Denník N

Za odboj mu dvakrát hrozil trest smrti, v uránových lágroch a vo väzeniach nakoniec prežil 16 rokov

Z vyšetrovacieho spisu.
Z vyšetrovacieho spisu.

Jaroslav Fabok bol posledný tajomník povojnovej Demokratickej strany. Bojoval v spojení so Západom proti obom totalitám. Zomrel 27. novembra vo veku 96 rokov.

Od komunistov dostal trest smrti a jeho dvoch priateľov z odboja popravili. „Tam na tých vyšetrovačkách a samotkách, tam sa zrodil nový, silnejší Fabok,“ hovorieval. Pri čakaní na rozsudok si našiel vlastnú filozofiu aj psychologickú taktiku. Tá pomohla Jaroslavovi Fabokovi v uránových baniach a najťažších komunistických väzeniach nakoniec prežiť ďalších 16 rokov.

„Tráva v okolí nebola zelená. Celá sa z toho prachu sfarbila akoby domodra. Vtáčkovia neboli. Len my a uránová ruda,“ videl presne aj po rokoch Jaroslav Fabok pred sebou jeden z táborov, ktorými prešiel. Ako jeden z mála ho prežil.

Na najmenšom tábore Vykmanov sa nefáralo do hĺbky. K nebu sa týčil iba červený výkričník. Štíhla, sedemposchodová veža z pálených tehál. Ak boli jáchymovské uránové bane v 50. rokoch peklom, presne sa vedelo, kde v tejto sústave sídlil Lucifer.

Aj zodpovední označovali tento tábor písmenom L. Likvidačný. Končili tu výhradne politickí väzni s trestom nad desať rokov. A oni sami ho zasa prezývali Veža smrti.

Každé poschodie malo jemnejšie a jemnejšie mlyny. Tam drvili vlastnými rukami politickí väzni vydolovanú uránovú rudu dovezenú z celého Jáchymovska. Smolkou rozdrvenou na drobný prášok plnili železné barely.

Každý týždeň museli odísť do Sovietskeho zväzu dva plné vlaky. Norma bola vysoká a dozorcovia krutí. Občas z vysokej veže niekto skočil dolu. Väzni tu pracovali bez akýchkoľvek ochranných pomôcok a vdychovali všetok rádioaktívny prach.

„Keď ste vstúpili do bunkra, kde sa to skladovalo, stačilo iba pár minút a človek sa cítil, akoby mal hlavu zovretú obručami. Obručami,“ pamätal si Jaroslav Fabok presne svoje pocity.

Po prvých skúsenostiach, keď tu zomrel sochár Jaroslav Šlezinger, riešili vážnejšie zdravotné problémy rafinovane. Väzňov púšťali súdruhovia domov pred vypršaním trestu.

„Niektorí boli dlhšie a potom ochoreli. Úplný rozklad tela,“ hovorí Jaroslav Fabok. Až neskôr sa dozvedeli, koľko zo spoluväzňov zomrelo na slobode na rakovinu pľúc či krvi. Obete režimu, ktoré nikto nikdy nespočíta.

Pre komunistický režim to boli tie najťažšie, nepolepšiteľné prípady. Tvrdohlavci ako Jaroslav.

Nielenže chcel tento bývalý odbojár z povstania bojovať po nástupe komunistov aj proti druhej totalite. No ešte aj tam, uväznený v lágroch, organizoval vzburu a o odboj sa snažil aj v hĺbke uránových baní. Po prezradení uňho našli plány šachiet aj vzorky rudy, ktoré plánoval prepašovať na Západ.

„Jardo Fabok, to je búrlivák,“ hovorili o ňom s uznaním aj jeho spoluväzni.

Sibírske korene

Možno za to mohla aj sibírska krv, ktorá prúdila v jeho žilách. Zdedil ju po svojej mame, prirodzenej hlave celej rodiny.

Jeho otec, československý legionár, si doviedol krásnu Sibírčanku z Ruska, odkiaľ sa vracali Transsibírskou magistrálou. Bolo to len krátko po boľševickej revolúcii, kde jej červení vyvraždili celú rodinu.

A Jaroslavovi rodičia žili spolu najskôr v Silbaši v Juhoslávii. V okolí Silbaša a Petrovca boli slovenské dedinky. Rozprávali tam írečito, ako na strednom Slovensku. Aj jeho otec mal korene na Slovensku, jeho predkovia odišli na Dolnú zem za prácou.

„Ešte krátko po prvej svetovej vojne tam prišiel Štefánik a robil nábor, aby sa títo Slováci vrátili naspäť na Slovensko. Otec bol trochu dobrodružný, tak ho tá myšlienka nadchla. A o čosi neskôr oznámil mame: Maruša, pôjdeme na Slovensko,“ spomínal Jaroslav.

Rodičia, ktorí odišli z Dolnej zeme, našli nový domov v malej dedinke pri Trnave. V Dolnej Krupej pútala matka, rodená Sibírčanka, svojím naturelom pozornosť všade, kam sa pohla.

„Vonku mínus desať a mamuša išla prať na potok, akoby nič. Vysúkané rukávy, veď ona bola zvyknutá. Ostatným ženám v oknách trčali nosy a hovorili, že je to nejaká bosorka,“ spomínal. Krásnu Sibírčanku si nevšímali iba ženy, ale aj muži. Mala niekoľko pištolí. Browningov.

„Bola fešanda, a keď otec išiel do dediny, chodili za ňou iní a dobiedzali. Ušla do domu, vrátila sa a niekoľkokrát energicky vystrelila varovne do vzduchu. Rozutekali sa a potom ju už len z diaľky úctivo zdravili. Mal som vtedy deväť rokov,“ smial sa veselo aj po rokoch, keď spomínal na odvahu matky, ktorá Jaroslava aj jeho štyroch súrodencov v mnohom ovplyvnila.

Otec, ten mal zasa podnikavého ducha a v Dolnej Krupej sa začal venovať pestovaniu chmeľu. Najskôr sa mu naozaj výborne darilo. Predával chmeľ, mal vlastnú sušiareň a odberateľov až z Česka. V roku 1932 však prišla kríza – americký prezident Hoover nariadil prohibíciu, výrazne klesli ceny a Jaroslavov otec čoskoro zbankrotoval.

Depresie sa potom snažil zahnať alkoholom. A tak rodinu držala najmä matka. „Robil, čo mohol, staral sa o rodinu, ale toto ho položilo,“ spomínal Jaroslav Fabok, ktorý sa snažil svojej mame vo všetkom pomáhať.

Úder od života, vtedy celkom nepochopiteľný, pochopil až s odstupom času.

„Musel som vyrastať v biede. Možno tomu neveríte, ale bola to moja karma. Teraz mi je jasné prečo. Aby som sa dostal tam, kde dnes stojím,“ hovorieval. Tvrdé a ťažké podmienky boli podľa neho prípravou na to, čo príde.

Flóra i povstanie

„Pocitovo som neznášal ten totalitný spôsob života,“ vysvetľoval, čo ho priviedlo do odboja proti jednej a neskôr aj druhej totalite. „Celé by sa však muselo dať do rámca, že môj život bol viac-menej dirigovaný.“

Prišli časy, keď rozbil Hitler Československo a vznikol Slovenský štát. Jeho otec sa v tom čase snažil opäť postaviť na nohy, našiel si prácu ako školník. Ako evanjelika ho však surovo vyhodil z práce riaditeľ školy, presvedčený ľudák a fanatický gardista.

„Bol naňho veľmi tvrdý,“ spomínal syn. Mladý Jaroslav sa nedokázal pozerať ani na to, ako vyčíňal ľudácky režim – vyhnali českých profesorov, z ktorých ho mnohí učili, alebo sa začali deportácie ľudí židovského pôvodu.

Písal sa rok 1942 a Jaroslava povolali ako vojaka do slovenskej armády. Tam už vtedy medzi vojakmi, ktorých stretol, panoval odbojný duch a podobne ako Jaroslav netúžili slúžiť po boku Nemcov.

Bolo to len krátko po tom, čo narukoval, keď sa jedného dňa rozhodol navštíviť svojho strýka. O jeho činnosti počas vojny vtedy nič netušil. Hneď ako vstúpil do miestnosti, vyrušil strýka v dôvernom rozhovore s cudzím človekom.

„Naraz vidím takú vysokú šaržu. Až neskôr som zistil, že bol šéfom Vojenskej spravodajskej služby na ministerstve obrany. To bola vysoká zodpovednosť, neskôr bojoval aj v povstaní pri Telgárte,“ spomínal.

Chvíľku to trvalo, kým sa Jaroslav dozvedel, že stretol plukovníka Jána Staneka.

„Jano, to je môj synovec,“ povedal strýko priateľovi, s ktorým obaja pozerali na Jaroslava. „Už som mal vtedy jednu frčku,“ smeje sa.

Keď zasalutoval, strýko mu so smiechom povedal: „Daj si pohov, Jaro.“

Chvíľku si ho obaja bez slova premeriavali. Uniformovaný muž vstal od stola. Urobil vtedy k nemu pár krokov a len kúsok pred ním zastal, aby sa mu pozrel do očí.

„Je spoľahlivý?“ spýtal sa Jaroslavovho strýka, no stále si premeriaval mladého urasteného vojaka.

„Na tisíc percent,“ odpovedal strýko. „Je to človek nášho vnímania vecí, dávam zaňho ruku do ohňa,“ dodal.

„Prisadni si k nám, chlapče,“ vyzval ho Ján Stanek.

Potom už bol len krôčik k tomu, aby ho zasvätili do svojej tajnej činnosti. A aj Jaroslav sa dostal do centra demokratického odboja. Strýko aj dôstojník Stanek spolupracovali s Londýnom. Pôsobili v demokratickej odbojovej skupine Flóra.

Názov dostala po českej odbojárke Květoslave Viestovej, príbuznej neskoršieho veliteľa Slovenského národného povstania, generála Rudolfa Viesta. Jej členom v Bratislave bola prvorepubliková elita, medzi inými aj známy lekár Karol Koch či stará rodina Tvarožkovcov, ktorá vlastnila Mestskú sporiteľňu alebo legendárnu kaviareň Metropolka.

„Vieš čo, slobodník, povieš na posádke svojmu veliteľovi stotníkovi Ostačnému, že je to môj príkaz. A najbližšie, ako budeš môcť, prídeš do Bratislavy a dostaneš odo mňa úlohy,“ hovoril mu Stanek.

A tak sa stal spojkou, ktorá prenášala ďalej správy. „Nevedel som, do čoho idem. Tak som sa stal vyzvedačom Flóry proti vlastnej vôli,“ smial sa po rokoch na celej príhode Jaroslav. Dostal sa tak do centra demokratického odboja.

Ján Stanek.

Náhoda alebo osud?

Netrvalo dlho a vypuklo Slovenské národné povstanie. Okamžite sa doň zapojil. „Ak sa pýtate, ako som vtedy premýšľal, išiel som do povstania, lebo som vedel, že je to nutné. A bola to otázka boja proti fašizmu,“ hovorí.

Celé povstanie absolvoval so zbraňou v ruke. Sklené Teplice, tie najväčšie boje. Situácie, ktoré zažili, vnímal ako skúšku. Po potlačení povstania do hôr sa stal súčasťou partizánskej skupiny Jozefa Trojana. Mimochodom, človeka, ktorého neskôr podobne ako slávneho partizánskeho veliteľa Viliama Žingora komunisti popravili.

Keď dnes Jaroslav Fabok hovorí o povstaní, spomína najmä na rôzne skúšky, ktoré im kládol osud do cesty.

Po potlačení povstania do hôr zažil niekoľko situácií, keď išlo skutočne o život. Vtedy si však neuvedomoval všetko tak, ako keď sa dostal do komunistického väzenia. Až tam si tieto situácie prehrával ako film. Vtedy nadobudol presvedčenie, že ho v tých rozhodujúcich situáciách niekto chránil.

Prvýkrát vtedy, keď ich Nemci kosili mínometom. Potrebovali sa dostať cez otvorený terén do lesa. Vyčkávali, kým sa dajú do behu. „Mínomet, to bola aj s psychologická zbraň. Najhoršie bolo čakanie, strely dopadali postupne. Takže sme ich museli počítať a utekať,“ spomínal si celkom živo aj po rokoch na nemeckú ofenzívu.

Aj na to, koľko jeho kamarátov, ktorí nedobehli do lesa, tam padlo. Vtedy videl jamu, kde by sa mohol skryť. Chcel sa do nej hodiť, no neznáma sila ho vymrštila o pár metrov vedľa. Ani po rokoch si to nevedel vysvetliť. Práve vtedy do jamy, ktorú považoval za ten najlepší úkryt, dopadla mína.

Reťazec šťastných udalostí však pokračoval ďalej.  Pri jednej prieskumnej ceste na motorke Zündapp na nich začali strieľať Nemci. Zvrchu všetko sledovala ich domovská jednotka. Spolubojovníci boli presvedčení, že nemohli prežiť. Keď po troch dňoch ukrývania prišli k svojim, stal sa Jaroslav svedkom neuveriteľnej situácie. Reč bola práve o nich.

„Veliteľ bol otočený chrbtom a už sa s nami lúčil. Tí ostatní nás videli, a tak sa smiali, a on bol v rozpakoch, prečo sa smejú. Keď sa však otočil, to bolo bozkávania a objímania,“ bavil sa na celej situácii aj po rokoch.

Do smiechu mu však nebolo, keď ich pri ďalšej prieskumnej ceste pri Nitrianskom Pravne v Tužinej zajali domáci Nemci, prezývaní krekáči. Nevyzeralo to s nimi vôbec nádejne. Zajatých partizánov sa chceli zabaviť pri potoku za dedinou.

„Chceli nás okamžite popraviť. Neuveríte, kto nás zachránil. Bol tam na dovolenke jeden dôstojník nemeckej armády, ktorý im povedal, že len cez jeho mŕtvolu,“ spomínal Jaroslav s tým, že aj medzi nimi boli slušní ľudia.

Nemecký oficier trval vo všetkom na presných postupoch. Lenže stále neboli zachránení. Až po tom, čo ich priviedli na výsluchy, ich čakalo to najhoršie. Nemcom prišiel tlmočiť človek, ktorého Jaroslav poznal. Miestny ľudák, v civile učiteľ. Po novom gardista.

„Vedel dobre, že som sa pridal k partizánom. Chcel niečo veliteľovi o mne povedať,“ spomínal Jaroslav, ako zaúradovala ďalšia šťastná náhoda, ktoré počas vojny tak veľmi potrebovali.

„Ja, ja,“ ozval sa Nemec. Práve vtedy mu v kancelárii totiž zazvonil telefón a po krátkom rozhovore vstal. Náhlivo schytil pištoľ, ktorú si pripol za pás. Bolo treba sa niekam ponáhľať.

Výsluchy môžu počkať. Po pár dňoch väzňov preložili do zajateckého tábora. Jaroslav tu však nehodlal čakať na to, čo bude. Vždy mu viac ako čakanie pomohli rýchle rozhodnutia.

„Chlapci, vojna sa chýli ku koncu. Všeličo môžeme čakať. Môžu sa nás pokúsiť zabiť, aby zahladili stopy, musíme ujsť,“ hovoril svojim spolubojovníkom. V tom čase väzňov vodili na práce na poli, kde vyberali repu a mrkvu. A nakoniec sa im to aj podarilo. O pár mesiacov nato sa dočkali, prišiel koniec vojny.

Jozef Trojan (druhý zľava)

V Demokratickej strane

„Kde som ja očakával, že sa dám na politiku?“ pýtal sa po rokoch posledný tajomník povojnovej Demokratickej strany, keď spomínal na svoj život.

Často myslel na jasnovidca, ktorého stretli v posledných dňoch vojny, keď sa skrývali po úteku z nitrianskej väznice s priateľmi v Dolnej Krupej. Keď si krátili čas, veštil im za sliepku, čo ich čaká. Jaroslava vraj politika.

„No nebude to dlho trvať a príde k zmenám,“ hovoril veštec Jaroslavovi, ktorý sa vtedy na jeho predpovediach ešte zabával. Že by sa to mohlo stať, mu vtedy prišlo skutočne neuveriteľné a nereálne. O tri mesiace však bolo všetko inak.

Cez Maďarsko sa vtedy vrátil aj Jaroslavov strýko, spolupracovník Jána Staneka, ktorý ho kedysi dostal do demokratickej odbojovej skupiny Flóra.

Na strýka nemecké gestapo vypísalo zatykač a trest smrti. Prvé, s čím Jaroslavov strýko začal, bolo zakladanie Demokratickej strany, ktorá by bola protiváhou ambicióznych komunistov. Potrebovali opäť ľudí. A tak oslovil aj Jaroslava, ktorého poslali najskôr na Myjavu.

„Nemali nikoho, kto by tam išiel ako okresný tajomník. Potrebovali ľudí. Doktor Hodža ako generálny tajomník ma prehováral aj s Bugárom, že to je moja povinnosť. Ja som to aj tak chápal,“ hovorí.

Živo si spomínal na to, čo mu o boľševickom režime, ktorý vyvraždil celú jej rodinu, hovorila jeho mama. Nevedel si predstaviť, že aj v Československu by mohli zavládnuť podobné pomery ako v Rusku. No komunistická strana stále silnela.

Myjava bola chudobný kopaničiarsky kraj, kde sa darilo komunistom. No jemu sa tu podarilo vybudovať silnú základňu demokratov.

Keď sa osvedčil, mal ísť ďalej. Poslali ho na Modrý Kameň. Situácia krátko po vojne však nebola ideálna, v mnohom ani spravodlivá. Stal sa svedkom toho, ako komunistickí ľudoví komisári utláčali pri repatriáciách na juhu maďarských sedliakov. V skutočnosti len preto, aby si mohli neprávom privlastniť ich majetok. Jaroslav ako známy búrlivák vtedy povedal vystrašeným maďarským roľníkom, aby vytrhali koly z plotov a hnali milých ľudových komisárov kadeľahšie, keď prídu.

Aj po rokoch sa usmieval, keď si spomenul na túto drobnú epizódku, ktorú si tamojší ľudia zobrali za svoju. Cítili, že Jaroslav sa ich zastal. „Snažil som sa postupovať vždy v duchu svojich vnútorných zásad, všade čestne. Vytvoril som si veľmi nepríjemnú situáciu vo vzťahu komunistická strana a ja. Na to som ja však nehľadel,“ spomínal.

Demokratická strana mala vo voľbách v roku 1946 na Slovensku obrovskú podporu, u miestnych ju cítil aj Jaroslav. Písal sa rok 1947. Vtedy ho oslovili jeho dobrí dvaja priatelia židia, ktorí sa vrátili z koncentračného tábora. Svoju budúcnosť videli už celkom inde.

„Jarko, poď s nami, my ideme do Venezuely. Nestaraj sa o nič, my všetko zariadime. Je ťa tu škoda,“ prehovárali ho.

„Nehnevajte sa na mňa, ale teraz? Veď robíme, čo najlepšie vieme. Vo voľbách sme predsa získali 64 percent hlasov a v tých ďalších budeme mať najmenej 80,“ odpovedal im optimisticky mladý tajomník Demokratickej strany.

„Jarko, tie voľby už neprídu,“ povedal jeden z nich skepticky.

Ako sa neskôr ukázalo, ich predtucha bol správna. Hoci na Slovensku vyhrali voľby demokrati, v Česku to boli komunisti. Už dávno vedeli, že o správu štátu sa deliť nebudú.

Väzenie v predvečer Víťazného februára

Aj miestni komunisti, pre ktorých sa stal Jaroslav tŕňom v oku, využili situáciu. Keď 25. februára 1948 oznamoval Klement Gottwald davom na pražskom Staromestskom námestí, že komunistická moc prevzala všetku moc v štáte, sedel už Jaroslav Fabok vo väzení.

V predvečer Víťazného februára ho súdruhovia na Modrom Kameni zatkli.

„Nedá sa nič robiť,“ vysvetľoval mu okresný tajomník komunistickej strany v Modrom Kameni Marek Smida, keď milicionári obsadzovali jeho sekretariát.

„Ty si v chlapec z chudobnej rodiny, účastník Povstania. Keď vstúpiš do komunistickej strany, zostaneš na slobode,“ núkal mu. „Na tom sme sa však nedohodli,“ spomínal Jaroslav, ktorý ku komunistickým ideám cítil obrovský odpor aj pre to, čo vedel od matky.

„A tak zavreli nielen mňa, ale celý náš klub demokratov,“ spomínal Jaroslav.

Práve vtedy zažil okamih, ktorý dojal aj jeho nezlomnú a tvrdú „sibírsku“ povahu. Pred väznicu prišli desiatky povozov a traktorov. Maďarskí roľníci a ľudia, ktorých sa predtým zastával, prišli manifestovať za jeho prepustenie.

Miestni komunisti sa chceli vyhnúť škandálu, a tak väčšinu zatknutých prepustili. Nie však Jaroslava. Presunuli ho do kazematov do Banskej Bystrice. Vo väzení sedel bývalý partizán s ukrajinskými banderovcami. Prešli takmer tri mesiace. Rozhodli sa, že Jaroslava budú vyšetrovať na slobode. Isté však bolo, že ho čaká súd. Odtiaľ dostal mladý tajomník Demokratickej strany avízo.

„Dostal som oznámenie zo súdu, lepšie povedané, od jedného sudcu, ktorý bol známy jedného známeho, že ma odsúdia a musím dostať bezpodmienečne dva alebo tri roky, aby som sa podľa toho zariadil. Tak som sa zariadil a cez niektorých poslaneckých pracovníkov Demokratickej strany som si vybavil prechod do západného Nemecka,“ spomínal na cestu v júni 1948.

Jeho prechod bol dobrodružný, no krajina nebola ešte v roku 1948 obkolesená ostnatým drôtom.

Replika jáchymovského lágra. Foto – autorka

Znova v službách Západu

Podarilo sa mu dostať do americkej okupačnej zóny Nemecka. V tom čase tam už boli viacerí členovia Demokratickej strany aj ľudia zo západného odboja proti nacizmu.

Vďaka svojej prirodzenej autorite aj povstaleckej histórii, v ktorej mal už počas vojny napojenie na Londýn, sa stal v demokratickej časti emigrácie uznávanou osobnosťou. A postupoval aj v hierarchii v utečeneckom tábore. Veľmi rýchlo sa stal podpredsedom Demokratickej strany vo Frankfurte.

Bol na mieste, o ktorom mnohí za železnou oponou iba snívali. V slobodnom svete. S ponukou, že môže odísť žiť do Ameriky. „Načo by som tam ja chodil, keď mi je tu dnes tak dobre?“ smeje sa po rokoch. A už vážnejšie dodáva, že si nemyslel, že cestou je utekať. A zaujala ho iná ponuka.

Boli tu ľudia, ktorí podobne ako on verili, že je možné podobne, ako tú nacistickú, zvrhnúť aj nastolenú komunistickú totalitu. Svet žil v očakávaní tretej svetovej vojny, a ich predstavy vtedy neboli naivné ani nereálne.

V tom čase tu pôsobila aj odbojová skupina vedená letcom zo západného odboja Františkom Bogatajom, ktorý utiekol pred perzekúciou ešte vo februári 1948 do americkej okupačnej zóny Nemecka.

Ako sa ukázalo, bolo to vizionárske rozhodnutie. Jeho brat, ktorý zostal, si vyslúžil od režimu trest smrti, neskôr mu ho zmenili na doživotie. Odbojová skupina Františka Bogataja pracovala pod patronátom spravodajských služieb USA.

Svet za železnou oponou zaujímali strategické informácie. Chceli zistiť, ako vyzerá zbrojná výroba na druhej strane.

Bolo to obdobie, keď sa všeobecne očakával ďalší otvorený vojenský konflikt, ktorý by mohol zvrátiť situáciu vo východnom bloku. Získavaním správ poveroval protikomunistický odboj v zahraničí kuriérov alebo agentov-chodcov. Boli to ľudia, ktorým sa s falošnými dokladmi mali vrátiť späť za železnú oponu, aby získavali nových spolupracovníkov aj správy.

A spoza hraníc slobodného sveta sa mali zasa vracať späť so správami, ktoré získali. V tom čase to bolo mimoriadne riskantné, no Jaroslav, ktorého skupina Františka Bogataja tiež oslovila, tejto misii veril.

V Nemecku sa nezdržal dlho a spolu s ďalšími dvoma priateľmi sa už v auguste 1948 vydal do Československa. S falošnými dokladmi, identitou a jednoduchou úlohou. Posielať do zahraničia správy. Odišiel aj s dvoma priateľmi z tábora. Oni už mali takúto misiu za sebou, on bol nováčik, bola to preňho prvá cesta.

Cesta bez návratu

„Hovoril mi jeden starší: Jarko, nechoď, po tebe idú a určite aj teraz vedia, kde si, čo si a tak ďalej. Ale ja som bol veľký geroj, partizán, čo sa mne môže stať,“ hovorí sebakriticky po rokoch.

Ani po rokoch by však podľa vlastných slov nekonal inak. Veci, ktoré sa z krátkodobého hľadiska javili ako zlé, sa stali podľa jeho slov z toho dlhodobého základom dobrého.

Zatkli ich okamžite po príchode do Československa – ešte na železničnej stanici. Spomína si, že už počas cesty ho sprevádzalo zlé tušenie. Pripisoval ho vtedy nervozite.

„Všade boli nejakí eštebáci, aj vo vlaku. A potom sme celú noc išli peši,“ hovorí. Jeho podozrenie, ktoré tušil, sa nakoniec potvrdilo.

„Keď nás zatkli a ja som bol na vyšetrovačke, prišiel tam jeden poručík československej armády, veľmi sympatický blonďák, Čech, ktorého som poznal z nemeckého utečeneckého tábora. Pamätám si ako teraz, že mal na nohách kanady,“ spomína. Vtedy nemohol vedieť to, čo ukázali neskoršie výskumy.

Štátna bezpečnosť aj komunistickí vojenskí spravodajcovia mali v každom utečeneckom tábore svojho spolupracovníka. Tí mohli dať informácie, že nejaká skupina kuriérov sa chystá do Československa. Ani to, že vďaka nim idú priamo do pasce.

„Tak Fabok, už si dopracoval. A ja o piatej odchádzam späť do Ludvigsburgu,“ smial sa mu človek, ktorého považoval za priateľa. Jaroslav bol z toho celého napriek tomu šokovaný.

„Rozšírili tam správy, ako som neskôr zistil, že nás chytili v kine. Dodnes sa nemôžem dozvedieť, i keď mám kontakt na archív v Prahe, aj tam to hľadajú, kto to mohol byť, ten poručík, ktorý vlastne bol nasadený z Československa do táborov. Hľadá ho aj môj priateľ Kalina na Ústave totalitných režimov v Prahe. Hovorí, že je to veľa materiálov a nemôže nič nájsť. Stále mi vŕta hlavou, že aj ŠtB dala k dispozícii už len tie informácie, ktoré sú dávno preosiate,“ hovoril.

Foto – Katarína Ácel Gáliková

Čakanie na smrť

Už vtedy, keď išli za hranice v službách americkej tajnej služby, pripravovali ich na to najhoršie. Nikto z nich si to však v skutočnosti nedokázal pripustiť.

Skončili na samotkách, kde si komunistická moc trénovala na agentoch zahraničných tajných služieb a špiónoch vyšetrovacie metódy, ktoré by mali využiť úspešne aj v budúcnosti.

Na konci roka 1948 ich čakali ťažké výsluchy. „Tam, kde som bol vyšetrovaný, predtým bili niekoho, toľko tam bolo krvi,“ hovoril o tom, čo sa stalo predtuchou toho, čo ich čaká. Čo všetko dokáže vydržať jeden človek?

Na samotkách strávil v neistote pol roka. „Či vás popravia, alebo nepopravia. Či vás budú mlátiť a poviete aj to, čo neviete. Ale veď vy ste boli nepriateľ? Hovorím, prečo nepriateľ? Len som bol proti tomuto systému a to je vec názoru.“

Vtedy myslel aj na situácie, ktoré zažil v Povstaní. Prehrával si ich znova a znova vo svojej mysli.

„Vieme, že človek sa za určitých okolností a v určitom psychologickom rozpoložení vrhne do akcie, kde s veľkou pravdepodobnosťou môže prísť o život. Akcia sa končí, život nestratí a stáva sa hrdinom. Avšak nikto, len on sám vie, ako to mohol urobiť. Keď si predstaví, že by mal niečo podobné zopakovať, behá mu mráz po tele a vie, že by to už asi nedokázal. Zveril sa do rúk osudu, keď boli iba dve možnosti – život alebo smrť.“

O štyri roky neskôr sedel v malej samotke a čakal na ďalšie výsluchy.

S pocitmi v komunistickom žalári, kde mal človek kopec času, to bolo celkom iné. Mohol bilancovať, vracať sa do minulosti. Nespočetne veľakrát si dávať tie isté otázky. Pýtať sa sám seba, čo mal urobiť inak.

„Odlišná je situácia, keď sa človek musí vyrovnať so skutočnosťou žiť alebo umrieť v dlhšom časovom úseku. Ak má na to celé týždne či mesiace. Zrazu je sám. Tí, čo sú v cele, majú svoje vlastné starosti, niet sa na koho spoliehať,“ spomínal.

Na súd vtedy chodili rezolúcie, ktoré žiadali pre vinníkov trest najvyšší, za spravodajskú činnosť pre Západ hrozil v roku 1948 povraz. Každý jeden z nich si to dobre uvedomoval. „Predstavte si, že som mal vtedy 27 rokov. Bol som postavený pred otázku: Život alebo smrť?“

Napriek tomu hovorí, že táto skúsenosť mu veľa dala.

„Tie samotky boli zlaté. Tvrdé, nekompromisné, ale ja som bol za to vďačný. Lebo skúšky samoty, hladu, tak som sa vnútorne usmieval. Hovorím, vidíš, Jaroslave, vidíš to? Ale vydrž, musíš sa naučiť víťaziť na sebou. Potom môžeš víťaziť aj nad druhými. Akurát nevíťazím nad vlastnou manželkou. Nie je tu niekde blízko?“ dokázal po rokoch už s nadhľadom o všetkom žartovať. Iné to však bolo vtedy.

Opäť si prehrával situácie z Povstania aj zo svojho života, keď sa ocitol v ohrození života. V rozhodujúcom okamihu zaúradovala vždy šťastná náhoda.

Akýsi vnútorný hlas mu našepkával, že ho nakoniec nepopravia. Ako hovorí, pochopil viacero vecí. „Že poslanie človeka je oveľa krajšie a vznešenejšie ako to, čo práve robí,“ hovorí.

Nadobudol presvedčenie, že ho má v živote ešte predsa niečo čakať, ešte nenaplnil zmysel svojho života, svoje poslanie.

Neistota ním zalomcovala až na súde, keď jeho predseda vyniesol rozsudok – smrť.

Rozkaz na zatknutie z roku 1952.

Monsterproces

„Nesúdime vás za to, čo ste urobili. Ale za to, čo by ste urobili, keby neboli dostatočne bdelí a ostražití naši príslušníci,“ začal svoju reč prokurátor.

Aj jeho činnosť počas Povstania a spravodajské pôsobenie v demokratickej odbojovej skupine Flóra sa stali skôr priťažujúcou okolnosťou. Súdruhovia ohýbali fakty, tak ako ich sami potrebovali – hovorili, že už vtedy spolupracoval s imperialistami a bol proti ľudovo-demokratickému zriadeniu.

„Plná sála ľudí, ktorí boli nakomandovaní a unisimo vykrikovali: Trest smrti, trest smrti, trest smrti. Odsúdiť na trest smrti,“ spomínal Jaroslav Fabok.

V priestoroch sa tie slová ozývali ako echo. Jaroslav, ktorý sedel na lavici obžalovaných, sa vtedy obzrel. V tej mase, zúrivom dave pripomínajúcom divoké zviera, ktoré čaká na svoju obeť, uvidel blízke tváre. Vtedy zvážnel. „Bola tam moja mama, sestry, ale nemohli ani nič povedať.“

Monsterproces trval päť dní a on v sebe cítil stále akýsi neurčitý pokoj. Až kým neprišiel verdikt – smrť. On aj jeho kamaráti. Karel Bušek a Ladislav Lindtner. „Tých dvoch popravili,“ spomínal Jaroslav. Obaja už boli ako agenti chodci v komunistickom Československu niekoľkokrát.

Pre Jaroslava to bola prvá cesta. A nakoniec to tiež zavážilo. Jeho verdikt zmenili. „Trest smrti zmenili na základe paragrafu 113 na doživotie, uzavreté spisy,“ spomínal Jaroslav, ktorého bez vysvetlenia potom presunuli z pražského Pankráca do plzenskej väznice na Bory – na takzvané generálske oddelenie.

Tam boli spolu odsúdenci na trest smrti, aj tí, ktorí dostali doživotie. „Tých, čo odsúdili, boli na 3. poschodí, odtiaľ ich brali na popravu. Veľakrát som počul: Ať žije Československá republika. A bác, obesili ho,“ krúti hlavou nad neuveriteľnými výjavmi.

 

Ladislava Lindtnera komunisti popravili.

Odboj v hĺbke uránových baní

„Kde je Fabok?“pýtal sa zúrivý náčelník, keď prehľadávali väznicu na Boroch. Skupinku väzňov mali previesť na ťažbu uránovej rudy do Jáchymova.

Vo väznici vznikol poplach a vtedy si jeden z dozorcov spomenul: „Nie je náhodou v korekcii?“ A skutočne, mladého odbojára odtiaľ vyviedli von zabudnutého, s mesačným strniskom. Korekcia bola väzením vo väzení a Jaroslav si ju zažil často aj v Jáchymovsku.

„Kládol som si otázku, prečo práve ja.“ V korekcii ho čakala holá dlážka a vlhká temnica bez jedla aj akejkoľvek prikrývky.

„Bola to pre mňa ako nováčika veľmi tvrdá skúška. Dnes by som však povedal, že tak sa začínala kaliť oceľ.“ Na vlhkých a studených samotkách, kde zostal iba sám so svojimi myšlienkami, sa schúlil do klbka a rozmýšľal.

„Vtedy prišiel ďalší pocit istoty. Pocit, že ani tieto korekcie nie sú náhodné, ale majú svoj zmysel. Že sú súčasťou istého tréningového procesu,“ opakuje svoje zistenie.

To, čo by mnohých zlomilo, ho urobilo ešte tvrdohlavejším. Aj vtedy, keď ho presunuli do uránových baní.

„Bol som búrlivák, aj v Povstaní, vo väzení aj na šachte, keď sme robili na dobývke,“ uvažoval vtedy nad svojím osudom.

Vtedy sa rozhodol, že vo svojom odboji bude pokračovať aj v hĺbke uránových baní v Příbrami, kam ho režim čoskoro poslal.

„Boli sme naivní, ale chceli sme robiť nejaký odboj. Prepuklo to v jarných mesiacoch, chceli sme ujsť, ale teda nemôžeme ísť na Západ s prázdnymi rukami. Tak sme uvažovali, čo všetko zobrať. Plány šachiet, vzorky rudy,“ hovorí o tom, ako sa začínal ich odboj tam, kde by to nikto nečakal, v hĺbke uránových baní.

Medzi väzňami sa neprestajne šepkalo, že režim praskne, že prídu osloboditelia zo Západu a všetkému bude koniec. Ako dodnes hovorí, prianie bolo otcom myšlienky…

Ich odbojová organizácia si dala názov podľa hodnôt, ktoré nemohol zabiť ani tento neľudský režim. Po tom, čo im pomáhalo a po čom túžili. Viera, láska, nádej.

„Začali sme zbierať, čo by mohlo byť pre Západ zaujímavé. Vedeli sme, že keby nás chytili, tak to bude veľmi ťažké,“ spomínal Jaroslav Fabok.

Do ich tajných plánov sa zapojila veľká časť politických väzňov v lágri. Opäť mali dôvod žiť a dúfať. Predstava domova či slobody im vlievala do žíl nový elán a entuziazmus.

V hĺbke uránových baní však boli aj udavači. Jeden z ich odbojovej skupiny sa zdôveril svojmu priateľovi z rodného mesta. A ten zasa kamarátovi, s ktorým sa vzájomne podporovali na tvrdých vyšetrovačkách.

Nikto netušil, že práve on bol udavačom. Za jeho zásluhy ho čoskoro z lágra prepustili. Vtedy bol však Jaroslav so svojimi priateľmi už na ďalších vyšetrovačkách.

Len dva dni predtým, ako tajne plánovali útek z lágra, každého z ich skupinky obkolesili traja dozorcovia so samopalmi.

„Nemaznali sa s nami. Všetkých nás predviedli na veliteľstvo, vyzliekli, ruky nám zviazali dozadu. Hodili nás na zem a pod hlavu sme si museli dať naše fáracie helmy,“ spomínal Jaroslav. Takto čakali až do večera, kým si ich prevzal vyšetrovateľ.

„Viete, že ako vedúci skupiny môžete dostať trest smrti?“ pýtal sa ho oduševnene začínajúci vyšetrovateľ. Kriminálnici, ktorí chceli ujsť, ho pohoršili.

„Čo vám to vlastne napadlo? Trest smrti by ste mohli dostať aj za menší prehrešok,“ krútil nad Jaroslavom hlavou. A hneď vyložil na stôl aj všetky tromfy. Netreba zatĺkať, o všetkom vedia.

Druhý trest smrti

Nová vyšetrovacia väzba trvala pol roka. Jaroslav Fabok hovorí, že sa vyberal na samotkách na horolezecké túry s vlastnou mysľou. „Boli aj obdobia, keď som sa vo väzení tešil najviac na sobotu a nedeľu. Dni, ktoré sa vo väzení všeobecne považujú ako tie najhoršie. Pretože sa nič nedialo. A vtedy som to dokázal. S kavernou na pľúcach, vychudnutý ako pavúk, som meditoval. Vnútorný hlas, ktorý ma stále sprevádzal, mi často našepkával aj to, kedy a o čom ma budú vypočúvať,“ hovoril Jaroslav Fabok.

Bol si istý, že napriek všetkému ho nepopravia, aj preto bral pri výsluchoch celú vinu na seba. Chcel ušetriť priateľov, ktorí mali doma rodiny, a čakal by ich ešte vyšší trest.

O tom, aká solidarita alebo priateľstvá na lágroch vznikli, svedčí však lepšie ako čokoľvek iné, čo sa dialo potom. Jaroslavovi spoluväzni si uvedomovali, čo mu ako vedúcemu skupiny hrozí, a chceli ho zachrániť. Preto mu to chceli uľahčiť a brali všetku vinu na seba, aby nedostal trest smrti. „Vy nie ste normálni. To sme tu ešte nemali, aby každý jeden člen skupiny preberal vinu na seba,“ povedal mu po pol roku vyšetrovateľ.

„To bola nádherná spolupatričnosť, mal som z toho hrejivý pocit, dokonca radosť zo života,“ spomínal Jaroslav. O tom, že bude žiť, bol presvedčený aj v súdnej väzbe.

„Čím väčšmi som bol v opozícii proti režimu, tým väčší bol môj pocit vnútornej istoty, že konám správne, a preto sa nemusím báť,“ hovoril.

Na súd sa dostali v lete roku 1953, konal sa v ich neprítomnosti. Zaúradovala však opäť náhoda, ktorú nemohol čakať nikto z nich.

V tom čase zomrel sovietsky vodca Stalin a krátko po ňom jeho československý prisluhovač Klement Gottwald. Režim zmiernil svoje zovretie, a tak nedali trest smrti ani Jaroslavovi. S odôvodnením, že má doživotie, a teda najťažší možný trest, ho presunuli na iný tábor.

„Zo súdnej väzby som odchádzal ako maturant zo stužkovej zábavy. Moja radosť bola o to väčšia, že som skúšku zložil na výbornú. Mal som otvorené dvere a všetky predpoklady na vysokú. Z toho vyplývalo aj moje konanie v ďalších rokoch, moje postoje pri obhajobe cti a ľudskej dôstojnosti v kontroverzii s vedením táborov,“ písal neskôr o tomto období aj vo svojej knihe.

Na čele väzenskej vzbury

Nikolaj mal povesť jedného z najprísnejších a najobávanejších lágrov. Privítali ho tam zúbožení, špinaví a otrhaní spoluväzni.

So správou, že už päť týždňov netečie v tábore voda, ktorá je pri dolovaní rudy ich jediným ochranným prostriedkom. Jaroslav ich okamžite prehováral, nech odmietnu fárať, takto sa predsa nič nezlepší. No nepresvedčil. Väzni sa báli krutých dozorcov.

A tak odmietol jediný. „Radšej zahynúť ako človek, než ako dobytok,“ povedal im.

Za Fabokom, ktorý robil všade problémy, sa vybral okamžite aj náčelník tábora. No nepochodil. Jaroslavov krok si vyžiadal ministerskú inšpekciu.

„Za vzburu môžete dostať desať rokov navyše,“ oznámil mu poverenec, ktorý prišiel z ministerstva vnútra na tábor upokojiť situáciu.

„On už má ten najvyšší trest, trest smrti zmenený na doživotie,“ šepkal mu náčelník.

Jaroslav dostal desať dní zostrenej korekcie. „A za tri dni začala tiecť voda,“ usmieval sa, keď opisoval svoje skúsenosti.

Lenže po týchto skúsenostiach sa väzňa, ktorý rozsieva medzi ostatnými zárodky vzbury, rozhodla správa táborov umiestniť ešte ďalej.

Likvidačný tábor s názvom L bol vyhlásený po celom Jáchymovsku. Končili tu predovšetkým kňazi, no najmä politickí väzni s trestom nad desať rokov.

Priateľstvo s komunistom

Jaroslav ešte nebol v tábore dlho, keď sa stal svedkom neuveriteľného výjavu. Na zemi bili a kopali väzni jedného z nich, ktorý sa skrúcal do klbka. Nevedel, o koho ide, no nedokázal sa na to pozerať.

„Chlapci, nechajte toho nešťastníka,“ oslovil ich Jaroslav. Až keď odišli a muž pomaly vstával zo zeme, všimol si, že nedokáže chodiť. Bol to Ladislav Holdoš. Jeden z tých, ktorí pomáhali rozbehnúť súkolie politických procesov. „Ja budem aj holou hruďou bojovať proti buržoázii,“ hovorieval skôr, než ho zomlelo to, čo pomáhal sám rozbehnúť.

Ladislav Holdoš vstal a chcel odísť. Bola to preňho potupa.

Horko-ťažko šúchal nohami. Jaroslav až neskôr zistil, že to boli pozostatky ťažkých výsluchov 50. rokov v pražskej Ruzyni. Strávil tam nakoniec štyri roky. No horšie rany mal na duši. Prebýval tam v cele so stenami potiahnutými hrubou vrstvou gumy.

„V prázdnej cele sa pokúsil niekoľkokrát zabiť. Rozbehol sa proti stene, a tak mu tam dali gumené pásy. Nevedel pochopiť, prečo on takto dopadol. On, odbojár, ktorý bojoval dokonca v Španielsku, všetko zachraňoval a potom ho vyhlásili jeho vlastní za zradcu,“ krútil hlavou nad jeho osudom aj Jaroslav.

Keď vstal zo zeme a pomaly sa vliekol so svojimi bitkami znetvorenými nohami ako kôpka nešťastia, Jaroslav si neodpustil otázku.
„Lacko, veríš v niečo? Vo svedomie, v Boha?“ spýtal sa ho.

„Viem, že som narobil veľa svinstva, ale nechcem sa teraz len tak k tomu utiekať,“ odvetil mu smutne Ladislav Holdoš. Ešte kým kráčal ďalej, otočil sa na Jaroslava. „Nie som taká špata, ako si myslíš.“

Spoluväzni, ktorí vedeli, za čo všetko je zodpovedný, mu dali najavo iba pohŕdanie. Jaroslav bol možno jeden z mála, ktorý s bývalým komunistickým politikom hovoril ako s človekom.

Viedli dlhé debaty o živote. „Divíš sa, čo. Ja som bol v Demokratickej strane, ale nevidím dôvod, aby som sa s tebou nestýkal. Názory môžeme mať každý svoje, ide o to, kto je aký človek,“ hovoril mu Jaroslav úprimne. Vzniklo potom medzi nimi zvláštne priateľstvo.

„Pozri, nebude ďaleko doba, keď vás budú prepúšťať. A čo spravíš potom? Budeš pokračovať v takýchto koľajach?“ pýtal sa ho s výčitkou.

„Nie, s politikou a ani s týmto systémom už nechcem mať nič spoločné,“ povedal mu Holdoš.

Jaroslava ako odbojného väzňa čoskoro opäť premiestnili, a tak sa stretli spolu až po mnohých rokoch. Po jeho prepustení na slobodu.

„Lacko, poznáš ma?“ spýtal sa Jaroslav starého známeho, keď sa spolu náhodne stretli na bratislavských Palisádach. Jaroslav Fabok sa však v prvom momente zľakol, keď videl, že je na tom horšie ako v časoch, keď bol v jáchymovských lágroch.

Jeho sklený pohľad získal ešte väčší lesk od nadmerného pitia, v ktorom utápal všetko, čo prežil. Postavil sa k tomu ako chlap. Ladislav Holdoš po prepustení napísal list, v ktorom obviňuje celé zriadenie.

Len preto, že bol blízky priateľ s Husákom a Novomeským, odpratali ho neskôr na veľvyslanectvo do zahraničia. Idea, ktorá bola preňho zmyslom života, celkom stroskotala. Nezostalo nič.

„A čo si taký smutný?“ pýtal sa ho Jaroslav znepokojený tým, čo vidí. „Nebuď smutný, Lacko, ja som toho prežil viac ako ty. A pozri, som tu a žijem. To je radosť zo života,“ povedal mu, keď sa lúčili.

Jaroslava Faboka vyznamenal aj prezident Andrej Kiska. Foto – tasr

Amnestia ako najväčšia skúška

Ladislava Holdoša prepustili na veľkú amnestiu politických väzňov v roku 1960. Jáchymovské lágre sa vyprázdnili. Tú prvú nasledovala druhá v roku 1962 a ďalšia v roku 1964. No politický väzeň Jaroslav Fabok bol jedným z tých, ktorí pre vysoké tresty stále zostávali vo väzení.

Všeobecná amnestia komunistov sa netýkala vedúcich skupín, odsúdených na doživotie a zahraničných agentov chodcov.

„Keď prišla prvá amnestia, tak psychologicky to bola šokujúca záležitosť pre absolútnu časť tých, ktorí tam ostali. Predstavte si, že stovky, priam tisíce odchádzajú a vy zostávate. Spolu s kriminálnikmi, udavačmi, spolupracovníkmi,“ spomenul Jaroslav, keď mal po prvýkrát pocit, že ho zradil jeho vnútorný hlas. Netrvalo to však dlho.

Aj tu musel nájsť svoje poslanie a zmysel toho, čo sa deje. Vtedy už mal jediné predsavzatie. Vydržať.

„Mal som veľa starostí s muklami, čo zostali: Nebojte sa, vydržíme,“ podporoval ich. „Nebojte sa, aj vy pôjdete na slobodu. Veď aj tam vonku je to o niečo väčšie väzenie.“

Psychicky najťažší bol prvý mesiac po amnestii. V lete 1961 prišla ministerská kontrola väzňov. „Fabok, a vy ešte žijete?“ spýtal sa ho jeden z jej členov. Poznal ho veľmi dobre, v minulosti musel často riešiť rôzne výstrelky a revolty tvrdohlavého mukla.

„V tom čase som už bol desať rokov na uráne,“ vysvetľoval Jaroslav Fabok.

Aj vtedy zostávali ešte na lágroch, ktoré boli celé podkopané. Na jar 1964 sa do zeme prepadla kuchyňa. „Ešte aj náčelník Furín, ktorému sme to ohlásili, to vtedy nebral vážne. Myslel si, že je to žart, pretože sa to stalo 1. apríla,“ usmieval sa Jaroslav Fabok.

Tábory sa v tom čase už rušili.

Roky 1964 a 1965

Režim však svojich triednych nepriateľov napriek všetkému domov pustiť neplánoval. Ako lacnú pracovnú silu ich všetkých presunul do starobylej pevnosti vo Valdiciach.

„Tam sme všetci svorne nadávali na ženy, ktoré nosia korálky,“ smeje sa Jaroslav Fabok. Na jednom z najhorších pracovísk totiž stláčali pre Afriku guľôčky na korálky.

Boli to poloautomaty, no v peci muselo byť niekedy 600–700 stupňov. Pracovať mohli jedine v trenírkach.

„Prišiel ku mne jeden kamarát, ktorý bol obrovský nervák. Za päť minút už pod ním stála kaluž vody. Bol rozčúlený, nešlo mu to, lámalo mu ihly. To nebola maličkosť, neplnil normu,“ hovorí Jaroslav Fabok.

V týchto podmienkach sa zdravotné problémy vyhli iba málokomu. Z večného prievanu, v ktorom celé dni pracovali, ochrnula Jaroslavovi polovica tváre. Diagnóza paresis facialis.

Písal sa vtedy už rok 1964 a on sa dostal do vojenskej nemocnice.

Liečili ho štrnásť dní, no bez akéhokoľvek úspechu. Ako komplikovaný prípad ho previezli do Prahy, do pankráckej nemocnice. Aké však bolo Jaroslavovo prekvapenie, keď ho pri prijímaní privítal náčelník nemocnice. Jaroslav si ho pamätal veľmi dobre. Ako neľudského poručíka z päťdesiatych rokov.

„Vidím, že som sa dostal z dažďa pod odkvap,“ povedal mu otvorene Jaroslav, keď sa stretli.

Prekvapený plukovník bol vždy ukážkovým kariéristom, pri pohľade na Jaroslava si neodpustil úsmev. „Nebojte sa, Fabok, časy sa zmenili, my sa tu o vás postaráme.“ Jaroslav hovorí, že v záujme pravdy musí povedať, že to bolo skutočne tak.

Čo mi dalo väzenie

V nemocnici stretol dlhoročný politický väzeň rehabilitačnú sestru, ktorá nepatrila pod ministerstvo vnútra. „Mali sme podobné názory. Bola prekvapená mojím atypickým pohľadom na celé dianie,“ hovorí Jaroslav.

„Môžem vám s niečím pomôcť? Nekontrolujú ma pri príchodoch ani odchodoch,“ spýtala sa ho jedného dňa. V tom čase už poznala po častiach jeho príbeh.

„Nič mi nechýba. Možno iba papier a ceruzka,“ povedal jej vtedy. Už dlhšie uvažoval, že by začal písať, zaznamenávať si svoje pocity aj myšlienky.

„To je pre mňa maličkosť,“ usmiala sa naňho. Práve tam, vo vojenskej nemocnici v roku 1965 začali vznikať prvé riadky jeho životopisno-filozofickej knihy Čo mi dalo väzenie.

Jaroslav Fabok sa ako jeden z najdlhšie väznených politických väzňov dostal na slobodu až v máji 1965. Po dlhých 16 rokoch.

Kniha Jaroslava Faboka

Sloboda politického väzňa

Dodnes si spomína na to, ako sa dozvedel tú správu. Práve tento obraz je jedným z tých, ktoré zachytil aj vo svojej knihe. Rehabilitačná sestra v nemocnici bola už dva dni nejaká zvláštna.

„V živote prichádzajú silné správy, ktoré človeku môžu spôsobiť aj kolaps,“ hovorila mu. Až po niekoľkých ďalších dňoch sa nesmelo opýtala, čo by sa stalo, ak by sa dozvedel, že ho prepúšťajú na slobodu.

„Moja zlatá, po psychologickej stránke by to pre mňa znamenalo asi toľko, ako keby ste mi povedali, že ma premiestňujú na inú izbu,“ odpovedal jej. Vtedy sa spolu rozosmiali a videl, že z nej spadol všetok stres.

Povedala mu to, o čom sa na chodbách už dlho šepkalo a čoho sa kompetentní skutočne obávali. „Mali obrovský problém, kam ma poslať, veď v tom čase som bol bezdomovec. Nemal som ani občianstvo, odňali mi ho za moju politickú činnosť. Aj moju rodinu vysťahovali kvôli mne na inú adresu, do horších podmienok,“ hovorí.

Vysadili ho nakoniec v Bratislave na Wilsonovom nábreží.

Hoci bol máj, v celom meste bola obrovská plúšť. Novú adresu hľadal v meste stratený tri hodiny. Až potom našiel celkom skrehnutý a uzimený malý domček. Keď zaklopal na kuchynské dvere, otvorila ich drobná a zhrbená postava. „Čo si prajete?“ spýtala sa ho.

„Mamuša, ty ma nespoznávaš?“ spýtal sa svojej mamy, vtedy už starenky, ktorá svojho syna už ani nečakala.

Keď k jeho mame prišiel týždeň po prepustení jeden z príslušníkov s tým, že sa má hlásiť každý týždeň na polícii, Jaroslav ho okamžite vyhodil. „Povedzte tým hore, že na žiadne týždenné predstavovanie chodiť nebudem. Nerobil som to ani vo väzení, to sa dám radšej zavrieť,“ vypoklonkoval ho von.

Odvtedy za ním už nikto neprišiel. Jaroslav však vedel, že ho sledujú na každom kroku.

Ako bývalého politického väzňa sa ho každý bál zamestnať. A tak si našiel iba rôzne krátkodobé brigády. Musel odcestovať do Prahy a vybaviť si aj špeciálny zelený občiansky preukaz, na ktorom bol nápis: Povolenie k pobytu pre cudzinca. Každý mesiac si ho musel predlžovať.

Nádeje roku 1968?

Napriek tomu sa v roku 1968 aktívne zapojil pri zakladaní Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv. Bola to prvá organizácia združujúca ľudí prenasledovaných komunistickým režimom.

„Pamätám sa na Dom lodníkov plný politických väzňov. To obrovské nadšenie, keď som počúval prejavy, želania, ktoré boli síce pekné, ale nereálne. Rozum a logika akoby tam nemali miesto,“ spomínal, ako sa skôr držal pri zemi. „Hovoril som im, že je nereálne, že tie desiatky tisícov pracovníkov 20 rokov budovanej bezpečnosti sa vzdajú podľa nášho želania,“ hovorí.

Keď prišli okupantské vojská, rozmnožili ešte niekoľko plagátov. O tom, ako nepochybujú napriek všetkému nakoniec vo víťazstvo pravdy a slobody. On však neveril v obrodu režimu, ale v jeho pád.

Ani činnosť ich organizácie už potom netrvala dlho. Po tom, čo v roku 1968 prišla okupácia a následná normalizácia, bol ako nepriateľ režimu sledovaný a perzekuovaný naďalej. Ďalších 20 rokov.

Pracoval na viacerých miestach v stavebníctve, kde sa mnohí naňho stále pozerali ako na kriminálnika. No svojou prirodzenou autoritou a rozvahou si vedel ľudí získať.

Politický väzeň, ktorého chcel dať režim ako nepohodlného na druhú koľaj, magickou silou priťahoval ľudí okolo seba. Organizoval filozofické stretnutia pre svojich priateľov, kde sa hovorilo aj o poslaní človeka a zmysle ľudského života.

Až po Nežnej revolúcii sa dočkal vytúženej slobody a uznania.

Všetko malo svoj zmysel

Aj napriek tomu, že stratil 16 rokov vo väzení, nič podľa vlastných slov neľutoval. Nemyslel ani na to, že kedysi mohol zostať na Západe.

„Človek sa pýta sám seba, prečo práve ja, keď vidí ostatných, ktorí kráčajú spoločnosťou takpovediac v pohode. Mnoho vecí som nemusel urobiť, a mohol som sa mať lepšie. Dvaja rovnakí ľudia neexistujú a každý tu má iné poslanie. Ak by sme sa chceli podobať iným, popreli by sme tým sami seba. Netreba sa trápiť, že ostatní sú iní, uvažovaním nad takými krivdami strácame veľa drahocenného času. Rozhodujúcim momentom pre mňa je, že všetko, čo sa mi stane, hodnotím z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska. A veci, ktoré sa nám z krátkodobého hľadiska môžu javiť ako zlé, ukážu sa z toho dlhodobého ako zárodok toho dobrého,“ dodáva.

Pamätá si, ako sa po prepustení u priateľa zoznámil so svojou budúcou manželkou Oľgou, s ktorou spolu prežili šťastne celý život. Dodnes si pamätá jej zelený rolák aj to, že v deň, keď sa stretli, padal dážď so snehom.

„Kam som mal chodiť, keď mám takú nádhernú manželku, ktorá robí všetko, čo mi na očiach vidí. Hovorím, ty si čakala na mňa. A vidíš, ako je to pekne riadené,“ smial sa, keď si listoval ich spoločné fotografie.

Po rokoch prišlo aj množstvo ocenení, ktoré získal za svoje životné postoje, ako bojovník proti obom totalitám 20. storočia. V Česku prestížnu cenu Václava Bendu aj Cenu Pamäti národa, na Slovensku medailu Konfederácie politických väzňov, dvakrát – pri štvrťstoročí nežnej revolúcie a pri 70. výročí konca vojny ho vyznamenal aj prezident Andrej Kiska.

On sám si však najradšej ukazoval návštevám svoje ocenenia za stolný tenis, ktoré pravidelne zbieral ešte ako 94-ročný. Hoci už takmer preňho neexistovala kategória, často vyhrával aj nad mladšími o 20 rokov.

„Pingpong, to je moja zamilovaná téma. Veľmi zaujímavá hra, ktorá učí nielen postrehu, ale aj koncentrácii a reflexii.“

„Nejde to tak jednoducho, ak idete svojou vlastnou cestou a nie s davom. V prvom rade musíte mať výbornú psychiku. Veď toto je všetko len jedno veľké ihrisko. To treba vedieť. A neprežívať to vážne, ale len tak tréningovo.“

Text je z pripravovanej knihy o politických väzňoch 50. rokov

Teraz najčítanejšie