Denník N

Zuzana Fialová: Fico a Paška sa až takmer fyzicky boja

Narodila sa v roku 1974, vyštudovala Vysokú školu múzických umení, je členkou činohry Slovenského národného divadla. Získala viacero ocenení, dvakrát vyhrala divácku súťaž OTO v kategórii herečka. Moderovala a účinkovala vo viacerých televíznych programoch, hrala v mnohých významných slovenských, českých a poľských filmoch (Vášnivé známosti, Babí léto, Obsluhoval jsem anglického krále, Medvídek, Tango s komármi, Lidice, Dozvuky, 8 hlav šílenství a mnohé ďalšie) a vo viacerých seriáloch (Kriminálka Staré Mesto, Keby bolo keby, Panelák, Zita na krku a ďalšie). V divadle stvárnila množstvo výrazných postáv, napríklad v predstaveniach Anna Kareninová, Bratia Karamazovovci, Buddenbrookovci, Jane Eyrová, Karpatský thriller, Pamäť vody a iných.
Narodila sa v roku 1974, vyštudovala Vysokú školu múzických umení, je členkou činohry Slovenského národného divadla. Získala viacero ocenení, dvakrát vyhrala divácku súťaž OTO v kategórii herečka. Moderovala a účinkovala vo viacerých televíznych programoch, hrala v mnohých významných slovenských, českých a poľských filmoch (Vášnivé známosti, Babí léto, Obsluhoval jsem anglického krále, Medvídek, Tango s komármi, Lidice, Dozvuky, 8 hlav šílenství a mnohé ďalšie) a vo viacerých seriáloch (Kriminálka Staré Mesto, Keby bolo keby, Panelák, Zita na krku a ďalšie). V divadle stvárnila množstvo výrazných postáv, napríklad v predstaveniach Anna Kareninová, Bratia Karamazovovci, Buddenbrookovci, Jane Eyrová, Karpatský thriller, Pamäť vody a iných.

V seriáloch hrám, lebo ma to baví. Je to namáhavá práca, ktorú nedokáže robiť každý, tvrdí herečka Zuzana Fialová.

V seriáloch hrám, lebo ma to baví. Je to únavná práca, ktorú nedokáže robiť každý, tvrdí v rozhovore herečka Zuzana Fialová.

Keď som vás oslovil na tento rozhovor, spomínali ste, že máte veľmi šťastné obdobie. Čo sa deje?

Veľkú radosť mi spravil jeden projekt, hoci sa ma priamo netýka. Kamaráti na kolene „zbúchali“ aplikáciu, o ktorej už teraz môžem povedať, že bude celosvetovo úspešná.

O čo ide?

Daná aplikácia učí ľudí medzinárodnú znakovú reč, teda posunky, ktoré nie sú v každej krajine rovnaké. Promovali sme ju na strednej škole pre nepočujúcich a zožali sme ovácie, decká boli úplne nadšené. Ide totiž o deti, ktoré chcú uspieť napriek svojmu hendikepu, a takto sa budú môcť dorozumievať po celom svete.

Ako funguje?

Aplikácia obsahuje až 3000 znakov, ktoré nepočujúci človek hravou formou ukazuje vo videu v mobile, takže záujemca o túto reč ušetrí na šialene drahom kurze. Pre hendikepovaných je to niečo ako „translator“. Nie je to nádherné?

Najzaujímavejšie veci na Slovensku vznikajú na kolene kdesi v panelákoch, aj preto som na týchto chlapcov pyšná. A aj na to, že som bola pri vzniku tejto myšlienky na jednom žúre. Žúrové plány totiž zväčša idú dostratena, lebo každému je na druhý deň zle.

Veľmi si prajem, aby sa mocní ešte spamätali a nemuseli sa báť

V akej spoločnosti teraz žijeme?

V perfektnej. V najlepšej, v akej kedy ľudia žili. Máme obrovské šťastie, lebo chýb, ktorých sa naša dnešná spoločnosť dopúšťa na jedincoch, je najmenej v histórii. To však neznamená, že sa na ňu nebudeme pozerať kriticky.

Frflať síce nemusíme, lebo sa mi to nepáči, konštruktívna kritika a upozorňovanie na chyby je však jediná možnosť, ako udržať aspoň súčasný status. Prípadne ho aj vylepšiť, lebo v tomto som optimistka.

Žiadna skepsa?

Ale áno, veľmi sa bojím staroby. Patrím ku generácii, ktorá sa už príliš nespolieha na štát, hoci ten mi neskonale zasahuje do života. V podstate sa mu stále musím venovať, hoci ani nedúfam, že keď raz nebudem vládať, on sa začne venovať mne. Zo staroby v tejto krajine mám teda strach, a aj preto robím všetko, aby som sa zabezpečila teraz, keď to ešte dokážem.

Najviac vás teda rozčuľuje štát, ktorý veľa žiada, hoci poskytuje málo nádeje, že to raz aspoň sčasti vráti?

Poviem to na príkladoch – myslím si, že v zdravotníctve je dosť peňazí, aby naozaj fungovalo, a aj kultúra by mala dosť financií, keby prišla odluka cirkvi od štátu. Z rozpočtu ministerstva kultúry ide totiž na cirkvi veľké množstvo peňazí. Inými slovami, štát by lepšie fungoval, keby peniaze, ktoré doň vkladáme, išli na potrebné veci.

V skutočnosti však miznú u malej skupiny ľudí, ktorí permanentne otvárajú nožnice, rozdeľujúce túto spoločnosť na najchudobnejších a najbohatších. Ak na to nebudeme upozorňovať, skončí sa to fiaskom. Každá spoločnosť je totiž iba taká zdravá, akú zdravú má strednú triedu.

A sme pri korupcii.

Lenže to je už také sprofanované slovo, že keď ho ľudia počujú, len obrátia stranu v novinách. Potrebujú počuť konkrétne prípady. Občana totiž nahnevá až konkrétne „cétečko“, samotné slovo korupcia je pre neho len abstraktný pojem.

Tvrdím teda, že v každej oblasti je dosť peňazí, lebo ich tam ako občania reálne dávame. Veď mne sa už tety na daňovom úrade vážne smejú, že som pri výške svojich daní pomaly ako hokejista, a to si vôbec nerobím žarty. Dane pritom poctivo platí veľa čestných ľudí a napriek tomu nejdú na správny účel?

Príčiny?

Takých ľudí sme si vo voľbách vybrali za strážcov našich peňazí. Lenže kto stráži strážcu? To je večná otázka. Mali by sme ich preto strážiť my sami.

Prečo si však stále volíme tých, ktorých treba strážiť?

Stále si ich nevolíme, práveže sa to snažíme pomerne často obmieňať. Na dejiny sa predsa nemôžeme pozerať z perspektívy štyroch či desiatich rokov. Tá obmena je už celkom dynamická, dokonca tvrdím, že tí hore sa boja čoraz viac.

Koho?

Davu. Občanov, lebo začínajú byť uvedomelejší a štát už vnímajú tak, že sa ich týka. Po socializme sme sa to však museli najskôr naučiť.

Odkiaľ máte ten optimizmus?

Z pozorovania spoločnosti. Prvých desať rokov po zmene systému malé podnety ľudí do ulíc nedostali. Dnes vidíte, že už aj ony dokážu občanov naštartovať, takže si dokázateľne uvedomujú svoju hodnotu na ulici a začínajú prejavovať vlastný názor.

V porovnaní s námestiami v roku 1998, keď sa ľudia postavili mečiarizmu, sú predsa dnešné námestia prázdne.

Lenže ak sa dve- či tritisíc ľudí postaví na námestie každý týždeň, začne to byť sila. Veď vidíte, ako z toho všetci politici znervózneli. Obsadené námestia sú totiž negatívnym signálom aj smerom von a my už sme, chvalabohu, členom EÚ. Mocní sa teraz vážne začali báť tých akože slabých. Boja sa takmer až fyzicky.

Fico s Paškom sa boja?

Áno, boja. A boja sa nielen tých, čo začali kričať zdola, teda bežných ľudí, ale aj tých, čo sú nad nimi.

Sponzorov?

Presne tak. Nemajú kam uhnúť, lebo sa dostali medzi dva mlynské kamene. Vážne si preto myslím, že nielen Fico s Paškom sa až fyzicky boja. Vy ten ich strach necítite? Veď už robia len nezmysly, doslova stratili sebavedomie.

Najhoršie, čo sa človeku môže stať, predsa je, že musí odísť zo svojej krajiny, lebo tam už pre neho nie je miesto. Nie som však nenávistný človek, preto by som si veľmi priala, aby mocní ešte dokázali vytočiť tú nebezpečnú zákrutu tak, aby sa nemuseli báť.

Prečo, keď niekto ľudí okradne o milióny v nástenkovom tendri či cez emisie, nedotkne sa ich to tak, ako keď im zlodej ukradne päť eur priamo z peňaženky? Prečo, keď stále sú to ich peniaze?

Lebo milióny si nik nevie predstaviť, kým „cétečko“ áno. Každý tiež vie, ako ponižujúco sa cíti v špitáli, kam si musí pomaly všetko priniesť. V nemocnici boli takmer všetci, takže cez osobný zážitok si ľahko predstavia, čo za svinstvo je na nich páchané.

Keď budú herci nariekať, že nemôžu točiť filmy, lebo nie sú peniaze v kultúre, ľudí to nezaujme, pretože sa ich to priamo netýka a z ich pohľadu ide o abstraktnú vec. Vystačia si so zdôvodnením, že si radšej pozrú americký film.

Kým tmári lobovali za referendum, iní spravili aplikáciu, ktorú chce svet

Máte konkrétne príklady, v čom sa to tu mení k lepšiemu?

Za posledné roky som zažila tri také silné emočne pozitívne zážitky od spoločnosti, až som získala pocit, že tu doslova vonia vzduch. Ide o zážitky z toho, ako sa niektorí ľudia zachovali v konkrétnych situáciách.

Konkrétne?

Prvýkrát to prišlo, keď sme si zvolili vládu Ivety Radičovej, a to bez ohľadu na to, ako to neskôr dopadlo. Druhýkrát som mala skvelý pocit, keď sme si za prezidenta zvolili Andreja Kisku. Tretím nádherným zážitkom bolo, že ste vy a vaši kolegovia odišli zo Sme na protest proti Pente. Tie tri impulzy sú dôkazom, že naša spoločnosť je zdravá a silná.

Odchod ľudí zo Sme sa mi páči, lebo ste sa vrhli do neistoty aj zo strachu z monopolizácie médií. Týmto gestom vlastne akoby ste zastupovali Protimonopolný úrad SR.

Zažili ste vlastnú skúsenosť s oligarchami?

Pred pár rokmi mi dal jeden bohatý finančník cez svoju asistentku ponuku, aby som mu za milión korún prišla pogratulovať na narodeniny. Vraj on si to praje a stačí len tá gratulácia. Povedala som, že v žiadnom prípade. Toto odmietnutie sa však ľuďom ťažko vysvetľuje.

Vy s kolegami ste urobili niečo veľmi podobné práve z toho pocitu, ktorý som vtedy mala ja – čo si to ten človek vôbec dovoľuje? Veď všetko predsa nie je na predaj. Ak ma chce dotyčný vidieť, nech si kúpi lístok, príde do divadla, a ak sa chce so mnou aj spoznať, nech mi kúpi kvety, podá ruku a poďakuje za predstavenie, nie? Nemôže to predsa robiť tak, že si ma kúpi.

Akoby sme si však tú vôňu vo vzduchu, čo ste spomínali, nedokázali udržať. Pravidelne ju prekrýva smrad.

Neviem si predstaviť, že by sme si ju dokázali udržať stále, veci predsa takto nefungujú a permanentne šťastný človek by bol duševne chorý. Nebuďme naivní a tešme sa z okamihov, ktoré ukazujú progres. Čo ste inak mysleli tým smradom?

Napríklad referendum o právach menšiny. O menšinách sa nehlasuje, normálny človek ich rešpektuje.

Veď nechoďte hlasovať, ani ja nejdem. To referendum je, samozrejme, absurdné, nie som však pesimistka, lebo v tej istej dobe, keď tu skupina tmárov lobovala za referendum, čo rozdeľuje spoločnosť, traja chlapci na kolene „zbúchali“ už na začiatku spomínanú aplikáciu, ktorá ľudí spája a stojí o ňu celý svet.

Všetci sa teda správajme, aby o nás stál celý svet, a bude nám dobre. Uskutočnením takýchto referend nami však bude skôr pohŕdať, lebo je oveľa ďalej. Riešime tu veci, ktoré vo vyspelých krajinách nikomu nenapadnú. Veď si to povedzme na rovinu, toto referendum ide riešiť ľudské práva. Keď už Aliancia za rodinu používa také silné výrazy ako ochrana rodiny, ja jej teda pripomínam, že ona chce popierať ľudské práva.

Má však táto spoločnosť silu na evanjelizovanie tmárov?

Som presvedčená, že áno. Možno aj takým príkladom, že na referendum nepôjdeme. Ak totiž proti zlu vystupujeme príliš emotívne, dávame protistrane do rúk zbraň. Hovorím to napriek tomu, že LGBT komunite rozumiem, prečo to tak robí.

Občas však platí, že keď zlo ignorujeme, nemá sa čím živiť. Spoločenské témy sa totiž živia práve pozornosťou, ktorú im dávame. Tmári už inak nemajú inú agendu, toto je vlastne ich posledná nádej. My dvaja sme pre nich vlastne kultúra smrti, nie?

Sme. Aký je protiargument voči tvrdeniu tých, ktorí odmietajú dotovanie kultúry a hlásajú, že sa nemá platiť nič, čo sa neuživí samo?

Neviem. Tu predsa ide o spoločenskú nadstavbu, kde sa vôbec nemáme pýtať, prečo treba platiť. Máme to vedieť vo svojom vnútri a nedá sa to zdôvodniť žiadnym konkrétnym a okamžitým blahom.

Prečo platím synovi drahú školu? Veď som za tie peniaze mohla cestovať po celom svete. Lenže on tu po mne ostane a ja chcem, aby mu bolo dobre. Kultúra teda nie je chlieb s maslom, ktorý zjeme a zasýtime sa, poskytuje niečo viac.

Mimochodom, činohra Slovenského národného divadla si na seba zarába, ťahá však za sebou aj operu a balet. Má ich nechať padnúť? Keby takto rozmýšľal celý svet, všetci pozeráme iba americké komédie a strieľačky.

3

Minulá sezóna SND bola jednou z najlepších v histórii

Aká je dnes úroveň SND?

Úplne najlepšia, hoci u niekoho môže pracovať spomienkový optimizmus. Máme štyri permanentne vypredané scény, pričom hráme len málo hier, o ktorých sa dá povedať, že podliezajú vkus diváka.

Robert Roth mi metaforicky povedal, že v SND sú nízke stropy.

Nemyslím si to. Naopak, každý rok ten strop zvyšujeme, dokonca sme naučili chodiť do divadla nielen dospelých, ale aj decká. Robíme to teda dobre. Keď vidím, že na štyriapolhodinových Bratoch Karamazovovcoch sedí 700 študentov a 30 mníšok, pričom na konci všetci vstanú a kričia bravó, tak viem, že je tu perfektná spoločnosť.

Ešte pred pár rokmi ste taká optimistická neboli. Kritizovali ste, že sa na niektorých hrách mimoriadne narobíte a divák nepríde.

Lenže v divadle som už 26 rokov a viem porovnávať. Jednoducho sme ľudí postupne naučili vnímať divadlo a prinášame im veľa radosti. Môžeme robiť myšlienkovo stále náročnejšie a dlhšie kusy a diváci to akceptujú.

Samozrejme, že nevyhovujú každému, máme však obrovský výber. K dispozícii je také spektrum žánrov, že si môžu vybrať všetci. Som dokonca presvedčená, že minulá sezóna bola jednou z najlepších v histórii SND.

Kedysi sa mi SND zdalo buď príliš akademické, alebo, naopak, až príliš bulvárne.

Vidíte, a dnes sa snažíme dotýkať aj spoločenských a politických, teda naozaj odvážnych tém. Dokonca sme už ako štátny podnik vyrobili aj škandál.

Hrou Karpatský thriller, v ktorej sa kritizujú finančné skupiny, čo sa dotklo predstaviteľa jednej z nich?

Áno, hoci to predstavenie vtedy ani nevidel. Iróniou je, že dej sa odohráva v hrozných 90. rokoch a v podstate to isté sa nedávno premlelo spoločnosťou aj ako najväčší škandál súčasnosti. Samotná hra totiž v podstate opisuje spôsob rozkrádania cez nástenkové tendre a garážové firmy, teda korupciu. Koniec koncov, Eugen Gindl pri písaní vychádzal z reality.

Na jednu vec si v novom SND neviem zvyknúť – priveľká sála aj javisko a akoby strata kontaktu s divákmi.

Veď aj nám to ubližuje, lebo musíme hrať s dvojnásobným vnútorným nasadením. Čo s tým však máme robiť? Je to dedičstvo z minulosti. Scénografi sa však z roka na rok dokážu s týmto problémom popasovať čoraz lepšie.

Funguje ešte systém výberu repertoáru aj podľa kritéria, že sa musí uživiť celý neviditeľný ansámbel v pozadí, teda stavitelia scén, výrobcovia kostýmov a ďalší? Šlo o množstvo ľudí, ktorí sa nemali prepúšťať, a podliehala tomu aj dramaturgia.

Takto už dramaturgia divadla nefunguje, dokonca tento rok je zvláštny tým, že robíme aj hry slovenských autorov netradičným spôsobom. Neponúkame teda žiadne kopancové komédie. Už prvé dve predstavenia Polnočná omša a Bál sú svojím spôsobom vynikajúce.

Hranie v seriáloch je perfektná masáž mozgu

Prečo hráte v televíznych seriáloch?

Teraz popriem všetko, čo si ľudia myslia, a priznám, že ma to baví. Naozaj! Baví ma to presne tak, ako ma baví hrať v divadle, chodiť do dabingu, hrať vo filme či dokonca byť v zábavnej relácii.

Petre Polnišovej ste predsa vytkli účasť v zábavnej šou RTVS Milujem Slovensko.

Problém však nebol v tom, že vystupovala v zábavnej relácii, ale že šla do produktu, ktorý je trafikou pre moderátora (Martina Nikodýma, pozn. autora). To by som nepodporovala. Samotný formát je v poriadku, ale kým tu budú ľudia dostávať kšefty za to, že pomáhajú vládnej strane pri voľbách, tak mi to bude prekážať.

Oni totiž jednoducho míňajú verejnoprávne peniaze na trafiky miesto toho, aby robili to, po čom prahnú kritici našich seriálov – vyrábali kvalitnejšie formáty, ku ktorým by prešiel aj divák. To by totiž znamenalo zdravú konkurenciu pre komerčné televízie, ktoré by boli tiež nútené investovať peniaze do lepšej produkcie.

Vráťme sa k seriálom. Prečo vás hranie v nich baví?

Je to perfektná masáž mozgu, lebo denne musím nasať a zvládnuť aj 20 strán textu.

Čo je na tom perfektné?

V divadle dostanem scenár s ohnivými nahými slovami, pri ktorých treba občas stiahnuť plameň a inokedy ho pridať, vďaka čomu to celé funguje. Divadlo je teda koľajnicami, po ktorých len pustím svoj vozeň.

V seriáloch je to inak, lebo v scenári dostanem len prázdne slová, ktoré sú doslova grafomanskou diareou. A práve to je výzva – pokúsiť sa aspoň sčasti oživiť tú vatu a urobiť z nej 40 minút vysielacieho času denne. Môj mozog funguje brilantne práve preto, že to robím aj desaťkrát mesačne. Je to neuveriteľne únavná a namáhavá práca, ktorú nedokáže robiť každý.

Heňa Mičkovicová, ktorá hrá v Búrlivom víne, mi spomínala, že v seriáloch môžete pri tej pásovej výrobe charaktery postáv len načrtnúť.

To stačí.

Možno nenáročnému divákovi. Ale aj hercovi?

Jemu určite nie. Ak však herec nechce, tak v tej práci nemusí podvádzať. Nedávno som v istom seriáli desať dní nakrúcala scény súvisiace so stratou blízkeho človeka. Poctivo som si ich vlastnými slzami odplakala presne tak, akoby to bolo na javisku SND. Nie tri, ale možno šesť či sedem hodín denne.

Moja otázka ku kritikom hrania hercov v seriáloch teda znie – a kto tam má hrať? Hasiči? Zdravotné sestry?

Sú seriály a „seriály“. Keby bolo keby nie je Panelák a Kriminálka Staré Mesto nie je Ordinácia v ružovej záhrade.

No dobre, ale prečo sa teda ľudia na seriál Keby bolo keby a Kriminálku Staré Mesto nepozerali? Keby tak robili, televízie by boli nútené robiť ich častejšie. Nezabúdajme tiež, že sme malý trh, kde nie sú peniaze na veľkovýpravné seriálové produkcie.

Ľuďom sa totiž zdá, že seriály nie sú drahé ako filmy, je to však zavádzajúce, lebo kvalitný seriál živí aj 150 ľudí a pre nich je to práca, ktorá musí byť zaplatená. To predsa nie je len o hercoch, ale aj o osvetľovačoch, zvukároch, kameramanoch, strihačoch a ďalších.

Uznávate, že naše seriály sú zväčša zlé?

Tí ľudia to robia najlepšie, ako vedia. Ak od vás budem chcieť, aby ste mi naklonovali ovcu Dolly, nedám vám predsa kufrík malého biochemika.

Robert Roth tvrdí, že na seriálových hercoch v divadle badá slabšie výkony.

Ja zase na Robovi Rothovi vidím, že by mu prospelo, keby trochu varíroval svoje herectvo. Nechcem s ním však komunikovať cez noviny.

Slovensko nám poskytuje ohromný pocit bezpečia

Môžeme sa baviť o teroristickom útoku, ktorý ste zažili v Moskve?

Už áno. Dala som si naň embargo, ale už ho nemám.

Zmenil vás?

Neviem, lebo netuším, aká by som bola, keby sa mi to nestalo. Navyše to prišlo v období, keď som prechádzala do zrelého veku, a vtedy sa človek mení aj bez traumatických zážitkov. Zmenila som sa teda, neviem však, do akej miery to spôsobila práve Moskva. V každom prípade som už trištvrte roka nato letela do Turecka hrať predstavenie Tančiareň.

Milka Vášáryová sa však s vami v lietadle pre istotu stále rozprávala.

Áno, bola zlatá. Vlastne na to, že mám traumu, dbala viac ako ja sama. Uvedomila som si však jednu vec – že v Rusku vládne studená vojna, čo akosi stále neberieme do úvahy. My sme tu totiž v takom bezpečí, že často pokojne odcestujeme do inej krajiny s vedomím, že tak je to všade. Nie je.

To isté sa predsa už predtým stalo v Londýne. Aj preto som si uvedomila, v akej perfektnej krajine vlastne žijeme. Vyčítame jej malosť pre svet, v skutočnosti nám však zabezpečuje ohromný pocit bezpečia, lebo tu sa vlastne nikdy nič mimoriadne zlé nedeje.

Necítili ste nenávisť voči vinníkom, ktorí zabili tých ľudí na letisku?

Nie, nikdy, lebo premýšľam aj nad tým, kde bolo to semienko zla, ktoré vyústilo až do teroristického útoku. V Rusku? Čečensku? Neviem a na zistenie odpovede nie je k dispozícii dostatok informácií, takže sa nemám na koho hnevať.

Takéto činy totiž ľudia páchajú aj z ohromnej bezmocnosti a zrejme aj Rusko je zodpovedné za to, ako sú v ňom otvorené nožnice a kam potom ústia nenávisť s agresivitou. V každom prípade to bolo príšerné a už by som to nechcela zažiť. Hoci sa však na nikoho nehnevám, terorizmus musím odsúdiť, lebo pri ňom vždy zomierajú nevinní.

Žijeme v bezpečnej krajine, zlo sa však približuje. Máme ho za hranicami v susednej krajine.

Preto ma hrozne hnevá, ak náš premiér straší ľudí, že je tu 70-percentná možnosť vážneho konfliktu, a minister zahraničných vecí sa k tomu vôbec nevyjadrí.

Lajčák je ešte aj drzý k novinárom, že si vôbec dovolia pýtať sa ho na to.

To je predsa absurdná komunikácia s národom. Je tu totiž veľa ľudí, ktorí premiérovi veria a môžu začať žiť v strachu. Lajčák to má buď potvrdiť, alebo vyvrátiť. Ja totiž teraz fakt neviem, či je Fico v poriadku. Ak straší ľudí, ako sa na tom môže minister zahraničných vecí smiať?

2

Naučila som sa s bulvárom žiť, podobne ako iní musia žiť s cukrovkou

Ste ešte na čiernej listine bulváru, teda že je urazený a nepíše o vás?

Neviem, ale na čiernej listine mi bolo vždy dobre.

Vytáča vás, keď o vás píše? Tvrdili ste, že Fialovú z médií by ste ani nechceli poznať, lebo je nesympatická.

Bolo veľmi zlé obdobie, keď sa bulvár veľmi urazil na to, že nechcem hovoriť o útoku v Moskve. Fotografov totiž poslali aj tam, stáli pred nemocnicou a ja som nechcela, aby šli za mnou do izby. Tri roky som preto znášala veľmi nepekné útoky, keď o mne vychádzali iba negatívne články.

Vážne vás chceli zranenú fotografovať v izbe?

Jasné, zaujímali ich rozstrieľané uši, nohy, pľúca a neviem čo. Necítila som sa na to, tento druh bulváru sa mi už zdá byť za hranicou. Je to nepríjemné a ja nie som ten typ, ktorý mu vie vždy poskytnúť to, čo chce.

Po mojom prílete domov chceli prísť k lietadlu, žiadali tlačovku, jeden riaditeľ televízie dokonca chcel, aby som prišla rovno na hodinový vstup do televízie, kde som mala s moderátorom hovoriť o svojej traume. Samozrejme, že som to odmietla.

Dnes to však už nie je také strašné, naučila som sa s bulvárom žiť, podobne ako iní ľudia musia žiť s cukrovkou. Aktuálne máme prímerie, hoci to neviem presne definovať.

Nie je v poriadku, že o vás ako známu osobnosť čitatelia majú záujem aj v takejto forme?

Myslím si, že ľudia nemajú nárok na môj súkromný život, lebo mi ho to rozmieňa na drobné. Viete predsa, aké je náročné držať aj svoj obyčajný život, vlastnú myseľ a rodinu v nejakej integrite a neprepadnúť melanchólii či depresiám.

Keď ste verejnou vecou, je to o to ťažšie, lebo ste rozdrobený na milión malých čriepkov. Niekto ide oproti mne po ulici, pozdraví ma, lebo si myslí, že mu patrím, a ja neviem, či vôbec tuší, aká v skutočnosti som, a čo si o mne kvôli bulváru v skutočnosti myslí.

S americkým školstvom to asi nebude také zlé

Váš syn študuje v USA, nedávno ste boli za ním. Čo ste zistili?

Študuje tam na gymnáziu, ktoré svojou výbavou dovoľuje deťom, aby si formou hry zvolili budúcu profesiu. Majú tam vlastné televízne štúdio, rozhlas, noviny, divadelnú sálu aj športoviská, môžu sa realizovať v reklame, v čomkoľvek.

Prirodzenou cestou si tam teda nachádzajú cestu k tomu, čo naši gymnazisti často netušia, teda na akej vysokej škole pokračovať. Majú tam študenta, ktorý sa venuje osvetleniu predstavení v divadelnej sále, a už teraz vie, že raz bude svetelný dizajnér pre šou, televízie, čokoľvek.

Syn mi ukázal aj tamojšie perfektne vybavené laboratóriá, v ktorých decká dobrovoľne ostávajú po škole, aby si s profesormi ďalej robili pokusy, lebo tí s nimi ostávajú tiež. Čo vám poviem?

Že sa tu naivne smejeme z amerického školstva?

Veľa sme sa o tom teraz so synom rozprávali a vysvetlil mi, že také zlé, ako si tu my naivne myslíme, to asi celkom nebude. Ukazoval mi aj učebnice. Obsahom aj výzorom sú na úrovni našich najlepších encyklopédií.

Povedala som mu, nech ich donesie aj domov, ale tvrdil, že jedna stojí 160 dolárov. Na samotné štúdium ich však má od štátu zdarma. U nás? Ani neviem, či vôbec majú všetci učebnice.

Nemajú.

Preto si musia poznámky kopírovať alebo zapisovať. Syn mi vravel, že podľa posledných výskumov medzi najváženejšie povolania v Amerike patria učiteľ, doktor, zdravotnícky personál a hasič. To o mnohom vypovedá.

Váš otec Ivan Fiala, známy horolezec, vraj na vás v detstve aplikoval výchovu v štýle „rob si, čo chceš.“ Nemal pri vašej tvrdohlavosti na výber?

V Japonsku takú výchovu skúšajú na deťoch do piatich rokov. Zámerne im najskôr dávajú voľnosť, aby sa rozvíjala ich kreativita, fantázia, hravosť, tvorivosť. Potom skončia buď v internátnej škole, alebo nastane tvrdý domáci režim. U nás, našťastie, internátne školy neboli a otec bol viac na horách ako doma, takže tvrdý režim nemal kto uplatňovať.

Keď vás rodičia v tretej triede vzali k psychológovi, odmietli ste mu povedať čo len slovo. Nočná mora každého novinára.

Samozrejme, že som mlčala, lebo mi to prišlo ponižujúce. No nehnevajte sa, keby k psychológovi zobrali vás, cítili by ste sa lepšie ako ja? Okrem toho, vtedy ešte psychológovia rodičom nevedeli povedať, že chyba nikdy nie je v dieťati. Jednoducho sa ma to napriek veku dotklo.

Je pravda, že váš starý otec bol veľký kartár?

Žiaľ, nezažila som ho, zomrel pred mojím narodením. Bol to však veľký fešák, vtipný človek, bonviván a, áno, aj kartár. Mal vinohrady, z ktorých 90 percent produkcie musel odovzdávať štátu. To, čo ostalo, vypil a potom šiel dole do Troch zajacov, kde prehral celú výplatu v kartách. Babka z neho bola na nervy. Čo budem hovoriť, užíval si život.

Pýtal som sa na neho, lebo kdesi ste povedali, že vaša babka aj mama museli byť veľmi praktické ženy.

Boli najmä zodpovedné. Napríklad moja mama chytila riadny rozlet neskôr a dnes dokonca hráva počítačové hry po sieti. Keď Penta kúpila nemocnicu, v ktorej mama pracovala, poslala ju do dôchodku.

Dotklo sa jej to, lebo na oddych sa ešte necítila, a tak si založila dve firmy. Dnes, hoci má po sedemdesiatke, má 60 zamestnancov a funguje fantasticky. Teraz vlastne robí najväčšiu kariéru vo svojom živote. Nie je to vtipné?

A vraj Penta nerobí dobré veci. Pamätáte si prvú návštevu divadla?

Jasné. Asi v siedmich rokoch som bola na rozprávke o drakovi. Úplne som verila, že je naozajstný. Už vtedy som teda mala neuveriteľnú schopnosť nevidieť za tým tú „kašírku“ a normálne som tomu prepadla.

Neskôr sme šli do Terchovej na Jánošíka od Radošincov a stala sa zázračná vec – keď sme cestovali domov, ja som to predstavenie ovládala naspamäť a recitovala ho v aute. Až tak hlboko ma zasiahlo.

Bolo teda jasné, že sa budete uberať práve týmto smerom?

Tak to bolo odjakživa, nad inou možnosťou som ani nepremýšľala. Od štyroch rokov som veľa čítala, keďže sme mali neuveriteľnú knižnicu, a potom som na základe prečítaného robila divadlo pre rodičov či známych. Mala som všetko – kostýmy aj oponu. Chcela som totiž ukázať, ako tú literatúru vnímam ja sama.

V trinástich som už sama chodila do divadla Astorka. Mama z toho bola na nervy, lebo som sa domov vracala v noci. Také Gogoľove Mŕtve duše som videla snáď osemnásťkrát. Raz mi dokonca dovolili ísť do zákulisia a videla som tam Petru Vančíkovú.

Alžbetku z Perinbaby.

Dovtedy som nevidela nikoho krajšieho. Práve v tom momente som si povedala, že aj ja chcem takú malú špinavú šatňu, ako mala ona.

Oľutovali ste to niekedy?

Nikdy, lebo neznesiem stereotyp a herectvo je jedno z mála zamestnaní, na ktoré mám intelektuálne aj fyzické schopnosti. Čo iné by som práve ja mohla robiť, aby som nezažívala stereotyp?

4

Deväťdesiatdeväť percent detí zo základných a stredných škôl je nevzdelaných

Ak pripustíme, že herectvo človek musí mať v sebe, teda že zo mňa by nik kvalitného herca nevykresal ani po desiatich VŠMU, potrebuje vôbec školu?

Hrať dokáže úplne každý, rovnako ako každý dokáže maľovať a spievať, stačí sa tomu otvoriť. Hrať a „hrať“ je však rozdiel, lebo na to, aby ste ľudí strhli tak, že idú s vami celú emočnú aj myšlienkovú linku, treba čosi navyše, snáď nejaký faktor x.

V skutočnosti však hráme všetci a stále – vy, že ma teraz ako novinár počúvate, ja hrám doma rodiča a v spálni ženu, každý z nás teda mení svoje správanie podľa toho, akú rolu práve v živote znázorňuje.

Rodiča ani ženu nehráte, nimi ste. Keď však hráte Annu Kareninovú, stvárňujete niekoho, kým nie ste.

Práveže ja Annu Kareninovú nehrám, iba si zo seba vyberám všetky veci, ktoré zodpovedajú tomu, ako by som v skutočnosti reagovala v danej situácii.

Vysoká škola herectva je teda potrebná?

Veľmi. Teraz opäť všetkých urazím, ale deväťdesiatdeväť percent detí, ktoré vyjdú zo základnej a strednej školy, nie je vzdelaných. Nečítajú knihy, nevedia nič o kultúre, nedá sa s nimi komunikovať. To platí aj na mnohých z tých, čo sa hlásia na VŠMU.

Práca režiséra s hercom je však aj o tom, že si navzájom ozrejmujú pojmy z diela, ktoré idú stvárňovať. Bez vymieňania si silných zážitkov a pocitov z filmov a literatúry to nejde, lebo si nebudú rozumieť.

Učia to tých študentov?

Áno, napríklad Maťo Huba urobil super vec, keď dal študentom v ročníku zoznam desiatich kníh s tým, že kým si ich nezoženú a neprečítajú, nemôžu spraviť ďalší krok. V škole sa totiž netreba učiť ani tak hrať, ako naučiť sa rozmýšľať. Ľudia totiž až príliš často nerozmýšľajú, iba preberajú stereotypy myslenia iných.

Otvorenie mysle tak, že na každý vnem v živote sa pozeráte vlastnými očami a potom si budujete vlastný názor, je asi najťažšie z celej školy. Výsledkom však je, že človek sa za seba nehanbí, lebo mysliaci človek sa ani nemá za čo. Pri akomkoľvek správaní si uvedomuje svoju jedinečnosť a hodnotu svojho vkladu pre spoločnosť, pričom mu je jedno, čo si o tom myslia druhí.

Ak tomu rozumiem, herectvo je vlastne jedna z mála brandží, o ktorých sa nedá povedať, že by sa v nej nečítali knihy.

Čudovali by ste sa, ale niektorí herci to nerobia. Okolo tridsiatky to však už na ich herectve vidieť, lebo dovtedy im stačí talent, teda akási anténka na prirodzené pocity. Potom začne byť v tých rolách potrebný aj osobnostný vklad, lebo inak sú na javisku stereotypní.

Aké veľké je riziko, že pri výrazných pedagógoch a slabších jedincoch začne škola produkovať unifikované typy hercov, teda klony svojich vzorov?

Pri slabších osobnostiach to riziko síce existuje, tí ľudia sa však nikdy nestanú výnimočnými hercami. Pozorovala som okolo seba aj takých. Zrejme ste ich však spozorovali aj vy, inak by ste tú otázku nesformulovali.

Žiaľ, áno. Podobné riziká vnímam aj pri elévoch v žurnalistike, ktorých formujú výrazní novinári. Zrazu skúšajú písať ako oni.

To sa však bavíme o priemere, teda o ľuďoch, ktorí nerozmýšľajú sami za seba, prípadne si až tak veľmi nedôverujú, že by ich hranie či písanie mohlo byť jedinečné. Takých je veľa všade, nielen na VŠMU. Sú však potrební, lebo keby nebolo priemerných, ako by ľudia vedeli, ktorí sú nadpriemerní? Veď oni sú vlastne lakmusový papierik.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie