Denník N

Autorka knihy o znásilnení Joanna Connors: Mladšia generácia mužov aj žien prináša zmenu

Autorka Joanna Connors. Foto – archív JC
Autorka Joanna Connors. Foto – archív JC

Ženy mi hovorili, že sa im to stalo tiež, niektoré za mnou len prišli, plakali a chceli ma objať, zlomilo mi to srdce, hovorí autorka knihy Nájdem si ťa.

Napísali ste knihu o svojom vlastnom znásilnení. Nikdy ste to neoľutovali?

Nie, nikdy. Hoci predtým, ako som ju napísala, som sa trocha bála nepríjemných komentárov a reakcií. Napríklad aj kvôli rasovým záležitostiam, ktoré tu v USA máme a ktoré sú veľmi komplikované a nepríjemné. Bála som sa, že ak napíšem, že ma znásilnil černoch, vyvolá to nepekné reakcie. Ale stal sa pravý opak. Ozvalo sa mi množstvo ľudí, ktorí tiež zažili znásilnenie, alebo tí, ktorí vedeli, že sa to stalo ich blízkym. Tvrdili, že vďaka tej knihe sa cítia menej osamelo. Počas písania knihy som zistila, že sa tak cíti množstvo obetí, lebo majú pocit, že sa to deje veľmi výnimočne, a nechápu, prečo sa to stalo práve im.

Nehovorili vám ľudia, že si tým príbehom spred dvadsiatich rokov chcete len zarobiť peniaze, upútať na seba pozornosť a že chcete, aby vás ľutovali?

Neviem o tom, že by niečo také hovorili. Možno áno. Viete, čo sa teraz deje v USA okolo výpovedí žien o sexuálnom obťažovaní. Reakcia ľudí je podobná. Ľudia hovoria o svojich skúsenostiach, lebo je to možnosť, ako prekonať rozpaky a hanbu. Nerobia to preto, aby sa zviditeľnili. Nikto nechce, aby sa o ňom ľudia na Google ako prvú vec dozvedeli, že bol znásilnený. To bol môj prípad. Ale nerobila som to preto.

Ten príbeh som prvý raz uverejnila v novinách, kde som pracovala. Neurobila som to preto, aby som na tom zarobila. Celý príbeh sa točil okolo mňa, hoci neviem či viete, ale od novinárov sa neočakáva, že budú stredobodom nejakého textu. Cítila som sa kvôli tomu veľmi trápne. Prvý koncept, ktorý som pre noviny napísala, bol v tretej osobe, akoby som sa s Joannou Connors iba rozprávala. Ale nefungovalo to. Bála som sa, že mi budú vyčítať sebestrednosť. Ale neviem o tom, že by sa niečo také stalo. Negooglim sa a nečítam komentáre k mojim textom alebo k textom o svojej knihe.

Joanna Connors (1954)

Je filmovou kritičkou a reportérkou Cleveland Plain Dealer. Práve v týchto novinách pred rokmi uverejnila sériu textov o svojom znásilnení, ktoré v roku 2008 vyšli aj knižne. Jej knihu ocenila Columbijská univerzita cenou Dart Award za „úchvatné odkrytie vlastnej životnej traumy“. Získala aj cenu Northwesternskej univerzity Madill Medal za odvahu v žurnalistike. Na Slovensku knihu s názvom Nájdem si ťa vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2017. Spolupracovala aj s periodikami ako Los Angeles Times, Chicago Tribune, Glamour, Redbook a mnohými inými.

O svojom príbehu ste napísali a následne hovorili veľakrát. Je aj po rokoch ťažké o tom hovoriť?

Už nie. Naopak. Zakaždým, keď o tom hovorím, sa to pre mňa stáva jednoduchšie. Americká armáda používa pre vojakov, ktorí sa vrátili z boja a majú posttraumatickú poruchu istý druh terapie. Nechcela som si pripustiť, že niečím takým trpím aj ja, a že by som mala nastúpiť na terapiu. Cítila som sa trápne – tou poruchou predsa trpia ľudia, ktorí boli v boji. Nakoniec som ale zistila, že ju často majú aj tí, ktorí zažili znásilnenie. Terapia spočíva v tom, že o svojej traume znova a znova hovoríte, až kým sa z toho nestane čosi, s čím budete vedieť žiť. Kvôli posttraumatickej stresovej poruche si myslíte, že to, čo sa vám stalo, je také strašidelné, až o tom nedokážete hovoriť a skúmať to, lebo sa pri tom cítite, akoby ste to prežívali znova. Cítite sa pritom, akoby ste mali zomrieť. Rovnako som sa cítila aj ja. Ale potom som zistila, že čím viac o tom hovorím alebo premýšľam, tým je pre mňa jednoduchšie povedať, že s tým dokážem žiť. Že je to jednoducho mojou súčasťou.

Stretávate sa s čitateľmi alebo s ľuďmi, ktorí prežili znásilnenie a hovoríte s nimi o tom, ako to jednoduchšie prekonať?

Keď kniha vyšla prvý raz, urobila som množstvo čítačiek a predstavení knihy. Po každej jednej za mnou ženy chodili a hovorili, že sa im to stalo tiež, niektoré za mnou len prišli, plakali a chceli ma objať. Zlomilo mi to srdce. Niektorým ženám som dala svoje telefónne číslo. Jedna z nich mi raz v noci volala, mala práve záchvat paniky, podobný, ako som mávala aj ja.

Toto je jeden z dôvodov, prečo som chcela, aby sa z toho novinového textu stala kniha. Keď to vyšlo v novinách, zavolali mi z jedného vydavateľstva a povedali, že by to malo vyjsť ako kniha. Váhala som, ale potom som k svojmu odpublikovanému príbehu začala dostávať množstvo emailov. Písali mi ženy, ktoré hovorili, že o tom nikdy nikomu nepovedali a že o tom nedokážu hovoriť. Toto ma presvedčilo. Nechcela som, aby sa so svojimi problémami cítili samy.

Takže ste pre tie ženy boli tak trocha aj terapeutkou?

Nezašla som až tak ďaleko. V Clevelande máme skvelé krízové centrum pre obete znásilnenia. Robila som dobrovoľníčku na krízovej linke, kde volali obete násilia a naučila som sa, že najdôležitejšie je vypočuť si ich. A potom im odporučiť terapiu. Už len samotné počúvanie ale dokáže pomôcť. To je to, čo robíme my novinári – počúvame. Nepýtame sa otázky, ktoré by ľuďom vedeli nahradiť terapiu, ale pomáhame im o tom hovoriť. Do liečenia ľudí by som sa však nepúšťala, pretože sa bojím, že by som sa pri tom mohla zmýliť.

Autorka Joanna Connors. Foto – Archív JC

Písali ste tiež o znásilneniach iných žien?

Premýšľala som o tom a niektorí ma vyzývali, aby som urobila niečo ako pokračovanie, ktoré by bolo o príbehoch ďalších žien. Rada by som niečo také urobila a zahrnula tam ženy z rôznych krajín, napríklad aj zo Slovenska. Bolo by zaujímavé sledovať, ako kultúrne rozdiely vplývajú na to, ako sa s tým ženy vyrovnávajú. Neviem ako je to na Slovensku, ale v USA zažila sexuálny útok každá piata žena. To je veľmi veľa žien. Ako je to na Slovensku?

Za Slovensko nepoznám štatistiku o sexuálnych útokoch, ale zo strany partnera zažila násilie každá piata Slovenka.

Je ťažké to prehliadať, však?

To áno. Myslíte si, že vaša kniha sa dokáže dostať aj k ľuďom, ktorí by to najviac potrebovali? Teda do tej časti spoločnosti, ktorá násilie zažíva denne a kde je bežnou súčasťou ich života?

Neviem. Bolo by to skvelé. Ľudia sa dnes ešte stále snažia zistiť, prečo muži vlastne znásilňujú. Niektorí hovoria, že je to evolučná záležitosť, lebo mužov ovplyvňuje testosterón a mnohí z nich majú potrebu ženy sexuálne dobýjať. Myslím si, že je pred nami ešte veľa práce, kým vlastne zistíme, prečo to muži robia. Krízové centrá tu však už dnes robia jednu kľúčovú vec, snažia sa robiť prevenciu voči znásilneniam a sexuálnemu násiliu. Hovoria s ľuďmi, ktorí sú potencionálnymi svedkami a hovoria im, aby zasiahli, ak sa im nejaká situácia nepozdáva. Napríklad keď je dievča na párty a nejaký chlapec sa ju snaží opiť a priviesť do svojej izby. Ľudia by si mali uvedomiť, že môžu mať veľký vplyv na to, koľko znásilnení a sexuálnych útokov sa okolo nich bude diať. Ak budeme hovoriť o tom, čo obete znásilnenia prežívajú, môže to ľuďom naokolo dodať odvahu, aby v najbližšej podobnej situácii včas zasiahli.

Ako sa k týmto potenciálnym svedkom násilia centrá dostanú?

Naše krízové centrum má samostatné vzdelávacie oddelenie, ktoré chodí do škôl, na stretnutia komunít a hovoria o tom, ako znásilneniam zabrániť. Jeden muž sa raz na takom stretnutí spýtal, koľkí z prítomných poznajú niekoho, kto bol znásilnený. A zodvihlo sa šesťdesiat percent rúk. Potom sa ten muž spýtal, koľkí z týchto ľudí by boli ochotných v podobnej situácii zasiahnuť. Ruku už nezodvihol nikto. Musíme ľudí vzdelávať, aby sme im dodali odvahu konať.

Stretávate sa so svojimi čitateľmi, boli ste dobrovoľníčkou v krízovom centre. Cítite sa v tejto oblasti ako aktivistka?

Stále som novinárka, takže by som nemala byť aktivistkou. Aj keď som v krízovom centre robila dobrovoľníčku a po odhalení Weinsteina som napísala o niekoľkých miestnych príbehoch sexuálneho obťažovania. Stále pracujem v novinách a viem, že nemôžem byť celkom aktivistkou. Ale ak už nebudem novinárkou, stanem sa ňou. Budem finančne podporovať krízové centrá pre obete znásilnenia a zároveň budem aj dobrovoľníčiť.

Neprotestujú čitatelia novín, že tieto témy sú pre vás príliš osobné na to, aby ste ich mohli pokrývať?

Nie. Nemyslím si, že čitatelia Plain Dealera vôbec vedia, čo všetko som uverejnila. Editorom to neprekáža a nie sú na mňa podané ani žiadne žaloby.

Predstavovali ste si niekedy, či by bol váš život iný a aký by bol, ak by vás nikto neznásilnil?

Samozrejme. Najviac som sa vždy bála toho, ako to ovplyvnilo moje deti. Znásilnili ma ešte predtým, ako sa narodili, ale ja som odbornú pomoc vyhľadala až keď už boli deti väčšie. Roky som mala pocit, že som tu pre svoje deti len tak na polovicu. Jedným z následkov posttraumatickej poruchy, o ktorej som ani nevedela, že ju mám, je, že sa oddelíte od skutočného života. Dnes ľutujem, že som pomoc nevyhľadala ešte v čase, keď boli moje deti malé, lebo som mala pocit, že som sa im celá nedokázala odovzdať. Hovoria mi, že to nijako necítili, ale mne je doteraz ľúto, že som tu pre nich vtedy nebola a že som s nimi mala úplne iný vzťah, než som reálne mohla mať.

Predstavovali ste si niekedy, čo by ste tomu mužovi, ktorý vás znásilnil, povedali, ak by ste ho stretli?

Bolo ťažké si to predstaviť. Keď som sa dozvedela, že je mŕtvy, trocha mi odľahlo, lebo som nevedela, čo by som mu povedala. Asi by som sa ho chcela spýtať, prečo to urobil. Ale potom, keď som si vypočula jeho nahrávky, uvedomila som si, že sa nikdy nepriznal, že to naozaj urobil. Takže by sa o tom so mnou asi vôbec nerozprával. Podľa toho, ako ho opísali jeho sestry, som si uvedomila, že s ním skutočne nie je čosi v poriadku a že by som sa ho pri stretnutí bála, aj keby sme sa rozprávali pod dozorom vo väzení. Keď som s príbehom začínala, a ešte som si myslela, že žije, tak som sa ho chcela spýtať, čo sa udialo v jeho živote, že sa stal násilníkom.

Rozumiem, že ste sa ho snažili pochopiť. Na druhej strane ale v knihe opisujete jeho ťažké detstvo a pomery, v ktorých vyrastal. Neospravedlňujete tým to, čo urobil?

Snažila som sa ho pochopiť, nie ospravedlniť. Viacerí mi ale hovorili, že som k nemu príliš empatická. A možno aj som. Hoci sa na neho hnevám za to, čo mi urobil a ako ovplyvnil môj život. Chcela som vedieť, prečo sa stal človekom, ktorým sa stal. Keď som sa zoznámila s jeho sestrami, musela som sa stať empatickou. Mali hrozný život. Prinútilo ma to premýšľať o tom, aké som mala privilegované detstvo, počas ktorého som nemusela čeliť takým výzvam, ako jeho sestry. Snažila som sa jeho činy neospravedlňovať. Ale asi je to férová pripomienka, pretože to tvrdí množstvo ľudí.

Vydavateľstvo Absynt sa vydaním knihy Joanny Connors zapojilo do kampane proti sexuálnemu násiliu „Pretože hovorím nie“, ktorú realizovalo ministerstvo práce.

Čo ste sa nám teda snažili povedať svojou knihou, v ktorej opisujete hrozné podmienky, v ktorých vyrastal, ak ste sa ho nesnažili ospravedlniť?

Ešte predtým, než som o tom začala písať, som v hlave mala podobnú otázku, ako má množstvo obetí. Pýtajú sa: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo, Bože? Ja som v hlave mala otázku: Prečo práve on? Chcela som vedieť, aké sily v Amerike a aj v iných krajinách vytvoria človeka ako bol on. Nie je to o tom, že je černoch. Rovnaký príbeh by sa mohol stať aj keby sa narodil ako biely. Často hovoríme, že tu máme dve Ameriky. Jedna je pre tých vzdelaných, ktorí majú dosť peňazí na pohodlný život a druhá Amerika je tá, kde žijú znevýhodnení ľudia. Medzi týmito dvoma Amerikami je veľký rozdiel a mnohí si nedokážu predstaviť, aký život žijú ľudia, ktorí sú od nich vzdialení necelých päť míľ. Chcela som im to ukázať. A tiež som chcela upozorniť na to, že väčšinu z toho, čo vieme o znásilnení, máme z televízie alebo z filmov. Vysiela sa u vás seriál Zákon a poriadok?

Áno.

Ak nepoznáte niekoho blízkeho, koho znásilnili alebo nepracujete s obeťami znásilnenia, viete o ňom len z televízie. Tam vám ale neukážu skutočnosť, je to urobené tak, aby to ľudí pobavilo, aby ich to fascinovalo a bolo to dramatické a napínavé. Ja som chcela ukázať, že to nie je niečo vzrušujúce alebo fascinujúce.

Ak by ste mali možnosť niečo vo svojej knihe zmeniť, zmenili by ste niečo?

Nepremýšľala som nad tým. Strávila som písaním tej knihy veľa času. A mala som skvelého editora.

Podporujete #metoo kampaň proti sexuálnemu obťažovaniu?

Áno, jasné. Ale trocha sa obávam toho, že slovo napadnutie (angl. assault) začíname používať príliš často, napríklad aj v situácii, keď muž počas fotenia položí ruku žene na zadok. Podľa mňa to nie je napadnutie. Ale veľa ľudí to tak volá. Napadnutie pre mňa znamená, že sa nejaká osoba ocitne vo fyzickom ohrození a bojí sa, že jej ktosi ublíži, a nie ak sa niekto dotkne jej zadku.

Takže si myslíte, že to ľudia s panikou preháňajú?

To nie. Len si nemyslím, že by tomu ľudia mali hovoriť sexuálne napadnutie. Keď som začínala pracovať v novinách, v redakcii sme nemali veľa žien a bolo bežné, že muži hovorili o veľkosti našich podprseniek. Nebolo to príjemné a mali sme pocit, že v práci sa necítime tak sebaisto ako muži. Muži mali pocit, že môžu otvorene komentovať naše telo a robiť žarty o sexe. Kvôli tomu sme si mysleli, že naša kariéra nemôže byť taká úspešná, ako kariéra našich mužských kolegov. Vy ste pomerne mladá, takže vám sa to asi nestalo, ale ja túto kampaň o sexuálnom obťažovaní beriem vážne a úplne ju podporujem. To, čo robil Harvey Weinstein, bolo sexuálne napadnutie. Bol skutočný násilník.

Neviem, či je z môjho rozprávania jasné, kde je podľa mňa hranica medzi sexuálnym obťažovaním a sexuálnym napadnutím. Ak sexuálnym obťažovaním pomenujeme nevhodné mužské správanie v redakcii, je to podľa mňa správne a mali by sme o tom hovoriť. Našťastie, u nás sa už pomery zmenili, ale som si istá, že v niektorých redakciách to stále vyzerá tak, ako kedysi v tej našej.

Takže po desiatkach rokov, keď pracujete ako novinárka, hovoríte, že situácia sa mení k lepšiemu?

Áno. Naša redakcia sa zmenila a nikto tu už nehovorí také veci, aké boli kedysi bežné. Ľudia sa bavili o veľkosti mojej podprsenky, o veľkosti podprseniek mojich kolegýň… Vezmite si, že to boli osemdesiate roky, takže to nebolo tak dávno a aj tak tomu dnes máme problém uveriť. Keď som nedávno počula, ako to dnes vyzerá na miestach ako Wall Street, tak tam je to stále bežné. V odvetviach, ktorým dominujú muži, sa to deje aj dnes. V novinárstve už sú ženy zastúpené podobne ako muži, ak ich dokonca nie je viac.

Niektorí tvrdia, že v 80. a 90. rokoch bolo takéto správanie akceptovateľné a ženy to nerozčuľovalo.

Nebolo to akceptovateľné. Ale ženy na to nič nepovedali, neozvali sa. Lebo sa báli o svoju kariéru. Báli sa, že ich budú vnímať ako protivné puritánky, ktoré sa v prítomnosti mužov nedokážu zabávať. Ani ja som nič nepovedala. Ale rozhodne by som netvrdila, že to bolo akceptovateľné. Je ťažké prehovoriť, ak sa bojíte, že to môže ovplyvniť vašu prácu. Nikdy som si nemyslela, že by to mohlo dospieť až k tomu, že ma vyhodia, len som sa obávala, že ma začnú prehliadať, prestanú mi dávať rovnako dobré zadania a podobne.

Takže si myslíte, že by sme do budúcnosti mali pozerať optimisticky?

Áno, samozrejme. Vy nie?

Myslím si to isté. Vyzerá to tak, že mladšia generácia mužov už ženy vníma inak a môže priniesť zmenu.

Áno, mladšia generácia mužov aj žien so sebou prináša zmenu. Len dúfam, že aj na miestach, kde #metoo kampaň nepriniesla zmenu, sa ženy odvážia a nahlas o tom prehovoria. Ako novinárka som hovorila s mnohými mladými ženami a zdalo sa mi, že situácia je dnes oveľa lepšia, než to bolo kedysi.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie