Prezident zistil, aké to je, keď sa žiaden ústavný princíp nemôže cítiť v bezpečí

Senát Ústavného súdu bezprecedentne prekročil svoju právomoc, keď rozhodoval o otázkach, na ktoré sa ho nik nepýtal, a o osobách, ktoré sa na súd so svojimi sťažnosťami vôbec neobrátili.

I. senát Ústavného súdu v zložení Milan Ľalík, Peter Brňák a Marianna Mochnáčová. Foto – TASR

Autor je advokát,
externý doktorand Katedry ústavného práva
Právnickej Fakulty UK v Bratislave

Náš Ústavný súd už nejaký čas poskytuje účastníkom konania v politicky alebo inak citlivých veciach zvláštny druh právnej istoty, ktorú zvyknem nazývať právnou istotou „byzantsko-karpatského typu“. Robí to tak, že im dopraje luxus predvídateľnosti výsledku konania už v nasledujúci deň po podaní návrhu, a to podľa toho, ktorému sudcovi je príslušná vec pridelená ako spravodajcovi. Výsledok konania o ostatných sťažnostiach nevymenovaných kandidátov na ústavných sudcov bol teda v tomto zmysle predvídateľný už dlhší čas.

Nález I. senátu Ústavného súdu vyhlásený v stredu, ktorým sa toto konanie skončilo, však napriek tomu svojou „kvalitou“ prekvapil aj tých, ktorí v prípade určitého zloženia senátu už zo skúsenosti čakajú vždy len to najhoršie. Konkrétne mňa prekvapil najmä tým, že napriek všetkej mojej skepse som si až doteraz nevedel predstaviť, že by niekto zo súčasných ústavných sudcov dokázal s takou ľahkosťou zobrať titul najväčšej ústavnej perverznosti legendárnemu nálezu z pera sudcu Šafárika z neskorých 90. rokov minulého storočia, ktorým jeho senát odobril Mečiarove amnestie a založil to na dôvodoch po odbornej stránke veľmi mdlých aj na pomery svojej doby.

A vidíte, predsa aj dnes po takmer 20 rokoch, v dobe už príliš neprajúcej primitívnemu ortodoxnému mečiarizmu, sa našiel niekto, kto to bez bázne a hany dal. A tiež som si až doteraz nedokázal predstaviť, že sa môže vyskytnúť situácia, keď človek snažiaci sa v dobrej viere o dodržiavanie ústavnosti bude musieť voliť medzi rešpektovaním ústavných princípov a celej judikatúry na jednej strane a rešpektovaním jediného rozhodnutia Ústavného súdu na strane druhej. A vidíte, predsa sa to môže stať.

Zo života jedného senátu

Skúsenosti ukazujú, že ak tento senát dostane do rúk nejaký politicky citlivý prípad, žiaden ústavný článok či princíp sa v tej chvíli nemôže cítiť v bezpečí. Spomeňme napríklad kauzu Čentéš, ktorej aktéri boli pripravení dokonca pretlačiť osobitný zákon v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby sa tento spor dostal práve do rúk tohto senátu.

Keď bolo definitívne jasné, že sa im to nepodarilo (lebo nasledovala známa „námietková vojna“ a pozastavenie účinnosti zmieneného narýchlo prijatého zákona), prestali predstierať hru na právo a siahli po mocenskom riešení zvolením svojho vlastného kandidáta.

Tento senát, zložený zo sudcov Petra Brňáka, Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej, je však známy aj inou kvalitnou produkciou. Uviesť jej zoznam by bolo časovo aj priestorovo obtiažne, a preto vyzdvihnem aspoň tie úplne najlepšie kúsky, ktoré sa týkajú uplatniteľnosti inštitútu účinnej ľútosti (možnosť spätného doplatenia splatnej dane) pri daňových podvodoch s vratkami DPH.

Najskôr v roku 2011 tento senát rozhodol, že účinnú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |