Hrozbou nie je býk, ale strach

Vicente Blasco Ibá­ñez (1867-1928) je skvelým príkladom zabudnutého spisovateľa, ktorý bol vo svojej dobe najznámejším španielskym románopiscom. Počas cesty okolo sveta, ktorú absolvoval v dvadsiatych rokoch, ho všade spoznávali a pozývali do rezidencií a palácov. A dnes? Málokto v našich končinách tuší, o koho vlastne ide.

Pod šťastnou hviezdou

Ibáñez bol prozaik, dramatik, žurnalista a politik. Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom španielskeho naturalizmu. Za prvej československej republiky hojne vychádzal v českých aj slovenských prekladoch – napríklad v edícii Spoločnosti priateľov klasických kníh, ktorú redigoval Emil Boleslav Lukáč.

Bol milovníkom vína, hudby, žien a rodného Španielska, zarytý republikán a odporca kolonializmu. Zažil ešte jedno z posledných období, keď bol spisovateľ pokladaný za žiarivého, slnečného kazateľa, šíriteľa múdrosti, dobra, mieru a spravodlivosti, a stával sa hviezdou, ktorej veľkoleposť bola porovnateľná so slávou dnešných filmových hercov. Ibáñez sa často nechával fotiť zamyslený s perom v ruke.

Klasik s divokým srdcom

Narodil sa v roku 1867 vo Valencii a vyštudoval tam v roku 1888 právo, ktorému sa však nikdy nevenoval. Namiesto toho ho lákal politický boj. V roku 1896 sa angažoval v demonštráciách proti koloniálnej vojne Španielska na Kube a musel za dramatických okolností utiecť preoblečený za námorníka na lodi do Talianska. Po návrate ho odsúdili na štyri roky väzenia, ale vďaka protestom mnohých španielskych intelektuálov ho museli prepustiť. Zostal však militantným republikánom a založil radikálny protimonarchistický časopis El Pueblo. Aj kvôli tomu opäť niekoľkokrát skončil vo väzení a raz ho dokonca postrelili.

Po roku 1909 politiku radšej zanechal a začal cestovať – zväčša po španielskych stopách vo svete. Usporiadal prednáškové turné po Južnej Amerike a písal.

S literárnou tvorbou začal už ako veľmi mladý a údajne mu to išlo hladko a veľmi rýchlo. Ovplyvnil ho najmä francúzsky naturalizmus – a jeho kritici mu to neustále vyhadzovali na oči. Vyslúžil si označenie „španielsky Zola“, pretože ho viac než jednotliví hrdinovia zaujímalo prostredie a spoločenstvo. Tematicky sa venoval predovšetkým španielskym sociálnym problémom, vidieckemu životu, krásam rodného kraja a jeho histórii, niektoré jeho romány sú dokonca antiklerikálne ladené. Jeho písanie bolo občas až melodramatické a didaktické (a sem-tam – pre dnešného čitateľa – takým tým „realistickým“ spôsobom nudné). Toho všetkého sa však dokázal zbaviť vo svojich najvýznamnejších dielach.

Brilantnejší než Hugo?

Najslávnejším Ibáñezovým románom sú Štyria príšerní jazdci Apokalypsy z roku 1916. Je to jedno z prvých diel o prvej svetovej vojne, takmer okamžite aj sfilmované. V USA, kde s ním zaznamenal najväčší úspech, dosiahlo až 115 vydaní, čo predstavovalo milión a pol predaných výtlačkov. Pre človeka neznalého pomerov v literatúre môže znieť kuriózne, že prekladateľka zarobila niekoľko miliónov dolárov, no Ibáñez dostal len tri stovky za právo na preklad.

Jeho americkí obdivovatelia však zareagovali rýchlo, usporiadali finančnú zbierku a všetko mu vynahradili. Počas turné mu rektor washingtonskej univerzity zložil poklonu: Aká to sila je v postavách, ktoré ste stvorili! Sú z rovnakého kameňa ako Rodinove sochy. Zola nebol realistickejší, Victor Hugo nemal brilantnejší sloh.

Autorovu slávu dokladá aj trojzväzkový cestopis „Spisovateľova cesta okolo sveta“ (1923). Ibáñez totiž prijal pozvanie na loď Franconia, určenej na zábavné plavby milionárov. Farbisto opisuje, ako vyzeral svet v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia a s potešením konštatuje obrovský záujem o svoju osobu – od Európy cez Ameriku až po Japonsko.
Vo francúzskom Mentone, kam sa ako kritik španielskeho diktátora Prima de Riveru uchýlil do exilu, postavil nádhernú rezidenciu Fontana Rosa, dedikovanú Cervantesovi, Balzacovi a Dickensovi. Umrel tam v roku 1928. Na uchovanie jeho ostatkov bol vytvorený bohato zdobený sarkofág, ktorý sa momentálne nachádza v Múzeu výtvarných umení vo Valencii, a jeho španielska vila bola zmenená na múzeum.

Ikonický španielsky príbeh

Pri predstave Španielska sa zrejme každému okamžite vybaví korida. Je to ošúchaná, no účinná téma. Ibáñezov román Krvavá aréna z roku 1908 opisuje závratnú matadorskú kariéru chlapca menom Juan Gallardo, ktorého otec zahynul pri býčích zápasoch. Z chudobného života sa vyšvihne medzi najlepších toreadorov v Španielsku, zbohatne a vezme si za ženu svoju detskú lásku. Týmto sa sen na španielsky spôsob končí.

Pod vplyvom vášnivej a prelietavej dámy menom Doña Sol totiž Juan začne upadať a vrhne sa do víru dekadentného a divokého života. No šťastie v aréne i v láske je vrtkavé. Najzúrivejšou beštiou je ľudský dav a najnebezpečnejším pre matadora nie je býk, ale strach. Ibáñez sa v Krvavej aréne venuje predovšetkým psychológii hlavného hrdinu, čím vybočuje zo svojich zaužívaných postupov.

Knihu prvý raz sfilmoval dokonca sám autor – ako nemý film v roku 1917. Nasledovali tri remaky, najznámejší s Tyronom Powerom a Anthonym Quinom z roku 1941. Ak sa im môžete vyhnúť, spravíte dobre. Jemné psychologické motívy totiž zakaždým z dejovej línie vypadli a zostal len ľúbostný troj – či štvoruholník. O tom však Ibáñezova kniha ani tak nie je. Ide v nej o drsný pohľad na nezvyčajné povolanie spojené so slávou i smrťou a o to, čo sa odohráva v toreadorovej hlave.

V dnešnej rýchlej dobe je román Krvavá aréna určený skôr na pomalšie čítanie – a pre milovníkov starších prekladov. Naposledy totiž vyšiel v dvoch vydaniach v Spoločnosti priateľov klasických kníh v pretlmočení Bohuslava M. Horniaka v 30. rokoch. Oplatí sa však čítať.

---

Ukážka z románu

Keď Gallardo mal zabiť svojho býka, druhého v corride, obecenstvo ho prijalo láskave, ako by už bolo zabudlo na svoju nevrlosť, ktorú voči nemu prejavovalo v predošlej corride. Štrnásťdenná pauza, zavinená dažďom, obdarila davy, ako sa zdalo, veľkou snášanlivosťou. Prialy si pokladať všetko za dobré v zápase tak dlho očakávanom. K tomu bravúra býkov a smrť toľkých koní dobre naladily obecenstvo.

Gallardo odhodil monteru po venovaní a zamieril k býkovi. Muletu držal pred sebou a mečom pokyvoval ako palicou. Za ním, hoci v patričnej vzdialenosti, šli Nacionál a ešte iný torero. Z radov niekoľko hlasov protestovalo: „Načo toľko akolitov… Idú ako kňazi na pohrebe!“

„Všetci preč!“ skríkol Gallardo.

A obaja peóni zastali, lebo teraz zvolal to doopravdy, s prízvukom, ktorý neodpúšťal pochybovania.
Šiel až do blízkosti býka a rozvinul muletu a ešte pokročil, ako za dobrých svojich čias, tak, že sa látkou temer dotýkal spenenej huby.

– Šmyk! – – „Hóóóó-ó!“ zahučalo spokojne v radoch obecenstva. Sevillské dieťa si opäť vynútilo úctu svojmu menu. Mal dosiaľ torerskú česť. Ukáže zas niečo ako inokedy! A jeho muletovanie bolo sprevádzané hlasnými prejavmi entuziazmu a v radoch ožívali jeho partizáni, púšťajúc sa do nepriateľov. Tak, čo tomu hovoria? Gallardo síce bol teraz v posledných časoch trochu nedbalý a lenivý, uznávali to – ale, keď chcel!

Dnešné popoludnie bolo dobré. Býk nehybne stál a samo obecenstvo radilo espadovi: „Teraz! Na neho! Pichni!“
A Gallardo vrhol sa na zviera, bodol a rýchle sa opäť vzdialil zpomedzi rohov.

Zaznel potlesk, ale bol len krátky. Nasledovalo za ním reptanie a pískanie. Entuziasti odvrátili zraky od zvieraťa, aby rozhorlene čelili nespokojnému obecenstvu: „Aká nespravedlivosť! Aká nevedomosť! Výborne bodol a…“
Nepriatelia len ukazovali na býka, neprestávajúc protestovať. A celá aréna sa k nim pripojila ohlušujúcim výbuchom piskotu.

Meč vnikol do krku priečne a jeho hrot vyčnieval na boku nad prednou nohou.