Denník N

Prečo si rozprávame príbehy? Lovci a zberači objasňujú evolučný pôvod beletrie či náboženských príbehov

Agta, populácia lovcov a zberačov na Filipínach. Foto – University College London
Agta, populácia lovcov a zberačov na Filipínach. Foto – University College London

Malé spoločnosti lovcov a zberačov nepoznajú veľkých moralizujúcich bohov, ktorí by dozerali na ich správanie a radili im, čo je dobré a zlé. Túto funkciu zrejme plnia morálne príbehy, ktoré rozvíjajú spoluprácu medzi jej členmi.

Na počiatku svietilo iba Slnko, no bolo to nespravodlivé, lebo osvetľovať oblohu chcela aj Luna (Mesiac). A tak ho vyzvala na súboj.

Slnko bolo oveľa silnejšie, no duel sa konal v čase, keď malo najmenej sily, lebo práve zapadalo, a Mesiac bol najsilnejší, pretože bol v splne.

Keď Luna vyhrala, so Slnkom sa dohodla, že si rovnomerne rozdelia úlohy: Slnko rozžiari deň a Luna osvetlí noc.

Tento príbeh – tak ako mnohé iné – rozprávajú dospeláci svojim deťom v komunite lovcov a zberačov zvaných Agta na Filipínach.

Rozprávanie príbehov

Antropológovia, ktorí príbehy ľudí na Filipínach skúmali, hovoria, že ide o metafory, ktoré vhodnou formou šíria normy, ktoré utužujú skupinu, rozvíjajú spoluprácu či podporujú rovnosť pohlaví (Slnko ako muž a Luna ako žena si rovnomerne rozdelia úlohy a o oblohu sa postarajú spoločne).

O pozoruhodných príbehoch z Filipín referujú vedci v článku, ktorý vyšiel v utorok v časopise Nature Communications. Výskumníci sa vybrali za lovcami a zberačmi, aby skúmali evolučný pôvod rozprávania príbehov (z angl. storytelling).

„Agta sú jednou z posledných spoločností lovcov a zberačov na svete. Ich skúmaním môžeme lepšie pochopiť, ako spoločnosti fungovali pred tým, než sa rozvinulo poľnohospodárstvo pred 12-tisíc rokmi. Týmto spoločnostiam hrozí vyhynutie, preto je mimoriadne dôležité, aby sme pochopili ich príbehy a správanie, pretože v budúcnosti už nemusia existovať,“ povedal pre Denník N spoluautor štúdie Daniel Smith z University College London.

Príbeh z populácie Agta na Filipínach. Foto – University College London

Spolupráca a dobrí rozprávači

„Rozprávanie príbehov,“ píšu autori v štúdii, „je ľudským univerzálnym znakom“, ktorý vysvetľuje našu záľubu v literatúre, vo filmoch alebo klebetách.

No otázkou je, prečo vôbec je naša myseľ urobená tak, že keď máme voľno, radi za zahĺbame do kriminálneho prípadu Hercula Poirota namiesto toho, aby sme len oddychovali (šetrili energiu), hľadali sme potravu alebo sa rozmnožovali. Nebolo by to z evolučného hľadiska oveľa dôležitejšie? Za týchto okolností predstavuje naša záľuba v príbehoch istú záhadu. 

Autori v štúdii najprv zistili, že v skupinách, kde boli ľudia, ktorých hodnotili ako najlepších rozprávačov, sa najviac spolupracovalo. „Dobrý rozprávač je niekto, kto má schopnosť udržať pozornosť publika. Príbeh musí byť zaujímavý a zrozumiteľný,“ vraví pre Denník N antropológ Smith.

Ako spoluprácu merali? Robili to hrou, že ľuďom dali nejaký obmedzený zdroj, v tomto prípade ryžu, a požiadali ich, aby sa o komoditu ľubovoľne podelili s ostatnými členmi skupiny.

Ukázalo sa, že spolupráca a dobrí rozprávači sa vyskytovali spolu. Z týchto dát sa však nedá určiť, či príbehy dobrých rozprávačov zvyšujú kooperáciu v skupine, pretože kauzálna šípka môže mieriť opačným smerom, čo by znamenalo, že v spoločnosti, kde sa veľa kooperuje, je aj veľa času na voľnočasové aktivity typu príbehov.

Evolúcia rozprávania príbehov. Zdroj – YouTube

https://www.youtube.com/watch?time_continue=1&v=FKRNyxs7LN4

Dobrý rozprávač ako cenný partner

Ako teda určiť, či sú to skutočne príbehy, ktoré kauzálne vedú k tomu, že „zjednocujú skupinové správanie a umožňujú kooperáciu“, ako píšu autori štúdie?

Antropológovia predpokladali, že ak by rozprávanie príbehov hralo kľúčovú rolu pri podpore kooperácie, potom by lovci a zberači na Filipínach uprednostňovali zručných rozprávačov ako partnerov, v ktorých blízkosti by chceli žiť.

Ak by to bolo naopak a rozprávanie príbehov by bolo len dôsledkom zvýšenej kooperácie v spoločnosti, potom by „sme si partnerov, s ktorými by sme chceli byť v kontakte, vyberali na základe iných charakteristík, ako sú schopnosť nájsť potravu či znalosti z medicíny“.

Ako sa však ukázalo, z celého spektra cenených vlastností – ako boli dobrý rybár, dobrý lovec, silák, rešpektovaný človek alebo človek s najväčšími znalosťami z medicíny – by lovci a zberači Agta mali najradšej za suseda dobrého rozprávača.

Mali viac potomkov

Podľa autorov by z takých údajov mohlo skutočne vyplývať, že sú to príbehy uznávaných rozprávačov, ktoré navyšujú kooperáciu v skupine. Lenže v evolúcii ide predovšetkým o jednotlivca, ktorý musí prežiť a rozmnožiť sa. Preto skutočnosť, že príbehy pomáhajú skupine, nestačí. Ako len odmerať to, že z príbehov profitujú aj jednotlivci?

Jednoducho, pozriete sa na to, koľko majú potomkov. Lebo človek, ktorý má viac potomkov, si osvojil lepšiu stratégiu, ako vyhovieť evolučnému zákonu rozmnožiť sa. Antropológovia skutočne zistili, že zruční rozprávači príbehov mali o 0,5 potomka viac ako tí, ktorí boli označení za menej zručných rozprávačov.

„Dokonca aj v modernej západnej spoločnosti majú zruční rozprávači – od románopiscov a umelcov k hercom a stand-up komikom – vyšší spoločenský status. Sú určité dôkazy, že úspešní maliari – spôsob moderného rozprávania – majú viac sexuálnych partneriek ako neúspešní maliari,“ píše pre Conversation spoluautor štúdie Smith.

Zhrnul výskum

Antropológ Smith pre Denník N zhrnul dôvody, prečo si s kolegami myslia, že morálne príbehy v komunite lovcov a zberačov Agta zvyšujú kooperáciu: „Po prvé, príbehy medzi členmi Agta – a lovcami a zberačmi vo všeobecnosti – v úplnej väčšine prípadov fungujú tak, že zjednocujú správanie členov komunity a podporujú spoluprácu.

Po druhé, existuje spojenie medzi množstvom dobrých rozprávačov v komunite a mierou kooperácie, čo je v zhode s tým, že rozprávači šíria prosociálne normy.“

„Po tretie,“ pokračuje pre Denník N Smith, „zistili sme, že rozprávačov, ktorí sú zruční, ľudia uprednostňujú ako spoločenských partnerov, čo ukazuje, ako veľmi si ich ľudia cenia.“

Antropológ však dodal, že závery nie sú definitívne a potrebný bude ďalší výskum.

Agta, populácia lovcov a zberačov na Filipínach. Foto – University College London

Príbeh z Malajzie

Autori štúdie píšu, že lovci a zberači Agta na Filipínach nie sú zďaleka jedinými, ktorí by ústne šírili príbehy s morálnym posolstvom. Vedci analyzovali ďalšie príbehy z Afriky a Ázie a zistili, že z 89 príbehov sa až 70 percent dotýkalo sociálneho správania, ako je lov, manželstvo, vzťahy s inými členmi skupiny alebo deľba o jedlo.

Príbeh lovcov a zberačov z Malajzie ľudí varuje, čo sa im stane, ak sa nerozdelia o jedlo: „Predkovia zjedli Bilikovo (nadprirodzená bytosť) jedlo. Zvykol im pričuchnúť k ústam, aby zistil, kto mu ho zjedol. Keď našiel muža alebo ženu, ktorí prečin spáchali, podrezal im hrdlo. Predkovia sa na Bilika veľmi hnevali, lebo zabil mužov a ženy, ktorí mu zjedli jedlo. Tak sa spojili a Bilika aj s jeho ženou Mite zavraždili.“

Od jednoduchých príbehov k bohom a ideológiám

Malé spoločnosti lovcov a zberačov nepoznali a nepoznajú veľkých moralizujúcich bohov, ktorí by dozerali na ich správanie a radili im, čo je dobré a zlé. Túto funkciu zrejme plnia morálne príbehy, ktoré – zdá sa – utužujú skupinu a rozvíjajú kooperáciu medzi jej členmi.

Až oveľa neskôr vznikli moderné príbehy náboženstiev s moralizujúcimi bohmi a príbehy štátov a ideológií, ktoré tiež „spájajú jednotlivcov do súdržných a spolupracujúcich skupín,“ píše Smith pre Conversation.

Antropológ dodáva: „Považujeme za možné, že rozprávanie príbehov medzi lovcami a zberačmi malo podobnú funkciu, ako majú moralizujúci bohovia v tých (moderných, pozn. red.) spoločnostiach. Je fascinujúce, ak si pomyslíme, že všetky príbehy mohli začať jednoduchým príbehom pri ohni.“

Dostupné z: doi:10.1038/s41467-017-02036-8

Teraz najčítanejšie