Denník N

Pol roka pracoval v Číne. Šokovala ho absencia hygieny, ale aj veci, ktoré my nikdy nedokážeme

Michal Dado. Foto - archív M. D.
Michal Dado. Foto – archív M. D.

Vreckovky síce nepoznajú, ale skopírujú všetko, tvrdí Michal Dado v rozhovore o kultúrnych šokoch, ktoré naňho čakali.

MICHAL DADO sa narodil v roku 1983 v Prievidzi, vyštudoval personálny manažment na Trenčianskej univerzite. Trinásť rokov pracuje v automobilke PSA Peugeot Citroën v Trnave, začínal na oddelení ľudských zdrojov, neskôr prešiel na oddelenie logistiky. V roku 2017 strávil šesť mesiacov v Číne v závode automobilky Dongfeng na výmennom pobyte pracovníkov.

Čo ste si mysleli o Číne predtým, než ste sa do nej dostali?

Bál som sa najmä komunistického režimu, pôvodne som tam ani nechcel ísť. Mal som strach, či sa niekde „neprekecnem“ a nebudú z toho problémy. Čítal som si bedekre, kde bolo písané, že je tam dokonca obmedzovaná západná literatúra, a tak u mňa prevažovali negatívne pocity.

Ukázalo sa to ako nezmysel. Po polroku v Číne mám pocit, že je tam skvelý život a Slovensko v mnohom neskonale zaostáva. Za posledných päť rokov tam šla výrazne hore životná úroveň strednej vrstvy, ktorá ťahá ekonomiku. Presne to by sme potrebovali aj u nás.

Vaše vnímanie súvisí s tým, v ktorej oblasti človek je. Čína je rozsiahla a existujú v nej bohaté, ale aj mimoriadne chudobné oblasti. A že tam vládne jedna strana, je fakt.

Samozrejme, tento rozhovor a všetko, čo poviem, treba brať vyslovene ako moje subjektívne názory, ktoré sa týkajú výhradne oblasti, kde som žil. Navyše, strávil som tam len pol roka, takže pohľad človeka, ktorý v Číne prežil dvadsať rokov, môže byť úplne iný.

Kde konkrétne ste boli?

Šlo o hlavné mesto provincie Hubei s názvom Wuhan, čo je priemyselná zóna v strede Číny, prechádzajúca neustálou a rozsiahlou rekonštrukciou. Sídli tam najviac automobilových výrobcov – Nissan, Renault, Peugeot, Suzuki a ďalší. Ja som bol v čínskej automobilke Dongfeng.

Vravíte, že je tam skvelý život, pritom ste mali blokovaný ešte aj Facebook. Používať ste mohli len tamojšiu sociálnu sieť Wechat.

Áno, Facebook je blokovaný podobne ako Instagram alebo Gmail, respektíve všetko od Google. Na všetko majú paralelne vytvorené alternatívy. Funguje tam služba Baidu, v rámci ktorej majú vlastné mapy, prekladač a ďalšie služby, ktoré my poznáme z Google.

Najviac rozšírenou sociálnou sieťou je Wechat, ktorú neskromne označujem za top aplikáciu. Jej rozhranie je podobné WhatsApp. Keby sa používala aj u nás, vyriešilo by sa mnoho vecí.

Konkrétne?

Objednáva sa cez ňu k lekárom, na autobusovej zastávke stačí oskenovať QR kód a ukáže vám, kde presne sa nachádza váš autobus a koľko zastávok mu ostáva, kým k vám dorazí.

Touto aplikáciou sa dá platiť taxík, v potravinách, reštauráciách, na internete. V meste sa cez ňu dá požičiavať bicykel aj elektrické auto – oskenujete kód, nasadnete a idete.

Kódy fungujú na všetkom možnom – na obale keksov bola nejaká súťaž, oskenoval som kód a vyhral som drobné. Prídete do botanickej záhrady alebo do ZOO, naskenujte kód stromu a okamžite vám vyskočia všetky informácie o ňom od latinského názvu až po to, kedy kvitne. Žiadne hnusné a nečitateľné tabuľky, len kódy.

Samozrejme, táto sociálna sieť plní aj všetky funkcie, aké má Facebook – ľudia cez ňu komunikujú, zdieľajú fotografie, statusy a podobne. Wechat je bežne rozšírený aj v práci, keďže sa v ňom dajú vytvárať rôzne skupiny.

Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado

Do Číny ste prišli koncom mája, keď tam denné teploty prevyšovali 40 stupňov Celzia. Striedali sa s dažďami, ktoré ste opísali tak, že „doma som také nikdy nezažil“.

Jún je vo Wuhane obdobím dažďov. Ale takých, až máte pocit, že na vás vylievajú vedrá vody. Do práce som musel chodiť s dvoma pármi topánok, lebo prvé sa cestou totálne premočili, nepomáhal ani pršiplášť. Vlhkosť vzduchu stúpala aj k deväťdesiatke. Zmenilo sa to až v auguste a septembri.

Prvé dni som vôbec nevidel slnko. Nie však pre dažde, ale pre smog. Pri príchode som mal pocit, že sa ani nenadýchnem. Pochádzam zo stredného Slovenska, kde je relatívne čistý vzduch, toto bol doslova šok.

Aj z tohto dôvodu som sa nečudoval, že ľudia si tam fotografovali modrú oblohu ako zázrak. Jedna 15-ročná dievčina sa ma dokonca spýtala, či som už niekedy videl hviezdy. Pochádzala totiž z oblasti, ktorá je stále pod smogom. Tvrdila, že ona sama hviezdy videla len raz – keď bola v Rusku.

Prekvapilo vás, akí sú Číňania otužilí.

Bodaj by nie, keď ešte ani v novembri v práci nekúrili a do toho neustále vetrali, hoci vnútri bolo len osem až dvanásť stupňov. V lete zase bola v autobusoch klimatizácia nastavená na sedemnásť stupňov. Ja som sedával v bunde, oni boli v pohode.

Keďže vonku bolo štyridsať stupňov a v mestskej doprave len sedemnásť, logicky som ochorel. Bolo to v období, keď som si ešte nedával na tvár rúško ako domáci.

Čakali ste, že ich hygienické zásady sú až také odlišné od našich?

Ani náhodou. U nás je štandard, že keď kašlete alebo kýchate, dáte si pred tvár ruku, prípadne použijete vreckovku. Číňania? Vreckovka je tabu, radšej všetko potiahnu do seba, alebo im je to jedno a zakašlú vám do tváre.

V metre je množstvo ľudí, raz mi na tvári pristál sopeľ od niekoho iného, nič som však nemohol robiť, lebo tam je to normálne. Bežne si utierajú sople do rukávov či do rúk, potom si to utrú do nohavíc, aby sa následne znovu chytili držadla, ktoré denne chytia tisícky ľudí. Mne to prišlo nechutné.

O to viac vás muselo hnevať, že si do vášho odpadkového koša pri pracovnom stole chodil jeden pán odpľúvať.

Bol to kolega a vždy počas porady si tam odpľúval. Nakoniec som smetiak zrušil. Chrchlanie je tam inak bežné, neprehltnú to však, ale odpľujú si, a je im jedno, kde sú. Nevedel som si na to zvyknúť, pľuli v metre, na koberce, na chodníky, ale aj v jedálni.

Tým, že jedia paličkami a nie príborom, nemôžu si vykrojiť časti jedla, ktoré im nechutia. Paličkami preto všetko naberú do úst, v nich všetko pretriedia, a čo im nechutí, vypľujú na tácku alebo na stôl. Raz sme boli v Pizza Hute, kde vedľa nás sedeli chalan s babou, ktorí práve mali rande. Ona mala kuracie stehno a o chvíľu bol celý stôl zababraný od kuracích kostí, čo ich vypľúvala. Keby som ja pozval na rande babu a toto mi spraví, utekám od nej ako šialený.

Ani raz ste nevideli Číňana s vreckovkou?

Ani raz. Pardon, v kancelárii ju používala jedna kolegyňa, keď bola chorá. Na verejnosti som nikoho s vreckovkou nestretol.

Nie je to však prekvapujúce, oni si tam neumývajú ruky ani po použití WC, a je jedno, či boli na malej alebo veľkej potrebe. Len prebehnú von, akoby sa nechumelilo.

Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado

V Číne ste schudli trinásť kilogramov. Nesadla vám tamojšia strava?

Mala mi sadnúť samá ryža? To bol fakt ťažký oriešok. Ryžu milujem, ale nie rozvarenú, lepivú a bez soli.

Sypká by im nedržala na paličkách.

Lenže kým my v rámci jedla zjeme možno dva malé kopčeky ryže, Číňania jej jedia plné misy. Videl som kolegov, ktorí zvládli za obed aj dve. Ryža sa pritom je od rána do večera – už na raňajky si dávajú ryžové cestoviny, podobné našim špagetám, ktoré si zarobia s vajcom. Ich pochúťkou je takzvané storočné vajce – ide o vajce zakopané na tri mesiace do zeme, aby potom pokazené a splesnivené, smradľavé a doslova čierne skončilo na tanieri. Mňa napínalo, oni sa oblizovali.

Zo zemiakov ste tam narazili len na ich pikantnú verziu, štipľavé boli dokonca aj hranolčeky. Ešte ich aj posypali sezamom. Polievky vznikali tak, že sa uvarila kukurica, voda z nej sa ochutila čili a hotovo.

Presne tak, nebolo to nič extra. Zemiaky tam fakt neobľubujú, pre nich je to jedlo chudobných. K ryži si dávajú dusenú a veľmi pikantnú zeleninu. Raz sme zašli do Pizza Hutu, čo je americká sieť, a objednali si špagety. Boli štipľavé ako všetko. Radšej som teda jedol kukuricu, zelené fazuľky a hrášok.

Výnimočne som si dal kura, lebo keď som mal chuť na kačicu, priniesli mi krk a hlavu aj so zobákom. O Číňanoch sa hovorí, že zjedia všetko, čo má nohy, okrem stola a stoličiek. U nás bežne kúpite kura vyčistené, vykostené a bez vnútorností, tam naopak. Kura ponúkajú so všetkým – s hlavou, vnútornosťami, paprčkami. Spotrebujú všetko.

Treba však dodať, že tam jedia aj veľa ovocia. A tiež ryby, morské riasy, krevety, žaby, úhory či korytnačky, rôzne druhy hadov. Špecialitou sú však kuracie paprčky, ktoré sa dali kúpiť v slanom náleve, prípadne vysušené, dokonca ako čipsy. Ešte na nich boli aj tie nechtíky, takže som sa ich bál dotknúť.

Potom vám radšej začala variť priateľka a „čumieť“ začali Číňania.

Bodaj by nie, veď som do práce priniesol rezne. Pozerali, čo to je, boli zarazení, ako môžeme jesť také ťažké, nezdravé a vyprážané jedlo. Ani len neochutnali. Rovnako som pochodil s vyprážaným karfiolom. Nakoniec som priniesol našu klasickú šošovicovú polievku. Tú ochutnali, ale odmietli s tým, že je príliš sladká. Darmo, čo kraj sveta, to iné chute.

Dá sa povedať, že tam jedia zdravšie ako my?

Áno, lebo na rozdiel od nás sa priam vyhýbajú cukru. Vo firemnej jedálni bol problém nájsť vôbec nejaký keks alebo čokoľvek sladké. Miesto toho ponúkali paprčky, sušené ovocie, arašidy a rôzne oriešky.

Kolegyňu raz šokovalo, keď som si priniesol čokoládu. Vraj ako to môžem jesť, veď budem mať problémy so zubami. A že či sú u nás zubári takí lacní, keď bezhlavo riskujem.

Foto – Michal Dado

Sklamali vás pouličné stánky s jedlom. Nechápete, ako môže niekto vychvaľovať pouličné jedlá v Číne a zároveň kritizovať langoš na bratislavskej hlavnej stanici.

Tam, kde sme bývali, bolo strašne veľa pouličných reštaurácií so stolmi priamo na cestách a parkoviskách, kde smrdia autá. Ak je na bytovke lešenie a omietka padá priamo do jedla, nikoho to netrápi. Otrasná hygiena. Peniaze chytajú do tých istých rúk ako jedlo.

Prinesú im tam živé ryby, oni im odfaklia hlavy, vyčistia ich a zavesia von, aby na ne sadali muchy, až kým sa to večer nepredá ako grilovaná špecialita. Na umývanie zeleniny používajú požiarne hydranty.

Mliečne výrobky sú tam drahé. Maslo, syr, kečup, olivový olej či ovsené vločky ste kupovali v predajniach s dovozovým tovarom.

Ten obchod sa volá Olé, pripadal mi ako náš bývalý Tuzex, keďže tam bolo všetko importované z cudzích krajín. Mali tam české pivo aj české ovsené vločky, akurát kilogram stál desať eur.

Maslo bolo z Francúzska, syry z Nového Zélandu, štyri mandarínky ma stáli dvadsať eur. Netušil som, že čínske mandarínky dozrievajú až v novembri a tie sú po päťdesiat centov za kilogram.

Aké sú ceny bežných jedál?

V pouličnom stánku či lacnej reštaurácii sa najete za dve eurá. Pizza v Pizza Hute stála okolo 10 eur, lepšie reštaurácie majú ceny tiež od 10 eur vyššie.

Dá sa zvyknúť na tamojšie záchody, teda diery v zemi?

Najskôr to bol šok, lebo mám operované koleno. Bál som sa, že už nevstanem. Nakoniec musím uznať, že tie ich WC sú lepšie ako naše, lebo prirodzená poloha na vyprázdňovanie je čupenie, nie sedenie s kolenami v pravom uhle.

Takéto WC boli aj u nás vo firme a len som žasol, ako niekto dokáže čupieť, fajčiť a ešte aj telefonovať. Raz sme boli na výlete a stáli sme na jednej pumpe. Všetci turisti sme šli na WC, lenže tie boli také, že ľudia museli čupieť vedľa seba bez akéhokoľvek súkromia. Rovno som odtiaľ zutekal.

Údajne sa tam všetci a všade predbiehajú – pri nástupe do MHD, do lietadla, metra, dokonca aj na WC.

Z toho som nemohol. Zrejme to súvisí s tým, ako ich odmalička učia, že úspešní budú najmä tí, čo budú prví. V metre im je jedno, či predbiehajú starú pani, dedka, niekoho s barlami. Ak mladý nastúpi skôr, sadne si a ani mu nenapadne uvoľniť miesto staršiemu.

Najväčšie šoky Číňania robia pri výstupe z lietadla. Ponáhľajú sa, akoby horelo, musia byť vonku prví. Ľudia, čo častejšie cestujú francúzskymi aerolinkami, mi vraveli, nech sa tým netrápim, že tak to robia všade a je to o nich známe.

Zarazilo vás, že reálna komunikácia medzi ľuďmi na verejnosti vymizla, lebo všetci komunikujú cez telefóny, správy a odkazy. Nie je to prehnané tvrdenie?

Nie. Komunikuje sa tam len cez displeje. Myslel som si, že mobilné telefóny a sociálne siete na Slovensku pohltili bežnú komunikáciu, v porovnaní s Čínou je to však odvar. Tam je to extrém.

V metre nestretnete ľudí, ktorí by sa rozprávali, všetci čumia do mobilov, v reštauráciách to isté – sedí tam celá partia a každý je vlastne sám so svojím mobilom. Dokonca tak prebieha aj rande – stretnú sa chalan s babou a obaja si ťukajú svoje.

To už nehovorím o tom, že každý má pri sebe minimálne dva telefóny a k tomu ešte záložnú batériu. Číňania sú pritom neskutoční hráči. Všetci neustále „drvili“ hry – strieľačky. Jeden pár v metre dokonca hral spolu cez sieť tú istú hru.

Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado

Poďme na pozitíva. Potešilo vás, že Číňania v práci nerobia žiadne veľké workšopy a zbytočné porady, ale všetko riešia rýchlo a rozhodne.

V tomto sú „makači“, klobúk dole. Nové linky metra, diaľnice aj cesty tam vznikali v priebehu týždňov. Samotné mesto Wuhan používa slogan – Different every day.

Keď som si ešte doma pozeral na internete mapy oblasti, kde budeme bývať, na mieste som tú zónu vôbec nespoznal. Všetko sa v priebehu jediného roka totálne zmenilo – pribudli cesty, križovatky, chodníky, semafory.

Mimoriadne veľa tam investujú do výsadby stromov, kvetov, trávnikov. Keď stavajú most alebo obchvat, okamžite tam robia aj cyklotrasy, vysádzajú stromy a trávu. Keď je veľké teplo, neustále to polievajú a pridávajú rastlinám aj špeciálnu výživu, aby nevyschli.

Kvetináčmi boli ovešané ešte aj diaľničné piliere, ľudia ich chodievali polievať, aby prežili. Všetko toto sú veci, ktoré u nás nevidieť, veď my nevieme dokončiť ani len diaľnicu do Košíc.

U nás som to nikdy nevidel, ale vo Wuhane po daždi ihneď nabehli do ulíc pracovníci a zametali vodu, prípadne hrabali popadané lístie. Prišlo mi to zvláštne, lebo na druhý deň napadalo ďalšie. Takto však umelo zabezpečujú ľuďom prácu najmä z vidieka, alebo tým, čo majú nízke dôchodky.

Nadšený ste boli z tamojších vlakov.

Z Wuhanu do Šanghaja, čo je trasa okolo 890 kilometrov, prejdete za štyri hodiny, pričom vo vlaku je servis ako v lietadle. Vlaky sú tiché, pohodlné, čisté a rýchle. A najmä nové. Za trasu 900 kilometrov zaplatíte len 40 eur.

Zo Šanghaja do Pekingu je 1200 alebo 1300 kilometrov. Boli sme tam za päť hodín. Samozrejme, sú tam aj pomalšie a lacnejšie vlaky. Aj tie ich najpomalšie by však na Slovensku boli najrýchlejšie.

Fungujú tam aj taxislužby ako Uber a jemu podobná služba Didi.

Didi je čistá čínska kópia Uberu, veď Číňania skopírujú úplne všetko. Tieto služby sú lacné. Pri klasickom taxíku som za 50 kilometrov z letiska na apartmán platil 20 eur…

Čiže ako za tri kilometre z bratislavskej Hlavnej stanice na Nivy.

Presne tak. Keby sme však použili Didi, vyšlo by to na 10 eur. Ešte lepšou alternatívou sú zdieľané elektrické autá. Stoja asi tri eurá na hodinu. Oskenujete QR kód, auto sa odomkne a môžete jazdiť. Necháte ho, kde chcete, tam si ho vezme niekto iný.

Michal Dado s kolegami v práci. Foto – archív M. D.
Michal Dado s kolegyňami a kolegom po práci. Foto – archív M. D.

Je tam bežné, že vás čínsky kolega pozve k sebe domov či na pivo ako u nás?

Áno, volali ma neustále, bolo to milé. Robím vo francúzskej automobilke a u francúzskych kolegov je pozvánka k nim domov prakticky nepredstaviteľná. Číňania ma na obed a večeru do reštaurácie volali ešte aj v deň nášho odletu do Vietnamu, dokonca boli ochotní zaviezť ma na letisko. Číňania sú super ľudia, len ich treba spoznať a akceptovať ich kultúrne zvyky, ktoré náš šokujú.

Raz sme boli na juhu Číny a šéf hotela sa nás pýtal, či máme radi pivo. Cez deň sme šli na výlet a večer nás už čakal s tromi kamarátmi, aby sme si vypili. Čínski kolegovia ma už predtým varovali, aby som pri pití vždy povedal „na zdravie“, nikdy nie formulku „gambei“. To totiž znamená, že idete do dna a na ex.

Zamachroval som, vykríkol som „gambei“ a prvé pivo som musel vypiť na ex. Lenže tým to nekončilo, okamžite prišlo druhé a ďalšie. Priateľka ma ťahala preč, aby som sa neopil, lenže nie je nič horšie, ako keď len tak odídete od stola. Domáceho tým urazíte. Výsledkom bolo, že na druhý deň sa nám už majiteľ hotela ledva pozdravil.

Mohli ste sa s kolegami z Číny baviť o tamojšej politike, o porušovaní ľudských práv?

Radšej som to nevyťahoval, neodporúčali nám to. Pravdou je, že najmä mladí kolegovia sa ma už na začiatku pýtali, v akej strane som na Slovensku, a či práve v komunistickej. Odpovedal som, že v žiadnej, nevideli v tom problém.

Mal som dokonca pocit, že svoje vlastné členstvo v strane vnímajú ako životný štýl.  V práci aj mali kadejaké mítingy, chodili tam, ale nejako to neprežívali. Faktom je, že do detailov sa pri debatách o politike nejde. Akceptujú stav, ktorý tam je.

Spomínali ste, že stúpla životná úroveň strednej vrstvy. Koľko zarába?

V porovnaní s nákladmi, ktoré má, naozaj slušne. Kolegyne na mojej úrovni si kupovali luxusné kabelky za 2500 eur. U nás doma nepredstaviteľné. Dokonca chodia na dovolenky do Paríža, kde nakúpia, o čo je záujem, doma si prihodia maržu a predajú to ďalej. Bežne sa stravovali v dobrých reštauráciách, až som mal pocit, že doma ani nevaria.

Automobilka Dongfeng, kde som pracoval, prispievala zamestnancom na kúpu nového auta až do výšky 40 percent. Robotníci v našom závode zarábali okolo 5000 jüanov, čo je asi 600 eur. Stále však treba pripomínať, že my sme boli vo veľkomeste, kde sú platy oveľa lepšie ako na poľnohospodárskom vidieku.

Prekvapilo ma, že v obrovskom meste ako Wuhan som ani raz nevidel ľudí bez domova. V Trnave pred Tescom je ich plno, tam nie sú žiadni. Otázne je, či ich len niekde neodpratávajú, aby neboli na očiach, alebo skutočne neexistujú, lebo v danom meste je taký prebytok ponuky práce, že musia dovážať aj ľudí z vidieka.

Zarazilo vás, že tam takmer všetky skútre a mopedy fungujú na elektriku, nie na benzín. A tiež to, že verejné osvetlenie mesta fungovalo na solárne panely alebo na veterné vrtule.

Buď je pod mrakom a fúka, alebo svieti slnko, takže to má logiku. Kam sa na to hrabe Slovensko? Pritom by to malo byť normálne.

Keď sme teraz prišli do Vietnamu, ostali sme v šoku, lebo zrazu sú všetky skútre a mopedy na benzín, čo je neskutočný smrad. Vo Wuhane už benzínový skúter hádam ani nekúpite. Je to zábava a zároveň nebezpečné, lebo nepočujete žiadny zvuk, len zrazu spoza vás vyletí moped.

U nás je čínske oblečenie synonymom šmejdov z Miletičky. Ako je to tam?

Originálne značkové veci tam stoja viac ako u nás, lebo je na ne zavedená zvláštna daň. Tenisky Adidas stáli od 100 eur vyššie. Jasné, že sme našli aj uličku, ktorá sa dá označiť za ekvivalent Miletičky, a tak sme ju aj volali. Tam boli „fejkové“ značkové tenisky za 10 eur.

Napodobeniny pritom boli urobené tak kvalitne, že sa nedali rozoznať od originálu. Až sa obávam, či tam nenakupujú aj slovenskí predajcovia. Mal som v rukách adidasky originál aj „fejk“, nenašiel som v nich rozdiel. Šialené.

Je čínske pivo pitné?

Mne veľmi chutilo, najmä Tsing tao, stálo okolo 50 až 60 centov. Ponúkali tam asi tridsať značiek.

V Číne sa údajne nedáva prepitné, vraj to obsluhu uráža. Vyskúšali ste to?

Hoci nás pred tým varovali, zámerne sme to v jednom podniku vyskúšali. Zaplatili sme, nechali drobné a odišli do iného podniku. Servírka za nami bežala až tam. Vravela, že sme si zabudli peniaze. Argumentovali sme, že nie, že sú jej, ale nedala sa, museli sme si ich vziať späť. Človek sa cítil až previnilo. Úplne odlišné od Slovenska, kde sa tringelt očakáva pomaly vopred a aj za otrasné služby.

Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado
Foto – Michal Dado

Je pravda, že ľudia sa tam takmer neopaľujú?

Jasné, odmietajú to. Číňania chodia na pláž najskôr okolo štvrtej až piatej poobede, dovtedy sú skrytí v apartmánoch. Opálené telo je pre nich jednak znakom chudoby – roľníka, spodiny, ktorá celé dni drie na roli, jednak sa boja chorôb ako rakovina. Pred slnkom sa chránia dospelí aj deti, na slnku dokonca nosia zvláštne návleky podobné neoprénu.

Vnímali vás tam ako cudzinca?

Prvé dva mesiace som sa cítil strašne. Bolo to podobné, ako keby prišiel černoch či moslim do skinheadskej krčmy v Banskej Bystrici. Ľudia na mňa zazerali, ani jeden sa neusmial, a čo bolo najhoršie, nikdy neuhli pohľadom, ani keď vnímali, že som si to všimol.

Radšej som preto v metre pozeral do zeme a neskôr som na hlavu pridal šiltovku, nech mi nie je vidieť do tváre. Raz na nás takto bez prestávky pozerala celá rodina v reštaurácii. Nemali sme šikmé oči, tak nás brali ako exotov. Mali sme z toho zmiešané pocity.

Na juhu Číny, v Pekingu na námestí Nebeského pokoja alebo pri Čínskom múre to bolo úplne inak – tam sa s nami chceli domáci fotografovať ako s rockovými hviezdami. Mal som pocit, akoby videli Európana prvýkrát, pritom práve na týchto miestach ich bolo veľa.

Deti do desať rokov údajne vedia po anglicky lepšie ako ich rodičia.

Jednoznačne. Nová generácia Číňanov vkladá do angličtiny veľa peňazí, lebo chce, aby ju deti ovládali čo najlepšie. V praxi to už aj vidieť, malé decká „spíkujú“ fakt skvele. Čína je inak výbornou pracovnou destináciou pre tých, čo majú angličtinu ako rodný jazyk.

Priateľka našla vo Wuhane inzerát, kde im za výučbu angličtiny ponúkali od 1600 do 2600 eur mesačne v čistom, pričom im hradili aj bývanie a cestu do práce a z práce. Jej spolužiak takto v Číne vyučuje už druhý rok.

Vraj ste v Číne mali problémy so svojimi platobnými kartami. Je to pravda?

Bol to šok. Cez webový portál, ktorý bol uvedený a linkovaný na stránke ministerstva zahraničných vecí, som si objednával víza do Vietnamu. Urobil som dve platby po sebe – jedny víza pre mňa, druhé pre priateľku. O chvíľu mi pípla esemeska, že karta je zablokovaná.

V banke mi najskôr nechceli povedať príčinu, nakoniec priznali, že to brali ako podozrivú transakciu, keďže platba šla cez vietnamský portál. Nakoniec mi kartu chceli odblokovať len na moje vlastné riziko, a tak som si radšej nechal poslať novú.

Mal som vážny strach, že nestihne prísť pred naším decembrovým odchodom do Vietnamu. Všetky rezervácie ubytovania sme tam totiž mali hlásené na číslo blokovanej karty. Keby neprišla náhrada, máme problém. Našťastie, karta prišla o šesť dní.

Banka vás teda chránila pre vybielením účtu niekým cudzím, čo je dobré, nie?

Nie, lebo logika hovorí, že mi z banky najskôr zavolajú, či som naozaj platil ja a či vôbec majú kartu zablokovať. Lenže oni najskôr kartu zablokujú a pošlú esemesku. Platba pritom šla cez oficiálny portál vietnamského veľvyslanectva.

Predstavte si, že by som nemal aj druhú kartu. Ďaleko od domova by som ostal úplne bez peňazí. Ďalšia vec – v banke som mal aktivovanú hlasovú biometriu, tá však nefungovala. Ako sa má vtedy človek identifikovať? Nemať druhú kartu a čítačku, som nahratý.

S bankou ste mali viac problémov.

Prekvapilo ma to, lebo ešte pred cestou do Číny som šiel na Slovensku do banky za osobným bankárom. Upozornil som ho, kde budem najbližší polrok, že tam budem vyberať peniaze, a napriek tomu mi hneď pri prvom výbere volali, či som fakt v Číne a či som vyberal z bankomatu.

Predstavte si, že by som si vtedy telefón zabudol v hoteli, alebo ho mal vybitý. Keby sa mi nedovolali, rovno mi zablokujú kartu. Takto mi volali možno trikrát. Moja rada – bez aspoň dvoch kariet do ďalekej cudziny nikdy necestujte.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie