Denník N

Liečiť začala v stánku Pepsi, teraz rozpráva, ako môže Slovensko pomôcť kresťanským utečencom z Iraku

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na život bez elektriny si zvyknete. Rovnako aj na to, že sa s celou rodinou delíte o jedlo. No s pocitom neustáleho strachu o svoj život sa žiť nedá, hovorí o Iraku rehoľná sestra Rosemary, vlastným menom Larsa Annes Yousif Khazmee. Na Slovensku sa stala tvárou kampane Z ruín k domovu.

Islamský štát im dal na výber. Buď sa vzdajú svojej kresťanskej viery a stanú sa z nich moslimovia, alebo ich zastrelia. Zbalili si len to najnutnejšie a v noci ušli.

Teraz sa musia vrátiť, no nemajú kam. Tam, kde boli ich domovy, sú dnes ruiny. Vojaci ISIS ich vypálili.

Reč je o irackých kresťanoch, ktorí museli pred tromi rokmi utiecť z Ninivskej planiny a stali sa utečencami vo vlastnej krajine.

Utekali postupne. Najskôr z Mosulu do Karakošu, no ani tam neboli v bezpečí. Útočisko napokon našli na severe krajiny, v irackom Kurdistane. Z miest a dedín Ninivskej planiny ostala spúšť, mestá zrovnané so zemou.

Keď sa v apríli odtiaľ vrátil reportér Andrej Bán, prirovnal Karakoš k mestu duchov. „Zničené a vypálené sú tu nielen všetky domy, ale aj deväť tunajších kostolov. Pomalá jazda autom cez centrum mesta pripomína aj na pravé poludnie horor – netreba na to ani noc.“

Na jar, keď bol v Iraku Bán, nevrátil sa domov ešte takmer nikto z vyhnaných kresťanov. Dnes sa už pokúšajú zabývať, späť je už asi šesťtisíc rodín. Prichádzajú do ruín, rodiny, ktoré už aj pred útekom mali toho veľmi málo.

Hovoríme o celkovo zhruba 150-tisíc kresťanoch, ktorí utiekli do irackého Kurdistanu. Tam im teraz všemožne dávajú najavo, že by už mali odísť. Zobrali im prácu a rodiny zostali bez akéhokoľvek príjmu, bez možnosti platiť nájmy. Zostáva už len návrat do zničeného domova.

Späť do ruín

S obnovou domov pomáha pápežská nadácia ACN (Pomoc trpiacej cirkvi). Zháňajú peniaze po celom svete a presviedčajú kresťanov, aby prispeli.

ISIS postupne zničila na Ninivskej planine deväť kresťanských miest a dedín. Vrátiť sa potrebuje zhruba 12-tisíc rodín. Pápežská nadácia ACN, ktorá je na Slovensku známa ako Kirche in Not, vypočítala, že na obnovu potrebujú zhruba 210 miliónov eur.

Chrám v Karakoši, ktorý zničil ISIS. Foto – Andrej Bán

Aj preto ACN „vyslala“ do rôznych krajín svojich poslov, aby kampaň priblížili ľuďom na celom svete. Na Slovensko prišla sestra Rosemary, vlastným menom Larsa Annes Yousif Khazmee. Osobne pozná osudy mnohých irackých utečencov. Pracuje ako doktorka v pediatrickej klinike v Erbile v irackom Kurdistane, jednom z väčších miest, ktoré sa stali útočiskom väčšiny utečencov.

Dnes sa už aj pousmeje nad tým, ako v roku 2014 začínala. Utečenci prespávali vo veľkej sále, niečo ako kultúrny dom. Larsa si priamo tam otvorila kliniku. Stačil minimálny priestor. Využila niekdajší stánok s Pepsi.

Vtedy sa naučila, aké je dôležité ukazovať donorom, na čo ich dary použila. Ak dostala peniaze a zakúpila potrebné lieky či zdravotnícky materiál, hneď ich odfotografovala a poslala darcom. Na Slovensko prišla, aby osobne hovorila o tom, prečo irackí kresťania potrebujú pomoc.

Mníškou v desiatich

„Keď som mala desať rokov, rozhodla som sa stať mníškou,“ hovorí Larsa o svojom detstve v Iraku. Vyrastala v rodine chaldejských kresťanov, jej otec bol stavebným inžinierom a spolu všetci žili v Bagdade.

Pamätá sa aj na režim Saddáma Husajna, ktorý padol v roku 2003. Áno, bol to diktátor, ale za jeho éry sa kresťania v Iraku nemali až tak zle. Akoby držal nad touto menšinou ochrannú ruku. Po jeho páde prišlo obdobie bezvládia, hovorí Larsa.

Rodičia ju vychovávali v duchu chaldejskej katolíckej cirkvi, takže sa mohlo zdať, že nebudú mať nič proti jej túžbe stať sa mníškou. No otec o tom nechcel ani počuť. Aj mama ju odhovárala, no nakoniec privolila. A možno to bola ona, kto napokon presvedčil aj otca. Súhlasil, ale pod jednou podmienkou. Larsa nevstúpi do kláštora skôr, ako doštuduje.

Súhlasila teda a chcela sa prihlásiť na architektúru. Otec jej však vybral medicínu.

„Neviem, prečo mi vybral práve také náročné štúdium. Asi si myslel, že si chcem uľahčiť život. Ako keby ho mali mníšky jednoduchý,“ spomína Larsa, ktorá priznáva, že medicínu vyštudovala s veľkou nevôľou. Vôbec ju to nebavilo. No dnes je už všetko inak. „Milujem liečiť chorých. Už to nerobím len preto, aby som plnila otcovu túžbu, ale preto, že ma to napĺňa,“ hovorí.

Len nedávno na klinike ošetrovala malého chlapca. Bol to diabetik, ktorý upadol do bezvedomia. V Iraku je stále problém s liekmi, takže Larsa si uvedomovala, že mu nedokáže poskytnúť stopercentnú pomoc. Neustále ho navštevovala, rozprávala sa s ním a kontrolovala ho. „Vedela som, že ak to neurobím, nikto sa oňho nebude zaujímať. Stále mám totiž aj málo sestier, celkovo personálu.“

Po štyroch dňoch otvoril oči a napriek tomu, ako dlho bol v bezvedomí, zdá sa, že nebude mať poškodený mozog. „Viete, prečo mnohí vedci a lekári neveria v Boha? Lebo nezažili niečo podobné,“ uzatvára príbeh Larsa.

Larsa s malým pacientom po tom, ako sa prebral po štyroch dňoch. Foto – L. K.

Keď mŕtvoly pribúdali, rodina odišla

Priznáva, že aj ju Boh skúšal. Bolo to vtedy, keď pred jej očami umierali nevinní ľudia. Nemyslí pritom na besnenie ISIS. Spomína na rok 2006, keď v Bagdade takmer denne videla mŕtvoly na ulici.

Do kláštora im takmer každú noc prehadzovali cez plot mŕtve telá. Pri kostoloch bežne nastražili výbušné systémy.

Keď však zahynul jej bratranec, otec vyhlásil, že toho už bolo dosť. Zbalili všetko, majetok predali a odišli do Kanady.

Larsa už bola v tom čase v ráde, a tak v Iraku ostala sama. Pri otázke, či jej nie je ľúto, že už nemá v rodnej krajine nikoho z rodiny, vracia len začudovaný pohľad. Nerozumie. Veď predsa ona má svoje mníšky, pre ktoré sa rozhodla v desiatich.

Po čom túži? Aby sa jej rádu podarilo zriadiť nemocnicu. Teraz totiž pracuje v štátnej a nemá to vždy ľahké.

Doktorka v mníšskom habite pôsobí ako päsť na oko. I keď zo žartu poznamenáva, že mnohým moslimom jej oblečenie imponuje. Žena je predsa zahalená v dlhých šatách.

V skutočnosti na seba narážajú kultúry a náboženstvá. Od muža, ktorý sympatizuje s mnohými názormi ISIS, už počula, že jeho dieťa mníška ošetrovať nebude.

„Dnes nie je váš šťastný deň,“ povedala som mu. „Žiaden iný lekár okrem mňa tu totiž nie je.“ Muž ustúpil, Larsa chlapca ošetrila a všetko dobre dopadlo. Na záver mal hanlivú poznámku o kresťanoch, ale bol vďačný.

Strach o budúcnosť

Pri takýchto poznámkach sa Larsa zamýšľa, čo bude s Irakom ďalej. Keď nevraživosť neustupuje. Na otázku, čo Irak potrebuje najviac, odpovedá takmer bez zaváhania. „Bezpečnosť.“

Na to, že nemáte elektrinu, si totiž zvyknete. Rovnako ako na to, že si celé rodiny delia jedlo. Aj to, že deti načas vypadnú zo školy, sa dá prežiť. Veď to doženú. Ale žiť v neustálom strachu je pocit, na ktorý sa nedá podľa Larsy zvyknúť.

Na Ninivskú planinu sa vrátili prvé rodiny. Prišli so strachom, muži majú v dvojiciach nočné strážne služby. Stoja na okraji dediny so zbraňou v ruke. V živote nestrieľali, ale robia to pre pocit bezpečnosti svojich rodín.

„Aký je to však život?“ pýta sa Larsa.

Späť na Ninivskej planine. Foto – archív L. K.

Pár čísiel z kampane

  • 1,5 milióna je odhadovaný počet kresťanov v Iraku pred vojnou v roku 2003;
  • 300-tisíc je odhadovaný maximálny počet kresťanov v Iraku v súčasnosti;
  • na severe Iraku v utečeneckých centrách je asi 12-tisíc kresťanských rodín;
  • zhruba 13-tisíc domov na Ninivskej planine zničili vojská ISIS;
  • obnova jedného domu stojí priemerne 5800 eur;
  • s podporou pápežskej nadácie ACN sa podarilo už zrekonštruovať 188 domov;
  • 404 domov na Ninivskej planine už rekonštruujú;
  • 250 miliónov dolárov je odhadovaná suma potrebná na obnovu všetkých zničených domov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie