Denník N

Súkromie? Aké súkromie?

iPhone začal novú kapitolu môjho života, podobnú nočnej more. Koho to vlastne nosím vo vrecku?

Som tak trocha digitálny analfabet. Svet aplikácií nie je nič pre mňa, a stále netuším, čo je QR kód a snapchat. Dlho som nemal ani smartfón.

Pred pár týždňami som však dostal iPhone.

Čierny, decentný, elegantný: v istom zmysle je to pekný predmet. Strčil som si ho do vrecka. A s týmto gestom sa začala nová kapitola môjho života, nie celkom vzdialená nočnej more. Ako keď na začiatku filmu Davida Lyncha ktosi zazvoní pri vchodových dverách a v byte zo slúchadla zaznie chrapľavý šepot: „Dick Laurent is dead!“

Po istom čase som si totiž všimol, že môj iPhone mi sám naplánuje cestu na druhý deň – bez toho, aby som mu ju udal, alebo ho o to prosil. Zrejme si ich vyanalyzoval zo súradníc v navigácii a mojich predošlých cieľov, a podľa ich vzoru vedel, kam mám na druhý deň namierené.

Moja latentná paranoja sa začala preberať.

Lenže to ešte nie je všetko. Zrazu mi môj telefón oznámil, že sa mám chystať, lebo na druhý deň letím do Liverpoolu. Čo bola vskutku pravda, ibaže svoju cestu som nikomu nevešal na nos, ani do svojho diára, ani nikde inde som si ju nepoznačil, dokonca ani letenku som si nekupoval, len mi ju preposlali mailom. Zdá sa, že algoritmus na to vyvinutý mi s rutinou prečesal maily, a iPhone ma veselo upozorňoval na takto zistené informácie.

Vtedy som začal strácať dôveru.

Koho to vlastne nosím pri sebe vo vrecku? Môj telefón mi totiž ponúkol i rodinnú fotografiu a dodal k nej, že je to moja najkrajšia spomienka z leta. A bola. Moja latentná paranoja (ďalej len l. p.) už bila na poplach. Vlastne až spätne som si uvedomil, že keď som pri aktivovaní telefónu „ v záujme vlastnej bezpečnosti“ súhlasil so skvelým spôsobom zapínania prístroja svojím palcom, tak som – tramtatáááá! – poskytol i svoj odtlačok prsta… Komu vlastne? Súkromnej firme?

Pritom vôbec netuším, kto má prístup k môjmu digitálnemu osobnému profilu, kto môže narábať s mojimi údajmi a čo s nimi robí.

Ach, jaj! – vraví na to moja l. p.

Pravda, to všetko stálo v zmluve. Hoci v tej časti s malými písmenkami, ale predsa. No bolo by prehnané tvrdiť, že nám neostáva nič iné, len trpne znášať túto sofistikovanú kontrolu. Nie, vôbec nie. Ako píše Zygmunt Bauman v knihe Tekutý dohled (Liquid Surveillance): sami si túto možnosť volíme. Dobrovoľné otroctvo. Za komfort, za HD-kvalitu, za všelijaké bonusy, za rýchle online vybavovačky, za tzv. pohodlné služby na oplátku ponúkame svoje súkromie.

Aká metafora sa sem hodí?

Orwellovský Veľký Brat, ktorý všetko vidí? Alebo Foucaultovo panoptikum? Alebo Kafkov zámok, v ktorom dedinčania nič netušia o jeho pánoch? Aj-aj. Dohľad a kontrolné mechanizmy digitálnej spoločnosti nám môžu pripomenúť aj prípad Josefa K. z Procesu, veď netušíme, kto a čo o nás všetko vie, a do akého zoznamu nás algoritmy práve zaraďujú.

A čo ak môj iPhone pozná odpoveď?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie