Denník N

Ako sa Fedor Gál stal milionárom cez televíziu Nova

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A ako svojou neschopnosťou podnikať o peniaze prišiel.

Tento text je úryvkom z knihy Karola Sudora a Fedora Gála Ešte raz a naposledy.

Rozoberme si príbeh vzniku televízie Nova, pretože práve tá z teba urobila milionára. V roku 1993 ste partia piatich ľudí, ktorá stála za eseročkou CET 21, získali licenciu na vysielanie. Bol si tam ty, Peter Kršák, Josef Alan, Vlastimil Venclík a Péter Hunčík.

Nemal som tušenia, čo je to komerčná televízia. V živote som takú nevidel, veď v Bratislave som sledoval len Československú televíziu a dva rakúske verejnoprávne kanály ORF. Podobne sme na tom boli všetci v partii.

Ako si sa v nej ocitol?

Robil som poradcu na úrade vlády a býval v jeho zariadení kdesi pod Strahovom. Oproti mne býval so svojou frajerkou Kršák. Na výstave, ktorú robil jeho kamarát, za mnou naraz prišiel a potykali sme si. U mňa to je zvyk, hoci sme sa nikdy predtým nevideli. Keď bol potom u mňa na návšteve, náhodne sa tam stretol s Hunčíkom, ktorý ma tiež prišiel pozrieť.

A keďže Hunčík každého, koho videl u mňa, automaticky považoval za môjho kamaráta, pokojne pred ním spomenul, že na konferencii vo Washingtone stretol Marka Palmera, zástupcu spoločnosti CEDC, ktorá chcela začať podnikať na stredoeurópskom trhu v oblasti komerčnej televízie. Poznali sa, lebo Palmer bol predtým americkým veľvyslancom v Maďarsku.

CEDC sa neskôr premenovala na CME. Keď to vtedy u mňa počul Kršák, povedal, že o takom projekte premýšľa už dlho. Na druhý deň hneď dodal Hunčíkovi pár strán anotácie. Kršák potom k projektu prizval Venclíka, lebo vraj na neho kdesi urobil dobrý dojem. Začal som premýšľať pragmaticky – v poriadku, vzniká partia, v nej sa asi bude rozhodovať hlasovaním, bolo by dobré mať tam niekoho, koho názory budú blízke mojim.

A zavolal si Alana.

To už som robil na Karlovej univerzite, tak som vyšiel po schodoch do nášho ústavu, kde v kancelárii sedel riaditeľ Josef Alan a Milan Petrusek. Oboch som poznal roky. Spýtal som sa ich, či nechcú podnikať v médiách.

Petrusek reagoval, že s tým mám ísť vieš kam. Alan zase povedal, že do toho ide, a tak sa stal spoločníkom. Keď sme sa potom všetci piati stretli, vedeli sme, že máme napísať koncepciu prvej komerčnej televízie v postkomunistickom svete, sebakriticky sme si však uvedomili, že o tom skoro nič nevieme.

A vzali ste medzi seba Vladimíra Železného.

Navrhol ho Kršák, poznali sa z televízie, pre nás ostatných bol cudzí. Vtedy sme netušili, že Železný sa nielen vyzná, ale dokáže aj veľmi tvrdo a nekompromisne obhajovať svoje záujmy. Jeho podmienkou bolo, že do toho ide, ale ak získame licenciu, chce byť rovnocenným spoločníkom v CET 21. Napísal projekt, my sme ho pripomienkovali a licenciu sme získali.

Bolo od začiatku jasné, že to bude tvrdá komerčná televízia bez záujmu o kvalitné vysielanie?

Kdeže. Ja som do projektu pripravil kapitolu, ktorá bola o tom, že pri televízii sa založí centrum skúmajúce spoločenské problémy. To malo dodávať myšlienky pre publicistiku a spravodajstvo.

Pre komerčnú televíziu neefektívny nezmysel.

Jasné, bola to totálna hlúposť. Chalani tomu nerozumeli, tak ma nechali snívať. O tom, že je to kravina, vedel len Železný, ten však mlčal, bolo mu jasné, že sa to odtiaľ vyhodí. Tak sa aj stalo, z projektu to úplne vypadlo.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete tu – kliknite.

Ako ste vyhrali tender na licenciu?

Prihlásilo sa tuším 21 spoločností. Centrálnou podmienkou bolo, že sme museli predložiť transparentné účty, na ktorých boli peniaze na rozbeh televízie. A to boli strašné peniaze. Veď keď sme zakladali CET 21 a skladali minimálny vklad na eseročku, musel som si požičať 20-tisíc korún. Toľko som jednoducho nemal. Kde by sme zrazu vzali milióny?

Na scénu tak prišli Američania.

Hunčík oslovil už spomínaného Palmera, ten s kolegami čakal len na to, a okamžite sme mali výpisy z ich kont, ktoré preukazovali, že financovať takú televíziu je pre nich malina. Peniaze pritom mali uložené v renomovaných bankách.

Rada, ktorá robila tender, však zrazu prišla s ďalšou požiadavkou – že tam nesmie byť iba zahraničný kapitál. Tuším, že práve Železný preto oslovil Českú sporiteľňu, či sa k nám nechce pridať. Samozrejme, že chcela, vedela, že to bude zlatá baňa. Ja som to pochopil až po pár rokoch, ekonómovia v banke si to vedeli spočítať hneď.

Vyhrali ste tender poctivo alebo ako Pavol Rusko s Markízou, kde za licenciu u Gašparoviča loboval Ľubo Gregor, ktorý nasľuboval, že to bude televízia, čo pôjde HZDS po ruke?

Absolútne poctivo. Projekt bol výborne napísaný, iná vec je, že sa nikdy nerealizoval. Železný nebol hlúpy a napísal ho v kontexte, keď nik z posudzovateľov netušil, čo komerčná televízia znamená a čo potrebuje. A možno to, ako profilovať úspešný biznis s komerčnou stanicou, nevedel ani Železný, lebo prvý film, ktorý vysielala Nova, bol Sofiina voľba. Skvelá vec, ale absolútne nevhodná pre tento typ média.

Železný bol z vás zjavne najskúsenejší. Aj preto s vami neskôr vybabral.

To sedí, ale pre Američanov nebol vhodný ani on, a tak do Prahy nasadili svoje špičkové kapacity. Američania netušili, že raz vybabre aj s nimi.

Ako ste si s Američanmi, bankou a s kamarátmi percentuálne rozdelili podiely?

Boli sme tupí, takže pri tvorbe prvej dohody sme celú noc sedeli v právnickej kancelárii, kde oni mali svojich právnikov a my svojich. Odporučil som tam svojho známeho Milana Gánika, renomovaného právnika, lenže kamarátstvo je jedna vec, biznis druhá. Gánik mi totiž na začiatku povedal, že ak za to nedostane honorár aspoň 50-tisíc dolárov, tak do toho nejde, lebo mu to centrála v USA ani neschváli.

Vtedy sme pochopili, že vlastne nemáme peniaze ani na právne zastupovanie pri prvých zmluvách. Požiadali sme teda, aby ich zaplatila Česká sporiteľňa, veď bola naším spoločníkom. Súhlasila, bol to však ďalší prejav nášho amaterizmu. Keď totiž tri rôzne subjekty zakladajú biznis, v úvodnom štádiu nie sú partnermi, ale konkurentmi. Každý chce predsa najlepšie podmienky.

Američania so sporiteľňou vás šiestich dotlačili k minimálnym podielom?

Pri našich majetkových pomeroch a znalostiach biznisu, pri našej naivnej predstave o peniazoch nám všetkým šiestim ponúkli dvanásť percent, banka dostala dvadsať percent a Američania zvyšok.

Takže ty osobne si mal len dve percentá?

Presne tak. Boli sme šiesti. Lenže vtedy som bol hlúpy, nevedel som, čo to znamená. Sú to dve percentá zo sto korún, z milióna, zo sto miliónov? V každom prípade s takýmito podielmi vznikla firma s názvom Česká nezávislá televízna spoločnosť.

Podielmi bolo, logicky, definované aj právo spolumajiteľov rozhodovať o finančných tokoch a programovej schéme. Ak máš dve percentá, môžeš skákať len do ich výšky. Z toho vyplýva, aké mizerné zastúpenie sme mali v dozorných a exekutívnych orgánoch. Mohli sme chcieť, čo nám napadlo, nepresadili sme nič, Američania a Česká sporiteľňa nás vždy prehlasovali.

To bol dôvod, pre ktorý si sa podielu nakoniec zbavil?

Boli len dve možnosti – vycúvať odtiaľ a nechať sa vyplatiť alebo sa uchádzať o pozíciu, ktorá naše rozhodovacie možnosti posilní. Druhú možnosť využil len Železný. Stal sa totiž generálnym riaditeľom televízie, ktorý bol veľmi lojálny voči Američanom, takže aj solídne profitoval na hospodárskych výsledkoch. Dnes už viem, že v špičkovom biznise sú emócie na škodu. Pre Železného sme boli len také hovienka roztrúsené okolo, ktoré mu prekážali.

Človek, ktorého ste zavolali ako posledného a ktorý mal len napísať projekt, vás nakoniec prevalcoval.

Absolútne. Raz sme šli s Alanom po ulici a stretli Železného. Povedal nám, že my piati z tej televízie nikdy neuvidíme ani korunu. Zdesene sme sa naňho pozreli a spýtali sa ho, z akého dôvodu. Vraj preto, že o dividendách rozhoduje správna rada a v nej máme len jedného človeka. A rovno nám aj poradil – predajte, čo máte, a zmiznite.

Áno, až takáto trápna bola naša pozícia. Dospeli sme však k záveru, že naša hodnota v Nove nestojí na vlastníctve miliónov, ale na tom, že sme do nej vložili zlatú tehlu – licenciu na vysielanie. Tá bola naša, patrila CET 21, nie Američanom, nie banke, nie Českej nezávislej televíznej spoločnosti. Z eseročky CET 21 sme preto urobili akciovku CET 21, pričom jej bonita bola definovaná práve licenciou. A práve tieto akcie sme potom predali CME.

To ti nenapadlo, že zlatá sliepka skôr či neskôr začne znášať aj vám, že Železný s vami manipuluje, aby vás vyšachoval?

Jednou z mojich nepekných vlastností je netrpezlivosť. Býval som v paneláku, deti boli vo veku, keď som im chcel dopriať dobré vzdelanie, manželka v Prahe nemala prácu. Nechcel som, aby sa umárala v depresiách, tak som jej sľúbil, že sa postarám, aby detské knihy, ktoré napíše, aj vyšli.

Vidina veľkých peňazí o pár rokov mi tak bola ukradnutá v porovnaní s vedomím, že o štyri mesiace môže byť syn na špičkovej univerzite v USA, že si založím vydavateľstvo, vydám knihy, ktoré sa mi páčia, a že všetci budeme lepšie bývať.

Psychiater Péter Hunčík mi vravel, že svoj podiel predal, lebo sa nesplnila pôvodná vízia – Nova mala byť pôvodne intelektuálna televízia pre región strednej Európy.

To sa s mojím dôvodom predaja akcií nebije. Faktom je, že Nova napriek projektu nakoniec nebola intelektuálna, ale tvrdo komerčná. Až tak, že naše vnútorné intelektuálne „ja“ priam plakalo.

Na predaji akcií ste nakoniec na domáce pomery slušne zarobili, skončili ste však na súde s obvinením, že ste z toho nezaplatili dane.

Už dve desaťročia počúvam o tom, ako sme pripravili Českú republiku o desať miliárd za prehratý súd kvôli zmarenej investícii americkej spoločnosti CME. A rovnako dlho počúvam o tom, ako táto televízia poškodila českú kultúru, bulvarizovala ju. Pritom práve české televízne publikum dalo jasne najavo, ako si predstavuje svoju obľúbenú televíziu.

Boli časy, keď sa mi kvôli tejto kauze nechcelo žiť. Veď šlo o moju bezúhonnosť a česť. Mám donekonečna vysvetľovať, že šlo o obchodný prípad, v ktorom sa stretli politické ambície niektorých protagonistov, lebo šlo o vplyvné médium, s chamtivosťou iných, lebo to médium výborne profitovalo?

Vtedy jasne platila legislatíva, že s akciami možno obchodovať na trhu bez povinnosti platiť daň z predaja. Samozrejme, že až po istom moratóriu, aby sa zabránilo špekuláciám. Cena našich akcií bola definovaná hodnotou licencie na vysielanie. Kde a koho som ja s kolegami podviedol?

Železný svoj podiel nepredal.

Nepotreboval to. Neurobil tak ani Kršák. Tvrdil, že preto, lebo jeho občianskou povinnosťou je zachrániť český kultúrny statok pred amerikanizáciou. Na vysielanie ani rozhodovanie pritom nemal žiadny vplyv. Nakoniec sa dal dokopy so Železným a obaja Američanov marginalizovali.

Ako sa im to podarilo?

Držali sa hesla, že licencia je ich. Vznikol z toho obrovský škandál, keď Američania zažalovali Česko za zmarenú investíciu. Nakoniec Kršáka naozaj štedro vyplatili a hneď zabudol na svoje táraniny o záchrane českej kultúry.

Pre tvár televízie, pre jej programovú schému, bonitu a efektivitu pritom neurobil nič. Presne ako my, ktorí sme odišli prví. Lenže on vydržal do konca a zarobil na tom neuveriteľné peniaze. Viac ako miliardu. My sme zarobili zlomok, hoci na naše pomery aj to bolo šialene veľa.

Práve Kršák bol ten, čo vás nakoniec udal.

Desať rokov sme chodili na všetky možné súdy a počúvali urážky, pričom do nás zo všetkých zbraní pálila aj verejnosť. Nakoniec však súd musel priznať, že sme predávali akcie v čase, keď legislatíva neprikazovala povinnosť daňového priznania, a že sme akcie predali za bežnú trhovú, nie špekulatívnu cenu. Existovalo o tom množstvo expertíz.

Nič to, podľa súdu sme konečne nevinní, Kršák dostal svoje veľké peniaze, Železný ešte väčšie a CME dostala odškodné od Českej republiky za zmarenú investíciu. Skončilo sa to tak, že CME vyhrala aj arbitrážny súd, dostala Novu späť a obratom ju predala inej firme.

Prečo vás Kršák udal?

Keď sa ho sudkyňa pýtala, prečo nám pokazil taký kus života, čo ho k tomu viedlo, keď sme jasne nevinní, odpovedal, že to považoval za svoju občiansku povinnosť. V skutočnosti len mal záujem kúpiť celú televíziu a potom ju streliť za nehoráznu cenu. Záujemcovia by sa o ňu v tom čase trhali. A my sme mu to predajom svojich akcií zmarili. V tom všetkom bolo toľko ľudsky špinavých vecí, že až.

Škrie ťa dnes skúsenosť s Novou?

Keď do novín napíšem článok, nech je hoci aj o počasí, dodnes mi diskutéri stopercentne vyhodia na oči Novu a že som ukradol a zneužil cudzie peniaze. Je to síce lož, ale ich to nezaujíma. Faktom je len to, že som bol pri vzniku televízie a že ma po asi dvoch či troch rokoch jej vysielania väčšinoví majitelia vyplatili.

Koľko si zarobil na predaji akcií?

Nepoviem presne, držme sa toho, že celkovo šlo o desiatky miliónov korún. Môžem ti však prezradiť, koľko ma stáli neúspešné projekty, ktoré som z nich financoval. Založil som vydavateľstvo G plus G, financoval firmu s mobilnou televíziou a aplikáciami, produkoval detský animovaný televízny seriál Lieskuľka podľa námetu a scenára mojej manželky. To všetko ma stálo desiatky miliónov.

Samozrejme, kúpil som si dom, byty svojim deťom, auto, mladší syn študoval v USA. A pomohol som obrovskému množstvu ľudí. Dnes z tých peňazí nemám ani halier.

Ako dnes vnímaš televíziu Nova?

Už si sám spomenul, že pôvodne to mala byť televízia, ktorá mala akceptovať vysokú úroveň českého publika, teda prinášať kultivované programy.

Nič nemohlo byť vzdialenejšie pravde.

Áno, rýchlo sa ukázalo, že český národ je rovnako kultúrne „vyspelý“ ako ktorýkoľvek iný a že ho rovnako zaujíma najmä Dallas, telenovely, erotika a škandálne televízne spravodajstvo.

Raz som bol v jednej krčme a došli mi peniaze. Vyšiel som von, oproti bol bankomat. Prišiel ku mne chlapík a povedal – my sa máme pozerať na tie chujoviny, čo vysielate na Nove? Odporučil som mu, nech sa teda nepozerá. Akoby som ja mohol za to, čo on robí po večeroch. A podobných historiek mám aspoň sto. Ľudia akoby doma nemali ovládače a my sme ich násilím držali pri obrazovkách.

Nova mala aj pozitíva. Napríklad silnú investigatívu.

Samozrejme, v tomto zohrala veľmi pozitívnu rolu. To, čo tam dokázali ľudia ako Josef Klíma, Radek Bajgar a Radek John so svojimi tímami, bolo čosi neuveriteľné. Relácie ako Na vlastné oči boli ozdobou televízie.

A istý čas bolo aj podľa expertov spravodajstvo Novy kvalitnejšie ako spravodajstvo verejnoprávnej televízie. Ukázalo sa aj to, že nie všetky americké seriály sú sračky, sám som bol veľkým fanúšikom seriálu M.A.S.H., lebo mi pripadal skvelý.

Dnes je v móde chváliť sa, že niekto nemá doma televíziu, akoby to v čase internetu niečo znamenalo. Čo v nej sleduješ ty?

Telka mi zväčša funguje len ako kozub – je zapnutá, hoci ju nesledujem, lebo debatujem s inými, popíjam vínko, prípadne robím niečo iné. Mnohokrát ju zase nezapnem, lebo po presťahovaní to mám pozapájané tak komplikovane, že potrebujem až tri ovládače. Vtedy si na správy radšej zapnem rádio. Rozhodne však nie som nepriateľom komerčných kanálov.

Moja literárna kaviareň bola od začiatku nabitá, svojím vystúpením ju otváral Marián Varga. Konalo sa v nej množstvo kultúrnych akcií. Neprežila, lebo som veľmi slabý personalista a podnikateľ. Reprofoto – denník Sme z 23. októbra 1997

Keď si sa dostal k peniazom, založil si vlastné knižné vydavateľstvo G plus G. Vydal si množstvo dobrých kníh, ale ekonomicky to bol strašný prepadák.

Áno, to vydavateľstvo neprosperovalo. Ako majiteľ som sa, žiaľ, nesprával dostatočne podnikateľsky. To je moje ďalšie životné zlyhanie, hoci ma až tak netrápi, lebo som tam vydal sto výborných kníh.

Koľko si prerobil?

Ani ti tú sumu nebudem hovoriť. Nakoniec som si spočítal, za aký čas sa ocitnem na ulici, a rýchlo som sa ho zbavil. Spôsobom, ktorý však považujem za dobrý.

Daroval si ho?

Áno, daroval som ho Báre Čermákovej, svojej zamestnankyni, mimoriadne poctivej a múdrej babe. Dal som jej ho za korunu, predtým som ho však oddlžil. A vydavateľstvo funguje dodnes. Tá ženská totiž na rozdiel odo mňa ukázala, že vie podnikať. Vydáva skvelé knihy, ale s rozumom. Mám z nej radosť.

Ty si pôvodne nemal žiadny normálny biznis plán?

Vedel som len to, že existuje taký pojem. Mojou víziou bolo vydávanie dobrých kníh istého typu. Začínal som s témami ako židovský holokaust, neskôr pribudli menšiny a rómsky holokaust.

Najúspešnejšie tituly však dokázali predať maximálne tisícdvesto kusov, čo nemohlo pokryť ani náklady. Bol som totiž naozaj férový aj pri autorských honorároch, aj pri výpravnosti. Ako prvú knihu som vydal preklad Slavoja Žižeka, ktorý urobil môj brat Egon. Som na to hrdý, lebo to bola vôbec prvá Žižekova kniha, ktorá vyšla v našom kultúrnom priestore.

Muselo ti byť predsa jasné, že ak vydáš slovinského filozofa a kultúrneho teoretika, na našom trhu nezarobíš.

Lenže mne to robilo radosť!

Pekná radosť za milióny.

Jasné, lenže to som už mal za zadkom peniaze z televízie Nova. Myslel som si, že také peniaze sa ani nedajú minúť. A aj to, že kto je bohatý, mal by financovať ušľachtilé projekty. V tom prvom som sa mýlil, v druhom nie.

Pri vydavateľstve si mal aj literárnu kaviareň. Ako môže skrachovať kvalitná kaviareň v kaviarenskej Prahe?

Bola to prvá literárna kaviareň v Prahe. Otváral ju Marián Varga. Nádhera. Mali sme tam neuveriteľné programy, žiadni zamestnanci ani účinkujúci nemali jediný dôvod myslieť si, že sú tam zdieraní či zneužívaní.

Lenže kaviareň prerábala, lebo niektorí zamestnanci ma okrádali. Normálne si z pokladnice večer vyberali peniaze ako z bankomatu alebo si pokojne nalievali. Keď ma už aj účtovníčka upozorňovala, že tí ľudia otvorene kradnú, vyrazil som vrchného barmana. Do očí mi šplechol, že to je len moja chyba, lebo som mal mať elektronickú pokladnicu.

Prečo si sa nesprával ako normálny podnikateľ? Nemusíš byť neprístupný a arogantný snob, ale vyžadovať to, za čo ľuďom dávaš vlastné peniaze, je azda minimum.

Žiaľ, nikdy som sa tak nesprával. Veď ani nehovorím, že to je moja dobrá vlastnosť. Netvrdím, že viem podnikať. Zjavne na to nemám bunky. Dnes už viem, že podnikať nesmiem.

Celkovo si bol po získaní peňazí z Novy rozšafný.

Vieš, čo je zaujímavé? Ernest Valko mi raz povedal, že zjavne mám výčitky svedomia za to, že mám peniaze. Dodal, že som blázon, lebo som si ich zarobil a patria mi. Mal pravdu, lebo keď na mňa ten mech peňazí za televíziu Nova spadol, fakt som mal výčitky svedomia. Malo to logiku, lebo som v krčme sedával s ľuďmi, ktorí žili z ruky do huby, a ja som mal existenčné problémy vyriešené.

Václav Klaus v mojej kaviarni krstil svoju knihu rozhovorov s Petrom Žantovským. Netušil, kde je. Keď ma zbadal, v miernom šoku sa pýtal, čo tam vôbec robím. Foto – archív F. G.

Nepreplo ti, keď si mal zrazu na konte desiatky miliónov?

Nie, ale to si možno len namýšľam, spýtaj sa mojich blízkych. Celý život som sa riadil heslom – srať na peniaze! Dôsledkom toho bolo, že som sa musel poriadne oháňať, aby som nepriviedol rodinu na psí tridsiatok. No nič, vďaka tomu som si dočasne užil pocit luxusnej spotreby a na staré kolená ma to aspoň udržiava v intelektuálnej forme.

A užil som si aj poriadnu dávku školenia o ľudskej povahe. Bolo to drahé, smutné, ale súčasne užitočné poznanie. Všeobecne by som to zhrnul takto: v biznise sú emócie ako jed, v medziľudských vzťahoch je majetková nerovnosť vážny problém a v osobnom živote by malo platiť, že veľký majetok je džob na plný úväzok.

Nepribudli ti vtedy záhadne kamaráti?

Nie, lebo tí, čo boli kamaráti, nimi ostali, naše vzťahy to neovplyvnilo. Exponenciálne mi však pribúdali žiadosti ľudí, ktorí otvorene žiadali o peniaze, lebo veď ich mám dosť. Prvé, čo mi napadlo, bolo postarať sa o najbližších, a potom už len rýchlo rozširovať okruh ľudí, ktorým viem pomôcť. Vtedy som si fakt myslel, že taký balík je nevyčerpateľný. Problém je, že taký balík v skutočnosti neexistuje.

Do toho som založil, samozrejme, nie sám, nejaké nadácie a fondy na podporu ľudí, ktorí to potrebovali. Väčšina z nich už neexistuje. Nič neľutujem, neplieskam si hlavu o stenu, že som peniaze minul, lebo deväťdesiatosem percent ľudí je na tom stále horšie ako ja. Pánboh zaplať, že je to za mnou.

Jedným z tvojich stratových biznisov bol aj pokus preraziť s modernou technológiou. O čo šlo?

Jedného dňa mi prišiel e-mail od Michala Šeršeňa. Mal ideu využívania mobilných telefónov a mobilných technológií na biznis. Znelo to dobre – mať v mobile dvanásť televízií, edukatívne či herné aplikácie a podobne. Dnes to znie banálne, ale v tom čase boli mobily veľké kravy a celá technológia bola v plienkach. Mišo na mňa pôsobil ako vizionár. Bol šťúply, bledý ako stena, chudý, mal skvelé vzdelanie, veľké oči a dlhé vlasy, pracoval v nejakom internetovom magazíne.

Súhlasil som, že investujem. Dohoda bola, že on dodá ideu, ja peniaze v hotovosti. To sa aj stalo, založili sme firmu, prenajali si priestory a začala sa vyvíjať prvá hra, ktorá mala zarobiť štartovací kapitál. Ukázalo sa však, že firma odo mňa žiada stále nové peniaze. Keď toho bolo veľa, poprosil som Ernesta Valka, či by do firmy nevstúpil a nepokúsil sa v nej urobiť poriadok.

Valko mal byť záchranná brzda?

Áno. Ernest vedel, čo som za „biznismena“, a tak do firmy vstúpil ako spoločník. Rýchlo pochopil, že je to celé škandál ako Brno. Navrhol preto pribrať skutočného obchodníka.

A tak sa tam dostal človek, ktorý s tebou nakoniec vybabral.

Netúžim ho tu menovať ani spomínať. Najradšej by som naňho zabudol. Je to obchodník typu Vladimír Železný. Keď ide o peniaze, nepozná brata ani sestru, má absolútnu znalosť toho, čo biznis potrebuje. Paradoxné je, že keď sa stal spoločníkom, odfúkol som si, dokonca som bol šťastný, že nedopustí, aby ma to dostalo na kolená.

Naozaj ho nechceš verejne menovať?

Nie. Naraz za mnou prišiel jeho právnik a v rukách mal niekoľko kópií zmluvy. Chcel, aby som ich podpísal. A tu sa prejavila ďalšia moja imbecilná vlastnosť – podpísal som, lebo keď mi niečo donesie kamarát, nepochybujem o tom, že je to férové. A podpísal to aj Šeršeň.

Čo ste podpísali?

Poviem to laicky – ten človek nás zbavil účasti vo firme. Nikdy som sa s ním o tom nehádal, ani som naňho nepodal trestné oznámenie, jednoducho som všetky investované peniaze zo dňa na deň odpísal. Toho dňa som však zo svojho života škrtol aj daného človeka.

Nepýtal si sa ho, prečo to urobil?

Raz. Odpovedal, že keby nastala rovnaká situácia, urobil by to znova. Nezabilo ma to, ale povedal som si, že už nebudem venovať životnú energiu tomu, aby som ďalšie roky viedol súdny spor s človekom, ktorý za to nestojí. Je chladný ako britva, v týchto prípadoch nevie, čo sú to emócie, v obchodných kauzách sa správa ako kremeň.

Ty by si podnikať vážne nemal.

Veď už to ani nerobím.

Si zvláštny. Niekto za tebou príde a ty mu pokojne dáš peniaze. A dávaš ich dovtedy, kým ťa netrkne, že už je to problém. Čo je to za vlastnosť?

A čo ja viem? Kým tie peniaze mám, rozdávam ich, až kým sa nerozsvieti červené svetielko. Lenže to zvyčajne trvá.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie