Denník N

V roku 2009 urobili album roka, teraz prichádzajú s novým. Zopakujú si to?

Foto – Anna Gekrepten
Foto – Anna Gekrepten

Skupina Diego vydala tretiu nahrávku, Et in Arcadia Diego.

Kto ich dobre pozná, vie, že všetko robia trochu inak a že v skutočnosti nemali osem rokov pauzu. Iba netlačia na to, aby nové štúdiové nahrávky pridávali v pravidelných intervaloch, a nekoncertujú každý víkend. Nové nápady vymýšľajú priebežne, akurát im dlho hľadajú finálny tvar. A potom vznikne album s niekoľkými vrstvami na dlhšie počúvanie. S chytľavou a pritom nie ošúchanou hudbou, nápadito skomponovanou aj zaranžovanou, s nebanálnymi textami. A každý album urobia inak, s iným zvukom, s inou atmosférou. Skrátka, vždy je čo počúvať, vždy je na čo čakať.

Temnejšia krása

„My sme robili v našom tempe stále, len niektorí ľudia do nás vkladali väčšie nádeje, ako sme boli schopní naplniť. Autorsky sme sa nanovo začali prebúdzať pred festivalom Grape 2014, pre ktorý sme urobili štyri nové veci. Ale to prebudenie ešte nebolo absolútne, nevedeli sme ho doklepnúť do albumu,“ hovorí spevák a hlavný autor Ľuboš Kukliš.

Po indierockovom debute Diego (2006) prišli s nahrávkou Peripheries (2009), kde do mužskej gitarovky pribudla huslistka a vokalistka Ali Kobzová. Dostali cenu Radio_Head Awards za najlepší album roka. Aktuálnu novinku opisujú ako temnejšiu a pomalšiu, posun je aj v tom, že gitary už namiesto huslí dopĺňajú klávesy.

„Naša hudba nie je nadšene popovo durová, skôr naopak. Ale my tam tú krásu vidíme. Odkazuje na to, že niečo môže byť nádherné, ale vždy je tam nejaký zárodok niečoho, čo sa môže zvrtnúť úplne inam.“

Stále vedia pritvrdiť (Slowly), aj nahrať svižný, takmer popový popevok (Traps). Ale jadro tretieho albumu tvoria pokojnejšie plynúce veci v stredných tempách, poloha, ktorú naznačil singel A Time for Everything. Všetkých desať skladieb vrátane sedemminútovej záverečnej balady hráva Diego naživo na aktuálnom turné. Je to tvrdá skúška správnosti, v kluboch odohrať takúto intímnu vec. Fanúšikovia ju navyše nemajú šancu poznať, lebo doteraz boli iba dva single a album vyšiel len minulý týždeň.

„Časť pesničiek už sme hrávali na koncertoch, ale polovica sú celkom nové veci. Jediná výnimka je Something, tá vznikala ešte v období albumu Peripheries, ale už sme ju nedokončili,“ vraví Ľuboš Kukliš a vysvetľuje vynechanie staršieho singla Rutger: „Problém je, že pesnička je v poriadku, no keď sa nahrá, niečo nesedí, nehodí sa k ostatným, tak sa vynechá. Možno zostane na lajvku.“

Memento mori

Et In Arcadia Ego je olejomaľba francúzskeho barokového majstra Nicolasa Poussina, ktorá visí v parížskom Louvri. Práve tento obraz si vybrali Diego na obal svojho tretieho albumu. Viac než o vizuál ide o názov, respektíve o jeho význam. Ide o motív tiahnuci sa dejinami umenia už od antiky – celý tento latinský výraz znamená Aj ja som bol v Arkádii, na bájnom idylickom mieste, a ide o symboliku melancholickej ľútosti nad zmiznutým šťastím.

„Je to také Memento mori, čo hovorí najklasickejšia interpretácia. Tá nejednoznačnosť a viacvrstevnosť celého sa nám páčili, význam sme si prispôsobili, že aj v Arkádii je Diego,“ vysvetľuje Ľuboš Kukliš. Jeho záľuba v histórii a v knihách autorov ako Borges či Eco dokazuje, že táto kapela prináša na našu scénu intelektuálny rozmer.

Treba poznať až takéto detaily? Nie, pri počúvaní sa bez nich zaobídete, hudba funguje aj sama osebe, len sa pripravíte o jeden zaujímavý rozmer textov. Tie ponúkajú namiesto na seba zameraných denníkových zápiskov alebo poetických veršovačiek iný spôsob premýšľania o vzťahoch a o svete. Je tu odkaz, že správny čas môže nastať o druhej hodine ráno, je tu metafora dňa v pustatine, keď slnko tak páli, že sa dá pozerať iba nadol, je tu aj príbeh o sne, ktorý prinesie potrebu zistiť, ako ďaleko sa až dá zájsť.

„Texty píšem ako posledné, no zárodky existujú, už keď vzniká pesnička. Niekedy si hovorím, že by bolo fajn mať text celý, a napíšem ho, niekedy mám na účely skúšania jednu slohu s refrénom a potom dorobím ostatné. Teraz bolo veľa textov urobených za jeden víkend tesne pred nahrávaním. Je pravda, že deadline je jednou z najväčších inšpirácií (smiech). Ale tie nápady už vtedy mám a dlho som o nich premýšľal. Nedá sa to spraviť tak, že si s prázdnou hlavou sadnem k prázdnemu papieru.“

Vinyl a festivaly

Diego má speváka so zaujímavou farbou hlasu a výborným frázovaním, aj s angličtinou, ktorej sa dá rozumieť. Lenže angličtinou (a riedkym koncertovaním) sa zároveň pripravuje o dosť fanúšikov na Slovensku. Podstatnejšie je však niečo iné – pri pozvoľnom pracovnom nasadení nevznikajú pesničky len do počtu.

Nie je to typ kapely postavenej len na spevákovi-frontmanovi, ďalšími hlavnými postavami sú gitarista Tomáš Vagaský, ktorý teraz priniesol dve pekné veci (Wasteland a Circle), aranžmány aj vokály má spolu s ním na starosti basgitarista Martin Stempel, ktorý sa ešte stará o produkciu nahrávok. Do koncertnej zostavy pribudol klávesista Michal Veselský.

Krst albumu je vo štvrtok 7. decembra v bratislavskej Fuge. Bude to test, koľko a akých fanúšikov dnes Diego má, vstupné je totiž dobrovoľné. Na jar vyjde vinyl a uvidíme, či sa kapele podarí zopakovať úspech z cien Radio_Head Awards 2009, keď si odniesla sošku za album roka. A zaujímavé bude čakať na reakcie festivalových promotérov. Nielen zo Slovenska.

Teraz najčítanejšie