Denník N

Dubček nebol hrdina. Prišiel o vplyv, funkcie a aj o kredit

Alexander Dubček. Foto – TASR
Alexander Dubček. Foto – TASR

Alexander Dubček bol symbolom Pražskej jari aj sovietskej okupácie, jeho odchod od moci však nebol bez zlyhaní.

Alexander Dubček viedol komunistickú stranu ešte sedem a pol mesiaca po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Ako píše v pamätiach Nádej zomiera posledná: „Aspoň z mojej strany a zo strany mojich spojencov to bol organizovaný ústup, kde sme ani piaď územia nevydali bez vykalkulovaného odporu. Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“

Ešte začiatkom októbra 1968 sa veľká časť československých predstaviteľov snažila ako-tak presadzovať štyri základné stanoviská: inváziu a okupáciu nepovažovala za legitímnu; odmietala, že by v Československu bola prebiehala „kontrarevolúcia“; neakceptovala kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list; a trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968.

Sovieti ich však donútili podpísať dohodu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Dubčeka z toho vynechali, ale ako poslanec za ňu hlasoval a v pamätiach spomínal „taktické dôvody“.

Dôveru Moskvy ani ľudí, čo cítili, že teraz majú šancu získať moc, si však nezískal. Navyše, ako v knihe Duben 1969 píše historik Zdeněk Doskočil, v tom čase už „reformátori prestali byť skutočnými vodcami svojho národa“.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Slovenské mýty

Teraz najčítanejšie