Odkaz MMŠ: O jedovatom kulte osobnosti

Pankaj Mishra je jeden z najslávnejších indických spisovateľov, skvelý znalec Západu a jeho brilantný kritik. V tejto krátkej eseji s gustom odhaľuje dôvod našej politickej mizérie – kult osobnosti.

Donald Trump je ním posadnutý a buduje ho s veľkou vášňou, ale nie je prvý – jeho predchodcom bol Barack Obama, prvý „prezident celebrita“, pre ktorého bola osobná popularita dôležitejšia ako osud jeho strany (demokratickej) či robenie politiky.

Verejný a politický život sa stal prehliadkou figúr, do ktorých ľudia vkladajú svoje nádeje len preto, lebo vyžarujú charizmu. Typickým príkladom je francúzsky prezident Emmanuel Macron, z ktorého sa stala cez noc hviezda prvej veľkosti a záchranca nielen Francúzska, ale aj Európy. Až kým sa tento dynamický milionár neukázal ako neoliberál, ktorý pomáha svojim bohatým kolegom a dáva najavo pohŕdanie „leňochmi“, píše Mishra.

Alebo Aun Su ťij, bojovníčka za ľudské práva, ktorá strávila roky v domácom väzení, stala sa hrdinkou a potom prezidentkou, do ktorej mnohí vkladali obrovské nádeje, až kým sa neukázala ako tá, ktorá potlačuje práva etnických menšín. Prežité utrpenie nie je zárukou múdreho vládnutia a včerajšie obete sa ľahko môžu stať zajtrajšími násilníkmi.

Ukážkou absurdity, do ktorej môže skĺznuť kult osobnosti, je budúca britská vojvodkyňa Meghan Markleová, ktorá si bude brať princa Harryho. Denník New York Times nadšene píše v editoriali, že táto svadba má potenciál explózie (Markleová má tmavú pleť), iné médiá píšu, že „navždy zmení vzťah Britov k iným rasám“. V tejto absurdnej predstave to vyzerá tak, ako keby kráľovská svadba Meghan Markleovej bola rovnako epochálna, ako keď si Rosa Parksová odmietla sadnúť na sedadlo vyhradené pre černochov.

Kult osobnosti však vo svojej podstate nemá žiadnu súvislosť s morálnymi princípmi alebo politikou. Hrdinom britských tabloidov je Imran Khan vďaka tomu, že bol skvelým hráčom kriketu a reprezentantom Pakistanu, zostáva ním v očiach bulváru naďalej, napriek tomu, že založil v Pakistane Hnutie za spravodlivosť a stal sa zarytým islamistom. A taká Theresa May, zúbožená britská premiérka? Časopis Vogue ju dal na obálku bez zjavného dôvodu – len preto, lebo je žena.

Ale najostrejší je Mishra voči Obamovi. Intelektuáli a novinári ho neprestali milovať, hoci v praxi ako prezident podporoval deportácie ilegálnych imigrantov, vo veľkom nasadil útoky dronmi, tvrdil, že americkí černosi si za svoj zbabraný život môžu sami a zachraňoval bankárov, ktorí zbabrali život miliónom ľudí. Napriek tomu zostáva stále populárny medzi bielymi liberálmi aj americkými černochmi, dokonca aj potom, čo sa necháva fotiť na jachte s milliardárom Richardom Bransonom a berie veľké sumy za prednášky na Wall Street.

Prečo to tak je? Lebo kult osobnosti vyjadruje našu túžbu po nádeji, aj keď je lživá.

Skutočná zmena k lepšiemu však nevedie cez celebrity, ale cez dlhé a pokorné zápasy o zlepšenie pomerov, akými boli masové hnutia na Západe v 60. a 70. rokov – protivojnové, feministické, ľudskoprávne. Lenže odvtedy sa už žiadne podobné neobjavili, máme tu len celebrity so sloganmi ako „Yes, we can“ (Obama), „Make American great again“(Trump) alebo „En Marche!“ (Macron).

Je to táto politika narcizmu, ktorá nás priviedla od Obamu k Trumpovi, uzatvára Mishra.