Denník N

Takto by vyzerala nukleárna vojna so Severnou Kóreou

Skúška severokórejskej balistickej strely. Foto - ap
Skúška severokórejskej balistickej strely. Foto – ap

Milióny ľudí by zomreli podľa veľmi presvedčivého najhoršieho scenára. Všetko v nezmyselnej vojne spôsobenej omylmi a jediným statusom na Twitteri, píše americký expert Jeffrey Lewis.

Nikto nechce bojovať v nukleárnej vojne. Ani Severná Kórea, ani Južná Kórea a ani Spojené štáty americké. Lídri vo všetkých troch krajinách však už vedia, že taká vojna môže prísť – ak nie z vlastného úmyslu, tak pre omyl.

Svet prečkal napäté momenty na Kórejskom polostrove v rokoch 1969, 1994 a 2010. Po každý raz sa jednotlivé strany dostali na okraj nebezpečenstva, pozerali sa cez priepasť, aby nakoniec ustúpili späť. Lenže čo ak by jeden z nich zakopol, skĺzol by do priepasti a, v snahe zachrániť si život, by stiahol so sebou ostatných dole do temnoty?  

Tu si prečítate, ako sa to môže stať, a to na základe analýzy verejných vyhlásení, správ tajných služieb a máp so zónami výbuchov.

MAREC 2019: Teraz zašli Severokórejčania priďaleko.

Celé roky Severná Kórea podnikala svoje provokácie – a Južná Kórea si na ne zvykla. Obe krajiny mali blízko k vojne už predtým: v roku 2010. Severokórejské torpédo vtedy vybuchlo pod korvetou juhokórejského námorníctva, rozseklo loď na dve časti a poslalo jej 46 námorníkov na smrť. Neskôr, v tom istom roku, keď delostrelectvo KĽDR ostreľovalo juhokórejský ostrov a zabilo ďalších štyroch ľudí, prezident Juhokórejskej republiky I Mjong-bak údajne prikázal letectvu, aby podniklo protiúder hlboko vo vnútri Severnej Kórey. Americká armáda ho však zastavila.   

Teraz je to iné. Nikto si nemyslel, že by prezident Mun Čä-in, známy progresívny juhokórejský líder, ktorý chcel vtiahnuť Severnú Kóreu do mierových rozhovorov, chcel krv. Lenže nikto nemyslel na to, ako rýchlo môže náhodné násilie prevziať svoju vlastnú logiku.    

Prvý tragický omyl

Koncom februára sa jednotky Spojených štátov v regióne presúvali  na svoje každoročné spoločné cvičenia s Juhom pod kódovým označením „Foal Eagle“. Južná Kórea zrušila cvičenie v roku 2018, aby nerozhnevala Pchjongjang počas svojich zimných olympijských hier v Pchjongčangu. Aby dohnali stratený čas, pripravili teraz spojenci v roku 2019 svoje vôbec najväčšie cvičenia.

Keď juhokórejské lietadlo vstúpilo do severokórejského vzdušného priestoru, obranné letecké sily, ktoré v tom čase už boli nervózne a očakávali spojenecké manévre v Japonskom mori, si ho pomýlili s americkým bombardérom. Ich personál odpálil raketovú strelu zem-vzduch a poslal tak lietadlo rovno do oceána. Všetkých 250 ľudí na palube zomrelo.

Verejnosť v Južnej Kórei to pobúrilo. Do niekoľko hodín Mun Čä-in prikázal juhokórejskej raketovej jednotke, aby zaútočila na severokórejskú protileteckú batériu, ako aj vybrala hlavné ciele po celej Severnej Kórei. Už len tento obmedzený útok by stačil na začiatok nukleárnej vojny v roku 2019. Juhokórejskí a americkí predstavitelia si však stále predhadzovali vzájomné obvinenia.

Jeden malý tweet

Tí, čo prežili vo vláde Muna Čä-ina, trvali na tom, že všetko by dopadlo fajn, keby si americký prezident Donald Trump nevzal do rúk svoj smartfón a nenapísal: „MALÝ RAKETOVÝ MUŽ TU UŽ DLHŠIE NEBUDE!“  

Bola to zbytočná hrozba na Twitteri. Trump predtým nebol nabrífovaný o raketovom útoku, a nediskutovalo sa o tom ani v televíznej šou Fox & Friends. Ako to však Kim Čong-un mal vedieť?

S americkými jednotkami striehnucimi nablízku a juhokórejskými raketami, ktoré tresli do jeho vojenských základní, považoval Kim odkaz Trumpovho tweetu za úplne jasný: americký prezident využíva prestrelku ako zámienku na inváziu, po ktorej tak dlho túžil.

Jeho starý otec Kim Il-song rozbehol severokórejský jadrový program desaťročia predtým. Kim sa domnieval na základe svedectiev prebehlíkov v americkom kongrese, že Saddám Husajn urobil veľkú chybu v roku 1991, keď sa stiahol a len tak sa pozeral, ako Spojené štáty budujú masívne vojenské zložky, aby podnikli svoju inváziu. Jeho syn a vnuk sledovali, ako vytiahli Saddáma Husajna z pavúčej diery a neskôr obesili po invázii Iraku, ktorú rozbehli Američania v roku 2003.

Videli videá príšernej smrti Muammara Kaddáfího v Líbyi rukami rebelov podporovaných leteckým silami Spojených štátov. Každý mal jasno v tom, že len čo by sa Spojené štáty pokúsili zosadiť Kimovu dynastiu, nariadili by Strategickým raketovým silám armády Kórejskej ľudovodemokratickej republiky vypáliť strelu krátkeho a stredného doletu s jadrovou zbraňou na americké jednotky v Južnej Kórei a Japonsku.

Kim Čong-un a jeho médiá o útokoch na americké ciele hovoria často. Foto – TASR/AP

Kim Čong-un dúfal, že náhly útok by spôsobil desiatky tisíc obetí, otupil by jednotky, ktoré sa chystali na inváziu, a omráčil by tak americkú verejnosť. Bol to zúfalý risk, lenže neurobiť nič by znamenalo istú smrť. A tak, čeliac predpokladanej masívnej americkej invázii, dal Kim rozkaz.

Historické vlákno poletuje s vetrom a zatáča sa spolu s osudom, tak ako kedysi arcivojvoda Ferdinand zabudol správne odbočiť.

Toto už nebolo cvičenie

Celé roky si raketové jednotky Severnej Kórey nacvičovali tento možný scenár, vzali si rakety Scud a Nodong na bojové polia a v noci trénovali pálenie proti americkým jednotkám v Južnej Kórei a Japonsku. Chystali si na to jadrové zbrane, aby pozabíjali nepriateľské vojská počas ich spánku v barakoch alebo po príchode v prístavoch a na letiskách.

Tentoraz to však nebolo cvičenie.   

V roku 2017 americká spravodajská komunita odhadovala, že Severná Kórea má najmenej 60 jadrových hlavíc a navýši ich počet každý rok o približne ďalších 12. To číslo bolo trochu prehnané: Kim nemal 72 jadrových zbraní. No mal ich 48.

Strategické raketové sily použili 36 z nich v prvej vlne útoku. Strely Scud a Rodong mali značne predĺženú dráhu doletu. Ich odpálenie vyzeralo presne ako vojenské cvičenia, ktoré podnikali Severokórejčania rok čo rok predtým. Ciele v Južnej Kórei a Japonsku boli v zaľudnených oblastiach. Napríklad posádka v Jongsane bola v srdci Soulu. Prístav Busan, ďalší dôležitý cieľ, sa nachádzal v druhom najväčšom juhokórejskom meste.

V Japonsku bolo veľa amerických základní koncentrovaných okolo metropolitnej oblasti Tokia – letecké základne Jokota a Acugi, námorná základňa Jokosuka. Vojaci námornej pechoty na leteckej základni Iwakuni boli približne 20 míľ od Hirošimy tiež zasiahnutí.

Niektoré zo striel sa rozpadli počas letu bez toho, aby doleteli k cieľu. Americkí predstavitelia neskôr tvrdili, že boli zastavené americkou a juhokórejskou raketovou obranou, hoci väčšina expertov to spochybnila. Pozorovatelia dlho upozorňovali na to, že efektívnosť protiraketovej obrany sa preceňuje. Trump povedal reportérom v roku 2017, že Japonsko a Južná Kórea ich môžu „ľahko zostreliť (severokórejské strely) na nebi, práve ako niečo zostrelili na nebi iný deň v Saudskej Arábii, ako ste videli“. V skutočnosti predstavitelia Saudov a Pentagónu vedeli, že obrana zlyhala pri pokuse zachytiť bojovú hlavicu, ktorá len tesne minula letisko.

Veľa severokórejských striel minulo svoj cieľ o niekoľko míľ. Lenže išlo o štiepne zariadenia, podobné nukleárnym hlaviciam, ktoré zničili Hirošimu a Nagasaki, a bomby, ktoré padli mimo cieľa, rovnako spôsobili masívne škody v obývaných oblastiach.

Štart balistickej strely stredného doletu typu Hwasong-12 zo skúšky v lete tohto roku. Foto – TASR/AP

Výbuchy zrovnali budovy. Nasledovali po nich masívne nekontrolovateľné požiare, ktoré pohltili obrovské územia Soulu, Busanu a Tokia. Najmenej niekoľko hodín po jadrovom útoku boli Severokórejčania schopní páliť konvenčnými strelami a delostrelectvom s ďalekým dostrelom. Ľudia si zapamätajú hrdinstvo požiarnikov, ktorí sa zúfalo snažili uhasiť plamene, hoci spŕška striel, niektorých naplnených chemickými zbraňami, neustávala a padala aj na nich.

Utrpenie bude trvať veľa dní, keď sa zachránení, sužovaní akútnym ožiarením, vyberali cez rozvaliny domov, aby tam zomreli. Tak ako to bolo v Hirošime a Nagasaki v roku 1945. Infraštruktúra, ktorá by im poskytla zdravotnícku pomoc, nezvládala ten nápor.   

Severná Kórea vypálila malý počet striel novej generácie Hwasong-12, rovnako s jadrovými zbraňami, na Okinawu a Guam. Lenže na takú vzdialenosť boli nepresné – len približne polovica z nich spadla niekoľko míľ od cieľa. Všetky spadli do oceána. Niekoľko ľudí však zomrelo v panike a pri dopravných nehodách, ktoré spôsobili oslepujúce záblesky atmosférických nukleárnych explózií. Zároveň americké operácie z leteckých základní Kadena a Andersen pokračovali.

Počas prvého večera Kim nepoužil jadrové zbrane proti americkému územiu. Jeho stratégiou bolo zastaviť inváziu a šokovať Trumpa. Vedel, že má ešte 12 striel s dlhším doletom v rezerve, rovnako aj masívne medzikontinentálne balistické strely ako Hwasong-15, ktoré začal testovať na konci roka 2017. Tie navyše mohli niesť nové termonukleárne zbrane.

Ak by Trump ohrozoval Kimovo udržanie sa pri moci, alebo by on a jeho rodina mali zomrieť v rukách Američanov, Kim bol odhodlaný použiť tieto strely proti pevnine Spojených štátov. Dúfal, že to privedie Trumpa k zmyslom. Lenže Kim neodhadol dobre americkú náladu.

Ciele: San Diego, Pearl Harbor, Manhattan, Wahshington, Mar-a-Lago

S leteckými základňami v Okinawe a na Guame, ktoré stále fungovali, a bombardérmi s dlhým doletom mali dokonale pripravený na útok proti Severnej Kórei. Spojené štáty rozbehli masívnu vzdušnú operáciu, aby zabili Kima a zničili zvyšné balistické strely. Na prekvapenie mnohých pozorovateľov išlo o konvenčnú leteckú kampaň.

Americkí predstavitelia dospeli k názoru, že použitie nukleárnych zbraní by narušilo ich odkaz, že Spojené štáty sa pokúšajú oslobodiť ľudí Severnej Kórey. Samozrejme, Kim to nevedel: prebiehajúce americké letecké útoky ho nechali úplne odrezaného od komunikácie so svojimi vojenskými jednotkami. Ocitol sa tak vo vojnovej hmle, s fámami o tom, že Američania rozbehli jadrové útoky.

Kim preto rozkázal, aby použili posledné strely Hwasong-14 a Hwasong-15, medzikontinentnálne balistické strely s jadrovými hlavicami. Mali ich vystreliť proti námorným základniam v Spojených štátoch – v Pearl Harbor a San Diegu. A rovnako na mestá New York, Washington a, z osobných pohnútok, jednu strelu chcel odpáliť aj na Mar-a-Lago v Palm Beach na Floride.

Celkovo išlo o tucet striel. Ciele vyzerali veľmi podobne ako tie, ktoré mal Kim vyznačené na svojej veľkej mape Spojených štátov vo svojej kancelárii. Práve pred ňou v roku 2013 nariadil vypracovanie plánu na jadrový útok.

Spojené štáty, samozrejme, mali raketový systém na Aljaške. Spolu s menšími zachytávačmi v Kalifornii. Lenže systém bol dizajnovaný iba na 11 striel. Dve tretiny severokórejských striel dosiahli svoje ciele.

Americké protiraketové obranné agentúry neskôr povedali, že to bol znak toho, že systém fungoval dobre, keďže tretinu striel zastavil. Experti však argumentovali, že taká slabá miera zachytenia útokov bola dôsledkom problémov, o ktorých ešte v roku 2017 písali v Los Angeles Times.

Špeciálne zbrane vyvinuté na protiraketovú obranu (Exoatmospheric kill vehicle) mali pokazené zariadenia. Podľa analytikov bolo nepravdepodobné, že by úspešne zastavili prichádzajúce bojové hlavice. Skôr sa stalo to, že štyri strely sa jednoducho rozpadli pri vstupe do atmosféry Zeme.  

Zvyšných sedem jadrových hlavíc dopadlo na pôdu Spojených štátov. Neboli presnejšie ako tie ostatné – avšak s dvesto kilotonovými bojovými hlavicami, desaťkrát silnejšími ako bomba, ktorá zničila Hirošimu, boli vo väčšine prípadov dostatočne blízko.

Trump aj Kim v bunkri

Pearl Harbor dostal priamy zásah jedinou zbraňou, kým San Diego malo šťastie: obe strely zlyhali počas letu. Jedna bojová hlavica trafila Manhattan – práve ten štátne médiá Severnej Kórey spomenuli ako cieľ rakiet s dlhým doletom. Ďalšie dve strely namierené na Washington zasiahli predmestia Severnej Virgínie. Trump, schovaný v provizórnom bunkri v Mar-a-Lago, cítil, ako sa zatriasla zem, keď posledná bojová hlavica dopadla na mesto Jupiter na Floride, vzdialené len 20 míľ od neho. Ostatné dve strely dopadli divoko mimo kurzu – vybuchli v oceáne či vo vidieckych, riedko obývaných oblastiach.

V nasledujúcich hodinách Trumpa informovali, že spojenecké letecké nálety zabili Kima. Avšak vláda KĽDR neskolabovala. Americké a juhokórejské jednotky neskôr prečesali štvrte Pchjongjangu, aby našli mŕtveho Kima v bunkri – zabil sa vlastnou rukou.

Priamy úder na Manhattan zabil viac ako milión ľudí. Ďalších 300-tisíc zahynulo blízko Washingtonu. Útoky na Jupiter a Pearl Harbor zabili v oboch prípadoch od 20- do 30-tisíc ľudí. To však boli len odhady, rozsah deštrukcie znemožnil úradom, aby spočítali presný počet obetí. Stovky tisíc ľudí zomreli v Južnej Kórei a v Japonsku následkom výbuchov a požiarov.

Až o niekoľko rokov neskôr bude americká vláda schopná poskytnúť presnú bilanciu strát na životoch. Pentagón nevyvinie takmer žiadne úsilie, aby zrátal ohromný počet zabitých civilistov v Severnej Kórei po masívnej konvenčnej vzdušnej kampani. Ku koncu úrady dôjdu k záveru, že takmer dva milióny Američanov, Juhokórejčanov a Japoncov zomreli v jadrovej vojne v roku 2019, ktorej sa dalo absolútne predísť.

Autor článku pre Washington Post, Jeffrey Lewis, je expertom v oblasti obmedzovania jadrových zbraní, pôsobí na Middleburskom inštitúte medzinárodných štúdií v Monterey.

Severná Kórea

Teraz najčítanejšie