Denník N

Príbehy dvoch dobrovoľníčok: Jedna učí migrantov po grécky, druhú učia po portugalsky deti bez rodičov

Raz sa dali na dobrovoľníctvo a už ich to nepustilo. Zľava Mária Nicolaouová a Lívia Vozáryová. Foto – archív M. N. a L. V.
Raz sa dali na dobrovoľníctvo a už ich to nepustilo. Zľava Mária Nicolaouová a Lívia Vozáryová. Foto – archív M. N. a L. V.

Máte medzi 17 a 31 rokmi a chceli by ste vyskúšať dobrovoľnícku prácu? Prečítajte si skúsenosti dvoch Sloveniek, ktoré sa venujú migrantom v Grécku či deťom bez domova v Portugalsku.

Presne pred rokom vznikol Európsky zbor solidarity, ktorý ponúka mladým ľuďom od 19 do 31 rokov zaujímavú skúsenosť – pomáhať, učiť a rozvíjať sa pri dobrovoľníckej práci. Pre vyše stotisíc dobrovoľníkov chce Európska komisia do roku 2020 vyčleniť 341,5 milióna eur.

Európsky zbor solidarity poskytuje možnosti v rámci dobrovoľníckej aj pracovnej činnosti.

Pracovná časť poskytuje mladým ľuďom príležitosť zamestnať sa, stáž alebo učňovskú prípravu v rozsiahlom spektre sektorov, ktoré súvisia so solidaritou a potrebujú vysoko motivovaných a sociálne orientovaných mladých ľudí.

Dobrovoľnícka časť zase ponúka mladým ľuďom príležitosť vykonávať dobrovoľnícku službu v zahraničí na plný úväzok v trvaní od dvoch do dvanástich mesiacov. Nadväzuje na Európsku dobrovoľnícku službu (ktorá je súčasťou programu ERASMUS+), ako aj na iné programy financované EÚ.

Do projektu sa už prihlásili aj prví dobrovoľníci a dobrovoľníčky zo Slovenska. S dvomi z nich sme sa rozprávali o ich prvých skúsenostiach.

Rozmýšľa o migrácii inak

Mária Nicolaouová sa venuje dobrovoľníctvu už takmer desať rokov. Rozhodnutie zapojiť sa do Európskej dobrovoľníckej služby ju zaviedlo do Grécka, kde sa venuje projektu v oblasti migrácie.

Dlhodobo sleduje verejný diskurz na Slovensku o témach týkajúcich sa migrácie a utečencov, a ako hovorí, sama nikdy nevnímala status utečenca ako niečo negatívne.

„Rada by som zdôraznila, že môj projekt má názov Rethink Migration (voľný preklad: rozmýšľajme o migrácii inak). Je teda zameraný všeobecne na migráciu a migrantov, čiže na oveľa širšiu kategóriu, ako sú utečenci. Ja sama som v Aténach počas trvania mojej práce v rámci Európskej dobrovoľníckej služby (EDS) migrantkou,“ hovorí Mária, ktorá na Univerzite Komenského vyštudovala odbor etnológia a kultúrna antropológia.

Na projekte pracuje spolu s ďalšou dobrovoľníčkou zo Španielska.

„Pre Európsku dobrovoľnícku službu (EDS) som sa rozhodla v pre mňa poslednom okamihu, pretože je vekovo limitovaná,“ rozpráva 29-ročná Mária. Horná hranica je 30 rokov.

Rozhodovala sa podľa zamerania projektu, dĺžky trvania aj krajiny. „A kombinácia mojich preferencií nakoniec dopadla tak, že som od septembra dobrovoľníčkou v organizácii Civis Plus v Aténach.“

Počas dobrovoľníckej misie však podľa nej nejde len o konkrétny projekt. „Ide o prepojenie rôznych faktorov: individuality dobrovoľníka, napríklad schopnosti zvládať rôzne situácie spojené s novým prostredím a zodpovednosťou, konkrétnych aktivít projektu, podpory zo strany vysielajúcej a hlavne prijímajúcej organizácie, vzťahov so zamestnancami prijímajúcej organizácie a ostatnými dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami,“ hovorí.

Dobrovoľníctvo vníma ako náročnú výzvu. „Ak chce dobrovoľník alebo dobrovoľníčka kvalitne pomáhať v aktivitách, ktoré zahŕňajú kontakt s migrantmi, so žiadateľmi o azyl alebo s utečencami, ktorí už majú rozhodnutie o medzinárodnej ochrane, je to náročné. Je dôležité poznať celkový kontext v danej krajine,“ rozpráva.

Práca s často traumatizovanými utečencami či migrantmi je podľa nej náročná a vyžaduje si citlivý prístup. Z jej pohľadu je debata na Slovensku zúžená iba na systém relokácie, povinnosti Slovenskej republiky v tejto téme ako členskej krajiny Európskej únie a náboženskú identitu osôb so statusom utečenca.

„Ktorýkoľvek migrant, ale predovšetkým tí, ktorí utekajú pred prenasledovaním a konfliktom, môžu mať za sebou ťažkú životnú skúsenosť, ostávajú traumatizovaní, nemajú možnosť spracovať to, čo prežili, a už sú vystavení novým náročným situáciám. Na prvý pohľad toto nemáte ako zistiť. Mnohí ľudia s takouto skúsenosťou sa ani po vytvorení vzťahu dôvery nebudú o svoje zážitky deliť. V každom prípade je však dôležité komunikovať dôstojne a citlivo. Taktiež treba nájsť zdravú rovnováhu medzi tým, ako veľmi vnímame daného človeka ako migranta či utečenca,“ vysvetľuje dobrovoľníčka zo Slovenska.

Identita migranta či utečenca je dôležitá, no ide len o jednu z mnohých identít človeka. „Často je oveľa dôležitejšie, že ide o ženu, muža, dieťa, otca, matku, pracujúcu osobu, školopovinné dieťa, osobu s určitým vzdelaním, určitého vierovyznania, hovoriacu určitým jazykom, pochádzajúcu z určitej krajiny či oblasti, ale aj to, že je daná osoba aktuálne unavená, má problémy v škole, v práci alebo sa jej, naopak, niečo podarilo.“

Na hodinách gréčtiny

V rámci svojho projektu realizuje aj kvalitatívny výskum, ktorý bude podkladom ďalších podporných aktivít.

Správy, ktoré spracovala alebo na ktorých ešte pracuje, mapujú celkový kontext témy migrácie v období od začiatku vysokého nárastu prílevu migrantov, teda od roku 2014 do súčasnosti.

Implementácia aktivít projektu a organizácie zahŕňa aj bezprostredný kontakt s migrantmi. Pomáha pri hodinách gréckeho jazyka pre deti a dospelých v rámci programu aténskej samosprávy Open Schools (Otvorené školy).

Program, ktorý funguje v Aténach od roku 2015, považuje za veľmi dôležitý pre proces integrácie migrantov a utečencov. „Cieľom je využiť priestory škôl aj po vyučovaní a poskytnúť tak priestor deťom, mládeži aj dospelým, aby mohli tráviť voľný čas účasťou na náučných, športových a zábavných aktivitách. Tieto aktivity spravidla realizujú mimovládne organizácie. Civis Plus v rámci tohto programu realizuje hodiny gréckeho jazyka,“ hovorí Mária.

„Celý program je živým organizmom a je dôležitý aj pre komunitné fungovanie, pretože účastníkmi kurzov v danej škole sú spravidla obyvatelia z blízkeho okolia,“ dodáva dobrovoľníčka, ktorá tiež pripravuje a vedie hodiny anglického jazyka pre ukrajinskú komunitu v Aténach.

„Okrem organizácie Civis Plus od októbra pomáham aj v mimovládnej organizácii Zaatar, ktorá prevádzkuje komunitné centrum pre verejnosť, rôzne bezplatné kurzy a ubytovanie pre ženy a matky migrantky a žiadateľky o azyl.“

Ťažké to bolo pred odchodom

Priznáva, že zažila obzvlášť náročné obdobie pred samotným príchodom do Atén. „Moje rozhodnutie pre tento dobrovoľnícky projekt sa stretávalo s rôznymi reakciami okolia, často s nepochopením, prečo dávam výpoveď v práci, prečo sa nechcem usadiť. Či nemám strach ísť pracovať s utečencami, hovorí. „Bolo náročné čeliť týmto stereotypným predstavám, pretože sama som presne nevedela, aká bude realita života v Aténach a konkrétna podoba projektu. V tomto momente však môžem s istotou povedať, že svoje rozhodnutie neľutujem.“

Zatiaľ nemá zlé skúsenosti s ľuďmi, či už ide o miestnych, alebo tých so statusom migranta.

„Domnievam sa, že s migrantmi prichádzam do kontaktu oveľa častejšie alebo minimálne rovnako často ako s Grékmi. A to aj v bežnom živote mimo dobrovoľníckej práce. Bývam v štvrti, ktorá je skutočne pestrá na obyvateľov pochádzajúcich z rôznych krajín. Mnohé z detí sa však narodili už v Grécku, gréčtina je v podstate ich materinským jazykom a komunikácia s nimi mi zároveň pomáha zlepšovať znalosť gréčtiny,“ hovorí.

K misii patria aj klasické problémy spojené so životom v gréckej metropole. Ako napríklad štrajky zamestnancov verejnej dopravy či spôsob šoférovania, ktorý vás vystavuje riziku aj pri prechode cez priechod pre chodcov na zelenú. „Nejde o nič extra závažné. Situáciám, ktoré predstavujú zvýšené riziko, ako napríklad protesty anarchistov, sa však snažím vyhýbať.“

Veľmi si dáva záležať na tom, aby k svojej práci pristupovala citlivo. „Fenomén refugee tourism je súčasťou reality a nerada by som k nemu prispievala. Kempy a hotspoty nie sú zábavné parky, zoologické záhrady ani múzeá, žijú v nich ľudia, ktorých je potrebné rešpektovať, rovnako ako limitované súkromie, ktoré tam majú. V Aténach som navštívila jeden z kempov, ale to len na základe pozvania nových priateľov, ktorých som počas svojho pobytu získala a ktorí v danom kempe momentálne žijú. Sama by som takúto návštevu neiniciovala,“ rozpráva Mária.

Veľmi citlivo vníma aj krátkodobú pomoc organizáciám, ktoré v kempoch pôsobia. „Nechcem spochybňovať motiváciu dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ale cieľom by skutočne nemalo byť spraviť si čiarku ‚bol/a som v utečeneckom tábore‘.“

Za veľmi dôležité považuje aj používanie jazyka a slovníka pri tejto téme. „Hoci si to neuvedomujeme, majú zásadný dosah na to, akým spôsobom o nej potom rozmýšľame a diskutujeme a ako sa informácie šíria ďalším jednotlivcom,“ hovorí.

Za príklad dáva frázu „utečenecká kríza“. Je podľa nej veľmi sprofanovaná, stala sa základom celkového naratívu a verejnej diskusie. V odbornej komunite je podľa dobrovoľníčky často spochybňovaný, pretože odkláňa pozornosť od dôstojnosti vo vzťahu k jednotlivcom a ich individualite. Navyše evokuje existenciu „problému“ a sústreďuje sa na to, ako tento „problém“ manažovať a riešiť.

„Veľmi zovšeobecnene – myslím si, že Gréci sú celkovo otvorenejší voči utečencom ako Slováci. A nielen voči utečencom, ale aj migrantom. Tvrdím to na základe množstva iniciatív,“ hovorí. Nejde pritom nevyhnutne o mimovládky, ktoré pomáhajú žiadateľom o azyl a utečencom. „Všímam si to aj na základe množstva jednotlivcov, celkového spolunažívania, komunitných centier otvorených pre širokú verejnosť a vidno to aj v školách a na ihriskách, kde spolu vyrastajú deti rôznej farby pleti. Pokiaľ ide o takzvanú utečeneckú krízu, Gréci sa veľmi často odvolávajú na svoju vlastnú históriu a cítia potrebu pomôcť,“ rozpráva. „Samozrejme, aj v Grécku sú prítomné silné rasistické tendencie. Žiaľ, aj počas svojho pobytu v Aténach som v správach zachytila fyzické útoky na migrantov.“

Paradoxne sa napriek náporu migrantov a utečencov ich situácia oproti minulým rokom v pevninskej časti Grécka zlepšila. A to vychádza z rozhovorov tak s Grékmi, ako aj ľuďmi na úteku.

„Vo všeobecnosti sú Gréci v komunikácii otvorenejší, platí to rovnako pre pozitívne a negatívne postoje. Je to dobré, pretože pokiaľ sú názory a postoje prejavované, a to v bezprostrednej komunikácii, môžete na ne reagovať a pracovať s nimi. Pokiaľ však ostávajú niekde v skrytosti, nemáte šancu vedieť, kedy vybuchnú,“ rozpráva Mária, ktorá sa na dobrovoľníctvo dala ešte počas vysokoškolského štúdia.

Najintenzívnejšie obdobie dobrovoľníctva zažila na univerzite ako junior ambasádorka školských programov Slovenského výboru pre UNICEF. „Popri zamestnaní som dobrovoľnícky pomáhala pre mňa časovo optimálnejšou formou prekladov z a do anglického jazyka, ktorá si nevyžaduje presun na iné miesto a prípravu,“ hovorí.

Prečo sa vlastne na to dala?

„Hľadala som možnosti, ako byť viac užitočná, ako sa niečo nové naučiť či nahliadnuť do fungovania organizácií, ktoré sa venujú pre mňa zaujímavým témam. Myslím si, že u mnohých začínajúcich dobrovoľníkov a dobrovoľníčok je hlavnou motiváciou potreba vlastnej sebarealizácie. To samo osebe nie je, samozrejme, zlé, ale zároveň je potrebná určitá koordinácia tejto motivácie, aby v konečnom dôsledku bola prínosom nielen pre dobrovoľníkov, ale predovšetkým pre cieľovú skupinu, ktorej svojou činnosťou pomáhajú.“

Možností, ako dobrovoľnícky pomáhať, je podľa nej veľa. „Na Slovensku som sa stretla s váhaním až negatívnym postojom k zapojeniu sa do dobrovoľníctva práve preto, že dobrovoľnícka aktivita je časovo náročná, je realizovaná nejakým formálnym zoskupením (napríklad mimovládnou organizáciou) alebo je spojená s určitou agendou či postojom. Existujú však aj menej záväzné spôsoby dobrovoľníctva, napríklad jednorazové ekologicky zamerané aktivity či preklad titulkov pre videá v rámci platforiem ponúkajúcich bezplatné online kurzy,“ hovorí.

V Portugalsku s deťmi bez domova

Po svojich skúsenostiach zo Spojených štátov, kde popri práci robila aj dobrovoľníčku, sa pre projekt EDS rozhodla aj Lívia Vozáryová. Kým v Amerike sa zapájala do dobrovoľníckych aktivít popri práci, napríklad na vianočnom rozdávaní teplého oblečenia či potravín pre ľudí v núdzi, v Lisabone je dobrovoľníčkou na plný úväzok.

Venuje sa tam deťom v detských domovoch.

„V Lisabone som dobrovoľníčkou tri mesiace. Zaujal ma samotný projekt aj krajina,“ hovorí o svojej motivácii.

„Pracujem v ateliéri v škole Casa Pia, ktorú navštevujú deti z detského domova a rovnako aj deti z kompletných rodín. Každý deň tu pripravujem pre deti program a starám sa o školskú knižnicu,“ rozpráva Lívia.

„Pri pohľade na dieťa nevidíte rozdiel, či je z detského domova alebo má domov. Niektoré deti sú so mnou tak dlho, že meškajú na hodinu, iné sa u mňa ani nezastavia.“

Aj ona svoje rozhodnutie vyraziť do Lisabonu za dobrovoľníckou prácou hodnotí veľmi pozitívne. „Vo všeobecnosti deti, ako aj školskí pracovníci sú veľmi milí a snažia sa mi pomôcť a vychádzať v ústrety,“ hovorí. Pripúšťa však, že bývať a pracovať v novej krajine je predsa len celkom výzva.

„Musíte byť ohľaduplní a pripravení na množstvo kompromisov. Portugalci sú však veľmi priateľskí a ústretoví. Užívajú si život, no predstava o dochvíľnosti je vskutku rozdielna oproti našej. Na to musíte brať ohľad, ak sa dohodnete na stretnutí na presnú hodinu, pretože meškať 15 minút je zväčša úplne v poriadku,“ hovorí s úsmevom.

Raz, keď si potrebovala nájsť hotel v meste Guimarães a jediné, čo vedela, bola adresa, jej pri dlhom hľadaní pomohla Portugalka, ktorá hovorila len rodnou rečou. „No doslova ma odviedla do môjho hotela. Celú cestu mi hovorila niečo po portugalsky. Dodnes nemám tušenia čo, no do hotela som sa dostala. Portugalci sú úžasný národ,“ smeje sa Lívia. Odkedy je v Portugalsku, medzi jej najväčších priateľov patrí Google Translate.

Po portugalsky ju učia dokonca samy deti. „Pred pár dňami prišiel za mnou do ateliéru jeden zo žiakov, pretože sa chcel hrať kartovú hru UNO. Zabudol, že nehovorím po portugalsky, a rozhovoril sa o tom, ako bol s rodičmi v Spojených štátoch a kam sa chystá nabudúce. Chcela som si zapnúť Google, čo odmietol, a vetu mi opakoval dovtedy, kým som ju nepochopila. Snažia sa ma naučiť po portugalsky a zatiaľ to nevzdávajú.“

Prácu dobrovoľníčky v Portugalsku vzala na plný úväzok. „V práci je to občas náročné, pretože nehovoríme rovnakým jazykom, no učím sa a každým dňom je to lepšie a jednoduchšie. Napríklad dnes za mnou prišla Helena s papierom a perom a učila ma správne časovanie,“ hovorí slovenská dobrovoľníčka.

Spomína aj svoje rozčarovanie spred pár mesiacov, keď ju sklamala jedna situácia a myslela na to celé popoludnie. „Prišlo za mnou jedno dievča, že aj ona je smutná, no jej dôvod bol úplne iný ako môj. Bola smutná, pretože nemá rodinu a ten deň sa na škole oslavoval ako deň rodiny. Vtedy som si uvedomila, že veľa času strácame tým, že myslíme na veci, ktoré zmeniť nemôžeme alebo nemajú naozajstnú hodnotu.“

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie