Denník N

Emisie, vlastná hlava a gauneri v politike. Najväčšie zlodejiny podľa 10 komentátorov

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Spýtali sme sa desiatich novinárov a analytikov: Čo považujete za najväčšiu zlodejinu za posledných desať rokov na Slovensku? Ako skončili vinníci? Čo robiť, aby sa takéto prípady neopakovali?

Zuzana Wienk: Gauneri získali desiatky rokov

Za najväčšiu zlodejinu ani nie hodnotou, ale najmä rozsahom zlyhania verejných inštitúcií i veľkosťou arogancie považujem mýtny tender. Súťaž naň bola čisto formálna, všetkých uchádzačov okrem víťaza vylúčili pre vyfabrikované výhrady. Na desiatky rokov sme sa stali vazalmi firmy Skytoll. Takejto okatej drzosti nezabránili žiadne kontrolné inštitúcie ani súdy.

Prípad neprešetrili a nikto neniesol politickú zodpovednosť. Čiastkové úpravy sa udiali až po rokoch, ale ich výsledok (napríklad súťaž na platobný systém) je opäť pochybný. Prípad ukazuje, aké nemožné je domôcť sa v tomto prostredí práva a aká drahá i časovo náročná je obrana. Varuje, že investori musia zvážiť, či si môžu dovoliť prejsť celú cestu nápravy, a pohľad na náklady i výsledok pôsobí odradzujúco. To určite znižuje atraktivitu Slovenska pre potenciálnych investorov.

Vinníkom sa nestalo nič, a to ani politicky zodpovedným. Kým v prípade oveľa menších prehreškov (napríklad CT prístroj) sa verejnosť dokázala mobilizovať, takéto prípady prehliadla a politikom nespočítala. Práve oni však vážne spochybňujú Slovensko ako právny štát a ukazujú, že krajinu ovládli skupiny s politickou i finančnou mocou, pre ktoré právo neplatí. Môžu si beztrestne dovoliť právo pošliapať.

Zákonné prostredie môžeme dolaďovať, ale v zásade by jeho dobrá aplikácia v slušnej spoločnosti takým prípadom zabránila.

Pošliapanie práva počas „mečiarizmu“ vytvorilo vrstvu majetných a mocných gaunerov, ktorí získali desiatky rokov na postupné prispôsobenie práva svojim potrebám a obsadenie štátu i politiky. Zbaviť sa ich rozsiahleho vplyvu bude náročný proces. Vyžiadal by si vstup nezaťažených politikov schopných sa čestne financovať, ktorí nie sú súčasťou „klubu“, zároveň sú odborne podkutí, pripravení na protitlak vplyvných skupín a majú dostatočné zázemie, aby logisticky zvládli rozsiahle reformy vo viacerých inštitúciách (kľúčové sú najmä polícia, prokuratúra, súdy). Ale najmä nato treba vyspelú verejnú mienku, ktorá si právny štát jasne objedná, vyžaduje jeho dodržiavanie a trestá odklon od pravidiel.

Autorka je programová riaditeľka Aliancie Fair-play

 

Marián Leško: Aj najväčšie zlodejiny sa strácajú v množstve

Zlodejiny majú na Slovensku jedno veľké „šťastie“: aj tie najväčšie sa strácajú v množstve. Spočítal som, že od vzniku republiky sa tu prevalilo takmer sedemdesiat veľkých až obrovských káuz. Pri takom počte jednoducho nie je možné, aby sa každej dostalo toľko pozornosti, koľko si zaslúži. Za posledných desať rokov sa udialo viacero zlodejín, ktorým by titul najväčšej celkom pristal, ale ak mám vybrať jednu, tak sa prikláňam k emisnej kauze. Bola to totiž zlodejina, ktorá sa udiala pod dohľadom a za účasti prvej vlády Roberta Fica.

Spôsob, akým ministerstvo životného prostredia s vedomím kabinetu predalo štátne aktíva (nadbytočné emisné kvóty) spoločnosti Interblue Group, bol od začiatku až do konca kriminálny. Minister Ján Chrbet (SNS) a jeho ľudia odstavili od predaja odborníkov a zrealizovali obchod vo vlastnej réžii.

Vo vládnom materiáli, ktorý vznikol na počítači neoficiálneho poradcu Norberta Havalca, sa objavili klamstvá, len aby sa nejako zdôvodnilo, že kvóty treba predať Interblue Group. Vláda to akceptovala, hoci médiá prinášali informácie, z ktorých bolo zrejmé, aký nevýhodný obchod to bude pre štát a aký výhodný pre garážovú firmu.

Na účet Interblue Group prišlo za kvóty 127 miliónov eur, ale z nich sa na účet republiky dostalo len 75,75 milióna eur. Zvyšok si rozdelili „groupáci“. Celý prípad najpresnejšie opísal bývalý elitný policajný vyšetrovateľ Jozef Šátek. Svojmu článku dal titulok: Emisná zločinecká skupina so štátnou pečaťou.

Vinníci skončili ako vždy. Nielen policajný vyšetrovateľ, ale aj generálny prokurátor Jaromír Čižnár dospel k záveru, že zastavenie trestného stíhania v tejto veci je dôvodné a zákonné.

A čo s tým robiť? Nevoliť strany, ktorých predstavitelia sa vo vláde správajú ako členovia zločineckej skupiny.

Autor pracuje v Nadácii Zastavme korupciu

 

Lukáš Fila: Riešením je dbať na obsadzovanie kľúčových funkcií

Veľkosť zlodejín sa dá merať nielen výškou škody na majetku či rozpočte, ale aj veľkosťou škody na právnom systéme a celkovej viere v spravodlivosť. Hoci konkurencia je obrovská, za zmienku stojí spor Tiposu s Lemikonom, kde sa stretáva množstvo znakov, ktoré pri iných kauzách vyskakujú obvykle len roztrúsene:

  • Čudné verdikty. Tipos mal podľa prvých rozhodnutí súdov platiť za know-how, ktorého jedinečnosť je sporná a za ktoré českej Športke podľa všetkého riadne platil.
  • Nepochopiteľný postup exekutívy. Ján Počiatek uzavrel ako minister financií dohodu o urovnaní sporu tajne a pre štát nevýhodným spôsobom.
  • Účelové zmeny zákona. Po prevalení dohody presadil Robert Fico bleskovú novelu procesných pravidiel, aby sa vec mohla ešte vrátiť na súd. A protistrana sa zázračne vzdala nepriestrelnej zmluvy a otvorila tak dvere k ďalšiemu konaniu.
  • Zásahy do rozhodovania sudcov. Neústavná výmena členov senátu na Najvyššom súde, ku ktorej pristúpil Štefan Harabin, je aj na slovenské pomery čímsi výnimočným.
  • Násilie v pozadí. Vražda bývalého predsedu dozornej rady Tiposu, podpálené auto člena predstavenstva, zabitie Ernesta Valka, ktorý firmu zastupoval – nič z toho nemusí mať akýkoľvek súvis s touto kauzou. Ale mrazí už aj z tej zhody okolností.

V spore s Lemikonom nie sú žiadni „vinníci“. Vidíme len schránku a budeme radi, ak nakoniec nebude za „vinníka“ označený štát. Ak výsledok kauzy ovplyvňujú príslušníci súdnej, výkonnej a dokonca aj zákonodarnej moci, neexistuje formálny mechanizmus, ktorý by ich zastavil. Riešenie je jediné – dbať na obsadzovanie kľúčových funkcií, ktorých postup nebude pripomínať v lepšom prípade lotériu a v horšom mafiu.

Autor je riaditeľ vydavateľstva N Press

 

Marek Vagovič: Krajinu budú ešte dlho riadiť zákulisní hráči

Ťažko vybrať jednu kauzu, ktorú by bolo možné označiť za najväčšiu zlodejinu. Viaceré sú rovnocenné – Veľký Slavkov, emisie, nástenkový tender. Obrovské (morálne) škody však spôsobila aj kauza Gorila, hoci sa viaceré obchody (transakcie) spomínané v spise napokon nedotiahli do konca.

Foto - TASR
Foto – TASR

Gorila však išla naprieč stranami, pričom rozvrátila významnú časť pravice; súčasne však spochybnila aj marketingových sociálnych demokratov, ktorí tvrdia, že majú radi finančné skupiny ako koza nôž. V skutočnosti pritom debatujú s oligarchami v ich konšpiračných bytoch aj o tom, kto by bol napríklad vhodným ministrom zdravotníctva. Zrejme nie je náhoda, že ich spoločný kandidát sa napokon stal jedným z hlavných aktérov zlodejiny okolo nákupu piešťanského CT.  

Veľký Slavkov je zatiaľ jediná väčšia zlodejina, ktorá sa dostala až na súd. Emisie zastavila prokuratúra, nástenkový tender už šesť rokov rieši polícia. V kauze Gorila sa síce začalo niekoľko trestných stíhaní, no dodnes nikoho v tejto veci neobvinili. Predpokladám, že napokon sa ani jeden z týchto prípadov nedotiahne do konca.

Jedným z riešení sú zásadné personálne zmeny na prokuratúre, aké sa udiali napríklad v susednej Českej republike, keď sa tam stala vrchnou štátnou zástupkyňou Lenka Bradáčová. Tá totiž priviedla do úradu neskorumpovanú, minulosťou ani žiadnymi pochybnými väzbami nezaťaženú generáciu štyridsiatnikov a výsledky sa dostavili.

Dôležité sú, samozrejme, aj systémové opatrenia, ktoré by čo najviac zúžili priestor na politické zasahovanie do vyšetrovania citlivých alebo spoločensky významných káuz. Pozitívnym impulzom by bol aj exemplárny trest pre vysokopostaveného politika alebo vplyvného biznismena. Obávam sa však, že pri spôsobe rozhodovania našich súdov budú túto krajinu ešte dlho riadiť zákulisní hráči a nie tí, ktorých sme si formálne zvolili.

Autor je redaktor časopisu .týždeň

 

Juraj Karpiš: Štát má čo najmenej podnikať

V slovenskej verejnej správe sa kradne veľa a často. V zmysle lokálne obľúbeného hesla „z cudzieho krv netečie“. Z frustrácie a absurdnosti stavu, keď politik sľúbi nadšenému voličovi pridať desať eur na dávke a v tom istom čase mu ukradne stovky eur na predraženej alebo zbytočnej štátnej zákazke, sme koncom roku 2007 začali vytvárať databázu prípadov plytvania a klientelizmu v štátnom sektore do nášho projektu Plytvanie štátu.

V databáze na stránke plytvanie.sk dosiahol doteraz celkový objem prostriedkov minutých štátom pri závažných podozreniach z plytvania 3 276 miliónov eur. To je 1 500 eur na jedného pracujúceho. Pritom ide len o prípady, ktoré sa objavia v médiách – špičku poriadne špinavého ľadovca.

Komunikačný systém Mokys na ministerstve obrany, projekt diaľničného mýta, nesplatené úvery Eximbanky na vývoz vojenskej techniky, obrovské straty štátnych podnikov, emisné povolenky, asociálne sociálne podniky, výstavba zimného štadióna O. Nepelu, IT projekty vo verejnej správe… Príkladov v našej databáze nie sú stovky, ale tisíce.

Najväčšie prípady plytvania a klientelizmu sa nedejú náhodou a bez politického posvätenia. Napriek tomu neviem o žiadnom prípade vládneho politika, ktorý by za takéto veci išiel do basy. Vinníci teda skončili nadštandardne.

Potrebujeme preto fungujúcu políciu a súdy, ktoré nezabíjajú čas buzerovaním planktónu, ale pozornosť sústredia na veľryby. Ako sa do toho stavu dostaneme zo situácie, v akej sme dnes, odpovedať neviem. Viem však, že kým sa do tohto raja prepracujeme, na minimalizáciu škôd bude fajn, keď štát bude čo najmenej podnikať a spravovať.

Autor je analytik INESS

Po protestoch Gorila sa pravica prepadla a valcoval Smer. Foto - TASR
Po protestoch Gorila sa pravica prepadla a valcoval Smer. Foto – TASR

Robert Žitňanský: Vinníkmi sme tak trochu my všetci

Konkrétnych adeptov na najväčšiu zlodejinu je tu veľmi veľa a určenie „víťaza“ by bolo veľmi subjektívne. Záleží totiž na tom, či je pre nás najdôležitejšou veličinou v jednotlivých prípadoch suma zmarených verejných zdrojov, priame škody v kvalite fungovania verejných statkov a služieb, alebo širšie dôsledky zlodejiny na spoločnosť, akými sú frustrácia, erózia dôvery v inštitúcie štátu a podobne. Ja za najväčšiu – najškodlivejšiu – zlodejinu považujem čoraz bezostyšnejšie kradnutie demokratických inštitúcií a verejnej moci nikým nevolenými, v tieni stojacimi oligarchami.

Presne takto, drobnými a neviditeľnými zmenami v zákonoch, vo fungovaní regulačných úradov, v dosadzovaní poslušných vykonávačov do funkcií, totiž dokážu vyciciavať verejné zdroje oveľa účinnejšie, než to robili kufríkoví či schránkoví amatéri doteraz.

Ak za vinníkov považujeme oligarchov, tí sa stále majú dobre a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystali skončiť. Ak sú vinníkmi ich figúrky vo verejných funkciách, tým sa zatiaľ tiež celkom darí, pretože verejný tlak, ktorý jediný ich dokáže zastaviť, je stále nedostatočný.

Obávam sa však, že vinníkmi sme tak trochu my všetci, naša pasivita, nezáujem, ochota nechať sa vždy znova obalamutiť. A preto sme, až na malé záchvevy kozmetických otrasov typu stiahnutia predsedu parlamentu z obehu, zatiaľ vždy prehrali.

Na zásadnú zmenu, žiaľ, nebude stačiť jedno dobré rozhodnutie, jeden správny zákon ani jeden statočný človek. Tá najväčšia zlodejina, ktorá zo Slovenska robí „zajatý štát“ v rukách niekoľkých grázlov s pocitom nepremožiteľnosti, sa dá odstraňovať iba postupne.

Podporovaním statočných ľudí, drobnými činmi občianskej odvahy (napríklad netolerovaním či nahlasovaním korupcie), zmenou v rozmýšľaní nadkritickej skupiny voličov, ktorí už viac nebudú za najväčších frajerov považovať šikovných zlodejov, ale tých, ktorí sa proti nim postavia. Potom príde šanca na naozaj fundamentálnu zmenu, dlhodobé budovanie kvalitných inštitúcií, účinnú verejnú kontrolu a návrat spravodlivosti, ktorá bude merať všetkým rovnako.

Autor je ekonomický analytik

 

Emília Sičáková-Beblavá: Reálna imunita papalášov zostáva zachovaná

Najväčšia zlodejina v dejinách samostatného Slovenska bola Mečiarova privatizácia. Za posledných desať rokov je to verejné obstarávanie, nakladanie s eurofondmi a zdravotníctvo, čo sa navzájom prekrýva. Najviac sa podľa mňa na Slovensku rozkráda cez dané procesy a daný rezort.

Hoci poslanecká imunita a imunita ministrov bola oficiálne zrušená, reálna imunita papalášov zostáva zachovaná. Svedčí o tom skutočnosť, že žiadny reálne vplyvný politik zatiaľ nemusel znášať trestnoprávnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia vo verejnom sektore. Dôležité pre správanie sa nie je to, ako niečo vyzerá, ale aké to naozaj je. Tí, ktorí chcú kradnúť a majú dostatočné krytie, nečelia vážnemu riziku.

Určite nestačí mať formálne programy na boj s korupciou a papierovych tigrov v podobe nevynútiteľných, ale dobre znejúcich zákonov. Dnes vieme, čo zníži korupciu vo verejnom obstarávaní či pri nakladaní s eurofondmi. Je však dôležité, aby sa diskusie o účinných opatreniach preniesli z médií do podoby zákonov a aj do každodennej praxe.

Príkladom je diskusia o „protischránkovom“ zákone, kde vieme, čo je účinné, no vládny zákon to zatiaľ nezohľadňuje. Na obmedzenie korupcie je tak potrebný skutočný politický záujem, bystrí politici, ktorí zadefinujú účinné protikorupčné riešenia, a profesionálni byrokrati, ktorí ich zavedú do praxe.

Autorka pôsobí v Ústave verejnej politiky FSEV UK a v Transparency International Slovensko

 

Ivan Štulajter: Dôvodne podozriví majú vcelku pohodlný život

Pri hľadaní najväčšej „zlodejiny“ som nepoužil vyhľadávač, ale pamäť. Presnejšie, spomienku na silné rozhorčenie. Na základe tejto „metódy“ mi vyšiel takzvaný nástenkový tender. Vyvesiť oznámenie o súťaži na nástenku v útrobách ministerstva, kde má verejnosť len obmedzený prístup, bola až tragikomická drzosť. Na rovnakej úrovni môjho rozhorčenia sú emisná kauza a kauza čachrov s pozemkami na Slovenskom pozemkovom fonde.

Vo všetkých prípadoch sme boli svedkami ohromujúcej súhry politikov, štátnych zamestnancov a súkromných podnikateľov v konaní, ktoré je v príkrom rozpore s verejným záujmom či dobrými mravmi. No a keď k tomu prirátame aj absolútne vlažnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní, tak je to priam fascinujúce panoptikum slovenskej politickej reality.

Vinníci (presnejšie, dôvodne podozriví) v kauzách, ktoré majú napojenie na štátnu moc, zostávajú spravidla nepotrestaní. Žijú uzavretí vo svojom svete, užívajú si majetok, ku ktorému prišli vďaka podvodom a konexiám. Ak ich nezastihne nečakaná pohroma, ako napríklad infarkt, ťažká autonehoda alebo poryv nečistého svedomia, majú vcelku pohodlný život.

Usudzujem aj z toho, že mnohí spoluobčania im tento životný štýl závidia, pchajú sa do politiky alebo politikom do priazne a chcú byť ako oni. Je to dané aj tým, že kľúčoví ľudia v orgánoch činných v trestnom konaní nie sú nezávislí od politickej triedy, ako aj nízkych pohnútok, napríklad korupcie. Inými slovami, sú mentálne aj materiálne závislí na tom, že vedia prižmúriť jedno či obe oči. Tento stav znamená rozsiahlu beztrestnosť pre privilegovaných. Na Slovensku pretrváva od čias divokej privatizácie. Opravujem, od čias komunizmu.

A čo robiť, aby sa takéto prípady neopakovali? Trestať. A vyhľadať politikov, ktorí nechajú priechodu spravodlivosti dvere otvorené. Je to asi taká práca ako objaviť v lese hľuzovky.

Autor je novinár

 

Robert Kotian: Najprv treba 76 neskorumpovaných poslancov

Hoci sa tento príbeh stal niekedy v roku 2002, verejnosť sa o ňom dozvedela až pred voľbami v roku 2010 – vari teda z časového hľadiska obstojí. Za najväčšiu zlodejinu za posledných desať rokov považujem tých 75 miliónov, ktoré zohnal Robert Fico vlastnou hlavou a ktoré priznal v kruhu najbližších (kolegov, funkcionárov…).

Práve pre zapojenie orgánov činných v trestnom konaní do nevyšetrenia tejto zlodejiny je podľa mňa „kauza vlastnou hlavou“ najväčšou kauzou posledných desiatich rokov.

Predseda Smeru, ľudia v jeho okolí, ktorí si tento „projekt vlastnou hlavou“ vypočuli, špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý zastavil vyšetrovanie po tom, ako Robert Fico vyhlásil, že to nie je jeho hlas – všetci zostali na svojich miestach. S nezmenenou dôverou časti voličov. Len exposlanec Smeru Bohumil Hanzel od toho odišiel, ale pokúste sa o stretnutie s ním…

Riešením je pokúsiť sa dosiahnuť, aby sa do vedenia generálnej prokuratúry, špeciálnej prokuratúry, policajného zboru, tajnej služby, najvyššieho kontrolného úradu, do čela ministerstiev dostali slušní, neskorumpovaní politici a profesionáli. Nato však najprv treba, aby v NR SR vytvorilo koalíciu 76 čestných neskorumpovaných poslancov.

Autor je novinár na voľnej nohe, spolupracuje so SME, Športom a Slovenským rozhlasom

 

Gabriel Šípoš: Zlyhaním bolo ignorovanie reforiem

Pre mňa nie je najväčšou zlodejinou konkrétna zákazka či obchod, ale populizmus. Teda ľúbivá pretvárka, že sa tu vlastne ani nekradne, že nič proti zlodejom nemusíme robiť. Rozhadzovanie peňazí na kupovanie voličov, od dôchodcov po strednú triedu, namiesto budovania mreží a zámkov do domu, ktorý nám vo veľkom rozkrádajú hrubokrkí straníci a podnikatelia. Najväčším zlyhaním bolo ignorovanie reforiem, ktoré by zlodejiny obmedzili.

Vladimír Mečiar prispel k rozkrádačkám ani nie vlastnou činnosťou, ale skôr nečinnosťou – tým, že odmietol štátne banky privatizovať do rúk renomovaných zahraničných bánk. Stálo nás to viac ako sto miliárd korún a na tých peniazoch vyrástli aj finančné skupiny a nevyberané spôsoby podnikania, ktoré nás prenasledujú dodnes.

Za posledných desať rokov túto formu najviac zosobňuje prístup Roberta Fica. Radšej si buduje lacnú popularitu u neznalých ľudí (presne v štýle „šmejdov“ či „nebankoviek“) kritikou privatizácie letísk, teplární či nemocníc, a potom ich prešustrované peniaze a nekvalitné služby rieši nič neriešiacou opakovanou výmenou manažérov.

Dlhé roky sa Fico tváril, že transparentnosť je skôr na obtiaž, že financovanie politických strán nepotrebuje reformu, že súdnictvo na čele s Harabinom a prokuratúra na čele s Kováčikom či Trnkom šlapú ako hodinky. Slogan „najlacnejšie diaľnice sú tie nepostavené“ bol skôr podlízavým bonmotom pre voličov ako výrokom hodným zodpovedného politika.

Tento premárnený čas, keď sa zlodejom ponechávajú mnohé príležitosti náš štát dojiť, bol v tejto krajine najväčším zlyhaním. A voliči sú, bohužiaľ, schopní túto nečinnosť trestať len čiastočne. Riešením je neustále verejnosti pripomínať, že aj v politike platí, že bezbolestné a páčivé riešenia sú rovnako dobré ako uzavretie domu lacnými závesmi namiesto dverami na kľúč. Nádejou je, že Mečiar je už dávno preč a Fico sám začal preberať riešenia, ktorým doteraz nevedel prísť na meno.

Autor je riaditeľ Transparency International Slovensko

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie