Egokoučka Andrea Vadkerti viedla Filca aj Bokroša: Sivá hmota mozgu športovcov je iná ako u bežných ľudí

Foto – Martin Vrabko

Bývalá známa televízna moderátorka a v súčasnosti koučka tvrdí, že miléniová generácia hráčov je iná, pozornosť udrží ledva jedenásť minút.

Prezident hokejového zväzu Martin Kohút s Andreou Vadkertiovou spolupracoval ešte keď pôsobil vo veľkej IT firme, teraz si ju zavolal aj na zväz. Pri reprezentačných tímoch pôsobila hlavne v minulej sezóne, ešte pred príchodom generálneho manažéra Miroslava Šatana. 

Slovenskí tréneri podľa nej nevyužívajú skúsenosti, skôr si závidia či konkurujú. „Ale to je azda všeobecne taký slovenský spoločenský neduh. Vychádza z pocitu nedostatku – príležitostí, úcty, peňazí, odbornosti,“ odpísala v e-mailovom rozhovore.

Žijete v Singapure. Prebiehali stretnutia s trénermi osobne či cez Skype?

Prvé stretnutia s trénermi a hráčmi sa udiali osobne na Slovensku. Sedeli sme a koučovali spolu dlhé hodiny v šatniach, na sústredeniach. Tréneri, asistenti, manažér aj vybraní hráči absolvovali špeciálne psychometrické testy pre športovcov, ktoré som im zabezpečila od kolegov z Austrálie. Prešli náročnou cestou sebapoznávania a uvedomovania si vlastných obmedzení aj falošných presvedčení. Neskôr som mala individuálne sedenia cez Skype podobne ako s inými klientmi vo svete.

Aké mali vlastné obmedzenia a falošné presvedčenia?

Hrali tak, ako uvažovali. Myseľ i telo sa nastavilo do módu obrany, neustáleho očakávania, že mi niečo hrozí. Keď ste v strehu, aktivujete svoju amygdalu (časť mozgu, ktorá je zodpovedná za detekovanie strachu a prípravu na výnimočné situácie, pozn.), a to je pre mozog energeticky veľmi náročné. Racionálne uvažovanie ustúpi, frontálny cortex zhasne, opantá vás strach a ste v strehu. Môže vám tréner rozprávať na striedačke racionálne čokoľvek, prestávate hrať rozumne. Hráte emotívne, reaktívne, štartujete z pocitu, že sa musíte silou-mocou zachrániť. Hráči boli naučení poslúchať, neuvažovali vynaliezavo, držali sa v úzadí mentálne aj na ľade. Aj na tréningu sa málo pýtali, neboli aktívni. Nechať ich vyrozprávať sa, mentálne si prejsť emočnú paletu, ktorou hrali počas zápasu či tréningu, bolo veľmi prínosné. Pochopili, že emócie štartujú skutky a nie naopak.

S ktorými ľuďmi ste pracovali a aká bola vaša úloha? Ktoré boli hlavné myšlienky, ktoré ste sa im snažili vštepiť?

Výrazný kus práce sme spravili s juniormi, s trénerom Ernestom Bokrošom a s jeho asistentmi Martinom Hrnčárom a Jožom Urdákom. Bola som s nimi aj s hráčmi v Piešťanoch.

Intenzívne som robila aj s Cígerovým asistentom pánom Mirom Miklošovičom a Jánom Filcom (Cíger a Miklošovič už nepôsobia pri reprezentácii, pozn.). Mojou úlohou bolo ukázať, ako pracovať s hráčmi v plnom sústredení a bez aktivovaných strachov počas tréningového procesu. Ako rozoznať dané mentálne dispozície, budovať blízke a dôverné vzťahy, kde sú ochotní potom chlapci podať nadvýkon. Tréneri dnes už vedia rozoznať prirodzené vrodené danosti hráčov a naučené, ktoré sa na nich nabalili v tréningovom procese. Vedia, kedy a ako vybrané posilňovať či oslabovať.

Išli sme aj do komunikačných techník – na striedačke aj mimo nej. Bolo dôležité vo vypätých situáciách zadávať jednoznačné pokyny, mentálne zjednocovať tím a naladiť ho za každých okolností hrať najlepšie, ako sa dá. Mať nervy pod kontrolou, vedieť sa nerušene sústrediť, ísť po svojej stratégii. Dávať to zakaždým so silným pocitom pôžitku z hry, nebyť hnaný iba ambíciou vyhrať. Myslím, že toto sa aj osvedčilo. Na šampionáte (MS do 20 rokov v Kanade, pozn.) boli mnohí po prvý raz vrátane trénerov brankárov. Zvládať tlak z prehnaných očakávaní doma, realitu, ktorá vás čaká na mieste a je pre vás šokom – to vôbec nie je jednoduché. Vedeli sme, že mnohé tímy sú neporovnateľne silnejšie. Ale neprestávali sme prízvukovať, že každý zápas sa vyhráva v hlave.

Bokroš a Filc krátko po tom, ako Slovensko vyhralo majstrovstvá sveta 2002. Foto – archív TASR

Napríklad Ernest Bokroš je jedným z typických príkladov „starej trénerskej školy“. Ako sa to uňho prejavovalo?

Pozrite sa, v akom prostredí stará škola vyrástla v Československu. Dôraz sa kládol najmä na fyzickú prípravu a dôsledný režim zameraný na výkon. Hokej sa zrýchlil, hra sa zmenila, tréneri musia meniť prístupy tiež. Ernest stál pred výzvou podať maximálny výkon s mladými hráčmi veľmi rozdielnych kvalít a málo výraznými osobnosťami. Prekvapila ma jeho úprimná snaha pracovať na sebe a skúšať nové veci. Otvárať okná svojej mysle, pochybovať o svojich skalopevných presvedčeniach, v ktorých zotrvával desiatky rokov. Je to pragmatický, skúsený tréner.

Keď som prišla do tímu, mal v rukách „cukor aj bič“, prevládal u neho silne direktívny štýl. Pri našom poslednom rozhovore cez Skype sa priznal, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kniha od tohto autora - Matej Tóth: Odchýlka

Kúpiť

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |