Rozpad je rozklad

Vydeľovať sa od ostatných ľudí na základe národnej príslušnosti, etnicity či náboženstva je cesta lemovaná katastrofami.

Rokovanie medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom o rozdelení Československa v Brne. Foto – archív TASR

Je mi ľúto, že sa Česko-Slovensko rozpadlo, a dodnes si nemyslím, že to bolo správne. Po prvé preto, že sme si, Česi a Slováci, veľmi blízki – jazykovo, kultúrne, geograficky –, a aj preto, že projekt Európskej únie som vtedy vnímal predovšetkým ako vôľu Európanov zdieľať spoločný civilizačný priestor bez plotov, hraníc, prekážok. Áno, vnímal som ten projekt ako šancu, ktorá dáva nášmu civilizačnému priestoru vyššiu kvalitu z hľadiska bezpečnosti, prosperity, mobility atď. Rozpad Česko-Slovenska nebol dobrý signál. Navyše: jednonárodné a jednoetnické štáty fakticky neexistujú a ich vzývanie je číry blud.

Po druhé, ten rozpad nebol férový. Máme k dispozícii údaje prieskumov verejnej mienky. Ešte aj po rozpade Česko-Slovenska bolo podstatne viac občanov, ktorí si ho nepriali. Keby bolo referendum – a o takýchto veciach by snáď malo byť –, rozpad by neprešiel.

Tretia vec je, kto boli jeho protagonisti. Keby to bolia ľudia, ktorí vnesú do kultúrneho genotypu Slovákov niečo vznešené, nejakú gráciu, nejakú pozitívnu emóciu, tak poviem: fajn, otcovia zakladatelia boli vizionári a vniesli tam niečo dobrého, čo súvisí s identitou, suverenitou, budúcnosťou. Ale veď za tým bol

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Rozhovory Karola Sudora s Fedorom Gálom knižneobchod.dennikn.sk

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |