Next 2017: Za horizont zvuku a ďalej

Tituluje sa ako „advanced music festival“ a už takmer dve dekády je medzinárodnou skratkou ku netradičným hudobným zážitkom. Prvý decembrový víkend v kmeňovom priestore bratislavskej A4ky ponúkol bohatú galériu spoluprác a vizionárskych individualít, workshopov a debát. V žičlivej atmosfére sa zrkadlili súčasné experimenty i legendárni inovátori z rôznych kútov sveta. Počúvanie je uvedomelý proces a jeho cesta naprieč žánrami je v réžii tentoraz štvordňového Nextu vždy nepredvídateľná.

In your face

Program 18. ročníka festivalu otvoril autentický zvuk free-jazových mutácií brooklynského undergroundu. Sam Hillmer, s dlhočiznou bradou, v teniskách a mikine striedal variačné postupy saxofónu sebadeštrukčnou rýchlosťou a silou. V uvoľnenom rozhovore s publikom vyjadril rešpekt k divákom za to, že sa dobrovoľne podujali absolvovať štyri dni hudby, ktorá je „in your face“, podaná bez kompromisov a s náročným presahom. Hoci sa jeho slová mohli javiť ako prehnané gesto, o pár minút ich význam každý v sále pocítil na vlastnej koži.

Improvizačné telesá bez diktátu rytmu či melódie totiž patria medzi náročnejšie hudobné formy na vnímanie, a to nielen pre laikov. Po ich súvislom slede v programe však medzi nimi prirodzene vyvstávali rozdielne prístupy a spôsoby spolupráce a divák sa mohol tešiť, že získava nový pohľad na inak ťažšie spracovateľný materiál.

Okamžitý útok rachitickej neurózy tria Thisnis s Mirom Tóthom na čele zdanlivo nenechával priestor na rozjímanie. Priškrtené výkriky saxofónu, akordeónu a bicích vytvárali lucidnú nočnú moru umocnenú prebleskujúcou maľbou monštra na plátne. Klezmerovské spojenie nástrojov karikovalo prízrak a jeho kakofonické vzdychy. Jednako však kŕčovitá póza hudobníkov od seba miestami vzďaľovala a podkopávala konzistentnosť projektu.

Kanadsko – americké zoskupenie Lambs Gamble naopak znelo zlepenejšie aj vďaka elektronike a zjavnému vyšinutiu rovnakým anarchistickým smerom. Hluchonemý metalový spev a bubeník so zmyslom pre humor kričiaci „But I don´t know what´s happening!“. Impulzívne industriálne hrmotanie tíšili šepotavé pasáže a trio, ktorého názov som neustále komolila, po vzhliadnutí naživo ovládam spamäti.

Záverečné spojenie Elliot Sharp, Gareth Davis a projekcie Janene Higgins zanechalo o niečo prchavejší dojem. Matematické rýchlostné improvizácie významného multiinštrumentalistu Sharpa odrážali i vedeckejší prístup k tvorbe. Obklopovali jeho hudobné vízie ťažko priepustnou bariérou. Zatiaľ čo sa na plátne odohrávalo klaustrofobické blúdenie chodbami a mestskými múrmi, elektronické mutácie gitary s basklarinetom hromadili tónové zrazeniny, až kým sa nerozišli k introvertnej virtuozite.

Skutočný profesionálny odkaz otlačila táto dvojica do prekvapenia festivalu – špeciálne na festivale zostavené zoskupenie mladých hudobníkov NEXT Imrovisers Orchestra, ktorí sa ocitli v dobrých a podnetných rukách. Jedenásťčlenný ansámbel vystúpil na počiatku štvrtkového večera a pod láskavou taktovkou Sharpa s Davisom odkryl odvážny proces tkania krehkého vlákna hudby za pochodu. Napínavé kladenie práve vzniknutých myšlienkových krokov do neustále sa meniacej hudobnej formy bolo udivujúce – prítomnosť divákov pri takýchto kreáciách je istým spôsobom spoluúčasť. Postupné otváranie vejáru zvukov môže fungovať jedine na báze vzájomného počúvania sa a ohľaduplnosti. Väčšina členov orchestra, vrátane známejších Pjoniho či Stroona, takúto homogenitu s prirodzenou hravosťou zvládla.

Prašná cesta imaginácie

Priznám sa, že hoci mi stredajšia debata z cyklu NEXTalks s americkým priekopníkom elektronickej hudby prišla podnetná, neočakávala som rovnako podnetné živé vystúpenie. Ako sa sám vyjadril, vieme si len ťažko predstaviť, aký prelom v šírení a tvorbe hudby predstavoval tranzistor a rovnako mimo komplexné pochopenie sa môže javiť aj vytrvalá práca na prvom syntetizátore Buchla či elektronickej nahrávke trvajúca niekoľko rokov. Osemdesiatštyriročný Morton Subotnick, ktorý veľkú časť života strávil tým, že formoval súčasnú podobu elektronickej hudby, má právo vyjadriť skepticizmus nad dnešnou spotrebiteľskou a okamžitou prístupnosťou hudby. V spoločnom vystúpení s nemeckým videoartistom Lillevanom ale skepsa nemala miesto.

Organickosť a priestorový zvuk, gradujúce prekrývanie obrazov cez červené more až ku zoskupeniu hviezd nepôsobili prehistoricky, no ponúkli široký výhľad do sveta, v ktorom je všetko možné. Divákom sa naskytol makro i mikro pohľad na elektronický signál a jeho podoby v rýchlosti, daždi či pokojnom zvečňovaní profilu ženy. Minimalistické modifikácie zvuku preletujúce zo strany na stranu, raz zrazené do vlnobitia a inokedy do sonickej etudy, mali silne ľudský a emotívny charakter. Toto duo nemá potrebu nasledovať príbeh, v ich tvorbe sa jedná o poctivé abstraktné a poetické maľovanie zvukom a znenie obrazom v čistom procese imaginácie. Dojemnú pozvánku do tohto sveta si s veľkou úctou odkladám.

Jeden z najsilnejších dní festivalu uzatvoril Visionist, Londýnsky producent na tepe doby, ktorý s nesmiernym pokojom rozsekal podlahu i krčné stavce divákov. Podstatou jeho tvorby je kontrast nežnosti hlasu a clivoty klavíra s masívnymi dekonštrukciami noiseu, či grimeu. Tektonické posuny basov a inštrumentálnych rytmov pretínal osamelými R´n´b hlasmi a obkľúčil hlukom, ktorý im takmer nedal dýchať. Blízky pohľad na textúru pokožky a tela, jeho vetvy a rôzne polohy v projekcii stvárňoval sám hudobník. Pedro Maia, vizuálny portugalský mág, nasledoval čiernobielym obrazom so škvrnami a rytinami jeho polonahú siluetu. Hudba Visionista osciluje medzi úzkostnou potrebou emočného spojenia a nebezpečnosťou jej realizácie. S rozpoltenosťou a zmyslom pre melodramatickosť tak na jednom mieste stál sám umelec ako svalnatý totem a na druhom ako schúlený človek s nezmazateľnou stopou bolesti na čele. Zmiešané pocity po tomto koncerte neboli spôsobené minutím cieľa, ale jeho presným zásahom.

Piatkové návaly nových účastníkov signalizovali nástup dunivých gitár a komerčnejších ťahačov festivalu. Jedným z inštrumentálnych spojení na objednávku bol improvizačný zraz dvoch gitaristov: Prešovčan David Kollar experimentujúci aj na poli filmovej hudby a Viedenčan Fennesz, stály novátor elektronických presahov gitarového inštrumentu. Zatiaľ čo Kollar poháňal improvizačné sóla a melodickejšie pasáže, Fennesz vyčkával na svoj droneový prepad. Kolaborácia spojila vrúbkovaný drsný povrch temných glitchov a iskriacu invenciu hry s tónom. Odťažitosť a nedostatok vzájomnej komunikácie sa vlúdili i do hry a miestami narúšali príjemný ponor do melancholického toku farebných plôch.

Vyhliadkovú jazdu postapokalyptickými ruinami sprevádzali The Bug vs Dylan Carlson alias nekorunovaní králi vypredaných lístkov predposledného večera. V červenej hmle sa rysovala prašná cesta, ktorú vydupali drone-metalové tornáda a horúčkovité industriálno-dubové rytmy. Najzásadnejšie bolo, že westernová prehliadka zdevastovaného územia hluku bola naozaj poriadne nahlas. Dunenie v hrudnom koši i vibračné skoky stoličky nasledovali spálenisko riffov a beatov, územie, v ktorom vám odpovie len ozvena. Efektný až zmyselný výber toho najlepšieho zo spoločného albumu Concrete Desert znel naživo o niečo plochejšie no zároveň v masívnych hradbách hluku neponechával ani milimeter nazvyš.

Tajomné trio Yoshikawa/Abbott/Wright (elektronika, bicie, altsaxofón) predviedlo najzáživnejšiu improvizáciu festivalu poháňanú ozvučenými metronomickými tykadlami, ktorých nekompromisne presný buchot nadnášal impro kotol do hypnotických sfér. Britská úderka dominovala vtipnou eleganciou kabaretného saxofónu zhodeného zo schodov, šialenými variáciami rytmov a profesionálnym rozkladom hudobných sekvencií. Aký požičaj, taký vráť – trio, ktoré do svojich vystúpení absorbuje priestor a atmosféru, v ktorej vystupujú, predstavilo kvalitný avantgardný obraz pokrútenej A4 po tretej po polnoci.

Prvý ženský hlas 18. ročníka festivalu zaznel od Nórky Stine Janvin ako syntetické echo klubovej scény. Umelkyňa odetá do mušelínových bielych šiat s výstrihom pre tehotenské bruško fistulovými rytmickými výkrikmi omráčila hľadisko. Projekt Fake Synthetic Music je repetitívna ozvena továrenského raveu s intímnym mäkkým osvetlením a oslepujúcim stroboskopom. Komu sa po tejto uchvacujúcej performance zacnelo po tradičnom techne, sobotňajšia after party vo Fuge už na neho čakala s otvorenou náručou.

Život je hluk

Párty predchádzal záverečný program festivalu, na ktorého začiatku majestátne trónila modulárna mašinka Miroslava Kaspera (ktorý ju v roku 1977 vytvoril bez znalosti, ako má taká modulárna mašinka vyzerať): Číslizvuk. Názov dokonale vystihuje retro dizajn rokov sedemdesiatych. Katarína Gatialová alias Jano Doe spolu s röntgenovým vizuálom Adély Kudlovej magickú skrinku rozozvučali do veľmi súčasnej podoby čistých sonických zvukov a úderných rytmov bez hrdze. Na Nexte je krásne to, že hoci sa hudba na vás valí bez varovania, môžete sa jej do tváre s rovnakou drzosťou pozrieť aj vy. Každý jeden podivný ozvučený pliešok, či zmačkané gajdy , rovnako aj výstavnú raritnú mašinu sme si mohli obzrieť, spýtať sa, komunikovať a spoznávať. Fascinujúce boli aj cyberpunkové svietiace stojančeky gramofónového virtuóza. Majster turntablizmu eRikm pripravil eklektickú smršť, ktorá sa však s potmehúdskym MIDI bzučaním Anthonyho Patterasa nijak nevyvíjala.

Pozornosť rozčerili až legendárni Austrálčania The Necks. Z ľahučkých repetičných fragmentov klavíra, kontrabasu a bicích vznikal pominuteľný a zároveň bezpečne zomknutý hudobný tvar pripomínajúci zhluk vtákov putujúcich oblohou. Zdanlivá jednotvárnosť ožívala miniatúrnymi zmenami tónu či rytmu, ktoré sa meditatívne prelievali publikom. Posledné dva projekty hlavného programu tohto ročníka boli úzko späté s myšlienkou hudby ako liečiteľkou tela i duše.

Novozélandský producent Fis na svojom poslednom albume spolupracoval s hudobníkom Robom Thornom, ktorý znovuobjavuje hudobnú tradíciu Taonga Puori maorskej kultúry. V nej má nástroj okrem komunikačnej funkcie aj významnú úlohu v liečiteľstve a obaja hudobníci sa stretli v úzkom spojení a fascinácií prírodou a jej živelnými, neľútostnými princípmi. Bratislavský set Fisa by sa vďaka hutnosti a nekompromisnosti zvuku v seizmologických tabuľkách pohyboval vo vysokých číslach. Masívne vrstvy dunivých bás a bieleho hluku, chrámový spev i démonický smiech dieťaťa sa ponárali pod hladinu aby mohli po vynorení pôsobiť ešte zlovestnejšie. Jedna z najpôsobivejších vizualizácií festivalu mi vypálila do vedomia nezmazateľnú stopu majestátneho oceánu, kaleidoskopického preskupovania buniek, či matného neidentifikovateľného svetla vyžarujúceho z hlbín mora. Život je hluk a príroda nie je len súbor roztomilých videí zvieratiek na internete.

Tanečný večierok svetových rozmerov sa odohral na afterpárty vo Fuge. Africké kmeňové fúzie s gabberom a militantná energia explozívnej zmesi žánrov producentky Nkisi autoritatívne viedli postavičky na parkete presne tam, kde ich kráľovná večera chcela mať. Spoluzakladateľka kolektívu NON pôvodom združujúceho umelcov africkej diaspóry verí, že svojou hudbou môže ľudí pozitívne aktivizovať. Revoltujúcou paľbou beatov bojuje proti predsudkom a za slobodu hlásať vlastnú identitu a kultúru. Absolútny záver štvordňovej oslavy rozmanitosti hudby zakončila striktná línia techna Lady Starlight.

Za silným ročníkom Nextu 2017 stojí bezchybná dramaturgia a organizácia. Viete, že je čosi správne, keď vo vás myšlienky a nové pohľady dlhodobo rezonujú. O to viac, ak sa na snahe nebyť krátkozrakí a nebáť sa pozrieť za horizonty hudby navzájom zúčastňujú stovky ľudí. Na Slovensku máme od roku 2000 svetový formát festivalu, ktorý je vrcholcom tohto snaženia a vďačnosť je určite na mieste. Neostáva však po ňom prázdno, pretože projekty vývozu a dovozu experimentálnej hudby so schopnosťou pozmeniť ľudské vnímanie sa objavujú či už v A4 alebo vo Fuge po celý rok. Len treba mať uši otvorené.