Sex, drogy, puberta a intelekt

Axolotl mexický je roztomilý vodný živočích zvláštny tým, že jeho jedince neprejdú pri dospievaní metamorfózou, takže až do svojej smrti v istom zmysle zostávajú nedospelé.

Niečo podobné by chcela Mifti, 16-ročná tínedžerka z Berlína. „Viem, čo chcem. Nikdy nedospieť,“ hovorí hrdinka knihy Axolotl Roadkill, ktorá sa stala začiatkom desaťročia senzáciou a bestsellerom na nemeckej literárnej scéne a teraz je v kinách ako film. Ten sa volá trochu inak, Axolotl Overkill, ale inak za predlohou vôbec v ničom nezaostáva.

Ultracool underground

Keď v roku 2010 Helene Hegemannová vydala svoj prekvapivý debut, nie každý bol schopný veriť, že ho napísala šestnásťročná dievčina. A to mala toho za sebou už dosť.

Písať na blog začala v trinástich, keď sa z priemyselného mestečka po matkinej smrti presťahovala do Berlína. V pätnástich napísala hru, ktorú inscenovalo miestne divadlo a neskôr ju adaptoval rozhlas. O rok neskôr nakrútila podľa vlastného scenára film. Volal sa Torpédo a talentovanej autorke priniesol ocenenie pre mladých tvorcov.

Knižný debut vydala, keď už bola plnoletá, napísala ho však o dva roky skôr. Axolotl Roadkill získal cenu na knižnom festivale v Lipsku, stal sa bestsellerom, o ktorom písali všetky nemecké noviny, a dočkal sa prekladov do dvadsiatich jazykov. Nadšený recenzent Frankfurter Allgemeine Zeitung písal o kombinácii Jacka Kerouaca s markízom de Sade.

Kniha je štylizovaným denníkom Berlínčanky Mifti, ktorá kašle na školu, namiesto nej v nočných kluboch experimentuje s drogami a náhodným sexom.

Na svoj vek akurátne drzá, do seba zahľadená a pozérska pubertiačka glosuje a komentuje „berlínsky ultracool underground“, číta ruskú klasiku, ktorú prekladá klipmi z YouTubu, a zažíva milostné sklamania, najmä po tom, ako sa príliš upne na staršiu ženu, ktorá jej pripomína jej nebohú matku.  Sex, drogy a puberta – chcelo by sa povedať, keby centrom hektickej literárnej koláže boli drogy či sex, ale je to niečo iné: intelekt.

Na rozdiel od narkomanky zo stanice ZOO Christiane F nie je Mifti žiadna troska, ale mladá prevzdelaná žena so slabosťou pre abstrakcie, siahodlhé prirovnania, nekonečné súvetia. Predčasne vyspelá pubertiačka, ktorej to mimoriadne páli, v kultúre sa orientuje a vyberá si z nej, čo jej vyhovuje.

Aj keď na Západ od Slovenska sa výraz hipster po roku 2010 stával čoraz prázdnejším a bezobsažným, u nás sa len začínal udomácňovať v slovníkoch, preto by sa kniha Axolotl Roadkill – pre miestne pomery a s vedomím veľmi zjednodušujúcej nálepky – dala nazvať hlasom mestskej hipster generácie, ktorá si vkus a kultúru tvorí štýlom Copy & Paste.

Kde sa začína plagiát

Práve to sa však zakrátko stalo zdrojom kontroverzie. Ako si všimla jedna blogerka, text Hegemannovej knihy je okrem fantázií, snov, halucinácií, esemesiek, blogov a textov piesní utkaný z ďalších nepriznaných zdrojov. Napríklad málo známej knihy Strobo, ktorá vyšla v 80. rokoch v malom vydavateľstve a autorka z nej rozsiahle pasáže cituje.

Nasledovali obvinenia z plagiátorstva a kampaň za ochranu autorstva literárneho textu, ktorú viedol spisovateľ Günter Grass. Od mladej autorky sa odvrátila kritika, objavili sa hlasy, že knihu nenapísala ona, ale jej otec, známy dramatik experimentálnej berlínskej scény Volksbühne, Carl Hegemann. Hegemannová reagovala esejou pre Die Zeit, v ktorej ironicky priznáva, že „jej knihu napísal otec, ale najprv sa s ním musela vyspať“.

Za údajné plagiátorstvo sa odmietla ospravedlniť s tým, že recyklácia je princípom celej dnešnej kultúry. „Neexistuje nič také ako originalita. Len autenticita,“ odkázala kritikom.

Debata, či má autor právo mixovať text z cudzích zdrojov ako DJ, odvtedy opadla a Helene Hegemannová, medzičasom 25-ročná, sa rozhodla zrežírovať podľa knihy film. Do hlavnej roly obsadila 27-ročnú herečku Jasnu Fritzi Bauer, ktorá zdatne predstiera, že má o desať rokov menej. Film mal premiéru začiatkom roka na festivale Sundance, získal cenu za kameru a v kritikách padajú prirovnania k menám ako Larry Clarke a Gus Van Sant.

Keď nejde Facebook

Fragmentárne a zdanlivo chaotické rozprávanie sa v súlade s predlohou vinie medzi milostnými eskapádami, bohémskymi večierkami a ránami na matraci v berlínskych príbytkoch. Ak niečo hrdinku charakterizuje, tak je to ironicky úškľabok. Mifti sa chce baviť, čítať knihy, šnupať kokaín, brať ketamín. No inak sa snímka odlišuje od knihy.

Nakrútená je, napodiv, civilne a triezvo, nič v nej nie je okázalo bohémske a hekticky klipovité. Na zábery z nočnej párty v klube si musíme počkať až do polovice príbehu.

Pozitívne prekvapí aj tichý humor, cit pre výber hudby. V soundtracku sú vedľa seba staré R’n’b, archívny nemecký punk či elektronickí pionieri Terranova. Hoci sa celý príbeh krúti okolo vzťahov a sexu, kamere sa s úspechom darí vyhýbať explicitným záberom a nahote.

Axolotl Overkill niektorí prirovnávajú k inému tohtoročnému filmu, ktorý vzbudil pozornosť kombináciou drsnosti a pubertálnej hrdinky, oproti kanibalskému hororu Raw kanadskej filmárky Julie Ducournau však pôsobí lepším a omnoho vyzretejším dojmom.

Znecháva silný pocit reality, generačnej skúsenosti mileniálov. Generácie, ktorú ráno po fláme pobolieva hlava, ale väčšou tragédiou je, keď v smartfóne nejde Facebook.