen. Mala slzy v očiach. Pochybujem, že by tieto emócie dokázala hrať.

Nemôže to súvisieť s tým, že režim od nej takéto reakcie vyžaduje?

Ja si myslím, že to tak cíti prirodzene. Počas môjho pobytu v KĽDR som nevidel nič, čo by mohlo byť hrané. Keď sme sa prechádzali ulicami, ľudia pôsobili veľmi šťastne. Len veľmi ťažko by ste dokázali zrežírovať tisícky ľudí, ktorí okolo nás prúdili ulicami. To nejde.

Pred dvomi rokmi mal premiéru dokument V lúčoch slnka, ktorý režisér Vitalij Manskij nakrútil najprv po dohode so severokórejským režimom. Mal to byť príbeh malého dievčaťa, ktoré vstupovalo do pionierskej organizácie. Jediné, čo Manskij spravil navyše, bolo, že nechal pustenú kameru aj po nakrútení záberu. Vďaka tomu divák uvidel, ako sú všetky scény zrežírované a manipulované predstaviteľmi režimu. Často tam bolo vidieť, ako účinkujúcim vyčítajú, že nie sú dostatočne nadšení. Neodhalil tento dokument skutočnú tvár KĽDR?

Musel by som ho vidieť, neviem sa vyjadriť k niečomu, čo som bohužiaľ nevidel.

Video: Úryvok z dokumentu V lúčoch slnka

Pozrite si to. Ja si dodnes pamätám silnú scénu, keď malá hrdinka dokumentu v závere začala plakať, a nevedela povedať, prečo. Keď jej vraveli, aby si spomenula na niečo veselšie, začala recitovať nejakú básničku o vodcoch režimu. Neukazuje to, že režim od malička masíruje malé deti, keď si pri predstave veselej básničky predstavia politiku?

Ja si naopak myslím, že ľudia v KĽDR sú šťastní úprimne a vďačia Kórejskej strane práce za výhody, ktoré v živote majú. Ako trávia deti u nás svoj voľný čas? Flákajú sa, berú drogy…

…to predsa nie je pravda.

Množstvo z nich áno.

Nie. Ja hovorím o malých šesťročných deťoch.

Šesťročné deti asi nefetujú, ale poviem to takto: niekde sa ich osobnosť musí začať formovať. Deti v KĽDR dostávajú dobrý základ. V šiestich rokoch, aj neskôr, sa môžu rozvíjať v tom, v čom sú šikovné. Kto je dobrý v speve, môže sa venovať tomu, kto chce hrať na hudobný nástroj, môže sa rozvíjať v hre na hudobný nástroj, kto má talent na šport, ten sa môže venovať športu. Štát deti plne podporuje. Ako je to u nás? Aj keď je niekto šikovný, musia mať jeho rodičia finančné prostriedky, aby mu jeho záľubu sponzorovali.

Foto – Michal Huniewicz

„Pred škodlivými správami treba chrániť“

Nie je to tak, že v KĽDR majú lepšiu budúcnosť deti z privilegovanej vrstvy členov Kórejskej strany práce?

V KĽDR nie sú privilegované vrstvy, už preto, že členom strany je tam takmer každý. Väčšina ľudí podporuje politiku Kórejskej strany práce a ideológiu čučche.

Ak je to tak, že väčšina ľudí politiku režimu podporuje, prečo sú potom v KĽDR zákony, ktoré ľuďom zakazujú počúvať juhokórejský rozhlas a pozerať juhokórejskú televíziu?

Tieto zákony majú ľudí ochrániť…

…pred možnosťou urobiť si názor?

Nie, pred dekadentnou kultúrou a nepravdivými informáciami. Aj u nás existovali za socializmu stanice ako Slobodná Európa, ktoré šírili klamstvá o socializme a tvrdili, aký je na západe blahobyt. Ľudia tomu potom naleteli, mysleli si, že sa budú vyvážať v mercedesoch a žiť v prepychových vilách. No skutočnosť taká nie je. Aj juhokórejské stanice šíria o Južnej Kórei samé „skvelé“ informácie a vymýšľajú si, ako je tam dobre, ale v skutočnosti podľa oficiálnych štatistík OSN žije až 30 percent obyvateľov Južnej Kórey v slumoch.

Foto – Michal Huniewicz

A prečo západné spoločnosti nemali potrebu cenzurovať česko-slovenské vysielanie?

Južná Kórea cenzuruje severokórejské vysielanie, Juhokórejci sa napríklad nedostanú na stránku KCNA. Ja viem o jednom prípade Juhokórejca, ktorý na Twitteri pochválil život v KĽDR, a dostal niekoľko rokov väzenia.

Osobne som o takom prípade nepočul, ale pripusťme ho – vy to spomínate ako kritickú výhradu voči Južnej Kórei, ale veď práve toto je v KĽDR úplne bežné.

Ide o to, čo vlastne krajina chráni, či chráni dobrú vec. Severná Kórea chráni socialistický režim, Južná Kórea chráni kapitalizmus.

Nie je podľa vás severokórejský režim represívny? Nemáte pocit, že dôkazy o pracovných táboroch v krajine sú dostatočné?

Nemyslím si, že je represívny voči bežnému obyvateľstvu. Obyčajní ľudia si nažívajú spokojným životom. Áno, zrejme sa v krajine nájdu triedni nepriatelia, ktorých síce nie je veľa, ale sú tam. Proti nim by zakročil každý štát, lebo každý štát má svoje represívne metódy. Aj u nás by štát zasiahol voči svojim nepriateľom, ak by ho skutočne ohrozovali. No kapitalizmus je u nás tak dobre upevnený, že to zatiaľ nie je potrebné. V KĽDR ďalej prebieha triedny boj, preto je to prísnejšie.

U nás vyjde v denníku, ktorý by ste zrejme vy označili za podporovateľa systému, rozhovor, v ktorom slobodne hovoríte myšlienky proti spoločenskému zriadeniu. Neviem si predstaviť, že by ste si niečo také mohli dovoliť v KĽDR.

Už sa mi stalo, že so mnou v jednom médiu robili rozhovor o KĽDR, a nakoniec ho nezverejnili. Zrejme sa im zdalo, že som Severnú Kóreu priveľmi vychvaľoval.

Vychvaľujete ju dosť, no tento rozhovor vyjde. Ja sa ale pýtam, či už tento fakt nie je znakom slobody v tejto krajine.

Otázne je, v čom je tá spoločnosť slobodná. U nás možno sú ľudia naoko slobodní, pokojne uveďme ako príklad tento rozhovor. Ale zároveň je tu aj podprahová propaganda, vďaka ktorej si ľudia ani neuvedomujú, že sú kapitalizmom ovplyvňovaní. Konzumná spoločnosť šíri svoju propagandu všade, len si to človek často neuvedomuje.

Naozaj chcete povedať, že v Severnej Kórei človek nie je vystavený propagande režimu na každom kroku? Veď už sme si uviedli ako príklad básničky o veľkých vodcoch Kórejskej strany práce, ktoré sa musia aj najmenšie deti memorovať naspamäť.

Ľudia v Severnej Kórei si uvedomujú, že žijú v socialistickej krajine, vedia aj o tom, ako sa žije inde. Sú tam zverejňované aj informácie o živote v cudzine. V KĽDR vysielajú tri televízie. Jedna stanica je hlavná, tam sa vysielajú správy, ale aj rôzne filmy a dokumenty. Ďalšie dve stanice vysielajú programy pre deti a filmy, vrátane zahraničných.

Dianie v cudzine však ľudia v Severnej Kórei prijímajú len optikou režimných médií. Zahraničné vysielanie majú zakázané, čo opisuje aj americká novinárka Barbara Demicková v knihe „Nie je čo závidieť“, ktorá je zostavená z príbehov siedmich utečencov z KĽDR. Jeden z nich tam spomína, ako mu chodili domov kontroly zisťovať, či nemá svoj televízor odplombovaný a nastavený na prijímanie juhokórejského signálu. Nedesí vás to?

Nie, lebo obyvateľov treba pred škodlivými informáciami chrániť, inak by mohli ľahko naskočiť na juhokórejskú propagandu. Pritom to, čo juhokórejské médiá o KĽDR vysielajú, sú lži. Tak ako klamú utečenci z KĽDR, lebo sú za to dobre platení. Preto by som bral ich svedectvá s rezervou.

Odznak musí nosiť každý občan Severnej Kórey starší ako 16 rokov. Foto – Michal Huniewicz

„Ľudia jedli korienky, no prežili“

Skúsim si ešte raz pomôcť vašou stránkou kldr.info, kde máte aj takzvané anekdoty o živote Kim Čong-ila. Jedna z nich opisuje, ako si starý robotník v roku 2000 všimol zablatené auto Kim Čong-ila v dedine, kam vtedajší líder krajiny dorazil na návštevu. Keďže robotník nechcel, aby vodca pokračoval na cestách v špinavom aute, utrel ho svojím oblečením a, citujem, „pritom sa mu kotúľali slzy po tvári“? Naozaj tomu veríte?

Áno. Ľudia v Severnej Kórei milujú svojho vodcu, sú dojatí, keď niekde príde. Ilustruje to aj jeden obraz v múzeu, ktoré sme v Pchjongjangu navštívili. Zachytával Kim Čong-una s detičkami, ktoré plakali od šťastia, že môžu byť s ním. A k tej anekdote. V nej sa spomína aj to, že Kim Čong-il povedal, ako obdivuje oddanosť kórejského národa, a preto musí aj vedenie krajiny urobiť všetko preto, aby sa ľudia mali lepšie. Uznával, že v čase okolo roku 2000 situácia v krajine nebola ideálna.

Tou „nie ideálnou“ situáciou nazývame stav po hladomore v KĽDR na začiatku 90. rokov?

V tom čase bola zlá situácia, aj v zásobovaní potravinami…

…ešte raz, zlou situáciou rozumieme hladomor, tak? Na tom sa asi zhodneme…

Neviem, čo si predstavujete pod pojmom hladomor.

Že v krajine zomrelo niekoľko stotisíc ľudí, lebo nemali čo jesť.

Tie čísla sú dosť prehnané. Boli prípady, že ľudia mali málo jedla a žili na korienkoch trávy, no vďaka svojej pevnej vôli to dokázali prežiť. K tomuto Namáhavému pochodu došlo z troch dôvodov: rozpadol sa Sovietsky zväz, prišli veľké povodne a následne veľké suchá, čo spôsobilo slabú úrodu. No všetko toto sa podarilo prekonať a zlepšiť, dnes tam taká situácia nie je.

Česká koreanistka Nina Špitálníková nedávno opísala svoje zážitky z dvoch mesačných študijných pobytov v KĽDR. O zdravotníctve napríklad povedala: „Je v katastrofálnom stave. Je tam nedostatok základných liekov, antibiotiká stoja niekoľko stoviek dolárov, analgetiká sú len pre najvyššiu triedu a na narkózu môžete rovno zabudnúť. Porušujú sa základné hygienické predpisy, chýbajú jednorazové zdravotnícke rukavice, ihly sa nesterilizujú. Veľmi nízku úroveň zdravotníctva potvrdzuje aj Svetová zdravotnícka organizácia, podľa ktorej vynakladá Pchjongjang na zdravotnú starostlivosť v priemere 20 korún (menej ako euro) na osobu za rok.“

O tejto slečne som čítal. Pochybujem, že za čas, ktorý v KĽDR strávila, sa dostala do severokórejských nemocníc. Podľa môjho názoru nemôže teda vedieť, ako to tam funguje. Ja som sa bol s našou delegáciou pozrieť v detskej nemocnici, ktorá bola na svetovej úrovni. Vyzerala veľmi moderne a bola vybavená najlepšou technikou. Deťom je tam poskytovaná najlepšia starostlivosť, a navyše, bezplatne. U nás by sme podobnú kliniku našli len medzi súkromnými klinikami, kde si musia ľudia platiť ťažké peniaze.

Ste si istý, že to bola klinika, ktorá neslúžila len ako modelová nemocnica pre zahraničné návštevy, a že takéto sú v celej krajine samozrejmosťou?

Bola to klinika v Pchjongjangu, my sme mimo hlavného mesta neboli. No keď sledujem informácie tlačovej agentúry KCNA, je vidno, že podobné moderné zdravotnícke zariadenia sa stavajú po celej krajine. Nielenže sú zdravotnícke zariadenia vo všetkých mestách a dedinách, ale majú ich aj popri závodoch. Samozrejme, v 90. rokoch sa štandard zdravotnej starostlivosti počas tej ťažkej situácie mohol trochu zhoršiť.

Špitálníková tam nebola v 90. rokoch, ale v roku 2011.

No ona tie zariadenia nenavštívila, preto sa domnievam, že mohla hovoriť o situácii v 90. rokoch.

Špitálníková zažila, ako ju omylom – ako študentku – poslali na stavbu budov, ktoré mali byť hotové k 100. výročiu narodenia Kim Ir-sena. Videla, ako museli na stavbe pracovať aj deti. Opisuje to takto: „Keď som sa vrátila do školy a spýtala sa profesorky, či jej pripadá správne, že deti pracujú v ťažkých podmienkach namiesto toho, aby študovali, dostala som odpoveď: „Drahý vodca Kim Čong-il poskytol na stavbu autobusy, takže práca nie je taká ťažká.“

Aj u nás sa za socializmu podieľala mládež na stavbe rôznych tratí a budov, ktoré neskôr slúžili celej spoločnosti. Nehovoriac, že v kapitalistických krajinách sa bežne vyskytuje detská práca, z ktorej navyše deti nemôžu mať žiadny prospech.

Naozaj máte pocit, že na Slovensku niekto núti deti pracovať?

Na Slovensku neviem, ale v mnohých iných kapitalistických krajinách, menej rozvinutých, áno.

Lenže to sa môžeme baviť o Afrike, možno Ázii. Konkrétne asi o Číne.

Čína nie je socialistická, ale kapitalistická krajina. Uznávam, že Slovensko je niekde inde, ale veď aj u nás na školách je bežne súčasťou výučby práca na pozemkoch pri škole a podobne, čiže sa deti učia práci.

Dúfam, že nechceme porovnávať pracovné vyučovanie na školách s detskou prácou.

Chcem len povedať, že som presvedčený, že ani v KĽDR deťom nedávali nejakú ťažkú prácu, skôr nejaké pomocné práce.

Foto – Michal Huniewicz

„Tresty v KĽDR sú humánnejšie ako v Saudskej Arábii“

Na Youtube nájdete množstvo ďalších svedectiev, ktoré narúšajú váš obraz o KĽDR ako o harmonickej krajine. Nájdete tam dokumenty o pašovaní tovaru z Číny či o detských sirotách, ktoré sa pretĺkajú na severokórejských uliciach. Nečerpáte z jednostranného zdroja?

Ja sa snažím sledovať veľa videí, čítal som aj rozhovor s Ninou Špitálníkovou, čiže prijímam rôzne pohľady. Prešiel som si veľa výpovedí údajných utečencov z KĽDR. Mnohé videá, ktoré sa tvária, že sú zo Severnej Kórey, pritom môžu byť nahrané v Južnej Kórei. Nie je problém zohnať ateliéry a prispôsobiť prostredie tak, aby zábery pôsobili autenticky. Ale všetko to môže byť iba hrané. Tak je to aj s utečencami. Mnohí ani nie sú utečencami, a tí, ktorí sú, sú platení Južnou Kóreou, aby takéto lži šírili. Inak by si nemohli dovoliť žiť v takom blahobyte, nosiť drahé hodinky a podobne. Okrem nich je aj veľa takých, ktorí kedysi utiekli z KĽDR, no zistili, aký je skutočný život na juhu, a teraz by sa radi vrátili, no Južná Kórea im v tom bráni.

Video: Dokument o KĽDR

Je zaujímavé, že pri Južnej Kórei ste presvedčený o propagande, ktorá má záujem očierňovať KĽDR, no nie ste ochotný pripustiť, že takýto istý záujem môže mať aj KĽDR, a teda aj správy ich agentúry KCNA, ktoré zverejňujete, môžu byť iba propagandou.

Samozrejme, každý režim má svoju propagandu a háji si svoje. No – ak to chceme tak nazvať – propaganda v KĽDR si nevymýšľa. Možno sa len pochváli tým, čo je v krajine dobré, no vždy je to podložené. Samozrejme, asi nezvýrazňujú nejaké negatíva, ale všetko, čo šíria, je pravda.

V júni ste na kldr.info uverejnili správu o prepustení amerického študenta Otta Fredericka Warmbiera v tomto znení: „Občan USA Otto Frederick Warmbier, ktorý bol odsúdený k nútenej práci, bol poslaný domov dňa 13. júna 2017 z humanitárnych dôvodov podľa rozsudku Ústredného súdu KĽDR.“ Viete o tom, že severokórejské úrady študenta prepustili vo chvíli, keď bol slepý, hluchý, prudko sebou trhal, kričal a bezvýrazne pozeral?

Chyba je, že mnohí jeho zdravotný stav pripisujú neľudskému zaobchádzaniu z kórejskej strany, pritom pitva dokázala, že nemal na sebe známky mučenia. Skôr je možné, že sa to stalo tak, ako opisuje KCNA, teda, že sa otrávil jedlom, eventuálne si ublížil sám, lebo jednoducho nedokázal zniesť uväznenie v cudzej krajine.

Neviem o tejto možnosti, ale ak by sme ju čo i len hypoteticky prijali – vy by ste sa mu čudovali? Veď čo hovorí o charaktere režimu, keď odsúdi študenta za krádež propagačného plagátu z hotela na 15 rokov väzenia?

Je pravda, že z nášho pohľadu je ten trest prísny. Ale musíme sa pozrieť na to, že každá krajina má nejaký súdny systém aj systém trestov, a niekde sú tresty prísne. Napríklad v Saudskej Arábii nedávno istého Angličana odsúdili na 50 rán bičom za to, že viezol v aute niekoľko fliaš vína.

Ja nemám problém povedať, že tresty v Saudskej Arábie sú absurdné a hrozné, a že nejde o demokratický režim. Tak ako je absurdný a hrozný trest 15 rokov za krádež plagátu.

Ale Američania proti Saudskej Arábii neprotestujú, lebo sú jej spojenci.

Stále nerozumiem, ako to ospravedlňuje trest v Severnej Kórei. Mňa predsa nezaujíma politika USA ak poviem, že 15 rokov za krádež plagátu je niečo nepochopiteľné.

Vravím len, že systém trestov v KĽDR je ďaleko humánnejší ako v Saudskej Arábii.

Je ďaleko nehumánnejší ako u nás a vo väčšine vyspelého sveta.

Uznávam, že je to prísny trest. Ale v KĽDR je bežné, že väzňov z cudziny púšťajú domov skôr.

Warmbiera pustili tesne pred jeho smrťou v zúboženom stave.

Za to však KĽDR nemôže, lebo s ním nezaobchádzali zle. Nemali dôvod, aby ho mučili, nebola by to pre krajinu dobrá vizitka.

Ako sa dajú ospravedlniť verejné popravy, ku ktorým v KĽDR dochádza?

Opäť ide o často vymyslené informácie. Je pravda, že v Severnej Kórei existuje trest smrti a vykonáva sa zastrelením. No ide len o najzávažnejšie trestné činy, ako je vražda či znásilnenie, ku ktorým navyše prichádza len veľmi zriedka, lebo väčšina ľudí v Severnej Kórei je disciplinovaná a kriminalita je tam nízka. O popravách v KĽDR je veľa mýtov, mnohé pochádzajú z juhokórejských zdrojov. Médiám v Južnej Kórei stačí, ak sa nejaký vysoko postavený generál neukáže mesiac na verejnosti, tak už špekulujú, že ho popravili. Pritom to nie je pravda.

Prečo je režim v KĽDR taký uzatvorený a to málo turistov, ktorých na svoje územie pustí, na každom kroku sprevádzajú sprievodcovia či tajná polícia?

Sám som zažil, že bez sprievodcu by sa dalo v Pchjongjangu ľahko stratiť. Turistov chodí do Severnej Kórei málo, lebo štát o nejaký veľký prílev turistov nestojí. Mohli by vykonávať podvratnú činnosť a šíriť medzi obyvateľstvom klamstvá o tom, aké skvelé je to na Západe. Pokojne by mohlo ísť o amerického agenta, ktorý sa bude tváriť, že je turista, a popri tom bude vykonávať protištátnu činnosť.

Keďže, ako vravíte, ľuďom v KĽDR sa žije skvelo, hádam by tým klamstvám nepodľahli. Ale k tým sprievodcom – existuje veľa väčších miest, kam ľudia cestujú, a nestrácajú sa. Sprievodcov nepotrebujú.

Lebo sú tam anglické nápisy, ktoré v Pchjongjangu nie sú. Ja som bol veľmi rád, že sme mali sprievodkyňu, bez nej by sme blúdili. Navyše nás vedela informovať o mnohých zaujímavých miestach, ktoré v meste sú. Snahou KĽDR však je podporovať aj turizmus. Preto chcú napríklad v prístavnom meste Wonsan vybudovať turistický rezort s plážami. O KĽDR sa hovorí veľa zlého, aj ja, keď som tam prišiel, som bol zvedavý, či na tých zlých správach nie je niečo pravdy. No zistil som, že je to tam lepšie, ako som si predstavoval.

Musím zopakovať tú námietku, či ste videli celú skutočnosť.

Samozrejme, nevidel som celú krajinu, ale v Pchjongjangu, kde som bol, som za celý čas nevidel nič negatívne. Neboli tam žiadni bezdomovci, neboli tam chudobné štvrte, posprejované budovy, ako to môžeme vidieť u nás. Bolo tam čisto. Keď prídeme do ktoréhokoľvek kapitalistického mesta, všade za rohom sa potulujú žobráci, ktorí pýtajú od ľudí peniaze.

Vaše združenie posledné týždne uverejňuje množstvo správ, kde protestujete proti politike Donalda Trumpa voči KĽDR, a chválite balistické testy, ktoré Severná Kórea realizuje. Nie je to podpora militarizmu? Sami publikujete správy s nadpisom: „USA čaká atómový úder a konečné zničenie“.

V KĽDR od konca 90. rokov funguje politika Songun, ktorá stavia armádu na prvé miesto. Cieľom je zabezpečiť, aby sa krajina dokázala ubrániť aj tomu najväčšiemu nepriateľovi, ktorým sú Spojené štáty. Preto takáto rétorika. Naša spoločnosť Pektusan samozrejme podporuje KĽDR v tom, aby rozvíjala svoj armádny a jadrový potenciál, lebo vieme, že by jadrové zbrane nepoužili ako prví. Ich doktrínou je, že jadrové zbrane použijú len vtedy, ak ich niekto napadne.

Na vašom webe som našiel v jednej správe KCNA vetu: „KĽDR je v plnej pripravenosti k zničeniu nepriateľských základní svojím rozhodným a preventívnym úderom v prípade, že budú vykazovať akokoľvek nepatrné známky provokácie.“ To o tom preventívnom údere neznie veľmi obranne.

Tou provokáciou je myslené napadnutie konvenčnou formou.

Foto – Michal Huniewicz

Nie je dôkazom jednoznačnej agresie, ak KĽDR vystreľuje balistické rakety nad územím iného štátu, konkrétne Japonska?

Severná Kórea zväčša vystreľuje rakety nad medzinárodné vody…

…tento rok už dvakrát vystrelili raketu nad Japonsko.

Nikoho to neohrozilo.

Nie je to provokácia?

Nie je to provokácia, oni to v tom priestore nemajú kde testovať…

…sám vravíte, že väčšinou rakety vystreľujú nad medzinárodné vody.

Áno.

Teraz ich vystrelili nad Japonsko.

Nemyslím si, že to bolo myslené provokačne, skôr by som povedal, že provokujú Spojené štáty vojenskými cvičeniami s Japonskom a Južnou Kóreou, Severná Kórea len reaguje na tieto provokácie. Zámerom KĽDR je mierové zjednotenie Kórejského polostrova pod myšlienkou „Jedna krajina – dva systémy“.

Myslíte si, že režim KĽDR je lepší ako ten, v ktorom žijeme my?

Som o tom presvedčený.

Po tejto odpovedi vám internetoví diskutujúci napíšu, že sa máte zbaliť a ísť tam žiť, to asi viete…

Áno, očakávam takéto reakcie. Ja tú krajinu milujem a viem si predstaviť, že by som tam žiť dokázal. No obávam sa jazykovej bariéry, musel by som ovládať kórejčinu. No čo sa týka životných podmienok, tak tie sú tam veľmi dobré, v mnohom lepšie ako tu.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie