Denník N

Prezident zistil, aké to je, keď sa žiaden ústavný princíp nemôže cítiť v bezpečí

I. senát Ústavného súdu v zložení Milan Ľalík, Peter Brňák a Marianna Mochnáčová. Foto – TASR
I. senát Ústavného súdu v zložení Milan Ľalík, Peter Brňák a Marianna Mochnáčová. Foto – TASR

Senát Ústavného súdu bezprecedentne prekročil svoju právomoc, keď rozhodoval o otázkach, na ktoré sa ho nik nepýtal, a o osobách, ktoré sa na súd so svojimi sťažnosťami vôbec neobrátili.

Autor je advokát,
externý doktorand Katedry ústavného práva
Právnickej Fakulty UK v Bratislave

Náš Ústavný súd už nejaký čas poskytuje účastníkom konania v politicky alebo inak citlivých veciach zvláštny druh právnej istoty, ktorú zvyknem nazývať právnou istotou „byzantsko-karpatského typu“. Robí to tak, že im dopraje luxus predvídateľnosti výsledku konania už v nasledujúci deň po podaní návrhu, a to podľa toho, ktorému sudcovi je príslušná vec pridelená ako spravodajcovi. Výsledok konania o ostatných sťažnostiach nevymenovaných kandidátov na ústavných sudcov bol teda v tomto zmysle predvídateľný už dlhší čas.

Nález I. senátu Ústavného súdu vyhlásený v stredu, ktorým sa toto konanie skončilo, však napriek tomu svojou „kvalitou“ prekvapil aj tých, ktorí v prípade určitého zloženia senátu už zo skúsenosti čakajú vždy len to najhoršie. Konkrétne mňa prekvapil najmä tým, že napriek všetkej mojej skepse som si až doteraz nevedel predstaviť, že by niekto zo súčasných ústavných sudcov dokázal s takou ľahkosťou zobrať titul najväčšej ústavnej perverznosti legendárnemu nálezu z pera sudcu Šafárika z neskorých 90. rokov minulého storočia, ktorým jeho senát odobril Mečiarove amnestie a založil to na dôvodoch po odbornej stránke veľmi mdlých aj na pomery svojej doby.

A vidíte, predsa aj dnes po takmer 20 rokoch, v dobe už príliš neprajúcej primitívnemu ortodoxnému mečiarizmu, sa našiel niekto, kto to bez bázne a hany dal. A tiež som si až doteraz nedokázal predstaviť, že sa môže vyskytnúť situácia, keď človek snažiaci sa v dobrej viere o dodržiavanie ústavnosti bude musieť voliť medzi rešpektovaním ústavných princípov a celej judikatúry na jednej strane a rešpektovaním jediného rozhodnutia Ústavného súdu na strane druhej. A vidíte, predsa sa to môže stať.

Zo života jedného senátu

Skúsenosti ukazujú, že ak tento senát dostane do rúk nejaký politicky citlivý prípad, žiaden ústavný článok či princíp sa v tej chvíli nemôže cítiť v bezpečí. Spomeňme napríklad kauzu Čentéš, ktorej aktéri boli pripravení dokonca pretlačiť osobitný zákon v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby sa tento spor dostal práve do rúk tohto senátu.

Keď bolo definitívne jasné, že sa im to nepodarilo (lebo nasledovala známa „námietková vojna“ a pozastavenie účinnosti zmieneného narýchlo prijatého zákona), prestali predstierať hru na právo a siahli po mocenskom riešení zvolením svojho vlastného kandidáta.

Tento senát, zložený zo sudcov Petra Brňáka, Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej, je však známy aj inou kvalitnou produkciou. Uviesť jej zoznam by bolo časovo aj priestorovo obtiažne, a preto vyzdvihnem aspoň tie úplne najlepšie kúsky, ktoré sa týkajú uplatniteľnosti inštitútu účinnej ľútosti (možnosť spätného doplatenia splatnej dane) pri daňových podvodoch s vratkami DPH.

Najskôr v roku 2011 tento senát rozhodol, že účinnú ľútosť možno uplatniť aj vrátením podvodne vylákanej vratky DPH. Lebo aj keď to podľa zákona na prvý pohľad možné nie je, tak na druhý pohľad by mohlo byť. Čiže ak niekto podvodne vyláka vratku DPH od štátu, môže si ju pokojne užívať a keď mu na to náhodou prídu, tak ju len vráti naspäť a všetko je opäť v najlepšom poriadku.

V lete tohto roka tento istý senát v právne aj skutkovo identickom prípade rozhodol o tejto istej otázke presne naopak a tentoraz správne – že pri úmyselnom daňovom podvode zákon uplatnenie účinnej ľútosti vylučuje.

Nechcem špekulovať, čo bolo príčinou tejto názorovej piruety. Táto skutočnosť však vypovedá o tom, že od senátu, ktorý nerešpektuje ani svoje vlastné rozhodnutia v rovnakých veciach, môže byť prehnané a príliš optimistické očakávať, že bude rešpektovať rozhodnutia iných senátov či pléna Ústavného súdu. Právna istota ako vínko.

Schopní všetkého

Rozhodnutím vo veci nevymenovaných kandidátov na ústavných sudcov však jeho autori nad sebou definitívne zlomili palicu. Ukázali nám, že keď chcú, sú schopní naozaj všetkého, a nenechajú sa pri tom vyrušovať ani platným právom, ani zisteným skutkovým stavom.

Ak som do dnešného dňa mal niekde v zálohe nejakú dôveru k nim, dnes ju už nemám. Tento komentár preto nepíšem kvôli nim, ale pre moje vlastné profesionálne svedomie, aby existovala vo verejnom priestore stopa, že som s touto svojvôľou nesúhlasil a nezostal som mlčať. Tu vôbec nejde o osoby sťažovateľov ani prezidenta, ale o to, či sa môžeme naďalej spoliehať na základné princípy ústavného práva a spravodlivého procesu a či sa stále môžeme cítiť bezpečne chránení pred rizikom súdnej svojvôle, ktorá sa voči nám (vzhľadom na logiku I. senátu, na ktorej založil svoje komentované rozhodnutie) môže prekvapujúco uplatniť aj v prípade, keď sa súdom cieľavedome a širokým oblúkom vyhýbame.

Bohorovnosť, s akou senát prezidentovi odkazuje, že sa musí podriadiť jeho rozhodnutiu, nech je akokoľvek bludné, vybíja všetky poistky. V oblasti práva totiž každý boj musí mať svoje pravidlá, ktoré definujú povolené prostriedky vedenia tohto boja a aj to, kto vyhral a kto prehral. Keď sa však bojuje voľným štýlom a keď tieto pravidlá ignorujú a porušujú aj tí, ktorí by mali bdieť nad ich dodržiavaním, potom nie je na konci možné identifikovať víťaza a porazeného a nie je ani možné, ani správne vyhlásiť sa za víťaza alebo priznať porážku.

Rozsah tohto komentára nestačí na detailnú analýzu predmetného nálezu, tej časom venujem samostatný odborný článok. Zameriam sa preto len na tri z môjho pohľadu najzásadnejšie chyby tohto rozhodnutia, z ktorých každá sama osebe úplne vymazáva jeho legitimitu a autoritu u každého, kto aspoň trochu rozumie princípom ústavného a procesného práva a snaží sa ich v dobrej viere používať na účely, ktorým sú určené.

Amputácia zdravej nohy

Najväčším pochybením senátu je to, že bezprecedentným spôsobom prekročil svoju právomoc, keď rozhodoval o otázkach, na ktoré sa ho nik nepýtal, a o osobách, ktoré sa na súd so svojimi sťažnosťami vôbec neobrátili alebo ich vzali späť preto, že im nevyhovovalo zloženie zákonného senátu, ktorý o nich mal rozhodovať.

Ochrana niekoho proti jeho vôli sa uplatňuje najmä v poručenskom súdnictve vykonávanom všeobecnými súdmi v prípadoch, keď treba chrániť mentálne alebo vekom nevyspelé osoby aj pred škodlivými dôsledkami ich vlastného konania. Takáto právomoc však Ústavnému súdu nepatrí.

Rovnako podľa môjho názoru nesvedčí dôstojnosti Ústavného súdu, aby pred dôsledkami ich vlastného konania a proti ich vlastnej vôli chránil práve osoby, ktoré sa uchádzajú o funkcie jeho sudcov. Ony vedeli, prečo proti rozhodnutiam prezidenta nepodali sťažnosť alebo ju vzali späť. Tieto ich rozhodnutia preto treba rešpektovať a nie ich nálezom implicitne vyhlasovať za právne nespôsobilých posúdiť a zrozumiteľne a vážne vyjadriť, čo vlastne chcú.

Aby si čitateľ dokázal lepšie predstaviť závažnosť tohto pochybenia, predstavme si na chvíľu, že príde rok 2019, keď členom I. senátu uplynie ich 12-ročné funkčné obdobie. Oni si však namiesto opustenia súdu povedia, že to cítia tak, že „ústavný“ záujem na tom, aby práve oni pokračovali v ochrane ústavnosti aj po zániku funkcie, je silnejší ako „ústavný“ záujem na časovom obmedzení ich funkčného obdobia. A tak budú „v záujme ochrany ústavnosti“ vydávať rozhodnutia označené ako nálezy Ústavného súdu aj po skončení funkcie.

Alebo si predstavme, že by tento senát jedného dňa bez návrhu a z vlastnej iniciatívy jednoducho rozhodol, že zákon o dôchodkovom poistení je v rozpore s ústavou. Takéto rozhodnutie síce môže podľa platného práva prijať iba plénum a iba na návrh oprávnenej osoby. To však podľa logiky I. senátu nepredstavuje zásadnú prekážku pre to, aby si tento senát povedal, že síce to podľa ústavy a zákona možné nie je, ale mohlo by byť. Absurdné? Presne na takejto logike je založené aj aktuálne rozhodnutie tohto senátu v tej jeho časti, v ktorej sa rozhodol konať bez návrhu a „vyhovieť“ aj osobám, ktoré sa vôbec a na nič nesťažovali.

Súdy sú zložka moci, ktorá má relatívne najnižšiu mieru demokratickej legitimity oproti iným zložkám moci (zákonodarnej a výkonnej), pretože jej predstavitelia sa nezodpovedajú voličom ako zdroju moci v pravidelne sa opakujúcich voľbách. Je to jednou z inštitucionálnych záruk ich nezávislosti a nestrannosti, a preto je to tak správne. Vzhľadom na túto nízku mieru demokratickej legitimity sa súdy môžu pri svojej činnosti zaoberať (v porovnaní so zákonodarnou a s výkonnou mocou) len úzko vymedzeným okruhom vecí.

Konanie I. senátu v tejto veci sa podobá konaniu lekára, za ktorým prišiel pacient so zápalom slepého čreva v sprievode svojej zdravej manželky, a ktorý popri operácii slepého čreva chorému pacientovi vykonal ešte aj amputáciu nohy jeho zdravej a na nič sa nesťažujúcej manželke. Prekročenie právomoci, ktoré v prípade aktuálneho rozhodnutia I. senátu hraničí s jej zneužitím, je pre právny štát rovnakou traumou, akou by bola amputácia nohy pre zdravú osobu v uvedenom príklade.

Senát nemôže nahradiť plénum

Druhým závažným pochybením senátu je, že sa snaží priznať senátnemu rozhodnutiu záväznému len medzi účastníkmi konania (inter partes) všeobecnú záväznosť pre všetkých (erga omnes). Takéto účinky môže v predmetnom spore podľa ústavy a procesných predpisov mať iba rozhodnutie pléna Ústavného súdu o výklade ústavy.

Ústavný súd mal v nedávnej minulosti možnosť takýto výklad podať na návrh prezidenta, no tento návrh plénum svojvoľne odmietlo. Nemôže preto teraz nahrádzať všeobecne záväzný výklad ústavy plénom rozhodnutím senátu, ktorého záväznosť a účinky nemožno vzťahovať na iné osoby, než sú účastníci daného konania. Tými sú v tomto prípade výlučne prezident a tí kandidáti, ktorí podali sťažnosť, a nikto ďalší.

O tom istom inak

Tretím zásadným pochybením je to, ako sa senát snaží ignorovať všeobecne záväzný výklad ústavy v kauze Čentéš a svojvoľne ho vytesňuje zo svojej judikatúry napriek tomu, že doteraz tri rôzne senáty potvrdili, že tento výklad sa vzťahuje aj na menovanie ústavných sudcov. Hoci sa to nemusí všetkým práve páčiť a hodiť, ten výklad je jednoznačný. A aj keď sa formálne tvári ako všeobecný, treba povedať, že jeho vydanie bolo značne motivované tým, aby sa konkrétnemu prezidentovi umožnilo odmietnuť konkrétneho nepohodlného kandidáta, a taktiež zrejme tým, aby sa do budúcnosti posilnili právomoci prezidenta. Teda ak by sa ním stal kandidát, ktorého víťazstvo sa v tom čase javilo ako vysoko pravdepodobné a všeobecne sa očakávalo. Keď sa prezidentom prekvapujúco stal iný kandidát, už sa časť Ústavného súdu aj politickej reprezentácie k tomuto nálezu odmieta priznať a správa sa k nemu ako k nechcenému dieťaťu.

Je škandálom najvyššej závažnosti, ak Ústavný súd rozhoduje právne identické veci (menovanie ústavných sudcov vykonáva prezident podľa toho istého článku, odseku a písmena ústavy ako menovanie generálneho prokurátora, čiže ide o rovnaký ústavný text) odlišne podľa toho, kto je prezident, kto sú kandidáti, a kto týchto kandidátov zvolil.

Výklad ústavy v kauze Čentéš je však výtvorom vtedajšej tesnej väčšiny pléna Ústavného súdu a všetkých tých, ktorí v období rokov 2011 až 2014 tlieskali prezidentovi Gašparovičovi, keď tri roky svojvoľne porušoval práva Jozefa Čentéša. A bude svojich tvorcov celkom správne strašiť dovtedy, kým nebude ústavným spôsobom prekonaný. To je v právnom štáte možné iba ústavnou zmenou, ku ktorej zatiaľ neprišlo a ani sa k nej neschyľuje.

Dve pozitívne správy

Aby som však nebol iba kritický, našiel som na komentovanom rozhodnutí I. senátu aj dve pozitívne veci – jednu dobrú, a druhú síce menej dobrú, ale napriek tomu užitočnú. Tou dobrou je zistenie, že senát tentokrát zvládol napísať písomné vyhotovenie nálezu bez zásadných rozporov s jeho verejne vyhláseným obsahom, čo v rámci sporu o vymenovanie ústavných sudcov nebolo vždy samozrejmosťou.

Sudca Ľubomír Dobrík, ktorému to v minulosti robilo problém, už vo funkcii skončil a jeho svojský štýl prenosu ústne vyhláseného rozhodnutia do písomnej podoby zrejme nie je ľahké ani napodobniť, o to menej plne nahradiť. Tento posun je preto potrebné jednoznačne oceniť, čo platí osobitne v prípade, keď v ponuke nie je nič iné, čo by bolo hodné ocenenia.

Tou menej dobrou, ale užitočnou vecou je zistenie, že toto rozhodnutie I. senátu je samo osebe a bez potreby ďalšieho komentára dokonalou a vyčerpávajúcou odpoveďou na otázku, prečo je potrebné, aby na odbornú a morálnu integritu a kompetentnosť ústavných sudcov boli v budúcnosti kladené len tie najvyššie nároky. Keď to čo len trochu ide, treba sa vedieť tešiť aj z takýchto maličkostí a samozrejmostí.

Komentár vyjadruje osobný názor jeho autora a nie názory spoločnosti Dentons Europe LLP,
v ktorej autor pôsobí ako partner, ani Katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK,
na ktorej autor pôsobí ako doktorand.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie