Denník N

Bojuje s psychickou poruchou: Ak si politici nadávajú do psychopatov, degraduje nás to

Romana. Foto – archív R.
Romana. Foto – archív R.

Má bipolárnu afektívnu poruchu so psychotickými sklonmi. Tu je jej príbeh.

Narodila sa v roku 1989 v Považskej Bystrici, vyštudovala teóriu interaktívnych médií na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Počas školy pracovala ako čašníčka, prevádzkarka podniku, dobrovoľníčka v sociálnej oblasti, šéfredaktorka webu, prekladala z cudzích jazykov, vyučovala ich, písala divadelné hry aj články do novín, organizovala množstvo podujatí, precestovala polovicu Európy. Pôsobí v oblasti interiérového dizajnu.

Romana zvažovala, že v rozhovore verejne uvedie aj svoje priezvisko. Z dôvodu možných budúcich komplikácií v živote to však neodporúčal jej terapeut. 

Dlhé roky ste si mysleli, že trpíte „iba“ depresiou. Kedy ste si začali uvedomovať, že niečo nie je v poriadku?

Mala som pätnásť alebo šestnásť rokov. Každý deň som dochádzala na strednú školu do Žiliny a už vtedy som nedokázala normálne spať. Darilo sa mi to tak tri hodiny denne.

Postupne som prestala jesť, komunikovať s okolím, jednoducho na mňa prišli typické myšlienky človeka s depresiami, ktorému sa nič nechce, na nič nemá chuť, netúži žiť, dokonca premýšľa nad samovraždou.

Do toho sa pridala závislosť od návykových látok, v mojom prípade na analgetikách.

Kde ste sa k nim dostávali?

Šlo o lieky, ktoré sú dostupné v každej domácnosti, respektíve v lekárni, takže s tým nebol problém. Potom som si uvedomila, že to nie je normálne a potrebujem pomoc. Začala som teda chodiť k psychológovi.

Ubehol nejaký čas a problémy zrazu pominuli. Opäť som sa cítila v pohode. Myslela som si, že už som v poriadku. Vôbec som netušila, že som sa práve preklopila do hypománie. To už som mala devätnásť rokov.

Ako to preklopenie do hypománie vyzeralo?

Zrazu ma všetko začalo baviť, spala som ešte menej, robila som množstvo vecí, všetko sa mi zdalo super. Sama pre seba som to zhodnotila tak, že predtým som mala depresiu a následne som sa upokojila, lebo som silná a zvládla som to. Všetko bolo inak.

Tajili ste depresie pred okolím?

V škole to príliš neriešili, akurát mi pár ľudí povedalo, že vyzerám ako živá mŕtvola. Pravdupovediac, príliš si to obdobie nepamätám. Mame som to povedala sama a poprosila ju, aby mi našla psychológa.

Prechádzala som uňho terapiou a moju depresiu vtedy v podstate pripísal nepríjemným okolnostiam a problémom, ktoré sa okolo mňa vtedy diali. Pomohlo mi to, čiže záver bol, že som mala exogénnu depresiu, spôsobenú životnými okolnosťami.

Konkrétne?

O tom naozaj nechcem rozprávať.

Skúste úplným laikom vysvetliť, čo je hypománia.

Hypomanická epizóda je takpovediac menšia mánia, keď sa človek bezdôvodne dostáva do euforických stavov. Nepotrebuje veľa spať, má zmenené vnímanie seba samého. Sám seba preceňuje a namýšľa si, že dokáže všetko.

Dá sa to prirovnať k malému šteňaťu. Tiež ho všetko nadchne. Hodíte mu loptičku, rozbehne sa za ňou, ale zrazu zbadá niečo iné a uteká tam. V reáli si rozrobíte množstvo vecí, ale žiadnu nedokončíte.

Napríklad ja som za normálneho stavu človek, ktorý je rád sám. V hypomanickom stave však sama nevydržím. Potrebujem vybiehať von, hovoriť s ľuďmi, všetko je pre mňa dobrodružstvo, zážitok. Prednedávnom som takto v noci premiestňovala nábytok, susedia museli byť nadšení.

V bežnom stave tiež nie som veľmi poriadkumilovná. Počas hypománie však dokážem prísť a vyčítať niekomu, prečo má v dreze jeden neumytý tanierik, lebo všetok riad má byť umytý. Starám sa do vecí, do ktorých ma nič. Už ráno musím okamžite niečo začať robiť.

Ako dlho trvá taká epizóda?

Je to individuálne. U niekoho sa depresia s hypomániou prestriedajú v priebehu jedného dňa, inokedy to trvá týždne, u mňa šlo o niekoľko mesiacov. Stáva sa tiež, že depresia sa do opaku nepreklopí hneď a medzi dvomi obdobiami sa vyskytne okno, počas ktorého je pokoj.

U mňa sa jedna fáza do druhej preklápa postupne. Z veselosti a nadšenia prechádzam do mrzutosti, prichádza na mňa úzkosť, až skončím v totálnej depresii. Vtedy by som si najradšej vzala dovolenku a len sa doma pozerala do stropu.

Mám známu, ktorá si počas hypománie nabrala množstvo úverov v bankách aj nebankovkách, lebo mala pocit, že podnikanie bude najľahšia vec na svete. O to ťažšie jej bolo, keď epizóda skončila a uvedomila si, čo má splácať.

Áno, to sa deje. Ani ja vtedy nemám úplnú kontrolu nad svojimi výdavkami, robím veľa impulzívnych nákupov. V mojom prípade najmä platní, špeciálne raritných vydaní. Požičiavam si na ne peniaze, respektíve pozývam všetkých okolo seba na drink.

Mnohí majú počas hypománie priam grandiózne nápady, keď si namýšľajú, že načo robia vo svojom živote nejakú profesiu, keď v skutočnosti majú na viac, na vyššiu pozíciu, na riadenie firmy, prípadne na zachraňovanie detí v Afrike. V takom prípade človek predá všetko, čo má, a vážne môže odísť do Afriky.

Pri hypománii je človek aj veľmi ľahko iritovateľný a na každú maličkosť môže reagovať agresívne. Má totiž priveľa energie a nechápe, prečo sú ostatní takí pomalí.

Boli ste agresívna?

O tomto tiež nechcem rozprávať žiadne detaily. Sú veci, ktoré o svojom živote radšej zamlčím.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

V období hypománie ste lietali od milenca k milencovi s argumentom, že neviete, či už od zajtra nepríde depresia a nezaľahnete.

Dôvodom bolo skôr to, že to bolo zábavné. Keď jeden nemohol, šla som za druhým, pohoda. Počas hypomanickej epizódy si človek neuvedomuje, že striedanie partnerov je hlúposť. V normálnom období by som nikdy nič také neurobila.

Chorý človek by sa mal vyhýbať aj alkoholu. Lenže počas hypománie má sklon priam zneužívať návykové látky. V normálnej fáze si dám možno jedno pivo a idem domov.

Psychické ochorenie je zrejme veľký problém pri nadväzovaní trvalých vzťahov.

Predstavte si, že sa s niekým zoznámite a ten, do koho ste sa zaľúbili, vám na nejakom druhom rande oznámi, že má takúto diagnózu. V nejakom momente vám to totiž povedať musí. Vtedy sa veľa ľudí otočí a odíde.

Stávalo sa vám to?

Keď som mala hypomanické obdobie, hovorila som o svojej diagnóze úplne všade, lebo mi to prišlo ako skvelá novinka pre okolie. Vtedy som mala pocit, že chlapi k tomu pristupujú v pohode, ale s odstupom času musím priznať, že moju hypomanickú epizódu zneužívali.

Máte na mysli to, že sa s vami vyspali a odišli?

Niektorí ľudia, ja však tiež. Človek v hypomanickej či manickej epizóde má veľmi zvýšený sexuálny apetít. V spojení s neschopnosťou vyhodnotiť nebezpečenstvo, ktoré je tejto epizóde vlastné, to môže viesť k rôznym sexuálnym dobrodružstvám. Mám teda na mysli to, že zneužili svoju vedomosť o tom, že v tej fáze práve som.

Rozumiem.

Môžem si však za to aj ja sama, lebo keď mám hypomániu, jednoducho za tým sexom idem. Na druhej strane, ak chlapi vedia, že som práve hypomanická, mali by ma poslať do kelu, nie to zneužiť.

Romana. Foto – archív R.

Ako ste zvládli vysokú školu?

Tam sa mi striedala depresia s hypomániou, akurát som o tom nevedela a neprikladala som tomu význam. Vravela som si, že to poznám, že depresiu som už predtým prekonala, zvládnem to aj teraz.

Stále ste teda nepoznali svoju skutočnú diagnózu.

Presne tak. Až minulý rok, keď na mňa prišla mimoriadne silná depresívna epizóda, som pochopila, že niečo treba vážne robiť. Už som totiž chodila do práce a bolo to náročné. Prišlo štádium, keď som nedokázala poriadne fungovať, dosť ma to obmedzovalo.

Vyžiadala som si teda odborníka, aby som sa začala liečiť a brať lieky, ktoré som dovtedy odmietala. Konečne som prvýkrát zašla k psychiatričke.

Tá vám diagnostikovala bipolárnu afektívnu poruchu so psychotickými sklonmi, čo je jedno z najťažších psychických ochorení. Predpísala vám lítium, odmietli ste ho však brať.

Lekárka chorobu identifikovala hneď na prvom sedení, ktoré trvalo hodinu a pol. Ďalšími stretnutiami sa len potvrdzovala. Ja som si však stále namýšľala, že môj problém je depresia. Jednoducho som jej neverila. Že je to oveľa horšie, som si pripustila až časom.

Čo presne znamená vaša diagnóza?

Mám poruchu mozgu, ktorá počas života vedie k striedaniu troch stavov – obdobia hypománie alebo mánie, depresie a pokoja. Mantinelom na jednej strane je teda totálne euforický stav, na druhej zase totálna nechuť žiť.

Slovo afektívny v názve choroby znamená, že to má vplyv na pacientovo vnímanie sveta a seba samého. V euforickom stave sa preceňuje, v depresívnom vníma sám seba extrémne negatívne.

Približne raz za pol roka počujete aj hlasy.

To sú tie psychotické sklony. Našťastie, ja mám v podstate len pseudopsychózy, lebo si, na rozdiel napríklad od schizofrenikov, uvedomujem, že tie hlasy nie sú reálne. A viem to aj v čase, keď ich práve počujem. Horšie by boli halucinácie, lebo tie človek nedokáže oddeliť od reálneho sveta.

Inými slovami, keď počujem hlasy, veľmi dobre viem, že sú len v mojej hlave. Dokonca sa na nich zabávam, lebo si uvedomujem, že tak to nemá byť, že sú od veci.

Sú to hlasy, ktoré vás k niečomu navádzajú?

Nie. Vždy rozprávajú niečo úplne irelevantné, niečo, čo so mnou nemá nič spoločné. Dokonca ani nehovoria na mňa, ale medzi sebou. Napríklad minule mi v hlave niekto oznámil, že 45. To bolo všetko, vôbec netuším, čo to číslo malo znamenať.

Dá sa to prirovnať k tomu, že človek sedí v prázdnej miestnosti a napriek tomu počuje hlasy, akoby tam niekto sedel s ním?

Nie, mne sa tie hlasy ozývajú vyslovene v hlave, nepočujem ich akoby z iných úst. Aj preto ich nevnímam ako z reálneho sveta.

Kedy ste ich počuli prvýkrát?

Netuším. Dlho som tomu neprikladala žiadny dôraz, lebo som si myslela, že sa to deje každému. Ignorovala som to.

Prejavujú sa vaše psychotické sklony aj inak?

V období hypománie veľmi výrazne vidím farby. Aj hudbu vtedy počujem úplne iným spôsobom, nie som však schopná to vysvetliť ani opísať. Preto mi vtedy nie je odporúčané počúvať ju nahlas, čo je problém, lebo práve to mám najradšej na svete. Ešte aj na ulici mám stále slúchadlá.

V čom vnímate hudbu inak?

V normálnom stave ju beriem ako každý – užívam si ju, obdivujem hudobníkov, mám radosť z toho, čo vytvorili. V depresii sa s hudbou hrozne stotožňujem. Počas hypománie sa zrazu všetko okolo mňa prevtelí do toho, čo práve počúvam.

Konkrétne?

Všetci ľudia sa hýbu v rovnakom rytme, to isté robia aj stromy, na všetkom okolo mňa sa zvýraznia farby, ešte aj vietor fúka úplne inak. Hudbu vtedy prežívam inak, totálne sa nadchnem, som v eufórii.

Mávate aj úzkostné ataky. Čo sa vtedy deje?

Súvisí to trebárs s nákupmi v supermarketoch či v mestskej hromadnej doprave. Keď to na mňa príde a som vtedy v obchode, zrazu sa mi stiahnu všetky svaly do seba a nie som schopná ani len zdvihnúť zrak zo zeme či hovoriť s inými ľuďmi.

Mám pocit, že sa každú chvíľu rozplačem, hoci to nemá žiadny racionálny dôvod. Nakoniec nejako nakúpim, ale som mimoriadne vďačná za samoobslužné pokladne. Rovnako v MHD – keby som na ušiach nemala slúchadlá, úzkostné stavy by som zvládala len ťažko. Jednoducho musím byť zavretá vo vlastnom svete.

Sú aj chvíle, keď v obchodoch a MHD nemáte žiadny problém?

Jasné, v pokojnej fáze mi nespôsobujú žiadne problémy. Tie prichádzajú len s epizódami.

Raz ste šli s bývalým partnerom k jeho rodičom a zrazu ste sa zasekli, hoci ste u nich už predtým boli.

Bolo to hrozné, minule si na to spomenul aj on. Šli sme po ulici a zrazu som nemohla kráčať. Nakoniec som sa schovala do inej izby a čakala, kým návšteva skončí.

Ako ste na tom dnes?

Tým, že konečne beriem lieky, som stabilná. Výkyvy oboma smermi prichádzajú, ale už nie sú výrazné. Ak by aj prišla nejaká epizóda, mala by byť ľahšie manažovateľná.

Na blogu ste napísali, že hoci sa aktuálne cítite v pohode, stále v sebe máte skúsenosť s tým, ako úplne bledá ležíte na posteli, lebo ste prehltli niekoľko balení liekov a práve ste rozklepaná zliezla z okna, kde ste dlho stáli a… Premýšľali ste nad tým, že všetko ukončíte?

Áno. Dokonca aj tento rok. Teraz v normálnom stave viem, že to nechcem urobiť, aj si to racionálne pripomínam, navyše nechcem ublížiť blízkym.

Viete nejako definovať, čo cítite, keď chcete spáchať samovraždu? Ako teraz zvládate depresiu, ak sa objaví?

Tak, že by som najradšej nevyliezla z postele. Som príšerne unavená. Prinútim sa síce ísť do práce, ale s nikým sa tam nerozprávam a som celkovo spomalená.

A myšlienky na samovraždu? Vtedy necítim vôbec nič. Ale že vôbec. Nič ma nebaví, nezaujíma, nič vo mne nevyvoláva pocity. Ak v sebe necítite vôbec nič, nevidíte ani dôvod, aby ste tu ostávali. Je to obrovská beznádej, diera, prázdno.

Na sebe aj na svojich známych som si inak všimla, že kto trpí depresiami, zvykne mať aj veľkú záľubu vo vtipkovaní na tému samovražda. Mne vtedy taký humor naozaj pripadá vtipný.

Zaujíma ma to, lebo raz ste museli ísť v takomto stave na dvojmesačnú zahraničnú pracovnú cestu a kolegovia si nič nevšimli. Celý čas ste trpeli.

Bolo to hrozné. Našťastie šlo o veľký projekt, kde nás bolo okolo sedemdesiat, takže keď som ignorovala spoločnosť, jeden človek im až tak nechýbal. To bolo moje šťastie.

Depresia, ak nie je v naozaj zlom štádiu, má v porovnaní s hypomániou jednu výhodu – človek sa pri nej dokáže celkom dobre pretvarovať.

Môže chorému pomôcť bojovať proti hypománii aj okolie?

Človek vtedy potrebuje najmä pokoj, aby nebol ničím stimulovaný. Pomôcť mu teda viete tak, že mu neposkytujete žiadne podnety. Odborníci odporúčajú, aby chorí počas epizódy nenavštevovali ani neprijímali kamarátov, ostali v pokoji, nepočúvali hlasnú hudbu a podobne.

Samozrejme, pri epizóde sa treba ozvať aj psychiatrovi, aby posúdil, či netreba zmeniť lieky, prípadne zvýšiť ich dávku. Napríklad mne správne lieky zafungovali do dvoch týždňov.

Museli ste bojovať s vedomím, že ste vlastne blázon? Lebo časť spoločnosti to tak, žiaľ, stále berie.

Je to ťažké. Už dosť dlho sa trebárs snažím zistiť, ktorá časť všetkého, čo robím, som naozaj ja. Odkedy viem, že som bipolárna, začala som si premietať všetko z minulosti a uvažovať, aká som bola.

Bolo bolestivé uvedomiť si, že som si o sebe dlho myslela, aká som super, pritom to bolo iba hypomanické obdobie. V podstate doteraz neviem, kto vlastne som, aká som, kedy som to bola naozaj ja.

Ak mi niekto povie, že som na hlavu, nepovažujem to až za taký problém, lebo kto je dnes úplne v poriadku?

Práve to rozmýšľanie, kým v skutočnosti ste, je zaujímavé. Napísali ste, že ak by sa konala nejaká party, zachovať by ste sa mohli tromi spôsobmi – ísť tam a zabávať sa, ísť tam a všetkým pokaziť náladu svojou depresiou, alebo ostať doma. Všetky reakcie by vás vystihovali podľa obdobia, v akom práve ste. Aká ste však naozaj, netušíte. Neviete, či ste verný alebo neverný typ do vzťahu, či vás baví pitie alkoholu, aktuálna práca, či ste taká alebo onaká. 

To je pravda. Presne to riešim. Dospela som k záveru, že ako zdravá by som na party vôbec nešla, lebo obvykle ma také akcie nezaujímajú. Radšej by som šla niekam s dvomi až tromi kamošmi, kde by sme sa rozprávali o normálnych veciach.

Z tých ostatných stavov sa však veľa učím. Depresie aj hypománie sú obrovskými životnými lekciami, z ktorých si človek môže vziať veľa za predpokladu, že dokáže poctivo spracovať a pretriediť zážitky, ktoré má za sebou.

V normálnom stave sa na svet pozerám inak. Viem, čo všetko som vystrájala počas epizód, takže sa z toho dá poučiť. V stabilnom stave ma rozhodí máločo. Vtedy som vyrovnaná, hoci moja diagnóza je práve o nevyrovnanosti.

Dlho ste nechceli žiadny vzťah, lebo ste odmietali nejakého muža vystaviť tomu, že bude musieť pri vás stáť v období problémov. Drží vás to ešte?

Toto presvedčenie, hoci bolo na začiatku veľmi silné, sa pomaly pod vplyvom rozhovorov s mojimi známymi a blízkymi vytráca. Všetci mi totiž hovoria, aby som „neblbla“.

Mala choroba deštruktívne následky na vaše vzťahy s okolím?

Samozrejme. Keďže som skákala z jednej nálady do druhej a počas depresie som prestávala komunikovať úplne, hoci dovtedy som v rámci hypománie ľudí vyhľadávala, mnohí kamaráti to nechápali.

Bežne sa stalo, že som niekoho stretla, sľúbila mu, že sa kdesi objavím, a už som sa neozvala ani nezdvíhala telefón. Navyše, ak ste hypomanickej fáze, máte toľko energie, až sa pre svoje okolie stávate príliš náročným.

Stále by ste niečo robili, prichádzate so šialenými nápadmi, hocijaká drobnosť vás irituje a rozčúli, až ľuďom začnete liezť na nervy. Rozhádať sa s blízkymi je vtedy ľahké.

Čo partnerské vzťahy?

To isté. Keďže som sa menila z takej partnerky na onakú a nebola som schopná ani len vysvetliť dôvody, veď som ich sama nepoznala, bolo ťažké so mnou vydržať. Skôr či neskôr sa teda každý vzťah skončil.

Vie dnes vaša rodina o vašej diagnóze?

Už áno. A je mi veľkou oporou.

Romana. Foto – archív R.

Keď ste si prečítali knihu, ktorú sme pripravili s Fedorom Gálom o jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy, napísali ste mu, že sa vás niektoré pasáže dotkli. Konkrétne tie, kde Fedor označil Mečiara či Trumpa za psychopatov a kde tvrdí, že každý, kto chce vstúpiť do politiky, by mal predložiť potvrdenie od psychiatra, že je spôsobilý na takú funkciu.

Dotklo sa ma zjednodušené narábanie s lekárskymi pojmami od ľudí, ktorí majú možnosť rozprávať verejne do médií a prispievať k vytváraniu všeobecnej mienky. Nie je v poriadku, ak sa v bežnej laickej reči používajú pojmy z psychiatrie, lebo sa tým vytvára stigma skutočne psychicky chorých.

Ja rozumiem, prečo ste s Fedorom označili Mečiara za psychopata, ale hoci ten človek naozaj vykazuje všetky znaky psychopatie, takúto diagnózu mu nemôže dať nik iný ako psychiater, ktorý s ním strávi nejaký čas a urobí mu anamnézu a diagnostiku. Na diaľku to nejde. Mečiar je možno, ľudovo povedané, len špinavec a veľmi zlý človek, nemusí však hneď mať poruchu osobnosti.

Navyše, ak je niekto psychicky chorý, neznamená to, že je hneď zosobnením svojej diagnózy. Stále je to konkrétny človek, ktorý má svoje sny, túžby, záujmy a, pokiaľ podstupuje terapiu a berie lieky, môže byť vysokofunkčný.

A ak Fedor tvrdí, že sa pri vstupe do politiky treba preukázať diagnostikou, rovno tým hovorí, že psychicky chorí ľudia sú automaticky nebezpeční, čo je hlúposť. Napríklad to, že si vezmem z práce voľno, aby som sa doma zotavila z epizódy, je rovnaké, ako keď niekto doma zaľahne s chrípkou.

Väčšina z nás nie je ani Mečiar, ani Trump, nie sme nebezpeční, akurát máme démona, s ktorým musíme bojovať celý život. Ale ten démon nie sme my. My nie sme našou diagnózou a pokiaľ by sme tak mali byť posudzovaní, tak sa rovno znova môžeme vrátiť k tomu, aby nás zatvárali do azylov.

Fakt nie som za prehnanú politickú korektnosť, ale vytváranie stigmy tým, že ako laik zneužívam voči iným pojmy ako psychopat či sociopat, pričom to beriem ako nadávku, mi prekáža.

Prekážalo vám aj Gálovo tvrdenie, ako mu nejaký Ind povedal, že v Indii nie je žiadna depresia.

V Indii sú psychické choroby silno tabuizované. To, že ich niekto nevidí, neznamená, že tam nie sú. A je tiež veľký rozdiel medzi depresiou a smútkom. Ak sa budú mýliť pojmy s dojmami, bude tu stále prítomný aj chybný prístup k ľuďom, ktorí pomoc naozaj potrebujú.

Ako Fedor Gál reagoval na vaše výhrady?

Veľmi pekne a férovo. Súhlasil so mnou a hneď hľadal spôsob, ako svoje pochybenie odčiniť. Vysvetlili sme si to a všetko je v poriadku.

V našej vysokej politike sa výrazmi psychopat či sociopat bežne vzájomne častujú Fico, Matovič, Kaliňák, Danko, ale aj iní. Využívajú na to statusy na Facebooku, tlačovky, ale aj vystúpenia v parlamente. Ako to vnímate?

Zle. Je to problém. Slovo psychopat ani sociopat nesmie byť nadávkou podobne, ako ňou nesmie byť slovo gej či buzerant. Nemôžeme to zneužívať ako nadávky, keď to samo osebe vôbec nesmie byť urážlivé.

Psychopatia a sociopatia sú predsa vážne choroby. Ako by znelo, keby ste niekomu vynadali do cukrovkárov? Keď to takto politici používajú, vyvolávajú tým v širokej laickej verejnosti dojem, že tie diagnózy sú čosi veľmi zlé, že ľudia, ktorí nimi trpia, sú zlí a odporní ľudia.

Doslova to degraduje a ponižuje skutočne chorých. Ako sa potom chorým vstupuje do spoločnosti, keď ich majú za odľudov, hoci sú to slušní ľudia? Veľmi mi také zneužívanie pojmov prekáža.

Inak, je zaujímavé, že ste sa ma vôbec nespýtali, prečo považujem za nezmysel, aby tí, čo chcú ísť do rôznych funkcií, museli potvrdením od psychiatra preukazovať, že sú v poriadku.

Lebo to aj ja považujem za nezmysel. Poznám niekoľko psychicky chorých, ktorí sú spoločnosti prospešnejší ako politici či manažéri, ktorí sú papierovo nesporne zdraví. Ak chorí berú lieky, chodia na kontroly a sú kompenzovaní, nevidím dôvod na to, aby boli vyčleňovaní zo spoločnosti.

Súhlasím. Ľudia sa medzi sebou líšia a nejaké problémy má každý. Netvrdím, že psychicky chorí ľudia sú lepší, lebo to nie je pravda, ale nemôžeme generalizovať a tvrdiť, že všetci sú pre svoju diagnózu nekompetentní a neschopní. Koniec koncov, je množstvo ľudí, ktorí sa vo svojich oblastiach presadili, hoci bojovali s rovnakými démonmi.

V čom pociťujete pri tomto ochorení najväčšiu stigmu?

V tom, že ak prezradíte, že ste psychicky chorý, väčšina ľudí sa na vás zrazu pozerá inak. Všetko, čo urobíte a poviete, berú ako prejav chorého. Prestanú vás brať takého, aký ste, všetko vnímajú optikou toho, že ste pacient.

Čiže napriek pokroku v spoločnosti a istej detabuizácii je verejné priznanie takejto diagnózy stále rizikom?

Presne tak. Moja známa má schizoafektívnu poruchu, čo je, laicky povedané, zmiešaná schizofrénia s bipolárnou afektívnou poruchou. Je na vysokej škole a má odporúčanie na doktorandský program.

Keďže však verejne vystupuje a otvorene priznáva svoju diagnózu, postavili sa proti nej študenti jej odboru. Vraj na škole nemá čo hľadať, lebo je magor, na hlavu, že je lenivá a takto sa len vyhovára, aby nemusela načas odovzdávať práce a podobne.

Prosím? Študenti? Práve od mladých by som očakával väčšiu príčetnosť. Skôr by som tipoval, že proti nej vystúpia akademici s množstvom titulov.

Písala mi to pred pár dňami, je z toho nešťastná. Veľmi ju to ranilo. Ak by sa to dotlačilo do konca, príde o možnosť zvyšovať si vzdelanie. Celé zle.

Výsledkom je teda priam spoločenské znemožnenie.

Áno, lebo hocikto hocikedy, keď mu to vyhovuje, povie, že ste blázon. Nik vás nemusí brať vážne, lebo vás podozrievajú, že ak niečo hovoríte, ste len v nejakej svojej fáze. Samotné epizódy mi pritom na intelekte nijako neuberajú.

Našťastie, ja sa teraz pohybujem medzi intelektuálmi a umelcami, ktorí sú tieto veci schopní pochopiť. S humorom dodávam, že možno aj preto, lebo sú sami na tieto diagnózy náchylní.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie