Denník N

Naši spisovatelia sa Tatarku zriekli. Mali strach, ale boli tu aj silnejšie dôvody

Dominik Tatarka. Foto: TASR – Magda Borodáčová
Dominik Tatarka. Foto: TASR – Magda Borodáčová

Slovenskí spisovatelia počas normalizácie nenašli odvahu, lebo spoločnosť im za to nestála.

Tento text je ukážkou z knihy Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi.
Knihu si môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk aj ako e-knihu.

To, čo nazývam ľahostajnosťou voči spoločnosti, sa často ukrýva za zdanlivú pokoru: ja predsa nie som lepší než iní a ten, kto si osobuje právo vstupovať do svedomia národa, je arogantný povýšenec. (Tento argument som často počúval na adresu disidentov.)

To je však typické slovenské nepochopenie spoločenskej roly elít – od tých intelektuálnych cez ekonomické až po politické. Sú totiž privilegované svojím postavením, ale to ich zároveň zaväzuje k postojom, ktoré si občas vyžadujú odvahu. Slovenskí spisovatelia ju v čase normalizácie nenašli, lebo spoločnosť im za to nestála.

Existuje však ešte iný druh ľahostajnosti, ktorá ma počas normalizácie prekvapila oveľa viac, pretože vyvracala ilúziu o slovenskej spoločnosti držiacej pokope vďaka pradivu osobných vzťahov: bola to ľahostajnosť voči osudu priateľov a kolegov.

Dominik Tatarka bol jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov minulého storočia, ktoré sa hlboko vpísalo do jeho ostro rezanej tváre. Mal oceľové vlasy, uhrančivý pohľad, chrapľavý hlas od reťazového fajčenia cigariet a jemné ruky s dlhými prstami. Ale najmä to bol spisovateľ, ktorý odmietol dohodu so slovenskými komunistami.

Nebol jediný. Ivan Kadlečík, Pavol Hrúz, Zora Jesenská a niekoľko ďalších si zvolilo rovnaký osud. O Tatarkovi píšem preto, lebo som strávil v jeho blízkosti posledné roky jeho života a prežíval s ním následky slovenskej ľahostajnosti. Jeho vtedajšia osamelosť nebola len prejavom doby, ale aj povahového rysu slovenskej spoločnosti, ktorý sa pokúšam pochopiť, pretože jeho znaky vidím aj dnes.

Pre vtedajšiu normalizáciu bolo typické, že knihy zakázaných spisovateľov boli vyradené zo všetkých knižníc, ich mená zmizli z učebníc a panoval zákaz ich čo i len vysloviť. Presne toto sa prihodilo Tatarkovi a presne toto postihlo stovky jeho českých kolegov. Napriek tomu bol medzi ich osudmi obrovský rozdiel.

Zakázaní českí spisovatelia totiž čoskoro vytvorili spoločenstvo, ktoré neskôr prerástlo do paralelnej kultúry so všetkým, čo k nej patrí: vydávali knihy v samizdate, ktoré čítalo relatívne veľa ľudí. Fungovala literárna kritika a čulý spoločenský život, ktorý sa tajnej polícii nepodarilo potlačiť napriek tomu, že používala násilie vrátane väzenia. Paradoxom českej normalizácie, ktorá spočiatku vyzerala ako duchovná samovražda národa, bol vznik tejto paralelnej kultúry, na ktorú sú dnes Česi právom hrdí, a diel, ktoré sa v 21. storočí stali klenotmi českej literatúry.

Keď som sa s viacerými českými spisovateľmi po roku 1989 rozprával o tomto období, povedali mi, že patrilo k najkrajším v ich životoch. Bolo to vďaka zážitku zo súdržnej komunity, vďaka tomu, že prakticky celá česká literárna elita (s výnimkou Hrabala) zdieľala spoločný osud vyhnancov. Na Slovensku to bolo naopak: väčšina elity pristúpila na dohodu s komunistami a tí, ktorí ju odmietli, sa stali vyhnancami v pravom zmysle tohto slova – osamelými pustovníkmi v duchovnej púšti.

Vyhnanstvo bolo od nepamäti využívané ako alternatívny trest smrti a Tatarka tomu rozumel. Chcú ma zabiť, hovorieval mi. Komunisti ho odsúdili na samotu. Zamestnal sa ako brigádnik v Horskom parku, aby bol medzi ľuďmi, ale onedlho dostal výpoveď. Znížili mu dôchodok, aby ho uväznila chudoba. Toto všetko sa dialo s vedomím či na príkaz vtedajšieho ministra kultúry a Tatarkovho spisovateľského kolegu, básnika Miroslava Válka.

Malo to istú politickú logiku, keďže Válek bol predovšetkým komunista a až potom básnik, reprezentoval normalizačný režim a jeho snaha urobiť z Tatarku vyhnanca bola preto pochopiteľná. To, čo som vtedy nechápal a dodnes tomu úplne nerozumiem, bola ľahostajnosť slovenských spisovateľov voči Tatarkovmu osudu.

Chodieval som za ním v 80. rokoch často ako mladý muž a našiel som ho vždy v rovnakej situácii: sedel sám za písacím strojom vo svojej malej pracovni na prvom poschodí s výhľadom na Bratislavu. Jeho osamelosť ma poburovala a vtedy som slovenským spisovateľom ich ľahostajnosť nedokázal odpustiť.

O tridsať rokov neskôr rozumiem ich postoju lepšie a myslím si, že bol prejavom ľudskej a súčasne národnej povahy. Jedným dôvodom, prečo sa Tatarku zriekli, bol strach. Návšteva Tatarku by neušla pozornosti tajnej polície, ktorá ho sledovala. Návštevník by tak porušil dohodu s komunistami, že Tatarka má byť vyhnancom odsúdeným na samotu, a riskoval by, že sa vyhnancom stane aj on sám. Jednou z mála výnimiek bol spisovateľ Dušan Mitana, ktorý Tatarku navštevoval.

Druhý dôvod bol však možno ešte silnejší. O čom by sa s ním rozprávali? O svojej poslušnosti? Mali riskovať jeho výčitku, že slúžia ruským okupantom – a on by im to naozaj hovoril? Keby v sebe našli tú odvahu stretnúť sa s vyhnancom a vypočuť si takú výčitku, boli by sa už dávno vďaka tej istej odvahe pridali na jeho stranu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie