V čom naše elity zlyhali

Za posledné štvrťstoročie sme zodpovednosť prenášali na výrazných lídrov. A oni sa jej vďačne chopili. No často spôsobom, ktorý bol na prospech iba pár vyvoleným. Napriek tomu túto chybu opakujeme.  

Ilustrácia – Vizár

Andrej Bán ma zavolal na východné Slovensko diskutovať o extrémizme. V dome kultúry vo Vranove nad Topľou sa na nás prišlo večer pozrieť zhruba sedemdesiat ľudí. V jednom momente hrhovský starosta Vlado Ledecký spomenul „bratislavskú kaviareň“. Ďalších dvadsať minút sa o inom nehovorilo. Občas miesto kaviarne zazneli rovnako „odpudivé“ synonymá – elity a novinári.

Pointa príspevkov diskutérov z hľadiska bola očakávaná: všetci títo sú odtrhnutí od reality, netušia, ako sa mimo hlavného mesta žije, a sú do veľkej miery zodpovední za marazmus okolo nás. Bol to asi jediný moment večera, keď prítomní fanúšikovia Kotlebovej ĽSNS našli súzvuk s civilizovanejšou časťou hľadiska.

Intenzita, s akou téma zlyhania elít medzi Vranovčanmi rezonovala, ma prekvapila. Nasledujúce dni a týždne po diskusii som nedokázal pustiť z hlavy otázku, z čoho ten silný odpor k elitám a novinárom pramení. A nemali diváci v kulturáku pravdu? Čo ak úspech slovenských fašistov súvisí aj so zlyhaním osobností „lepšieho Slovenska“?

Nie sme si rovní

Tieto otázky sú zaujímavé už aj preto, že v komentároch a v rozhovoroch v médiách sa nespochybňuje pôsobenie slovenských elít, ale samotná ich existencia. Pritom, ak si odmyslíme bezprecedentnú popravu výkvetu poľského národa Rusmi v katyňskom lese, tak platí, že každá krajina v každej dobe mala svoje elity. Pretože vždy medzi nami boli a vždy budú jedinci, ktorí sú od nás inteligentnejší, vzdelanejší, úspešnejší a čestnejší. Rozdiel je len v spôsobe, akým zvyšok spoločnosti k elitám pristupuje.

Veľká časť slovenskej populácie, ktorá cíti potrebu prejaviť názor na internetových fórach alebo naživo na podujatiach typu Zabudnuté Slovensko, dnes svoje elity ignoruje, prípadne nimi neskrývane opovrhuje. Áno, nájde sa pár výnimiek, ktoré sa tešia priazni širokých vrstiev obyvateľstva – napríklad odvolaný arcibiskup Róbert Bezák či súčasný prezident. Tou obdivovanou kvalitou je u nich múdrosť. No len málokto z nás si uvedomuje, že to nie je nejaká zdedená vlastnosť, ale sprievodný jav cesty plnej sebadisciplíny, zakopnutí, tisícov hodín tvrdej práce či štúdia a kritického premýšľania o sebe samom.

Kde sa v nás berie ten odpor k elitám? Nazdávam sa, že pre mnohých občanov našej krajiny je vyššie spomenutý fakt o výnimočnosti niektorých jedincov jednoducho neprijateľný. Prijať ho totiž znamená pripustiť, že ja som ten pomalšie mysliaci, nevzdelaný a priemerný. A to je ťažké. Zmieriť sa so svojou priemernosťou môže byť pre niekoho náročnejšie ako vyrovnať sa so smrťou. Lebo na rozdiel od smrti, ktorá nás postihne všetkých bez rozdielu, nám naše nedostatky pripomínajú jednu krutú pravdu: nie sme si rovní.

Ešte aj tí, ktorí mlčky akceptujú svoju nedokonalosť, sa často nedokážu zmieriť s tým istým v prípade vlastných potomkov.

Fráza „pre mňa si ten najlepší/-ia“ na Slovensku už dávno nie je len nevinným prejavom rodičovskej lásky. Mnohí rodičia tento prístup nadužívajú v takej miere, ktorá ich dospievajúce ratolesti „chráni“ pred poznaním, že najlepších jedincov je len pár. S neblahými dôsledkami tohto prístupu sa potýka azda každá firma, keď hľadá nového zamestnanca. Naporúdzi má množstvo kandidátov, ktorí majú priveľké sebavedomie, poslabšie schopnosti a mizerný prístup.

Na ceste za blahobytom

Snaha vysvetliť vzťah spoločnosti ku svojim elitám by zrejme vydala na hrubú dizertačnú prácu. Nevedec si musí vystačiť s pozorovaním, čítaním, rozhovormi a premýšľaním. A pravdepodobne dospeje k myšlienke, že vzťah k elitám je do značnej miery ovplyvnený ideálmi a hodnotami, ktorými spoločnosť v danej dobe žije. Našu pozornosť posledné štvrťstoročie zamestnávala túžba „mať sa lepšie”. Nie je to československé špecifikum, s rovnakým snom ulíha do postele nejeden Francúz či Američan. No nedostatok pred Novembrom 1989 charakterizovaný dlhými radmi čakajúcich na toaletný papier či mandarínky bol v porovnaní so Západom extrémny. A extrémne sa prejavovala aj následná snaha Slovákov a Čechov o bohatší život. Ideál „byť lepším” musel počkať.

Zvyšovanie blahobytu udávalo tón a obsah aj v politike. Koniec 90. rokov minulého storočia a začiatok nultých rokov boli na Slovensku predovšetkým o ekonomických reformách a snahe začleniť sa do euroatlantických štruktúr. Väčšina našej spoločnosti bola vtedy aj potom pro-EÚ a malo to niekoľko dôvodov. Jedným z hlavných pred vstupom bolo aj očakávanie výrazného zvýšenia životnej úrovne. Celospoločenská debata sa vo väčšej miere viedla o nezamestnanosti a zdražovaní, v oveľa menšej miere o európskych hodnotách typu solidarita, sloboda a demokracia. Prirodzene. Lebo veď ostatné dve sme si vyštrngali v osemdesiatom deviatom a na solidarizovanie sme sa ešte necítili dosť bohatí. Keď KDH v roku 2006 položilo vládu pre neprijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí, bolo to nepochopené gesto, ktorým si hnutie nikoho nezískalo. Ani liberálne elity, od ktorých by sa porozumenie pre takýto nemateriálny inštitút očakávalo.

Ideálu „mať sa lepšie“ prispôsobil svoju politiku po prevzatí moci aj Robert Fico. Hoci volebný úspech jeho strany Smer-SD v roku 2006 postavil aj na kritike korup-

čných káuz predošlej vlády, očista verejného života po voľbách už nebola pre neho témou. Ono, s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom v jednej koalícii a Štefanom Harabinom na čele justície by verejnosť predsedovi Smeru-SD sotva uverila, že to s bojom za právny štát myslí úprimne.

Nová vláda zdedila ekonomiku vo veľmi dobrej kondícii, nezamestnanosť každým rokom lámala historické minimá, koniec hraničných kontrol pri vstupe do väčšiny krajín EÚ umenšil pocit Slovákov ako občanov druhej kategórie v zjednotenej Európe. Nádej, že sa ako spoločnosť od plnších chladničiek posunieme k ideálu „byť lepšími“, zvyšovali aj korupčné kauzy vtedajšej vlády. Nedali sa prepáčiť. Lenže prišla ekonomická kríza a so sklopenými ušami sme na Maslowovej pyramíde dobrovoľne zostúpili o stupeň nižšie.

Na sebeckosť a istotu plných žalúdkov stavil aj Richard Sulík (SaS) a miesto toho, aby sa pridal k pomoci krachujúcemu Grécku, položil vládu. No situácia už bola trochu iná. Aj SaS sa pokúsila predať verejnosti svoj krok ako trvanie na princípoch. No pokým pred šiestimi rokmi principiálne rozhodnutie KDH nezanechalo na voličoch výraznejšie stopy, atentát liberálnej strany na vlastnú vládu sa stretol s odporom nielen u liberálnych elít, ale aj u širších vrstiev obyvateľstva. Lebo počas krátkych dvoch rokov vlády Ivety Radičovej pocítili nádej žiť v slušnej krajine a SaS ich o ňu obrala.

Príliš zhovievavé elity

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |