Denník N

Vyhrážal sa mi, že ma vyhodí z okna, hovorí žena žijúca s násilníkom, na Slovensku sú tisíce podobných príbehov

Tretina Sloveniek zažila fyzické alebo sexuálne násilie.
Tretina Sloveniek zažila fyzické alebo sexuálne násilie.

Každá tretia žena na Slovensku zažila fyzické alebo sexuálne násilie, každá piata od svojho partnera. Od roku 2010 bolo rukou partnera zabitých 40 žien.

Začalo sa to presťahovaním sa do vlastného domu. U rodičov si Roman nedovolil vyskakovať, a hoci už vtedy si občas vypil, agresívny nebol.

Súčasťou piatkového rodinného nákupu sa postupne stala aj basa piva. „Hovorila som mu, že nám nevyjde na mlieko. Tak povedal, že pôjde do krčmy. Keď som si to prerátala, radšej som mu dovolila kúpiť si tú basu piva,“ hovorí Petra, ktorá bola vtedy už niekoľko rokov na materskej so svojimi dvoma synmi. Mená oboch partnerov sme na požiadanie pre ochranu súkromia zmenili.

Raz čakala kamarátku a opitý Roman sa zvalil na gauč v obývačke. Odmietal odísť. „Hovoril, že mu nebudem rozkazovať. Prosila som ho, nech ide preč, že to kamarátke nebudem vedieť vysvetliť. Otvorila som okno, že v obývačke aspoň vyvetrám alkohol a ponožky, ale on prišiel k oknu a začal sa so mnou naťahovať, že ma z neho ide vyhodiť,“ hovorí Petra.

Štatistika násilia na ženách

40 žien zomrelo rukou partnera od roku 2010
1 z 3 žien zažila fyzické alebo sexuálne násilie
70 percent z nich malo aj zdravotné následky
1 z 10 žien zažila fyzické alebo sexuálne násilie v priebehu posledného roka
1 z 5 žien zažila násilie zo strany partnera

Zdroj: EIGE, KMC

„Nevedela som, či žartuje, robil to tak vážne a takou silou, že som mala až modriny na rukách,“ opisuje Petra. Postupne sa ho začala báť, chvel sa jej pri ňom žalúdok a od nervozity ju bolievalo brucho.

Keď ju tak videla kamarátka, povedala jej, že by s tým mala niečo robiť, lebo jej muž ju týra.

„Raz v januári ma vyšmaril pred vonkajšie dvere, zavrel a zamkol. A povedal mi, že až budem poslúchať, tak môžem ísť dovnútra. Garáž aj dvere od pivnice boli zamknuté a ja som v januári nemala kam ísť. Tak som si v kôlni sadla na pník a revala som.“

Petrin prípad nie je ojedinelý. „Pätina žien, ktoré niekedy v živote mali partnerský vzťah, zažilo zo strany partnera násilie,“ hovorí Zuzana Očenášová z Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC).

Už v roku 2002 v médiách bežala výrazná kampaň o partnerskom násilí s názvom Piata žena.  Ľudia si ju všimli, mnohých zaskočilo tvrdenie, že pätina žien vo svojom živote zažila alebo zažíva násilie od svojho partnera alebo manžela. Čísla sa od vtedy takmer nezmenili.

Agentúra EÚ s názvom EIGE (Európsky inštitút pre rodovú rovnosť) nedávno uverejnila veľkú štatistiku násilia na ženách v európskych krajinách. Psychické násilie zo strany súčasného alebo bývalého partnera podľa nej zažila takmer polovica žien. Fyzické alebo sexuálne násilie každá tretia žena na Slovensku.

Čo v štatistike EIGE patrí do fyzického a sexuálneho násilia?

Fyzické násilie: Sotenie, facka, hádzanie predmetov do obete, schmatnutie, ťahanie za vlasy, bitie päsťou alebo tvrdým predmetom, kopnutie, pálenie, škrtenie, dusenie, rezanie, bodnutie, streľba, udieranie hlavy o stenu alebo iné predmety.

Sexuálne násilie: Nútenie k sexu násilným držaním alebo ubližovaním, nútenie k sexuálnej aktivite napriek nesúhlasu alebo neschopnosti odmietnuť, súhlas so sexuálnou aktivitou vyvolaný strachom z toho, čo by sa mohlo stať po vyjadrení nesúhlasu.

Násilie nie je niečo, s čím sa človek chváli na verejnosti, preto je veľmi ťažké zistiť, že sa v našom okolí skutočne deje.

Typickým násilníkom pri partnerskom násilí je podľa štúdie Generálnej prokuratúry muž v produktívnom veku s priemerným alebo nižším vzdelaním, je to súčasný alebo bývalý partner či manžel, ktorý je často aj alkoholik. A ako pokračoval Petrin príbeh?

Stovky prípadov ročne

Roman neprestával piť, kričal na Petru aj na deti, vyhrážal sa im. Petra zavolala políciu.

Policajt sa jej v telefóne spýtal, či ju muž udrel. Odpovedala, že nie, ale že sa ho aj s deťmi boja, lebo sa im vyhráža.

Polícia nakoniec prišla. Okamžite pribehol aj Petrin svokor, ktorý býval neďaleko. Vyzval policajtov, nech sa idú von porozprávať a Petre zavreli dvere pred nosom. „Obe decká aj so mnou stáli v kuchyni a triasli sme sa,“ hovorí Petra.

Policajt sa jej neskôr spýtal, či chce, aby z toho urobili záznam. Ale že nech ráta s tým, že sa to s mužom potom môže ťahať celý život. Dúfala, že jej poradia, ako situáciu s manželom riešiť, že jej dajú kontakt na poradňu alebo liečebňu a nebudú od nej chcieť, aby svojho muža trestala.

„Keď policajt odchádzal, tak sa ma ešte spýtal, či si uvedomujem, že ak by som o desať minút znova zavolala, že ležím dobitá na zemi, tak už neprídu. Nevedela som, prečo mi to hovorí. Či len pre informáciu, alebo ma chcel presvedčiť, nech na tom zázname trvám,“ hovorí Petra.

„Bola som ticho, hlava sklonená, oči opuchnuté, deti schované pod stolom, svokor stál nado mnou. Bola som vyčerpaná, unavená, doteraz si to pamätám. Viete, toho človeka ľúbite. Vtedy dokážete odpustiť veľmi veľa,“ spomína.

Snažila sa poradiť aj so svokrou. „Plakala som tam pred ňou a ona sa ma spýtala, prečo sa s ním rozprávam, keď je opitý. Toto mala byť rada od svokry? Veď on bol opitý stále,“ tvrdí Petra.

Ann Jones vo svojej knihe o partnerskom násilí Nabudúce bude mŕtva hovorí, že polícia ani justícia ženám v násilných vzťahoch nedokážu ponúknuť také možnosti, ktoré by situáciu riešili. Ide najmä o potrestanie násilníka. Ženy pritom svojich partnerov často naozaj ľúbia, nechcú sa im mstiť, len chcú, aby s násilím prestal.

„V každom spore sa zákon pozerá na zúčastnené strany ako na protivníkov, ale spor dvoch strán, ktoré žijú v spoločnej domácnosti a prípadne majú spolu deti, nikdy nie je taký jednoduchý,“ píše Jones. „Týraná žena možno chce, aby jej manžela uväznili, čím by sa mu zabránilo znovu ju týrať, ale ak zabezpečenie obživy detí závisí od jeho platu, možno nechce, aby ho uväznili, ba ani stíhali. V tomto prípade prokurátor pravdepodobne konštatuje, že dotyčná oberá súd o čas, a sudca možno napomenie ju namiesto jej tyranského manžela.“

„Je tento muž, ktorý s ňou žije a zároveň na ňu útočí, jej protivník? Týraná žena možno musí odpovedať áno aj nie – a táto odpoveď diskvalifikuje jej žalobu,“ vysvetľuje Jones.

Na Slovensku polícia každoročne rieši stovky prípadov partnerského násilia. Minulý rok ich bolo 723, čiže v priemere dva prípady denne. Počet ohlásených prípadov sa v posledných rokoch pravidelne zvyšuje. Keďže náš zákon nepozná pojem domáce násilie, často ho polícia kvalifikuje ako týranie blízkej a zverenej osoby, ublíženie na zdraví alebo nebezpečné vyhrážanie.

Únia materských centier (ÚMC) hovorí, že sa na nich obracia čoraz viac žien. „Menia sa aj formy násilia. Už to dávno nie je len fackovanie, zamykanie, do popredia ide stalking, sledovanie cez mobilné zariadenia, kyberteror, poškodzovanie mena či osobnosti. A tiež ekonomické násilie – partneri sú často previazaní pôžičkami a hypotékami v takej výške, že ani jeden nedokáže ísť z bludného kruhu von,“ opisuje Soňa Holíková z ÚMC.

Vyšetrovatelia neveria ženám, ale mýtom

Ponižovanie, kopance a údery, vyhrážanie sa ublížením, neustála kontrola, obmedzovanie financií či odopieranie stravy a oddychu. Na toto sa ženy polícii sťažovali najčastejšie. Tvrdí to štúdia Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR), na ktorom spolupracovali aj odborníci z Akadémie policajného zboru v Bratislave.

Štúdia skúmala aj to, s akými predsudkami pristupujú vyšetrovatelia k obetiam. Zistili, že dve tretiny vyšetrovateľov aspoň čiastočne veria mýtom o partnerskom násilí. Najrozšírenejšie sú tie, že hlavnou príčinou násilia je alkohol a že ženy si týranie často vymýšľajú, aby získali výhodu pri rozvode.

Zdroj: štúdia Mapovanie postupov a postojov vyšetrovateľov Policajného zboru
v prípadoch násilia páchaného na ženách.

Až 40 percent vyšetrovateľov podľa štúdie verí tomu, že si ženy pri partnerskom násilí vymýšľajú. Pri sexuálnom násilí to tvrdí viac ako polovica vyšetrovateľov.

„Na Slovensku neexistuje analýza, koľko trestných podaní v prípadoch násilia páchaného na ženách tvoria falošné obvinenia. V zahraničnej literatúre sa však nepreukázalo, že by táto miera bola vyššia než pri iných trestných činoch a pohybuje sa od šesť do desať percent,“ píše sa v štúdii.

„Výskum tiež ukázal, že vyšetrovatelia a vyšetrovateľky, ktoré predsudkom o násilí podliehajú menej, majú snahu pristupovať k výsluchom žien citlivejšie a viac sa vyhýbajú úkonom, ktoré by mohli byť traumatizujúce,“ hovorí spoluautorka štúdie Zuzana Očenášová. Ide o opakované vypočúvania alebo o konfrontáciu s partnerom.

Prednášky a tréningy pre policajtov robí Koordinačno-metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie. „V Trenčianskom kraji tréning o násilí na ženách absolvovala väčšina policajtov prvého kontaktu,“ hovorí Očenášová. Školili aj policajných psychológov a ľudí na úradoch práce, ktorí pracujú na referátoch poradensko-psychologických služieb.

Nie vždy takáto odborná pomoc zaberie. „Málokto je v tomto otvorený. Dokonca aj po sérií školení o témach násilia je veľmi veľa ľudí necitlivých. Sama si to neviem vysvetliť. Je to akoby veľký blok, ktorý si ľudia, ktorí už niekoľko rokov pracujú ako sociálne kurátorky alebo sociálni pracovníci, nechcú priznať a skúsiť sa na to pozrieť z inej – druhej strany,“ hovorí o vlastnej skúsenosti Ivana Klimentová z bezpečného ženského domu Pokoj v Martine.

Predsudky nemajú len ľudia z polície. Právnička Daniela Borzová, ktorá pracovala aj ako vyšetrovateľka, tvrdí, že rozhodnutia súdov sa v podobných prípadoch veľmi líšia. „Často mám k dispozícií úplne rozdielne rozhodnutia pri skoro rovnakých skutkových okolnostiach. Bohužiaľ, musím konštatovať, že viac sa v právnej praxi stretávam s rozhodnutiami, ktoré sú založené na mýtoch o násilí,“ hovorí Borzová.

Soňa Holíková z Únie materských centier súhlasí s tým, že pri riešení násilia majú štátne orgány veľké medzery. „Trestné oznámenia sú zamietané – nie sú ani prešetrované, civilné riešenie sporov je nulové,“ hovorí Holíková.

No niektoré skupiny obyvateľov sa o pomoc ženám zaujímajú. Podľa Barbory Burajovej z KMC napríklad učiteľky, ktoré sa v téme domáceho násilia chcú vzdelávať. „V kontraste s nižším záujmom sudcov a sudkýň to poukazuje aj na to, ako blízko či vzdialene sa cítia byť obetiam násilia a ako vnímajú vlastný potenciál zodpovednosti za ochranu a podporu,“ hovorí Burajová.

Násilie sa nedá ospravedlniť žiarlivosťou

Jeden z najznámejších prípadov domáceho násilia s tragickým koncom sa stal pred dvoma rokmi v Starej Turej. Štyridsaťdvaročná Miroslava prišla ráno na políciu a podala trestné oznámenie na manžela, ktorý sa jej vyhrážal smrťou. Policajt podanie prekvalifikoval na priestupok a nekonal.

O piatej večer sa Miroslava snažila ujsť pred manželom z domu. Ten ju zabil výstrelom do hlavy a vzápätí na to zastrelil aj seba. Policajt, ktorý tragédii nezabránil, dostal za nedbanlivý prístup ročnú podmienku.

Bulvárne médiá v tomto, aj v ďalších podobných prípadoch, často informujú tak, že „motívom mužovho desivého skutku bola s najväčšou pravdepodobnosťou žiarlivosť“. Takto to napísal napríklad portál topky.sk. „Motívom vraždy mala byť v oboch prípadoch žiarlivosť, ktorá vyvrcholila až do brutálnej popravy,“ napísal aj cas.sk o vražde Miroslavy a ďalšej ženy v Tiborovej rodine.

Muži často na svoje partnerky žiarlia aj bezdôvodne a žiarlivosť využívajú na to, aby ženu mohli neustále kontrolovať, aby na ňu prenášali vinu za svoje násilné správanie a aby mohli tvrdiť, že to všetko robia z čistej lásky, píše v knihe o partnerskom násilí Ann Jones. Žiadna žiarlivosť pritom nemôže ospravedlniť akékoľvek násilie.

Ak sa násilie nerieši, môže prerásť až do smrteľných tragédií. Od roku 2010 zomrelo rukou partnera 40 žien. Najviac žien zabitých svojím partnerom bolo v roku 2010. Zomrelo ich vtedy až jedenásť. Počas nasledujúcich rokov čísla kolíšu okolo piatich obetí ročne. Od januára do novembra tohto roka bolo podľa polície rukou manžela alebo druha zavraždených osem žien. Svojich manželov a druhov zavraždili tri ženy.

Odísť je ťažšie, než sa zdá

Petra od Romana dokázala odísť až vtedy, keď začala pracovať a zarábať. Roky bola na materskej a s peniazmi vychádzali len tak-tak. Splácať museli aj Romanovu dopravnú nehodu. Opitý nabúral autom do stromu a dostal vysokú pokutu, ktorú si musel rozložiť na mesačné splátky.

Roman si medzičasom našiel priateľku a Petra na to prišla. Ich vzťah sa zmenil. Po čase si novú známosť našla aj ona. Keď sa to Roman dozvedel, zúril a začal byť oveľa agresívnejší.

„Chytil mi hlavu za uši a otrieskal mi ju o tú svoju. Jeho to ani nebolelo, ale ja som mala pod ofinou modriny,“ opisuje.

Rozhodla sa, že od neho odíde. Pri jednej hádke mu to nahlas povedala. „Starší syn sa ma vtedy spýtal: To je také hrozné, že sa to nedá vydržať? Čo som mu na to mala povedať? Nemohla som zostať. To by bol ten najhorší príklad, ktorý by som synom mohla dať. Že chlap môže svojej žene tresnúť, keď neposlúcha, a ona to pokojne bude znášať ďalej,“ hovorí Petra.

Petra už niekoľko rokov pracovala a mohla si dovoliť podnájom. Keď Roman videl, že to myslí vážne, kúpil z ich spoločných úspor prsteň a na kolenách ju prosil, aby zostala. Tvrdil, že o sebe premýšľal.

„Povedala som, že jednoducho nie, mal dosť šancí a že už neverím, že bude iný,“ hovorí Petra. Od muža odišla a požiadala o rozvod. Deti nechala s mužom, no snažila sa za nimi chodiť každý deň. Jeden syn mal vtedy dvanásť rokov, druhý šestnásť.

„Stereotyp, že ženy majú vykonávať neplatené domáce práce, kým muž má finančne zabezpečovať rodinu, prispieva k vzniku ekonomických nerovností a chudobe žien. Ženy sú potom od mužov ekonomicky závislé a stávajú sa zraniteľnejšími voči násiliu,“ hovorí politologička Adriana Mesochoritisová z občianskeho združenia Možnosť voľby.

Partnerské násilie, rovnako ako to sexuálne, je o nerovnováhe moci medzi partnermi. „Výskumy dlhodobo ukazujú, že ženy sú vystavené násiliu nepomerne častejšie ako muži. Súvisí to s nerovným usporiadaním vzťahov medzi mužmi a ženami a pretrvávajúcou diskrimináciou žien,“ dodáva Mesochoritisová. Je podľa nej preto veľmi dôležité, aby sme sa snažili podporovať rovnosť žien a mužov.

Výstava prác detí z materských a základných škôl na tému rodovej rovnosti na Mestskom úrade v Nitre v roku 2013. Foto – TASR

Trpia aj deti

Petra vie, že Romanove nadávky a vyhrážky ubližovali aj ich synom. Svojho otca ľúbili, no zároveň sa ho báli. Petra sa ich po odchode z domu snažila navštevovať každý deň, aby nemali pocit, že ich v tom nechala samých.

„Roman pil najmä poobede a večer. Sociálka po piatej nikam nechodí,“ hovorí Petra. Keď pani zo sociálky prišla na návštevu, všetko v dome bolo perfektné, Petrina svokra navarila aj upratala.

„Raz som mala nočnú a syn mi volal, že tato je strašne opitý a jeho mladší brat má takú veľkú horúčku, že nevládze stáť na nohách a treba mu dať lieky. A teraz čo? Mala som odísť z práce? Nevedela som, čo mám robiť,“ krúti hlavou Petra. Napísala o tom sociálnej kurátorke, dohodla si s ňou stretnutie, ale v ten deň do práce vôbec neprišla.

Po rozvode oboch synov prisúdili Romanovi. Polícia totiž nemala žiadne záznamy o jeho násilnom správaní a psychologička synov odporučila nerozdeliť a ponechať ich v pôvodnom prostredí – teda v dome, kde žili. Roman proti Petre otočil aj to, že máva nočné a vtedy sa o synov nevie postarať. „Ale veď koľko žien robí nočné a majú deti,“ bráni sa Petra.

Nakoniec získala aspoň neobmedzený prístup do domu aj k synom. Roman ju však z domu neustále vyhadzoval. Niekoľkokrát musela preto volať aj políciu.

Petra videla, že synovia si s Romanom ako-tak vedia poradiť. „Starší syn už bol od neho silnejší. Keď bol jeho otec opitý, podoprel ho, povedal mu že ,dobre-dobre‘ a zaviedol ho do postele,“ spomína Petra.

Raz jej mladší syn povedal, že Roman sa pochytil s jeho bratom a dal mu silnú facku. „Mal vtedy šestnásť rokov a oko aj lícnu kosť mal modrú. Nechcel sa mi ani ukázať, len sa v garáži skláňal nad motorkou,“ spomína Petra.

Tak ako partnerské násilie zažila každá piata žena, rovnaké čísla platia aj pre deti žijúce s násilníkom, tvrdí Katarína Fakrašová z Aliancie žien.

„Tieto deti sú ohrozené možným sklonom k opakovaniu modelov násilia na ženách,“ hovorí. Podobné mocenské správanie sa teda môže prenášať z generácie na generáciu.

A ako žije Petra dnes?

Po čase jej nový priateľ začal vyčítať, že s deťmi býva príliš často a domov sa vracia neskoro večer. Mal pocit, že ho zanedbáva, a rozišiel sa s ňou.

Neskôr ju vyhodili z práce, znižovali počty zamestnancov. Prácu si musela hľadať rýchlo, lebo výživné spolu s hypotékou na byt, v ktorom bývala, ju mesačne vyšli na 650 eur.

Odišla načierno pracovať do Rakúska ako opatrovateľka. Pár, o ktorý sa tam starala, jej nadával do kreténov a do čiernych, lebo mala hnedé oči a hnedé vlasy.

Po pár mesiacoch sa na živnosť zamestnala v Nemecku. Tam pracuje doteraz. Tri mesiace pracuje a mesiac je doma. Inak by jej to finančne nevychádzalo.

Starší syn sa od otca odsťahoval a býva v meste s priateľkou, ten mladší zostal žiť s otcom. Keď sa Petra vráti na Slovensko, celý mesiac sa od seba nepohnú.

„Mladší syn teraz napísal sloh, že obdivuje svoju mamu a chce dosiahnuť to, čo ja. Toto ma teší, keď viem, že robím niečo dobre. V práci mi chýba niekto blízky, deti, rodina. Ale aspoň mám finančnú istotu,“ hovorí Petra.

V čom sa situácia žien zlepšuje

  • Ženy sa so svojimi problémami čoraz častejšie obracajú na políciu. Prokuratúre odhaľuje čoraz viac trestných činov a začína viac trestných stíhaní vo veci týrania blízkej a zverenej osoby.
  • Od roku 2015 funguje anonymná bezplatná linka pre týrané ženy (0800 212 212).
  • Vybudovalo sa viac poradenských centier a bezpečných ženských domov.
  • O téme partnerského násilia sa hovorí viac. Spopularizoval ju generálny prokurátor Jaromír Čižnár, ktorý si násilie na ženách určil ako jednu z priorít. Problém zviditeľnil aj seriál Tajné životy. Deň po jeho odvysielaní sa na linku pre týrané ženy obracalo väčšie množstvo žien.
  • Od januára 2016 môže polícia vykázať násilnú osobu zo spoločnej domácnosti až na desať dní, pôvodne to bolo len 48 hodín. Zároveň sa sprísnilo aj posudzovanie domáceho násilia. Ak polícia prvý raz trestné oznámenie na násilného partnera vyhodnotí ako priestupok a do roka rovnaký páchateľ spácha ďalší čin domáceho násilia, bude už posudzovaný ako trestný čin.

V čom situácia žien nie je dobrá

  • Napriek tomu, že centier pre ženy zažívajúce násilie pribúda, ich kapacita je stále nedostatočná.
  • Chýbajú nám aj poradne, programy pre násilníkov, vzdelávanie profesionálov, ktorí by ženám v násilných vzťahoch pomáhali – teda polície, sudcov, vyšetrovateľov, lekárov, znalcov alebo sociálnych pracovníkov.
  • Inštitúcie spolu nespolupracujú a automaticky ženám neponúkajú všetky formy pomoci, ktoré môžu využiť.
  • Vyšetrovatelia a sudcovia veria mýtom o násilí na ženách.
  • Pre prevenciu by sa malo učivo o rovnosti žien a mužov poriadne začleniť do učebných osnov.
  • Ministerstvo spravodlivosti zdržuje ratifikáciu Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (známy aj ako Istanbulský dohovor). Proti jeho prijatiu sú konzervatívni a náboženskí aktivisti. Viac informácií o dohovore nájdete tu.
  • Veľa centier čerpá peniaze z európskych fondov. Nevedia, čo sa stane po skončení projektového obdobia. „Nastane boj o existenciu a o to, aby sa kvalita zachovala v takej miere, ako je nastavená,“ hovorí Ivana Klimentová, ktorá pracuje v bezpečnom ženskom dome Pokoj v Martine.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Istanbulský dohovor

Slovensko

Teraz najčítanejšie