Denník N

Slovenka o Araboch: Rozdiely sú veľké, v Egypte bolo obťažovanie neznesiteľné

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ranya Malovičová pozná arabský svet z mnohých uhlov. Ako expertka na extrémizmus, asistentka pre utečencov a študentka blízkovýchodných štúdií.

Ženy lanária, často im „hovoria, že sú ako perly, drahocenné, ale musia byť skryté v mušli, zavreté.“ Máloktorá žena za týmto sľubom vidí ihneď ohrozenie slobody. Znie to pekne, úcta k ženám v arabských krajinách je však častejšie vyslovená ako realizovaná. Ranya Malovičová (28), odborníčka na extrémizmus a medzinárodnú obranu, obdivovateľka arabskej kultúry a tanečnica, o sebe hovorí, že je absolútne radikálna a vo vzťahu k arabským ženám ich mužom neodpúšťa nič.

Ako sa na Slovensku uplatní absolventka blízkovýchodných štúdií, odborníčka na extrémizmus?

V tomto regióne som dva roky, najprv som prišla do Viedne, teraz pôsobím na Slovensku. Ale je pravda, že s tým, čo som  konkrétne vyštudovala, nie je v našej spoločnosti veľa roboty. Pracujem s utečencami zo Sýrie, z Iraku, som pre nich konzultant aj tlmočník. Nie som však zamestnaná v oblasti vojenskej bezpečnosti, aj keď som ju študovala.

V akom kontakte ste s utečencami?

Som komunitný tlmočník, to je niečo ako sprostredkovateľ. Vyzerá to tak, že sa s nimi stretávam buď vtedy, keď potrebujú tlmočiť – napríklad keď majú nejaké stretnutie s právnikom. Nie som úradný prekladateľ, takže na výsluchoch alebo súdnych pojednávaniach ich sprevádzajú iní kolegovia. Bez problémov im však pomáham, keď sa niekam ide neoficiálne. Za veľa ľudí som aj splnomocnená – aby nemuseli veci vybavovať oni, robím to za nich.

Takže ste ich slovenská spojka?

Áno, určite. Pre veľa utečencov je moja pomoc najmä o tom, že majú niekoho, komu dôverujú. Mnohí z nich sem prichádzajú cez pašerákov, iba niektorí sa sem dostanú priamo na dopredu vybavené vstupné vízum alebo rovno azyl. Často chodia kilometre pešo z juhu Európy, len aby sa dostali až sem, cez lesy chodia bosí, bez šiat. Za podporu sú potom veľmi vďační. Pomoc azylantom je tu zaručená do určitej miery aj od štátu, majú k dispozícii tlmočníka a všetko, čo na procedúru azylu potrebujú, ale pri mne si skôr oddýchnu. Majú niekoho, komu veria, a keď si zaplatia, ja si nájdem čas hocikedy, pričom keď majú niečo žiadať od štátu, tak to niekedy aj trvá.

Môže každý z nich zaplatiť?

Malo by to byť tak, že pomáham ľuďom, ktorí si zaplatia, no často to robím dobrovoľne, lebo sa s nimi dohodnem. Keď vidím, že nemajú peniaze alebo majú posledné úspory, ktoré im pašerák zázrakom nechal, tie im nevezmem.

Ako sa k utečencom správajú úrady? 

Mám dobré skúsenosti, ale veľa záleží aj na tom, ako sa správajú ľudia, ktorí ich o pomoc žiadajú. Tým, že ja tam s nimi chodím, už poznám aj ľudí z úradov. V prípade, že sa s nimi človek rozpráva slušne, som sa nestretla ešte s nikým, kto by bol extrémne rasistický a diskriminoval ich. Stane sa, pravdaže, keď má úradník zlú náladu, ale ku mne ešte nikdy neboli nevrlí. Práve naopak, mám pocit, že sa často snažia, aj na cudzineckej polícii, všetko trpezlivo vysvetliť.

V Bratislave pred cudzineckou políciou zvyknú ľudia nocovať, aby si držali miesto v rade, a na mnohých z nich nakoniec ani nevyjde čas…

Úradné hodiny sú na cudzineckých políciách naozaj smiešne. V menších mestách a krajoch je tých ľudí menej. Tam sa to všetko väčšinou stihne v normálnom čase. Bratislava ako hlavné mesto je trošku iný prípad.

Nie je aj Slovensko trošku iný prípad v prístupe k utečencom?

V Rakúsku sa dá na hociktorej policajnej stanici požiadať o azyl, stačí, ak sa cudzinec prezentuje ako utečenec, požiada a už je posunutý ďalej do záchytného tábora. Nemusí sa cestovať na druhý koniec republiky. U nás sa žiadosť o azyl nedá podať na hociktorej cudzineckej, treba cestovať až do záchytného tábora pri hranici s Ukrajinou. Už len toto je  pre tých ľudí veľmi obtiažne.

Akí ľudia sú to?

Sú rôzni. Napríklad, čo sa týka Sýrie, neutekajú len ľudia z opozície, utekajú aj tí, ktorí podporujú Bašarov režim, kresťania, moslimovia, vyučení ľudia, lekári, inžinieri, ľudia, ktorí tam už nemajú nič. Ale nie je to ani o chudobe. Život je tam proste na hrane neistoty.

Ranya Malovičová
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Vy ste sa do Egypta nevrátili, pretože tam vypukla jazmínová revolúcia. Kde ste boli, keď sa arabská jar rozšírila aj na ostatné krajiny?

Bola som v Sýrii, keď sa demonštrácie začali, a vtedy sme si mysleli, že určite nie je možné, aby Asadov režim nevydržal. Ešte aj pol roka po vypuknutí sme boli prekvapení. Nikto by to nepredpokladal, ani ja, ani nikto z ľudí, ktorých poznám. Moja mama sa o mňa bála, začala panikáriť, ale ani ja, ani ľudia, ktorí boli spolu so mnou v Sýrii, by sme nikdy nepredpokladali, že sa niečo takéto stane.

Takže vtedy ešte nebolo cítiť, že situácia je vyhrotená?

Vôbec. Asadov režim je v podstate totalitný. Ja by som to nazvala až prezidentskou monarchiou, lebo vlastne jeho otec bol prezidentom a po ňom sa ním stal on a ešte medzitým bol nakrátko prezidentom jeho brat. Kurdi a veľká časť sunnitských moslimov sa, samozrejme, stavali proti nemu už dlhší čas, no Sýria bola považovaná za jeden z najstabilnejších regiónov. Vládol veľmi silnou rukou, ale ľudia ho naozaj milovali. Doteraz by mnohí dali za neho ruku do ohňa.

Prečo potom prišla vzbura?

Myslím si, že ju povzbudilo to, čo sa dialo v tom istom období v arabskom svete. Zlyhalo to aj preto, že sa Západ snažil podporiť intelektuálov tak, ako to robili s disidentmi u nás. Len problém je v tom, že to je úplne iný spoločenský systém, ako máme tu, a preto to nikdy nemohlo fungovať. Zamatová revolúcia tam nikdy nemôže prebehnúť, alebo aspoň nie v blízkej budúcnosti. U nás to bolo o demokracii, ale tam je to o sektárstve, nespočetnom množstve náboženských skupín, etnických menšinách. Odvážim sa povedať, že nie všetkým ľuďom, ktorí sa postavili proti Asadovi, išlo o demokraciu. Niektorým išlo o to, že Asad bol alawit. Myslím si, že medzi jeho odporcami sú ľudia, ktorým by bolo tiež jedno, či niekde vo väzeniach týrajú ľudí, keby bol prezident z ich náboženskej skupiny.

Ako má teda vyzerať podpora Západu, keď sú naše hodnoty také rozdielne?

Vždy sa čudujem tomu, že západná podpora intelektuálov robí stále tie isté chyby a opakuje tie isté postupy. Myslím si, že podporovať ľudí zvonka je veľmi dôležité, nesmie sa to však robiť podľa európskeho modelu. Oni majú úplne iné zmýšľanie, pretože ich spoločnosť je stavaná na iných hodnotách. Je nespočetné množstvo ľudí, ktorí študovali na Západe, ale je úplne rozdielne, ako medzi sebou funguje ich spoločnosť, rodiny, komunity, veľa z týchto krajín stále funguje na kmeňovom systéme.

Je úsilie priniesť do ich sveta demokraciu úplne márne?

Nie je úplne márne, myslím si, že sa musí nájsť iný spôsob a problém sa musí pomenovať presne. Jedným zo zanedbávaných problémov je negramotnosť, ktorá je veľmi veľká. Ľudia teda chodia voliť podľa fotiek, podľa toho, čo im niekto narozpráva. Veľká časť ľudí si nemôže nič z volebných programov prečítať. Aj preto tam nemôžu prebehnúť demokratické voľby ako u nás.

Aké je byť cudzinkou v krajine, kde má žena nižšie postavenie ako muž?

Ja som vedela, do čoho idem. V Sýrii a v Libanone som nemala väčšie problémy, aj keď to inšie postavenie ženy tam je cítiť. Najhoršie to bolo v Egypte. Jedna vec je totiž postavenie žien zo zákona. Teda to, čo im zákon umožňuje a nakoľko ich podporuje. Zákon hovorí o rovnosti v práci a výplatách. Podmienky, ktoré v tej práci reálne žena má, sú už horšie. Každodenný život ženy je zase niečo úplne iné. A odvážim sa povedať, že žena je tam naozaj menej ako muž. Za týmto si stojím, nikdy nemám problém to vysloviť, ale nemyslím to úplne všeobecne. Rovnaké postavenie ženy na Blízkom východe neexistuje, treba sa na všetko pozerať s ohľadom na konkrétnu krajinu. V Libanone je to napríklad úplne iné ako v iných krajinách, Libanon je skoro Európa.

Aj v Bejrúte stačí zabočiť do zlej uličky, aby sa žena ocitla v prostredí, kde ju budú ponižovať za nezahalenú tvár.

Určite áno. Veľké rozdiely v rámci jedného mesta bývajú, ale vo všeobecnosti ani režimovo nie sú tie krajiny homogénne. Libanon je v relatívnom zmysle demokracia so slobodnými voľbami, v emirátoch sú pri moci rodiny či kmene. Nedá sa to zhrnúť do jedného vreca. Ale teda z môjho osobného hľadiska bol Egypt najhorší a ku koncu bol až na nevydržanie.

Prečo?

Bývala som v Káhire, nebola som tam ako turistka, normálne som tam žila a mala som prenajatý byt. Pre mňa bolo obťažovanie neznesiteľné. Chytanie, popiskovanie, sťahovanie nohavíc. Len čo žena vyšla trošku namaľovaná, provokovala. Ku koncu som chodila na ulicu úplne zahalená, no nepomohlo to. Sexuálne pudy mužov sú tam silné.

FOTO - TASR
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nerastie mužská žiadostivosť aj preto, že sú ženy zahalené?

Myslím si, že áno. Udržuje sa to asi tak, ako keď vám kypí hrniec. Aj keď ho zakryjete, jedného dňa prekypí.  Pohľad bežného Egypťana na Európanky bol skreslený. Oni si asi myslia, že tu máme orgie na ulici. Preto každý predpokladal úspech – napriek tomu, že rozprávam po arabsky a často si mysleli, že som Sýrčanka alebo Libanončanka. Stačilo to, že nie som Egypťanka, a klopali mi na dvere susedia, klopali mi na dvere chlapci, ktorí videli, že vchádzam do svojej bytovky. Mám rada Egypt, prežila som tam krásne chvíle, nesťažujem sa a asi by som tam išla naspäť, ale toto bolo naozaj neznesiteľné.

Je pritom zvláštne, že požiadavku zahalenej ženy často skrývajú za úctu k nej. Napríklad v Saudskej Arábii zákaz šoférovať ospravedlňujú tým, že žena má byť uctievaná mužom, ktorý ju má všade voziť.

Áno, tvrdia to dosť často, ale je to úplne opačne. Keď toto počujem, je mi nevoľno. Je pravda, že napríklad matka či svokra sa u nich tešia veľkej úcte. Nechcem povedať, že každý arabský chlap je paušálne neúctivý. Ja sama som mala arabských partnerov a nikdy s nimi nebol problém. Ak si človek vie vybrať a chápe do čoho ide, nič sa nestane. Prípad šoférovania je kapitola sama o sebe a myslím si, že takéto veci s úctou k žene nemajú nič spoločné. Je to kontrola, ktorá už ani nie je o islame či náboženstve, ale o patriarcháte v spoločnosti. Saudská Arábia je práve krajina postavená na kmeňovom systéme, na systéme silnejších a slabších rodín, klanov. Nikde v Koráne nie sú spomenuté automobily. Neviem si predstaviť, ako inak by sa to dalo odôvodniť, ako že sa muži jednoducho rozhodli, že ženy nebudú šoférovať.

Oni si to vysvetľujú inak.

Nie. Oni to nevysvetľujú sami sebe, oni to vysvetľujú druhým. Myslím si, že sami veľmi dobre vedia, prečo to robia. Čo sa týka postavenia ženy na Blízkom východe, som vždy úplne radikálna. Tak, ako mám tú oblasť rada a stále sa do nej rada vraciam, je pre mňa toto téma, ku ktorej vždy otvorím ústa a nikdy nebudem mať problém povedať svoj názor. Pretože to ani nie je úplne o náboženstve – samozrejme, sú rozdiely medzi kresťanskými komunitami a moslimskými, ale nie je to len náboženstvo, ktoré ženy obmedzuje, ale najmä spoločnosť. Pretože aj v kresťanských komunitách sa nájdu rodiny, v ktorých žena naozaj patrí iba do domácnosti.

A čo keď si svoju podriadenosť ani samy ženy neuvedomujú a vydajú dokument, manifest, v ktorom hovoria o tom, že je správne, aby boli utláčané?

To je skôr otázka pre psychológa, pretože to sú veľmi zvláštne pochody. Je veľa dievčat, ktoré sa schytia a vycestujú do Sýrie a pridajú sa k Islamskému štátu. Bol prípad aj neďaleko nás, keď si dve neplnoleté rakúske dievčatá cez sociálne siete našli mládencov a zaľúbili sa. Sú to pubertiačky, hľadajú sa, túžia po láske. Povedali im určite to, čo som aj ja veľmi často počula. Žena je ako perla, drahocenná, ale musí byť skrytá v mušli, zavretá. Dá to tým dievčatám pocit, že budú milované.

Nuž, ak si odmyslíme druhú stránku, znie to pekne.

Áno, presne tak. Keď to semienko padne na úrodnú pôdu, tak už z neho niečo vyrastie. A myslím, že konkrétne jedno z týchto dvoch dievčat je už tehotné a druhé už dokonca nežije. Chceli sa vrátiť, samozrejme. Pevne som im priala, aby sa odtiaľ dostali. Myslím si, že za pridaním sa k takýmto extrémnym ideológiám, či už islamskej, alebo inej, kde ideológia dáva kontrolu nad iným človekom, napríklad ženou, sú komplexy, ktoré si muži riešia. Môžeš si vybrať ktorú len chceš, a môžeš ich mať štyri. Potom získajú pocit, že majú nad niekým kontrolu. Možno ju doma nemajú, možno v tom živote, ktorý tu žijú, alebo v Alžírsku, alebo v Čečensku, alebo kde len chcete, nemali žiadnu kontrolu nad nikým.

Nie je to aj výchovou?

Samozrejme ich tak môžu aj vychovať, ale často sa stáva, že to tak nie je. Väčšina ľudí, ktorí teraz bojujú za Islamský štát, nie sú zo Sýrie. Je tam veľa ľudí, ktorí už v osemdesiatych rokoch bojovali v Afganistane proti Sovietom a neskôr v Juhoslávii. Sú to často ľudia, ktorí sú druhou generáciou prisťahovalcov v Európe. Tie konkrétne osoby sú už narodené na Západe, tu sú vychované, vyškolené. Stačí, aby doma v rodine chlapec nemal dobrý vzťah s otcom, a hľadá preto nejakú autoritu alebo nejakú druhú rodinu. Nájde ju v mešite. Toto sa stáva často aj na Slovensku medzi neonacistami. Sú také figúry, ktoré sa aj u nás pred mladými chlapcami stavajú do roly otca. Tieto hnutia cielene vyhľadávajú chlapcov, ktorí sú z rozpadnutých, rozvedených rodín, slabšie indivíduá. Netreba podceňovať ani islamské, ani iné extrémistické skupiny, veľmi dobre vedia, čo robia. A nevidím za tým iné vysvetlenie ako to, že chcú zaručiť, aby sa neustále rozrastali.

Poznáte ženy, ktoré sa do konzervatívneho prostredia narodili? Vidia za svojím postavením rovnaké nebezpečenstvo ako my?

V Egypte som nielen pracovala, ale som tam aj študovala. A mala som s týmto veľmi osobnú skúsenosť. Mala som profesorku, ktorá pochádzala z tradičnejšej rodiny. Nie každá žena, ktorá chodí zahalená, však pochádza z extrémistického prostredia. Veľa žien si to aj slobodne vyberie a sú utláčané iba z európskeho pohľadu, no spokojné byť môžu. Konkrétne moja profesorka je momentálne veľmi aktívnou postavou v boji za ľudské práva, volá sa Afaf Sayed. Je aktivistkou a aj sa veľmi angažovala počas všetkých revolúcií. Bola vydatá, v súčasnosti je to rozvedená žena. Predtým chodila zahalená tak, že jej bolo vidno iba oči, no jedného dňa sa rozhodla, že nie je šťastná. Predpokladám, že sa cítila utláčaná, jej manžel bol tyran. Veľa manželov, ktorí majú zahalené manželky, sú úžasní partneri, no tento nebol. Ona si dala dole nielen nikáb, ale celú šatku, prehlásila sa za ateistku, ktorá verí vo faraónsku vieru (smiech). Je to úžasná a silná žena, vychováva sama svoje deti. Ona vlastne presadzuje názor, že žena, ktorá žije takto zahalená, nikdy nebude šťastná. Takže to nie je len náš názor.

Myslíte si to aj vy?

S týmto názorom sa nestotožňujem, šťastné môžu byť aj zahalené ženy. Ale v posledných rokoch je v Egypte cítiť silný návrat ku konzervatívnemu zmýšľaniu. Aj za ten rok a pol, čo som tam bola ja, som mala už len vizuálne pocit, že závojov pribúda. Na uliciach bolo zrazu omnoho viac čiernej farby, a to len za rok a pol. Ja som to videla.

Narastá neúcta k ženám spolu s konzervativizmom?

Oficiálne čísla a štúdie nepoznám, ale myslím si, že toto sa vyvíja naraz dvomi smermi. Zo zákona má stále viac žien šancu študovať v zahraničí. Zákon ide pomaly, ale isto v prospech žien. Stále je to však veľmi pomalý vývoj. Veľký problém, o ktorom vie málokto, je ženská obriezka. V Egypte je ešte stále veľmi rozšírená, aj keď je zo zákona zakázaná. Je to iné ako v Somálsku, odrezáva sa menej častí, ale je to práve klitoris, ktorý má zaručiť žene potešenie. Ženám nie je dopriata rozkoš. Z môjho pohľadu je v poriadku, ak si žena vyberie zahalenosť. Keď mi povie, že je šťastná, tak pevne verím, že naozaj je. No v momente, keď bola obrezaná, jej bolo ublížené a bola pripravená o slobodu užívať si. To už je voľba za ňu. Zákon sa snaží trošku vyjsť v ústrety. Ale spoločnosť sa ku konzervatívnemu islamu vracia. Veľký vplyv wahabizmu má dopad na ženy, celkom určite.

Aké sú ženy, ktoré dostanú šancu študovať?

Stávajú sa výraznejšími a silnejšími osobnosťami. Tých, ktoré sa ku škole nikdy nedostanú, však pribúda. Aj keď oficiálne čísla môžu hovoriť niečo iné, neviem, nakoľko transparentne sú organizované ich štatistiky.

Majú arabské ženy rovnaké túžby, rovnakú predstavu lásky ako západné ženy?

Nie, nemajú. Je to mylná predstava. V Paríži som mala veľa spolužiačok zo Saudskej Arábie. Pracovala som aj s Insaf Haidar, manželkou blogera väzneného wahabistickým režimom. Aj ona povedala, že mnoho žien, najmä z dobrých rodín v Saudskej Arábii, je spokojných. Túžia po dieťati, majú ho. Veľa žien naozaj nechce pracovať. Mnohým ženám to vyhovuje, a najmä dievčatám z bohatých rodín, ktoré ich pošlú študovať do zahraničia. Žijú si pekný život, vrátia sa a majú všetko naplánované. Nemusia sa nikdy báť finančnej neistoty.

Môžu si svojich manželov vybrať slobodne?

Ja som teda poznala dievčatá, ktoré mali možnosť vybrať si, koho si zobrať. Ale tu sa zase musíme vrátiť ku kmeňovým vzťahom. Je dobré vybrať si niekoho, koho sociálny status nebude odlišný. Ak by si vybrala niekoho zo znepriateleného klanu alebo niekoho, kto je z inej sociálnej skupiny, tak nastávajú problémy. Sú ženy, ktoré sa cítia byť obmedzené životom v zlatej klietke. Problém nastáva najmä vtedy, keď je manžel agresívny. Tu je najväčšia prekážka pre arabské ženy – násilie na ženách je tam banalizované.

Kvôli náboženstvu?

Je to celé v tom, ako sa spoločnosť na násilie díva, a celé to pramení z postavenia ženy v nej. Tu u nás si ešte môžeme povedať, že chlap má psychické problémy. Môže ísť na terapiu, predpíše mu ju súd alebo ho minimálne okolie odsúdi. Tam sa psychológia a nejaké terapie, ktoré by pomohli, neuznávajú. Význam psychológov popierajú. A nie je to o tom, že si problém nepriznajú. Oni ani nepriznávajú, že niečo ako psychický problém môže existovať.

Ako násilie prezentujú títo muži pred cudzincami?

Napodiv, čo mňa veľmi prekvapuje, takéto reči som počula už aj od pánov, s ktorými som pracovala. Boli to vzdelaní Libanonci, kresťania, ľudia, ktorí pôsobia tu. Sedeli sme s tými pánmi na káve a došlo na tému, čo im v Európe nesedí. Nerozumeli tomu, že tu sa ide do väzenia za udretie ženy. Napriek tomu, že Blízky východ poznám roky rokúce, sú chvíle, keď ma vie prekvapiť. A veľmi negatívne. Ale už zistili, že predo mnou toto hovoriť nemôžu a ja si ústa len tak nezavriem.

Ako reagujete, ak vám niekto čosi takéto povie?

Nechcem povedať, že arabskí muži sú patologickí násilníci, ale násilie na ženách je veľmi banalizované. Keď im poviete, že to v poriadku nie je, pozerajú sa na vás zvláštne. Opýtala som sa ich, čo by povedali, keby ich žena udrela. To si nevedia predstaviť. Pritom aj anatomicky je chlap silnejší. Aj keby mu žena dala facku, tak jej to vráti.

Jedna z vecí, ktoré sa nedajú pochopiť, sú pomsty mužov na ženách, napríklad kyselinou. Zanechávanie stôp na tvári, tele.

Česť je na Blízkom východe najvyššia hodnota. Nikto vám tam nemôže uraziť česť. Mnohokrát som tu pomáhala klientom, upokojovala som ich, aby sa nebáli, že bude všetko v poriadku, len nech neprovokujú – ale ak sa cítia byť urazení, urobia strašný cirkus. A je im jedno, ak aj stratia azyl. Ak ich urazili, budú sa hádať. Do všetkého dávajú pátos a vášne, nebrzdia sa v ničom.

Aj prznenie ženských tvárí je vášeň vyvolaná urážkou?

Česť svojej rodiny má na pleciach žena. Teda, lepšie povedané, má ju medzi nohami. Je to jedno, že končila s červeným diplomom, že je inteligentná, šikovná, to nie je česť rodiny. Česť je to, koho si zobrala a s kým sa stýka a s kým spí. A je veľmi povrchné, koľko dievčat aj zo Saudskej Arábie stratí panenstvo počas štúdia a potom si dajú panenskú blanu zašiť. A to je obrovský biznis, osobne som poznala gynekológa z arabskej krajiny, ktorý na tomto zarábal veľké peniaze.

Ranya Malovičová
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo o týchto veciach ľudia nevedia?

Málo sa o nich rozpráva, ale ja by som bola rada, keby o nich vedel každý. Hlavne teda by sa mohlo viac ľudí za tie ženy angažovať, to by ma tešilo.

Ako by sa mohlo napríklad tým ženám pomáhať, ak často ony samy nevidia, že ich životy sú v tieni mužov?

Myslím si, že kľúč je vo vzdelaní, môže sa napríklad usmerniť tok nejakých investícií a nadácií tak, aby sa podporovalo vzdelávanie dievčat, aby sa v tom regióne podporovali neziskové organizácie a zoskupenia, ktoré ponúkajú právnu pomoc ženám, podporovať centrá, ktoré týrané ženy prichyľujú. Na toto som sa pýtala aj tamojších kolegýň a kamarátok. Všetky sa zhodli v tom, že vzdelávanie dievčat je nevyhnutné, ale rovnako dôležité je vzdelávať aj mužov.

Aké postavenie má v spoločnosti rozvedená žena?

Je nekonečne stigmatizovaná a to je jediná vec, ktorú má celý Blízky východ spoločnú. Rozvedená žena to má všade strašne ťažké. Deti sú vo väčšine týchto krajín po veku 5 rokov pridelené otcovi, takže žena deti stratí. Často sa týrané ženy nechcú rozviesť hlavne preto, že sa boja o svoje deti. Podstatný rozdiel v tom, ako si my žijeme na Západe – a teraz nemyslím len ženské práva, ale spoločnosť ako takú, aj úroveň života – súvisí s tým, že my ženy máme väčšie práva. Myslím si, že veľa problémov v regióne by sa vyriešilo, keby ženy mali viac podpory.

Teraz jej majú stále menej, hlavne vplyvom Islamského štátu.

V takzvanom Islamskom štáte sú práva žien absolútne neprítomné, zbytočne hovoria o úcte k ženám. Nepochopím, ako sa niektoré ženy môžu pridať k hnutiu, ktoré rozdáva deväťročné dievčatá do manželstva. Takisto ako nikdy nepochopím, prečo by sa nedospelé dievčatá mali zahaľovať. Z toho, čo som sa naučila o islame, vyplýva, že závoj existuje preto, aby sa nedával priestor sexuálnym pohnútkam. Preto nerozumiem, prečo sa má dievča, ktoré nemôže byť považované za sexuálny objekt, zahaľovať. Je to ešte dieťa. Pre mňa je toto odobrovanie pedofílie.

Možno aj zahaľovanie žien je odobrovaním žiadostivosti, ako ste hovorili, niečo ako kypiaci hrniec. Napríklad počas arabskej jari znásilňovanie žien veľmi stúplo.

To určite, ale myslím si, že vzrástlo skôr preto, že polícia nestíhala sledovať všetko. Boli tam aj rabovačky, ľudia svoje domy strážili s puškami v ruke a ochraňovali si majetok. Vznikla tam čierna diera. Tí muži robili to, čoho sa bežne ešte ako-tak boja. V niektorých prípadoch sú za to v normálnych podmienkach odsúdení.

Tancovali ste brušné tance priamo v Egypte. Ako sa tam ľudia na vás pozerali?

Veľmi zle (smiech). Ja teda tancujem od troch rokov a bolo to niečo ako vrcholový šport. Človek to môže robiť do určitého veku, prináša mu to spokojnosť a potom ide ďalej. Takže ja som ten tanec milovala viac ako zlý pohľad, ktorý ľudia pre mňa mali. Tam je pre nich tanečnica to isté ako prostitútka. A je jedno, či tancuje brušné tance alebo balet. Teda, baletky uznávajú o trochu viac, ale je len málo ľudí, ktorí by chceli, aby ich dcéra bola baletka. S tanečnicami a so speváčkami je to tam tak, že sa na nich každý rád pozrie, ale nechcel by, aby to robila jeho dcéra. Potom treba, samozrejme, dodať, že tým, aké tam majú arabské tanečnice postavenie, veľa z nich naozaj tie prostitútky robí. Dievčatá, ktoré často nemajú ani maturitu, potrebujú zarobiť peniaze. Nemajú inú možnosť. Hranica medzi tancom a prostitúciou je tenká, ale teraz, samozrejme, nehovorím o sebe, ja som tam bola ako cudzinka, hahaha.

Ako tá spoločnosť dospela k tomu, aby pohŕdala umením?

Umelkyne vo všeobecnosti sú špina spoločnosti. Je jedno aké. Len čo si žena robí, čo chce, to je neprijateľné. Najmä keď sa venujeme umeniu, v ktorom prezentujeme seba navonok. Ale, samozrejme, toto platí aj pre intelektuálky či dievčatá, ktoré sa angažujú. Napríklad filozofky. Ľudia sa na nich pozerajú a nerozumejú im. Namiesto toho, aby stála, varila a bola užitočná, robí umenie. Ale v tej spoločnosti je to celkovo prítomné, aj keby sa umeniu venoval muž. Prináša ti to potešenie? No a čo? Úžitok z toho nie je. A to je zase o tej psychike, človek ako indivíduum existuje na Blízkom východe oveľa menej ako tu.  Tu každý z nás ide za svojím šťastím. Máme dieťa a chceme, aby bolo šťastné. Tam nie. Tam je prvoradá spoločnosť.

Nechcú, aby boli ich deti šťastné?

Samozrejme, chcú, arabskí otcovia sú často úžasní a svoje deti milujú. Matky sú zase často ešte „matkovejšie“ ako naše mamy. Ale napriek tomu je aj dieťa prostriedok na ukázanie cti rodiny. Je ľúbené a milované, ale zároveň nie je tak celkom indivíduum. Nemôže si tak celkom ísť za tým, čo chce. A dievča, samozrejme, ešte menej ako chlapec, ale aj keby chlapec doma povedal, že bude výtvarník, rodinu by šokoval. A to je aj preto, že v tých krajinách je veľmi ťažké vyžiť.

Takže ani chlapi v arabských krajinách nežijú bez problémov?

Na chlapcov a mladých mužov je neskutočný tlak dobre zarobiť, pretože veno platí chlapec. Takže chlapec musí mať byt, chlapec musí mať auto, on musí kúpiť náramky z pravého zlata pre nevesty až po lakte. Je na nich veľký tlak. Tým, že im trvá dlho toto všetko zabezpečiť, ťažko vydržia bez sexuálneho styku. A tak vzniká celé to napätie. Nemožno preto povedať, že tam chlapi nemajú problémy. Samotný tlak spoločnosti a celá dynamika založená na cti a imidži – čo povedia susedia, čo povie dedina, čo povie rodina – je strašná pre úplne každého.

Ale chlapov v takej miere predsa neobmedzuje…

Majú výhodu, že nátlak, ktorý cítia, je skôr sociálny. Preto si myslím, že postavenie mužov je neporovnateľne lepšie ako postavenie žien. Zabúdať na to, že aj oni majú problémy, sa však nesmie. Patriarchálnym kmeňovým systémom trpia úplne všetci.

Odkedy je táto spoločnosť utrpením? Predtým asi nebolo až také náročné ženu ovešať zlatom a zarobiť si manuálnou prácou.

Možno kedysi nie. Ale teraz, v časoch globalizácie, keď ľudia vidia, ako sa žije inde, a majú tam kus konzumného života a západného štýlu, hodnoty narážajú na seba. Kapitál je všadeprítomný. V tom je ten rozpor, či sa naozaj nechcú toho konzervativizmu vzdať, alebo je to tak strašne zacyklené, že nevedia, ako z toho ujsť. Viem pochopiť, keď žena po čase rezignuje a nátlak nevydrží, chce žiť slobodnejšie. No keď zvyšná spoločnosť ostane verná samej sebe a nepovolí, nemá šancu a poddá sa. A ťažkú úlohu má aj muž, ktorý sa postaví na stranu ženy.

Prečo?

Vysmievajú sa mu kamaráti, že je pod papučou. Často by napríklad chlap svojej žene nikdy nič neurobil, ale verejne by sa inej ženy nezastal.

Môže v krajine, v ktorej je žena v podstate podriadená, fungovať láska v našom zmysle?

Aj láska vo vzťahu je poznačená pátosom. Takou vášňou. Keď hovoríme o talianskom manželstve, nevieme celkom dobre, ako vyzerá arabské. Vie tam byť veľmi silná láska, ale je postavená na júliovskom ideále, láska na prvý pohľad. Oni si nehľadajú parťáka ako my, iba málokedy. Takého, kto by bol naozaj do koča aj do voza. Buď sa zaľúbia veľmi vášnivo, alebo si potom nevestu vyberajú rozumovo. Kto sa ku komu hodí, do akej rodiny bude patriť.

Ako vyzeralo vaše zaľúbenie s arabským partnerom?

Moji partneri nikdy neboli Arabi, ktorí sa narodili v arabskej krajine, ale takí, ktorí sa narodili alebo už dlho žili tu v Európe. A napriek tomu, že vyhranené názory nemali, veľa z mojich predošlých vzťahov stroskotalo na svokre. Rodina sa k vzťahu stavala konzervatívne. Tým chlapom normálne hovorili, že ak so mnou ostanú, nech už domov nechodia. Odmietli nás podporiť. Je to naozaj tak, že u nich osobné šťastie neexistuje, viem to z vlastnej skúsenosti. Nikto sa nikdy neopýta, či je človek šťastný, či sa práve cíti dobre. Je to veľmi smutné, pretože inak sú to veľmi pohostinní ľudia a pre hostí a kamarátov by si často odtrhli od úst aj posledný kúsok jedla.

Sú takí aj k vám?

Áno, napríklad teraz sa sťahujem z bytu a azylanti, s ktorými pracujem, mi prichádzajú pomáhať. Každý z nich sa v krajine, z ktorej pochádza, vyučil niečo iné. Prišli mi napríklad vymaľovať, vždy pomôžu radi, pretože sú to ľudia, ktorí sa dokážu naozaj odvďačiť.

Ako vyzerá vzťah matky a syna – muža?

Matka je špeciál. Väčšinou si syn matku váži viac ako otca, a to asi preto, že otec býva prísnejší. Matka je bútľavá vŕba. Muži často netrápia iba ženy, ale aj svoje deti. Nemyslím tým capnutie po zadku, ale horšie veci, ktoré sa tam dejú, napríklad psychický tlak. Zároveň, aj keď som sa so silným citom medzi matkou a synom stretla, málokedy som videla, že by sa syn zastal matky, keď ju napríklad otec uráža. Stáva sa to, ale málo. Tu sa však neodvážim odhadnúť, či to je tým, že to syn ako muž odobruje, alebo sa sám svojho otca bojí. Naisto však môžem povedať, že podvádzanie matky manželom synovia neodsudzujú. Fyzické násilie áno, lebo oni svoje matky veľmi ľúbia.

Ako môže svokra rozdeliť vzťah syna, keď ju pritom jej vlastný manžel môže podvádzať?

Svokra má veľkú spoločenskú moc. Ak sa nevesta privydá do nejakej rodiny, stáva sa svokrinou marionetkou. Matka má nad rodinou moc. Napriek tomu však neveru otcov nikto neodsúdi a potom sa stáva, že ich synovia sa k ženám správajú rovnako. Pokladajú to za bežné. Samozrejme, toto opäť nie je zovšeobecnenie, ale zažila som to na vlastnej koži. Mala som partnerov, ktorým som plne dôverovala, no stalo sa mi, že mi svokor rozprával svoje príhody o tom, kde s kým bol. A jeho manželka bola pri nás, vedela o tom. To bolo zvláštne.

Asi je zvláštne aj to, že sa muži správajú k ženám neúctivo napriek tomu, že svoje matky si veľmi vážia.

Áno. Toto je nepochopiteľné. Keby v Egypte niekto popiskoval po sestre, bratia to nepripustia, ale sami to, samozrejme, robia cudzím ženám. Neviem však, či to robia preto, aby svoju sestru ochránili pred tým, čo jej je nepríjemné, alebo im ide opäť o česť. A to o ich vlastnú česť. Asi majú pocit, že sa im niekto tým popiskovaním vysmieva. Ale možno im záleží aj na tom, aby sa ich sestra necítila zle.

 

Profil

Narodila sa v roku 1987, žila v Starom Meste v Bratislave a neskôr vo Francúzsku, kde vyštudovala Parížsky inštitút politických vied, jej špecializácia je Blízky východ a medzinárodná bezpečnosť. V Káhire žila ďalší rok, keď vypukla jazmínová revolúcia, už sa tam nevrátila.

Hovorí plynule po anglicky, nemecky, francúzsky, arabsky. Pred mesiacom žila opäť v Bratislave a pomáhala utečencom ako tlmočníčka, predtým pracovala vo Viedni v rovnakej oblasti, prednedávnom odcestovala do Bahrajnu. Tam pracuje pre eventovú agentúru a naďalej rieši prípady utečencov, ktorým sa začala venovať na Slovensku.

Z arabských krajín navštívila Sýriu, Egypt, Libanon, Dubaj a Bahrajn.

Profesionálne sa venuje orientálnym tancom, vo Viedni bola aj lektorka, porotkyňa v medzinárodných súťažiach a choreografka. V Egypte bola členkou národného folklórneho súboru, v zahraničí získala viaceré ocenenia a tanec ju istý čas aj živil. Má arabského partnera, rada číta a cestuje, rada sa vzdeláva, naďalej veľa tancuje a šije tanečné kostýmy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie