Prečo Fico nekandiduje za prezidenta? Vie počítať a je mu jasné, že by prehral

Robert Fico v piatok znenazdajky povedal, že v roku 2019 určite nebude kandidovať za prezidenta. „Vyhlasujem na zdravie svojho syna, že nebudem kandidovať na prezidenta,“ oznámil.

Prečo sa premiér takto rozhodol? Kedy si povedal, že do prezidentských volieb nepôjde? Mohol si to pokojne povedať už po prehratom súboji s Andrejom Kiskom v roku 2014. „Bola to z mojej strany politická chyba, pretože kandidovať z pozície predsedu vlády na post prezidenta je nemožné,“ zhodnotil s odstupom času premiér.

Súčasne však zopakoval teóriu, ktorou sa ľudia zo Smeru snažili jeho porážku vysvetliť už v roku 2014. „Hovoria mi, že ma nevolili, lebo chceli, aby som zostal ako predseda vlády,“ povedal Fico v piatok.

Vysvetlenie jeho rozhodnutia však môže byť oveľa jednoduchšie. Ficove šance, že by vyhral prezidentské voľby v dvojkolovej voľbe v roku 2019, sú totiž veľmi malé. Pozrime sa na vec pragmaticky pomocou niekoľkých čísel.

Milión hlasov

Prvým je celkový počet voličov v krajine. Ten sa desaťročia takmer nemení a ide o približne 4,5 milióna ľudí. Druhým, ešte dôležitejším číslom je účasť vo voľbách. Naposledy v prvom kole prezidentských volieb hlasovalo 43 percent a v druhom 50 percent voličov. Za posledných 17 rokov sa ich zúčastnilo od 43 do 52 percent voličov, čo je od 1,83 do 2,24 milióna voličov.

Vyhrať parlamentné voľby a sám zostavovať vládu je možné aj so ziskom okolo 40 percent, pretože to dovoľuje volebný systém. Naopak, v prezidentských voľbách treba získať nadpolovičnú väčšinu hlasov.

Kľúčom k víťazstvu v prezidentských voľbách je teda v priemere najmenej milión hlasovacích lístkov. Že toto číslo by Robert Fico pravdepodobne nedosiahol, ukážu nasledujúce prepočty.

Silné percentá sú minulosť

Prezidentské voľby sú súťažou jednotlivcov a parlamentné súťažou strán. Málokto je však takým silným symbolom strany Smer a zároveň slovenskej ľavicovo-národne-populistickej politiky (Smer, SNS a predtým aj HZDS) ako práve Robert Fico. V jeho prípade je vzťah medzi preferenciami týchto strán a jeho osobnými preferenciami výrazne silnejší než u väčšiny doterajších kandidátov na prezidenta.

Pred prezidentskými voľbami 2009 dosahovali preferencie Smeru (vtedy ho chcelo voliť až okolo 44 percent), SNS a HZDS niečo vyše 55 percent. Ivan Gašparovič (s heslom „myslím národne, cítim sociálne“ a s podporou Smeru) vtedy v druhom súboji s Ivetou Radičovou dostal práve 55 percent hlasov. V absolútnych číslach to bolo 1,23 milióna hlasov. Neskoršiu premiérku volilo 989-tisíc ľudí.

O päť rokov neskôr, pred voľbami prezidenta v roku 2014, keď bol Smer sám vo vláde a z hľadiska popularity prežíval zdanlivo idylické obdobie, sa preferencie Smeru pohybovali na úrovni 37 percent. Hoci Fico a spol. mohli byť na prvý pohľad s popularitou svojej strany spokojní, celkové preferencie ľavicovo-nacionalisticko-populistického bloku už neboli také vysoké, aké zvykli bývať. Focus vtedy nameral Smeru a SNS dohromady o 13 percent menej než na jar 2009 – teda okolo 42 percent. A ako dopadli prezidentské voľby? Roberta Fica volilo len 894-tisíc ľudí, Andreja Kisku až 1,31 milióna ľudí. Prepočítané na percentá – Fico prehral v pomere 40:60.

Pred voľbami 2014 o absolútnych počtoch hlasov, ktoré by Fico mohol získať v prezidentských voľbách, vedelo celé vedenie Smeru a viacerí predsedu od kandidatúry odhovárali. Nedal si poradiť a následná výrazná porážka v druhom kole sa na ňom viditeľne odrazila a ťažko ju prežíval.

Na desaťročnom dne

Posuňme sa opäť v čase a poďme k ďalším „tvrdým“ číslam. Keď sa minulý rok konali parlamentné voľby, Smer v nich pri 60-percentnej účasti získal 28,3 percenta hlasov a SNS 8,6 percenta. Dvojblok Smeru a SNS dostal v absolútnych číslach len 962-tisíc z 2,6 milióna odovzdaných hlasov.

A ako to vyzerá dnes? Popularita Smeru je blízko desaťročného minima. Podľa Focusu by ho chcelo voliť len zhruba 25 percent a SNS len osem percent ľudí, čo je dohromady len 33 percent.

Nižšia účasť pomáha silnejším

Do udalostí ako prezidentské voľby, samozrejme, vstupujú ďalšie premenné, napríklad účasť voličov. Keď bývala nižšia, zvykla nahrávať skôr HZDS a neskôr Smeru.

Práve silno polarizujúci politik, akým je Robert Fico, by však mohol vo voľbách, hlavne v ich druhom kole, účasť skôr zvýšiť, čo by mohlo hrať proti nemu. Ako je možné, že Ivan Gašparovič vyhral? Oproti Robertovi Ficovi zrejme proti sebe polarizoval menej voličov a bol schopný nazbierať väčšiu skupinu voličov.

Naopak, nižšej aktivite voličov by nahrávali nevýrazní protikandidáti. Ak by teda napríklad kandidoval silný Andrej Kiska, voliči by mohli byť motivovaní prísť. Ak by, naopak, do prezidentských volieb išli slabší kandidáti, voľba nemusí voličov tak motivovať.

Záver? Hoci do prezidentských volieb zostáva rok a štvrť, Robertovi Ficovi bolo jasné, ako by dopadol, keby opäť kandidoval. Určite zvláda túto jednoduchú matematiku. Do druhého kola by sa takmer naisto dostal, no jeho potenciál by bol prinajlepšom na úrovni roku 2014, keď prehral v pomere 40:60. Riziko, že by opäť pohorel, je príliš vysoké.