Autorka knihy o znásilnení Joanna Connors: Mladšia generácia mužov aj žien prináša zmenu

Ženy mi hovorili, že sa im to stalo tiež, niektoré za mnou len prišli, plakali a chceli ma objať, zlomilo mi to srdce, hovorí autorka knihy Nájdem si ťa.

Autorka Joanna Connors. Foto – archív JC

Napísali ste knihu o svojom vlastnom znásilnení. Nikdy ste to neoľutovali?

Nie, nikdy. Hoci predtým, ako som ju napísala, som sa trocha bála nepríjemných komentárov a reakcií. Napríklad aj kvôli rasovým záležitostiam, ktoré tu v USA máme a ktoré sú veľmi komplikované a nepríjemné. Bála som sa, že ak napíšem, že ma znásilnil černoch, vyvolá to nepekné reakcie. Ale stal sa pravý opak. Ozvalo sa mi množstvo ľudí, ktorí tiež zažili znásilnenie, alebo tí, ktorí vedeli, že sa to stalo ich blízkym. Tvrdili, že vďaka tej knihe sa cítia menej osamelo. Počas písania knihy som zistila, že sa tak cíti množstvo obetí, lebo majú pocit, že sa to deje veľmi výnimočne, a nechápu, prečo sa to stalo práve im.

Nehovorili vám ľudia, že si tým príbehom spred dvadsiatich rokov chcete len zarobiť peniaze, upútať na seba pozornosť a že chcete, aby vás ľutovali?

Neviem o tom, že by niečo také hovorili. Možno áno. Viete, čo sa teraz deje v USA okolo výpovedí žien o sexuálnom obťažovaní. Reakcia ľudí je podobná. Ľudia hovoria o svojich skúsenostiach, lebo je to možnosť, ako prekonať rozpaky a hanbu. Nerobia to preto, aby sa zviditeľnili. Nikto nechce, aby sa o ňom ľudia na Google ako prvú vec dozvedeli, že bol znásilnený. To bol môj prípad. Ale nerobila som to preto.

Ten príbeh som prvý raz uverejnila v novinách, kde som pracovala. Neurobila som to preto, aby som na tom zarobila. Celý príbeh sa točil okolo mňa, hoci neviem či viete, ale od novinárov sa neočakáva, že budú stredobodom nejakého textu. Cítila som sa kvôli tomu veľmi trápne. Prvý koncept, ktorý som pre noviny napísala, bol v tretej osobe, akoby som sa s Joannou Connors iba rozprávala. Ale nefungovalo to. Bála som sa, že mi budú vyčítať sebestrednosť. Ale neviem o tom, že by sa niečo také stalo. Negooglim sa a nečítam komentáre k mojim textom alebo k textom o svojej knihe.

Joanna Connors (1954)

Je filmovou kritičkou a reportérkou Cleveland Plain Dealer. Práve v týchto novinách pred rokmi uverejnila sériu textov o svojom znásilnení, ktoré v roku 2008 vyšli aj knižne. Jej knihu ocenila Columbijská univerzita cenou Dart Award za „úchvatné odkrytie vlastnej životnej traumy“. Získala aj cenu Northwesternskej univerzity Madill Medal za odvahu v žurnalistike. Na Slovensku knihu s názvom Nájdem si ťa vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2017. Spolupracovala aj s periodikami ako Los Angeles Times, Chicago Tribune, Glamour, Redbook a mnohými inými.

O svojom príbehu ste napísali a následne hovorili veľakrát. Je aj po rokoch ťažké o tom hovoriť?

Už nie. Naopak. Zakaždým, keď o tom hovorím, sa to pre mňa stáva jednoduchšie. Americká armáda používa pre vojakov, ktorí sa vrátili z boja a majú posttraumatickú poruchu istý druh terapie. Nechcela som si pripustiť, že niečím takým trpím aj ja, a že by som mala nastúpiť na terapiu. Cítila som sa trápne – tou poruchou predsa trpia ľudia, ktorí boli v boji. Nakoniec som ale zistila, že ju často majú aj tí, ktorí zažili znásilnenie. Terapia spočíva v tom, že o svojej traume znova a znova hovoríte, až kým sa z toho nestane čosi, s čím budete vedieť žiť. Kvôli posttraumatickej stresovej poruche si myslíte, že to, čo sa vám stalo, je také strašidelné, až o tom nedokážete hovoriť a skúmať to, lebo sa pri tom cítite, akoby ste to prežívali znova. Cítite sa pritom, akoby ste mali zomrieť. Rovnako som sa cítila aj ja. Ale potom som zistila, že čím viac o tom hovorím alebo premýšľam, tým je pre mňa jednoduchšie povedať, že s tým dokážem žiť. Že je to jednoducho mojou súčasťou.

Stretávate sa s čitateľmi alebo s ľuďmi, ktorí prežili znásilnenie a hovoríte s nimi o tom, ako to jednoduchšie prekonať?

Keď kniha vyšla prvý raz, urobila som množstvo čítačiek a predstavení knihy. Po každej jednej za mnou ženy chodili a hovorili, že sa im to stalo tiež, niektoré za mnou len prišli, plakali a chceli ma objať. Zlomilo mi to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |