Knieža Karel, politik český

Text publikujeme so súhlasom týždenníka Respekt

Na stoličke uprost­red poslaneckej kancelárie sedí starý muž. V lesklej veste a s fajkou v prstoch pôsobí svetácky, sedí však mierne skrčený a unavené oči má upreté pred seba niekam do priestoru. Tento týždeň bude mať osemdesiat, čo z neho robí najstaršieho poslanca v histórii českého parlamentu.

Namiesto toho, aby si užíval odpočinok, ktorý k jeho veku patrí, sedí v kancelárii a čaká, až sa zíde snemovňa. Potom sa odoberie do svojej poslaneckej lavice a bude sa venovať tomu, čo ho odjakživa zaujímalo najviac – politike. „Keď sa v detstve začne politika za­oberať vami, tak sa potom začnete zaoberať vy ňou,” komentuje svoju situáciu.

Karel Schwarzenberg je fenomén, ktorý v Česku nemá obdobu. Príslušník starého šľachtického rodu, ktorého meno má v Európe zvuk, je zároveň najúspešnejším českým politikom. Dnes to znie ako niečo úplne samozrejmé. Fakt, že bývalý emigrant a knieža z európskeho rodu zasadol v českom parlamente, je však výsledkom pozoruhodnej súhry niekoľkých zdanlivo nesúvisiacich náhod. A aj jeho úprimného záujmu o českú kotlinu.

Schudobnený šľachtic

To, na čo Karel Schwarzenberg zrejme nikdy nezabudne, sa stalo v jedno popoludnie na konci leta v roku 1947. Mal deväť rokov a trávil prázdniny na rodinnom zámku v juhočeských Čimeliciach, keď si ho matka zavolala k sebe do izby.

„Vidím, ako tu všetko miluješ a vyžívaš sa v tom. Musím ťa upozorniť, že všetko stratíme a asi budeme musieť odísť z krajiny,” povedala mu. Matkine slová sa počas nasledujúceho roka vyplnili: po komunistickom prevrate sa šľachtici stali triednymi nepriateľmi a zabavili im všetok majetok. Karel i s rodinou v decembri 1948 utiekol z Československa do Rakúska s tým, že domov sa zrejme už nikdy nevráti.

V Československu boli orlickí Schwarzenbergovci, ku ktorým Karel s rodinou patrili, bohatým rodom, vlastnili zámky a lesy, do Rakúska však prišli už ako chudobní, okradnutí šľachtici. Najprv žili u Karlovej babičky z matkinej strany vo vile nedaľeko Salzburgu, neskôr sa presťahovali do bytu vo Viedni. Deti nosili obnosené šaty, ktoré im venovali príbuzní, rodičia si museli nájsť prácu (otec bol knihovníkom, matka zháňala zákazky pre firmu vyrábajúcu hliníkové strechy).

„Neboli bohatí, ale mali pekný byt a v ňom vládol bohatý sociálny život, ktorý organizovala matka. Chodili k nim na večere a na obedy dôležití ľudia. Karel bol vychovaný tak, aby sa z neho v spoločnosti stal niekto uznávaný,” spomína si Schwarzenbergov dlhoročný priateľ a viedenský galerista John Sailer.

S mladým kniežaťom sa spoznal počas štúdia práva vo Viedni. „Ja som pochádzal zo sociá­lnodemokratickej rodiny, on z aristokratickej. A bolo to vidieť. Hovoril i pohyboval sa inak. Keď dáma vstúpila do miestnosti, tak povstal, pôsobilo to však prirodzene”. Napriek odlišným názorom sa z mladíkov stali priatelia a spolu objavovali viedenský nočný život.

Navštevovali bary Strohkoffer a Marietta a neskôr i kaviareň Hawelka, kde sa stretávali viedenskí umelci a intelektuáli. „Bol veľmi zvedavý. Zaujímalo ho, ako žijú iní ľudia, chcel sa stretávať s umelcami i s politikmi, chápať, ako uvažujú,” spomína Sailer. Schwarzenberg bol v tom čase presvedčený, že sa stane novinárom.

Osud to však zariadil inak. V novembri 1958 si mladého bohéma k sebe do paláca v centre Viedne zavolal jeho strýko Jindřich. Chystal sa mu oznámiť doslova prevratnú novinu, ktorá mala zmeniť jeho život. Strýko patril do bohatej hlubocko-krumlovskej vetvy schwarzenberského rodu, ktorá vlastnila hrady, zámky a rozsiahle pozemky v Rakúsku i Nemecku.

Dedičstvo mala teoreticky získať Jindřichova dcéra Elisabeth, rigidný schwarzenberský rodový zákon ale hovoril inak – majetok vždy zdedí mužský potomok, aby sa nedelil. Strýko preto Karlovi oznámil, že ho adoptuje.

Ani nie dvadsaťročný chudobný český šľachtic sa tak zrazu stal dedičným princom schwarzenberského domu a výhľadovo jedným z najbohatších ľudí v Rakúsku. Musel začať študovať lesníctvo a prejsť si praxou vo vidieckych revíroch. Už sa toľko nemohol venovať bohémskemu životu a vyhliadky na novinársku dráhu sa rozplynuli. Keď potom strýko v roku 1965 predčasne zomrel, Karel prerušil štúdium a naplno sa venoval správe rodinného majetku.

Spojený s Čechmi

Mladý knieža mal enormný záujem o politiku, v tej rakúskej však nikdy nedostal správnu príležitosť. Či už to bolo nedôverou rakúskych strán k aristokratom, jeho politickou nezaraditeľnosťou (priatelil sa s konzervatívnymi ľudovcami i so socialistami) alebo o to sám príliš nestál, úloha Karla Schwarzenberga v rakúskej politike sa obmedzovala na neformálneho radcu, ktorému boli niektorí politici ochotní občas načúvať.

Politika však nebola jeho jediným záujmom. Mladý knieža sa v myšlienkach stále vracal do rodného Česka. Na rozdiel od matky hovoril po česky rád, čítal české knihy a vo Viedni sa stýkal s českými emigrantmi. V lete 1968 potom prvýkrát od úteku navštívil Československo. Krajinu svojho detstva však nenašiel – jeho milované údolie Vltavy pri rodinnom zámku Orlík zatopili komunisti priehradou.

Po sovietskej invázii Československa v roku 1968 a perzekúcii signatárov Charty 77 sa česká emigrantská komunita začala rozrastať: vo Viedni sa objavil politik Zdeněk Mlynář, herec Pavel Landovský a ďalšie známe postavy. V roku 1983 došlo v Schwarzenbergovom živote k stretnutiu, ktoré neskôr zohralo dôležitú úlohu v jeho návrate domov.

Na knieža sa obrátil v Nemecku žijúci český emigrant a historik Vilém Prečan. Ten zhromažďoval českú literatúru, ktorá v komunistickom štáte nesmela vychádzať. Samizdatové výtlačky mu do Nemecka posielali českí disidenti po spoľahlivých kuriéroch. Jeho byt v Hannoveri bol však malý a archív sa doň nevošiel. Prečan dostal tip od vo Viedni žijúcej manželky Zdeňka Mlynářa Ireny Dubskej, aby sa obrátil na Schwarzenberga.

Obaja muži sa stretli na zámku Schwarzenberg v Bavorsku, ktorý bol súčasťou rozsiahleho dedičstva po strýkovi. A knieža Prečanovi ponúkol, aby archív umiestnil v priestoroch zámku. Umiestnenie československého dokumentačného strediska pre nezávislú literatúru na bavorský zámok významne pomohlo tomu, že českí disidenti vnímali meno Schwarzenberg ako značku, ktorá pomáha českej podzemnej kultúre vzdorujúcej totalitnému režimu.

Ďalší krok týmto smerom nastal v roku 1985, keď sa stal Schwarzenberg predsedom Medzinárodného helsinského výboru pre ľudské práva, čo bola platforma pre boj za práva disidentov vo východnej Európe. „Kým doteraz sa jeho meno len súkromne odporúčalo tým, čo potrebovali pomoc, odteraz sa spojilo s podporou ľudských práv,” píše v Schwarzenbergovom životopise rakúska novinárka Barbara Tóth.

Platforma vzišla zo známej helsinskej deklarácie, ktorú svetové mocnosti vrátane Sovietskeho zväzu podpísali v roku 1975 vo fínskom hlavnom meste. Signatári sa v nich zaväzujú dodržiavať vo svojich krajinách ľudské práva, vrátane slobody politického presvedčenia.

K dohodám sa zaviazal aj vtedajší komunistický blok, ale jeho totalitné štáty ich často porušovali a postupne v nich začali vznikať spolky vyžadujúce dodržiavanie týchto práv (čo bol i prípad československej Charty 77). V ďalších krajinách bloku vznikli tzv. helsinské výbory pre ľudské práva a vo Viedni sa zriadilo riaditeľstvo, ktoré ich aktivity zastrešovalo.

Do čela organizácie bol v roku 1984 Brunom Kreiským vybraný práve český knieža. Od roku 1985 tak Karel Schwarzenberg ako oficiálny predseda mohol voľne cestovať nielen do Československa, ale aj do Maďarska, Poľska a do Sovietskeho zväzu.

Počas svojich návštev sa stretával s miestnymi disidentmi a v roku 1987 sa v Prahe prvýkrát stretol i s Václavom Havlom. Stretnutie mal dohodnúť Prečan, ktorý zaslal Havlovi tajnú správu cez pražskú spojku, sociologičku Jiřinu Šiklovú.

V liste sa však o Schwarzenbergovi zmieňuje ako o „pánovi domácom”, keby sa náhodou dostal do rúk tajnej polície. Obaja muži sa stretli v krčmičke blízko Václavského námestia a podľa Schwarzenbergových slov si hneď padli do oka a hovorili spolu dlho do noci.

Komunistický režim už mal čoskoro padnúť, Havel sa mal stať prezidentom slobodnej krajiny a Schwarzenberg jeho hlavným poradcom. V skutočnosti však začal Havlovi radiť už skôr.

Keď dostal Havel v októbri 1989 ešte ako disident prestížnu cenu Zväzu nemeckých kníhkup­cov, bol to Schwarzenberg, kto mu poradil, aby v ďakovnom liste prezidentovi Richardovi von Weizsäckerovi vyjadril ľútosť nad vyhnaním sudetských Nemcov z Československa v roku 1945. Nemecký prezident to ocenil a časť listu prečítal v novoročnom prejave v nemeckej televízii. Tento akt stál na začiatku niečoho väčšieho – neskoršieho úspešného česko-nemeckého uzmierenia, ktoré prispelo k integrácii Česka do Európy.

Politická prax

Novembrová revolúcia zastihla Schwarzenberga na poľovačke v maďarských lesoch neďaleko Debrecínu, kde ho miestny lesník privolal k televíznej obrazovke. Schwarzenberg sadol do auta a vydal sa do Česka, musel však týždeň čakať na vízum.

Keď prišiel do sídla vznikajúceho Občianskeho fóra, dostal prvú úlohu: vrátiť sa na Západ a nakúpiť faxy, kopírky a tlačiarne, ktorých malo novo vznikajúceho hnutie na čele s Havlom zúfalý nedostatok. Schwarzenberg priviezol nielen to, zohnal aj papier, ktorý operatívne objednal z mobilného telefónu vo svojom aute, čo bolo vtedy nevídané. Okrem týchto praktických služieb však uplatnil i svoje kontakty – do Občianskeho fóra priviedol vplyvného britského novinára Timothyho Gartona Asha a tlmočil mu všetko, čo sa tam odohrávalo.

Keď sa potom Havel stal československým prezidentom, Schwarzenberg bol po jeho boku. Na nasledujúceho dva a pol roka, keď bol Havlovým kancelárom a viedol nesúrodú skupinu umelcov, filozofov a intelektuálov, spomína ako na najšťastnejšie obdobie svojho života.

Bohatá sieť kontaktov a Schwarzenbergovo medzinárodné renomé sa prezidentskej kancelárii hodili a pomohli krajine získať späť prestíž. Väčšina pamätníkov však spomína hlavne na chvíle, keď slovami Viléma Prečana „učil hradnú čeľaď, ako sa má správať”. Známa je historka, keď pred audienciou u britskej kráľovnej vzal kancelár českú prezidentskú delegáciu do londýnskeho obchodného domu Harrods a dohliadol na to, aby mala vhodné oblečenie.

S rozpadom Československa na konci roku 1992 sa skončilo i Schwarzenbergovo hradné angažmá. Knieža sa stiahol do súkromia a venoval sa reštitúciám komunistami zabaveného majetku. Okrem toho sa venoval lesníctvu a ďalším aktivitám (niekoľko rokov bol okrem iného vydavateľom týždenníka Respekt).

Záujem o politiku ho však neopustil a v roku 2002 sa rozhodol kandidovať ako nezávislý do Senátu v obvode na Strakonicku, kam si ho vzala strana US-DEU. Skončil však až tretí. „Nebol príliš schopný rétor, ktorý by zvýšil hlas a dokázal ľudí jednoducho osloviť. Nevedel dobre po česky. Ale pozitívne bolo, že ho ľudia brali ako svojho známeho. Nebol tam dištanc,” popisuje kampaň Jiřina Šiklová, ktorá Schwarzenberga sprevádzala.

Na druhý pokus už to vyšlo: v roku 2004 bol zvolený za senátora za Prahu 6. Pre mestských obyvateľov mal jeho aristokratický imidž zjavne väčšiu príťažlivosť. Prečo sa vôbec Schwarzenberg rozhodol kandidovať? Podľa svojich slov mu myšlienku vnukol Petr Pithart a okrem toho sa „odjakživa cítil politickým zvieraťom”. Podľa jeho priateľa Sailera ho nepochybne inšpiroval Havel. „Ukázal mu, že osobnosť s morálnou integritou môže mať politický vplyv”.

Kolega z vlády

O tri roky neskôr sa bývalý emigrant a šľachtic stal českým ministrom zahraničia. Vďačí za to Strane zelených, ktorú v tom čase viedol Martin Bursík. Zelení boli po voľbách najmenším členom koalície vedenej ODS Mirka Topolánka – v snemovni mali len šesť kresiel, napriek tomu si nárokovali jedno „veľké” ministerstvo.

Bursík Topolánkovi sľúbil, že mu dodá meno ministra až potom, čo mu sľúbi, že Zelení post dostanú, Topolánek to prijal. Bursík si pozval Schwarzenberga do svojho malostranského bytu. Obaja muži sa poznali cez okruh ľudí okolo Václava Havla, spájali ich spoločné témy – predovšetkým ľudské práva. Ako prvé Bursík ponúkol ministerstvo poľnohospodárstva, to však knieža odmietol – vraj by tam musel „len s motorovou pílou”.

Na ministerstvo zahraničia však kývol. Bursík potom meno svojho kandidáta na balkóne Kramárovej vily prezradil Topolánkovi a ten dohodu dodržal. Presadiť proeurópske a „cudzie” knieža proti euroskeptickému krídlu ODS dalo Topolánkovi prácu (a v ešte väčšom šoku bol prezident Václav Klaus), kandidát Zelených však nakoniec prešiel.

Iróniou osudu to boli práve Zelení, kto sa stal veľkým kritikom svojho ministra. Ľavicovému krídlu prekážalo, že nie je dosť zelený – najmä obhajobou stavby amerického radaru. Rozkol v strane vyvrcholil rozpadom Topolánkovej vlády vyslovením nedôvery počas českého predsedníctva EÚ. Schwarzenberg sa potom so Zelenými rozišiel, aby hneď vzápätí vstúpil pod krídla inej politickej sily.

Vo vláde mu zasadací poriadok pridelil stoličku vedľa ministra financií Miroslava Kalouska. Predtým sa nepoznali, vykali si, vo vláde však vraj objavili spoločný zmysel pre humor. Keď sa kabinet rozpadol, Kalousek prehovoril Schwarzenberga, aby sa stal predsedom jeho novozaloženej strany TOP 09.

So Schwarzenbergom v čele získala TOP 09 vo voľbách 16,7 percenta hlasov, zasadla vo vláde ako druhá najsilnejšia strana a knieža sa znovu stal šéfom diplomacie. Bursíkovi sa tak podarila kuriózna vec: hoci Schwarzenberga pôvodne pretlačil do vlády tak trochu mimo klasického demokratického procesu, trafil sa do nálady určitej časti verejnosti, ktorá po ním prezentovaných hodnotách evidentne túžila.

„Príjemne ma prekvapilo, že sa knieža môže v Česku stať ministrom zahraničia. On mal všade kontakty, poznala ho celá Európa. Takého ministra nám mohli všetci závidieť,” spomína na atmosféru doby Petr Pithart.

Vyvrcholenie politickej kariéry malo prísť v roku 2013, keď Schwarzenberg kandidoval na českého prezidenta. Tam však ľudovosť kniežaťa narazila na svoje limity. Ukázalo sa, že Schwarzenberg dokáže svojou svetovosťou pôsobiť na mestských liberálov, ale v oslovení širokých más nedokáže konkurovať Milošovi Zemanovi, ktorý ho v druhom kole porazil.

Schwarzenberg vtedy pred voľbou povedal, že ak sa nestane prezidentom, do roku 2014 z politiky odíde a bude sa venovať vnúčatám. Dnes je poslancom a čestným predsedom TOP 09 a do dôchodku sa nechystá. „Som to politické zviera. Budem tu, kým to zdravíčko dovolí,” hovorí.