Denník N

Pol roka pracoval v Číne. Šokovala ho absencia hygieny, ale aj veci, ktoré my nikdy nedokážeme

Michal Dado. Foto - archív M. D.
Michal Dado. Foto – archív M. D.

Vreckovky síce nepoznajú, ale skopírujú všetko, tvrdí Michal Dado v rozhovore o kultúrnych šokoch, ktoré naňho čakali.

MICHAL DADO sa narodil v roku 1983 v Prievidzi, vyštudoval personálny manažment na Trenčianskej univerzite. Trinásť rokov pracuje v automobilke PSA Peugeot Citroën v Trnave, začínal na oddelení ľudských zdrojov, neskôr prešiel na oddelenie logistiky. V roku 2017 strávil šesť mesiacov v Číne v závode automobilky Dongfeng na výmennom pobyte pracovníkov.

Čo ste si mysleli o Číne predtým, než ste sa do nej dostali?

Bál som sa najmä komunistického režimu, pôvodne som tam ani nechcel ísť. Mal som strach, či sa niekde „neprekecnem“ a nebudú z toho problémy. Čítal som si bedekre, kde bolo písané, že je tam dokonca obmedzovaná západná literatúra, a tak u mňa prevažovali negatívne pocity.

Ukázalo sa to ako nezmysel. Po polroku v Číne mám pocit, že je tam skvelý život a Slovensko v mnohom neskonale zaostáva. Za posledných päť rokov tam šla výrazne hore životná úroveň strednej vrstvy, ktorá ťahá ekonomiku. Presne to by sme potrebovali aj u nás.

Vaše vnímanie súvisí s tým, v ktorej oblasti človek je. Čína je rozsiahla a existujú v nej bohaté, ale aj mimoriadne chudobné oblasti. A že tam vládne jedna strana, je fakt.

Samozrejme, tento rozhovor a všetko, čo poviem, treba brať vyslovene ako moje subjektívne názory, ktoré sa týkajú výhradne oblasti, kde som žil. Navyše, strávil som tam len pol roka, takže pohľad človeka, ktorý v Číne prežil dvadsať rokov, môže byť úplne iný.

Kde konkrétne ste boli?

Šlo o hlavné mesto provincie Hubei s názvom Wuhan, čo je priemyselná zóna v strede Číny, prechádzajúca neustálou a rozsiahlou rekonštrukciou. Sídli tam najviac automobilových výrobcov – Nissan, Renault, Peugeot, Suzuki a ďalší. Ja som bol v čínskej automobilke Dongfeng.

Vravíte, že je tam skvelý život, pritom ste mali blokovaný ešte aj Facebook. Používať ste mohli len tamojšiu sociálnu sieť Wechat.

Áno, Facebook je blokovaný podobne ako Instagram alebo Gmail, respektíve všetko od Google. Na všetko majú paralelne vytvorené alternatívy. Funguje tam služba Baidu, v rámci ktorej majú vlastné mapy, prekladač a ďalšie služby, ktoré my poznáme z Google.

Najviac rozšírenou sociálnou sieťou je Wechat, ktorú neskromne označujem za top aplikáciu. Jej rozhranie je podobné WhatsApp. Keby sa používala aj u nás, vyriešilo by sa mnoho vecí.

Konkrétne?

Objednáva sa cez ňu k lekárom, na autobusovej zastávke stačí oskenovať QR kód a ukáže vám, kde presne sa nachádza váš autobus a koľko zastávok mu ostáva, kým k vám dorazí.

Touto aplikáciou sa dá platiť taxík, v potravinách, reštauráciách, na internete. V meste sa cez ňu dá požičiavať bicykel aj elektrické auto – oskenujete kód, nasadnete a idete.

Kódy fungujú na všetkom možnom – na obale keksov bola nejaká súťaž, oskenoval som kód a vyhral som drobné. Prídete do botanickej záhrady alebo do ZOO, naskenujte kód stromu a okamžite vám vyskočia všetky informácie o ňom od latinského názvu až po to, kedy kvitne. Žiadne hnusné a nečitateľné tabuľky, len kódy.

Samozrejme, táto sociálna sieť plní aj všetky funkcie, aké má Facebook – ľudia cez ňu komunikujú, zdieľajú fotografie, statusy a podobne. Wechat je bežne rozšírený aj v práci, keďže sa v ňom dajú vytvárať rôzne skupiny.

Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado

Do Číny ste prišli koncom mája, keď tam denné teploty prevyšovali 40 stupňov Celzia. Striedali sa s dažďami, ktoré ste opísali tak, že „doma som také nikdy nezažil“.

Jún je vo Wuhane obdobím dažďov. Ale takých, až máte pocit, že na vás vylievajú vedrá vody. Do práce som musel chodiť s dvoma pármi topánok, lebo prvé sa cestou totálne premočili, nepomáhal ani pršiplášť. Vlhkosť vzduchu stúpala aj k deväťdesiatke. Zmenilo sa to až v auguste a septembri.

Prvé dni som vôbec nevidel slnko. Nie však pre dažde, ale pre smog. Pri príchode som mal pocit, že sa ani nenadýchnem. Pochádzam zo stredného Slovenska, kde je relatívne čistý vzduch, toto bol doslova šok.

Aj z tohto dôvodu som sa nečudoval, že ľudia si tam fotografovali modrú oblohu ako zázrak. Jedna 15-ročná dievčina sa ma dokonca spýtala, či som už niekedy videl hviezdy. Pochádzala totiž z oblasti, ktorá je stále pod smogom. Tvrdila, že ona sama hviezdy videla len raz – keď bola v Rusku.

Prekvapilo vás, akí sú Číňania otužilí.

Bodaj by nie, keď ešte ani v novembri v práci nekúrili a do toho neustále vetrali, hoci vnútri bolo len osem až dvanásť stupňov. V lete zase bola v autobusoch klimatizácia nastavená na sedemnásť stupňov. Ja som sedával v bunde, oni boli v pohode.

Keďže vonku bolo štyridsať stupňov a v mestskej doprave len sedemnásť, logicky som ochorel. Bolo to v období, keď som si ešte nedával na tvár rúško ako domáci.

Čakali ste, že ich hygienické zásady sú až také odlišné od našich?

Ani náhodou. U nás je štandard, že keď kašlete alebo kýchate, dáte si pred tvár ruku, prípadne použijete vreckovku. Číňania? Vreckovka je tabu, radšej všetko potiahnu do seba, alebo im je to jedno a zakašlú vám do tváre.

V metre je množstvo ľudí, raz mi na tvári pristál sopeľ od niekoho iného, nič som však nemohol robiť, lebo tam je to normálne. Bežne si utierajú sople do rukávov či do rúk, potom si to utrú do nohavíc, aby sa následne znovu chytili držadla, ktoré denne chytia tisícky ľudí. Mne to prišlo nechutné.

O to viac vás muselo hnevať, že si do vášho odpadkového koša pri pracovnom stole chodil jeden pán odpľúvať.

Bol to kolega a vždy počas porady si tam odpľúval. Nakoniec som smetiak zrušil. Chrchlanie je tam inak bežné, neprehltnú to však, ale odpľujú si, a je im jedno, kde sú. Nevedel som si na to zvyknúť, pľuli v metre, na koberce, na chodníky, ale aj v jedálni.

Tým, že jedia paličkami a nie príborom, nemôžu si vykrojiť časti jedla, ktoré im nechutia. Paličkami preto všetko naberú do úst, v nich všetko pretriedia, a čo im nechutí, vypľujú na tácku alebo na stôl. Raz sme boli v Pizza Hute, kde vedľa nás sedeli chalan s babou, ktorí práve mali rande. Ona mala kuracie stehno a o chvíľu bol celý stôl zababraný od kuracích kostí, čo ich vypľúvala. Keby som ja pozval na rande babu a toto mi spraví,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie