Denník N

Ako sa Fedor Gál stal milionárom cez televíziu Nova

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A ako svojou neschopnosťou podnikať o peniaze prišiel.

Tento text je úryvkom z knihy Karola Sudora a Fedora Gála Ešte raz a naposledy.

Rozoberme si príbeh vzniku televízie Nova, pretože práve tá z teba urobila milionára. V roku 1993 ste partia piatich ľudí, ktorá stála za eseročkou CET 21, získali licenciu na vysielanie. Bol si tam ty, Peter Kršák, Josef Alan, Vlastimil Venclík a Péter Hunčík.

Nemal som tušenia, čo je to komerčná televízia. V živote som takú nevidel, veď v Bratislave som sledoval len Československú televíziu a dva rakúske verejnoprávne kanály ORF. Podobne sme na tom boli všetci v partii.

Ako si sa v nej ocitol?

Robil som poradcu na úrade vlády a býval v jeho zariadení kdesi pod Strahovom. Oproti mne býval so svojou frajerkou Kršák. Na výstave, ktorú robil jeho kamarát, za mnou naraz prišiel a potykali sme si. U mňa to je zvyk, hoci sme sa nikdy predtým nevideli. Keď bol potom u mňa na návšteve, náhodne sa tam stretol s Hunčíkom, ktorý ma tiež prišiel pozrieť.

A keďže Hunčík každého, koho videl u mňa, automaticky považoval za môjho kamaráta, pokojne pred ním spomenul, že na konferencii vo Washingtone stretol Marka Palmera, zástupcu spoločnosti CEDC, ktorá chcela začať podnikať na stredoeurópskom trhu v oblasti komerčnej televízie. Poznali sa, lebo Palmer bol predtým americkým veľvyslancom v Maďarsku.

CEDC sa neskôr premenovala na CME. Keď to vtedy u mňa počul Kršák, povedal, že o takom projekte premýšľa už dlho. Na druhý deň hneď dodal Hunčíkovi pár strán anotácie. Kršák potom k projektu prizval Venclíka, lebo vraj na neho kdesi urobil dobrý dojem. Začal som premýšľať pragmaticky – v poriadku, vzniká partia, v nej sa asi bude rozhodovať hlasovaním, bolo by dobré mať tam niekoho, koho názory budú blízke mojim.

A zavolal si Alana.

To už som robil na Karlovej univerzite, tak som vyšiel po schodoch do nášho ústavu, kde v kancelárii sedel riaditeľ Josef Alan a Milan Petrusek. Oboch som poznal roky. Spýtal som sa ich, či nechcú podnikať v médiách.

Petrusek reagoval, že s tým mám ísť vieš kam. Alan zase povedal, že do toho ide, a tak sa stal spoločníkom. Keď sme sa potom všetci piati stretli, vedeli sme, že máme napísať koncepciu prvej komerčnej televízie v postkomunistickom svete, sebakriticky sme si však uvedomili, že o tom skoro nič nevieme.

A vzali ste medzi seba Vladimíra Železného.

Navrhol ho Kršák, poznali sa z televízie, pre nás ostatných bol cudzí. Vtedy sme netušili, že Železný sa nielen vyzná, ale dokáže aj veľmi tvrdo a nekompromisne obhajovať svoje záujmy. Jeho podmienkou bolo, že do toho ide, ale ak získame licenciu, chce byť rovnocenným spoločníkom v CET 21. Napísal projekt, my sme ho pripomienkovali a licenciu sme získali.

Bolo od začiatku jasné, že to bude tvrdá komerčná televízia bez záujmu o kvalitné vysielanie?

Kdeže. Ja som do projektu pripravil kapitolu, ktorá bola o tom, že pri televízii sa založí centrum skúmajúce spoločenské problémy. To malo dodávať myšlienky pre publicistiku a spravodajstvo.

Pre komerčnú televíziu neefektívny nezmysel.

Jasné, bola to totálna hlúposť. Chalani tomu nerozumeli, tak ma nechali snívať. O tom, že je to kravina, vedel len Železný, ten však mlčal, bolo mu jasné, že sa to odtiaľ vyhodí. Tak sa aj stalo, z projektu to úplne vypadlo.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete tu – kliknite.

Ako ste vyhrali tender na licenciu?

Prihlásilo sa tuším 21 spoločností. Centrálnou podmienkou bolo, že sme museli predložiť transparentné účty, na ktorých boli peniaze na rozbeh televízie. A to boli strašné peniaze. Veď keď sme zakladali CET 21 a skladali minimálny vklad na eseročku, musel som si požičať 20-tisíc korún. Toľko som jednoducho nemal. Kde by sme zrazu vzali milióny?

Na scénu tak prišli Američania.

Hunčík oslovil už spomínaného Palmera, ten s kolegami čakal len na to, a okamžite sme mali výpisy z ich kont, ktoré preukazovali, že financovať takú televíziu je pre nich malina. Peniaze pritom mali uložené v renomovaných bankách.

Rada, ktorá robila tender, však zrazu prišla s ďalšou požiadavkou – že tam nesmie byť iba zahraničný kapitál. Tuším, že práve Železný preto oslovil Českú sporiteľňu, či sa k nám nechce pridať. Samozrejme, že chcela, vedela, že to bude zlatá baňa. Ja som to pochopil až po pár rokoch, ekonómovia v banke si to vedeli spočítať hneď.

Vyhrali ste tender poctivo alebo ako Pavol Rusko s Markízou, kde za licenciu u Gašparoviča loboval Ľubo Gregor, ktorý nasľuboval, že to bude televízia, čo pôjde HZDS po ruke?

Absolútne poctivo. Projekt bol výborne napísaný, iná vec je, že sa nikdy nerealizoval. Železný nebol hlúpy a napísal ho v kontexte, keď nik z posudzovateľov netušil, čo komerčná televízia znamená a čo potrebuje. A možno to, ako profilovať úspešný biznis s komerčnou stanicou, nevedel ani Železný, lebo prvý film, ktorý vysielala Nova, bol Sofiina voľba. Skvelá vec, ale absolútne nevhodná pre tento typ média.

Železný bol z vás zjavne najskúsenejší. Aj preto s vami neskôr vybabral.

To sedí, ale pre Američanov nebol vhodný ani on, a tak do Prahy nasadili svoje špičkové kapacity. Američania netušili, že raz vybabre aj s nimi.

Ako ste si s Američanmi, bankou a s kamarátmi percentuálne rozdelili podiely?

Boli sme tupí, takže pri tvorbe prvej dohody sme celú noc sedeli v právnickej kancelárii, kde oni mali svojich právnikov a my svojich. Odporučil som tam svojho známeho Milana Gánika, renomovaného právnika, lenže kamarátstvo je jedna vec, biznis druhá. Gánik mi totiž na začiatku povedal, že ak za to nedostane honorár aspoň 50-tisíc dolárov, tak do toho nejde, lebo mu to centrála v USA ani neschváli.

Vtedy sme pochopili, že vlastne nemáme peniaze ani na právne zastupovanie pri prvých zmluvách. Požiadali sme teda, aby ich zaplatila Česká sporiteľňa, veď bola naším spoločníkom. Súhlasila, bol to však ďalší prejav nášho amaterizmu. Keď totiž tri rôzne subjekty zakladajú biznis, v úvodnom štádiu nie sú partnermi, ale konkurentmi. Každý chce predsa najlepšie podmienky.

Američania so sporiteľňou vás šiestich dotlačili k minimálnym podielom?

Pri našich majetkových pomeroch a znalostiach biznisu, pri našej naivnej predstave o peniazoch nám všetkým šiestim ponúkli dvanásť percent, banka dostala dvadsať percent a Američania zvyšok.

Takže ty osobne si mal len dve percentá?

Presne tak. Boli sme šiesti. Lenže vtedy som bol hlúpy, nevedel som, čo to znamená. Sú to dve percentá zo sto korún, z milióna, zo sto miliónov? V každom prípade s takýmito podielmi vznikla firma s názvom Česká nezávislá televízna spoločnosť.

Podielmi bolo, logicky, definované aj právo spolumajiteľov rozhodovať o finančných tokoch a programovej schéme. Ak máš dve percentá, môžeš skákať len do ich výšky. Z toho vyplýva, aké mizerné zastúpenie sme mali v dozorných a exekutívnych orgánoch. Mohli sme chcieť, čo nám napadlo, nepresadili sme nič, Američania a Česká sporiteľňa nás vždy prehlasovali.

To bol dôvod, pre ktorý si sa podielu nakoniec zbavil?

Boli len dve možnosti – vycúvať odtiaľ a nechať sa vyplatiť alebo sa uchádzať o pozíciu, ktorá naše rozhodovacie možnosti posilní. Druhú možnosť využil len Železný. Stal sa totiž generálnym riaditeľom televízie, ktorý bol veľmi lojálny voči Američanom, takže aj solídne profitoval na hospodárskych výsledkoch. Dnes už viem, že v špičkovom biznise sú emócie na škodu. Pre Železného sme boli len také hovienka roztrúsené okolo, ktoré mu prekážali.

Človek, ktorého ste zavolali ako posledného a ktorý mal len napísať projekt, vás nakoniec prevalcoval.

Absolútne. Raz sme šli s Alanom po ulici a stretli Železného. Povedal nám, že my piati z tej televízie nikdy neuvidíme ani korunu. Zdesene sme sa naňho pozreli a spýtali sa ho, z akého dôvodu. Vraj preto, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie