Denník N

Deti, ktoré veria v Santa Clausa, sú tučnejšie. Vedec vymyslel vtipný článok a médiá na to skočili

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Vedci berú svoju publikačnú činnosť veľmi vážne. Ale pozor, aj humor berú smrteľne vážne. To preto je taký zábavný.

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Blížia sa Vianoce a vedci z celého sveta sa tešia na špeciálne vydanie vplyvného vedeckého periodika British Medical Journal.

Tento časopis je medzi vedcami a lekármi veľmi obľúbený nielen preto, že ponúka kvalitnú vedu, ale aj preto, že vo svojom vianočnom čísle uverejňuje veselé články. Žiadne hoaxy, fejky či spoofingy, ale seriózne vedecké práce, ktoré však výskumníkov zaručene rozosmejú. Teda za predpokladu, že bádatelia sa naozaj vyznajú a nenechajú si len tak ľahko vytrieť fúzy. Niečo ako slávne Cimrmanove vtipy pre odborníkov.

Každoročne o týchto „priekopníckych“ výsledkoch veľmi vážne informujú novinári, ktorí odborným vtipom síce nerozumejú, ale „public relations“ majú v malíčku. Medzi dôverčivou širokou verejnosťou potom tieto balamutenia niekedy vzbudia vážny ohlas či dokonca paniku, a beťári autori tak musia napokon svoje články niekedy dokonca aj oficiálne odvolať.

Cello scrotum a vtipnejší muži?

Napríklad v roku 1974 známa anglická lekárka Elaine Murphy, dnes členka House of Lords barónka Murphy z Aldgate, publikovala vedecký článok, v ktorom opísala dovtedy neznáme chronické kožné ochorenie – cello scrotum. Podľa článku ním trpeli hráči na violončelo, ktorí si pri oduševnenom hraní zvykli svoj nástroj prisilno pritískať do rozkroku. Violončelistkám ochorenie nehrozilo.

Gitarový vred, ktorý mávali podobne rozohnení gitaristi či gitaristky na prsiach a stehnách, bol už známy, ale cello scrotum bola novinka, ktorá v dermatologických spoločnostiach vzbudila síce iba malý až rezervovaný ohlas, no u niektorých členov filharmonických orchestrov vyvolala určité znepokojenie

Alebo v roku 2007 publikoval istý emeritný profesor norwichskej univerzitnej nemocnice, že muži sú vďaka testosterónu vtipnejší ako ženy. K tomu záveru prišiel na základe štatistického rozboru vyjadrení náhodných okoloidúcich, ktorí nahlas reagovali na fakt, že slovutný pán profesor brázdil ulice na svojej jednokolke.

Podľa jeho analýzy ženy skôr upozorňovali, vystríhali, vyčítali, a muži vtipkovali a podpichovali. Výsledky jeho štúdie vzbudili u pánov súhlasné chvenie aj v slovenskej tlači.

Nezdravý imidž Santa Clausa

V roku 2009 lekár Nathan J. Grills z Monashkej univerzity v Melbourne publikoval štatisticky významné dáta, že deti, ktoré veria v Santa Clausa, sú tučnejšie ako ostatné, lebo sa od neho naučili piť sladené nápoje.

Podľa doktora Grillsa tak Santa prispieva k nevídanej detskej obezite v západných krajinách. Jeho výskum vyvolal vehementný odpor v rôznych kruhoch, spolkoch a krajinách. A keďže Slovensko iste patrí na Západ, a to nielen detskou obezitou, predmetná štúdia zarezonovala aj v našich médiách.

Autor sa neskôr k článku vyjadril takto: „Je to vianočný žart. (…) Médiá tomu aj tak uverili. Asi preto, že si prečítali len tlačovú správu a nie samotnú štúdiu. Kto si článok prečíta, je mu jasné, že sú tam vážne pasáže, ale aj celkom komické.“

Nie všetky tieto veselé vedecké články sú pascou na novinárov a verejnosť. Keď nemeckí neurovedci z Heinrich-Heine-Univerzity v Düsseldorfe uverejnili štúdiu, v ktorej veľmi presvedčivo preukázali, že galskí bojovníci sú v porovnaní so svojimi rímskymi protivníkmi štatisticky výrazne chránení proti ťažkým úrazom hlavy, pravda, pod podmienkou, že požili čarovný elixír, bolo aj laikovi na prvý pohľad jasné, že snáď ide o žart.

Spoluautora pomenovala po chrtovi

Ale humor býva vo vedeckých článkoch niekedy aj veľmi nenápadný, priam skrytý. O to väčšie potešenie ponúka nám, odborníkom.

Imunologička Polly Matzinger, ktorá mimochodom začínala ako zajačik v Playboy kluboch a dnes sa venuje sa výcviku psov, sa najviac preslávila ako objaviteľka fenoménu, že naše biele krvinky nie sú xenofóbne.

Podľa modelu, ktorý navrhla a v angličtine nazvala „danger model“, nášmu imunitnému systému na povolenie zabíjať nestačí, že element, ktorý má v hľadáčiku, je cudzí, t. j. že nepochádza z nášho vlastného tela, ale musí zároveň spôsobovať evidentné a detekovateľné poškodenie našich tkanív.

Polly Matzinger svoje články zvykla písať sama ako jediná autorka, čo dnes, keď vedecké články majú aj desiatky či stovky autorov, nie je zvykom. U editorov taký článok spôsobí najprv výrazné zdvihnutie obočia a vzápätí napísanie síce slušného, ale predsa len odmietavého listu vo veci publikovania predloženého článku.

A tak Polly pripísala na svoj, inak vedecky absolútne seriózny článok, spoluautora menom Galadriel Mirkwood. Niektorí čitatelia sa ihneď rozpamätajú – aha! najväčšia z Eldarov – ale nie je to tak. Išlo totiž o sučku afganského chrta talentovanej imunologičky.

Keďže nie všetci vedci majú zmysel pre humor, Polly už nemohla kvôli výhradám zodpovedného editora v dotknutom časopise publikovať. Ale iba do času. Keď sa pominul editor, pominuli sa aj spomínané výhrady, a autorka Polly Matzinger sa na stránky prestížneho časopisu Journal of experimental medicine vrátila.

Takých žartovných článkov však v odbornej literatúre nie je veľa. Ale povedzme si, „nemusí pršet, jen když kape“. Články sú pre vedcov dôležité; niekedy dôležitejšie ako samotné vedecké objavy. Od počtu článkov a citácií totiž závisí ich vedecká a hmotná budúcnosť. Preto berú vedci obyčajne svoju publikačnú činnosť veľmi vážne. Ale pozor, aj humor berú smrteľne vážne. To preto je taký zábavný.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie