Prečo si rozprávame príbehy? Lovci a zberači objasňujú evolučný pôvod beletrie či náboženských príbehov

Malé spoločnosti lovcov a zberačov nepoznajú veľkých moralizujúcich bohov, ktorí by dozerali na ich správanie a radili im, čo je dobré a zlé. Túto funkciu zrejme plnia morálne príbehy, ktoré rozvíjajú spoluprácu medzi jej členmi.

Agta, populácia lovcov a zberačov na Filipínach. Foto – University College London

Na počiatku svietilo iba Slnko, no bolo to nespravodlivé, lebo osvetľovať oblohu chcela aj Luna (Mesiac). A tak ho vyzvala na súboj.

Slnko bolo oveľa silnejšie, no duel sa konal v čase, keď malo najmenej sily, lebo práve zapadalo, a Mesiac bol najsilnejší, pretože bol v splne.

Keď Luna vyhrala, so Slnkom sa dohodla, že si rovnomerne rozdelia úlohy: Slnko rozžiari deň a Luna osvetlí noc.

Tento príbeh – tak ako mnohé iné – rozprávajú dospeláci svojim deťom v komunite lovcov a zberačov zvaných Agta na Filipínach.

Rozprávanie príbehov

Antropológovia, ktorí príbehy ľudí na Filipínach skúmali, hovoria, že ide o metafory, ktoré vhodnou formou šíria normy, ktoré utužujú skupinu, rozvíjajú spoluprácu či podporujú rovnosť pohlaví (Slnko ako muž a Luna ako žena si rovnomerne rozdelia úlohy a o oblohu sa postarajú spoločne).

O pozoruhodných príbehoch z Filipín referujú vedci v článku, ktorý vyšiel v utorok v časopise Nature Communications. Výskumníci sa vybrali za lovcami a zberačmi, aby skúmali evolučný pôvod rozprávania príbehov (z angl. storytelling).

„Agta sú jednou z posledných spoločností lovcov a zberačov na svete. Ich skúmaním môžeme lepšie pochopiť, ako spoločnosti fungovali pred tým, než sa rozvinulo poľnohospodárstvo pred 12-tisíc rokmi. Týmto spoločnostiam hrozí vyhynutie, preto je mimoriadne dôležité, aby sme pochopili ich príbehy a správanie, pretože v budúcnosti už nemusia existovať,“ povedal pre Denník N spoluautor štúdie Daniel Smith z University College London.

Príbeh z populácie Agta na Filipínach. Foto – University College London

Spolupráca a dobrí rozprávači

„Rozprávanie príbehov,“ píšu autori v štúdii, „je ľudským univerzálnym znakom“, ktorý vysvetľuje našu záľubu v literatúre, vo filmoch alebo klebetách.

No otázkou je, prečo vôbec je naša myseľ urobená tak, že keď máme voľno, radi za zahĺbame do kriminálneho prípadu Hercula Poirota namiesto toho, aby sme len oddychovali (šetrili energiu), hľadali sme potravu alebo sa rozmnožovali. Nebolo by to z evolučného hľadiska oveľa dôležitejšie? Za týchto okolností predstavuje naša záľuba v príbehoch istú záhadu. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |