Denník N

Dubček nebol hrdina. Prišiel o vplyv, funkcie a aj o kredit

Alexander Dubček. Foto – TASR
Alexander Dubček. Foto – TASR

Alexander Dubček bol symbolom Pražskej jari aj sovietskej okupácie, jeho odchod od moci však nebol bez zlyhaní.

Alexander Dubček viedol komunistickú stranu ešte sedem a pol mesiaca po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Ako píše v pamätiach Nádej zomiera posledná: „Aspoň z mojej strany a zo strany mojich spojencov to bol organizovaný ústup, kde sme ani piaď územia nevydali bez vykalkulovaného odporu. Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“

Ešte začiatkom októbra 1968 sa veľká časť československých predstaviteľov snažila ako-tak presadzovať štyri základné stanoviská: inváziu a okupáciu nepovažovala za legitímnu; odmietala, že by v Československu bola prebiehala „kontrarevolúcia“; neakceptovala kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list; a trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968.

Sovieti ich však donútili podpísať dohodu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Dubčeka z toho vynechali, ale ako poslanec za ňu hlasoval a v pamätiach spomínal „taktické dôvody“.

Dôveru Moskvy ani ľudí, čo cítili, že teraz majú šancu získať moc, si však nezískal. Navyše, ako v knihe Duben 1969 píše historik Zdeněk Doskočil, v tom čase už „reformátori prestali byť skutočnými vodcami svojho národa“. „Pokiaľ neprešli na realistické postoje, zostali len ako uctievané ikony potlačovaného obrodného procesu. Ich politika po vstupe vojsk, keď sa snažili vyhovieť úplne protichodným požiadavkám Sovietov a občanov, ich privádzala do stále hlbšej izolácie.“

Funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ získal Gustáv Husák, ktorý za rok prešiel neuveriteľným názorovým obratom od verbálneho stúpenca reforiem k ich ostrému kritikovi. No hádzať všetku zodpovednosť len na Husáka by nebolo fér; pre úplnosť treba spomenúť aj to, že nebol sám.

V období od augusta 1968 do augusta 1969 sa niečo podobné stalo aj Dubčekovi. Začalo sa to okupáciou, po ktorej nasledovala jeho internácia a podpis Moskovského protokolu. Neskôr prišlo Dubčekovo hlasovanie za zmluvu o pobyte sovietskych vojsk v ČSSR. Medzitým prichádzal o vplyv i o funkcie a nakoniec aj o kredit, pretože ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal v auguste 1969 takzvaný obuškový zákon namierený proti demonštráciám odsudzujúcim okupáciu.

Na základe zákona, ktorý platil až do roku 1989, mohla byť za účasť na nepovolenej demonštrácii, poburovanie, hanobenie republiky a jej predstaviteľov udelená pokuta či väzenie. Zamestnávateľ zase mohol „narušiteľa socialistického spoločenského poriadku“ prepustiť zo zamestnania.

Ktovie, čo všetko hralo v Dubčekových úvahách úlohu, ale jedným aspektom bol zrejme aj strach, o ktorom v knihe Hľadanie a blúdenie v dejinách píše historik Ivan Kamenec. Netvrdí, že strach bol v našich dejinách určujúcou silou, „no treba povedať, že tento faktor v nich bol a v určitých situáciách ich nesporne citeľne ovplyvňoval – či už v oficiálnej politickej, alebo v ,malej‘ občianskej rovine“.

Fenomén strachu sa podľa Kamenca nerozlučne spája s tézou o nevyhnutnosti politiky menšieho zla, ktorá sa objavila v roku 1939 i o tridsať rokov neskôr. Vtedy „fenomén strachu nepôsobil iba v oblasti perzekúcie (nebola taká brutálna ako v päťdesiatych rokoch), ale stal sa aj nevyhnutnou súčasťou vládnucej ideológie a propagandy“.

Článok vyšiel v N magazíne. Najnovšie číslo sa venuje slovenským mýtom. Časopis nájdete v novinových stánkoch na celom Slovensku a členovia Klubu N ho dostávajú každý mesiac bezplatne poštou.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Slovenské mýty

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie