Denník N

Podcast: Jozef Tiso nezachránil 35-tisíc Židov

Deti stoja za ostnatým drôtom v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime tesne po tom, ako tábor oslobodili sovietske jednotky (január 1945). Foto: ARCHÍV TASR/AP
Deti stoja za ostnatým drôtom v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime tesne po tom, ako tábor oslobodili sovietske jednotky (január 1945). Foto: ARCHÍV TASR/AP

Je to len výhovorka, že slovenskí politici o vraždení nevedeli a ku všetkému ich donútili Nemci.

Podcasty nájdete na: Apple podcasty – Spotify – Podbean – Amazon Alexa – RSS


Obhajcovia prezidenta Jozefa Tisa hovoria, že zachránil až 35-tisíc Židov. Nie je to pravda. Ak by ich však naozaj aj zachraňoval, zachraňoval by ich sám pred sebou. Bol to on, kto svojimi rečami a autoritou vytvoril atmosféru, ktorá k deportáciám a vyvraždeniu slovenských Židov viedla.

Najznámejší z takýchto prejavov zaznel v auguste 1942 v Holíči, keď už zo Slovenska násilím odvliekli desaťtisíce Židov a časť Slovákov to poburovalo: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život.“

Seriózni historici tvrdia, že Tiso udelil osemsto až tisíc výnimiek. Tisov úrad pritom dostal až 20-tisíc žiadostí. Drvivú väčšinu odmietol, ďalšie našťastie vydávali iné štátne inštitúcie.

Tisov režim Židom odobral občianske, ľudské a majetkové práva a až potom dočasne umožnil časti obetí uniknúť pred jeho vlastnými represiami. Aj to zväčša preto, že boli vo svojich funkciách nenahraditeľní. Navyše, výnimky neboli zadarmo. Na ich udeľovanie existoval oficiálny cenník.

Pravdou nie je ani to, že režim pred osudom Židov nevystríhali. Neexistuje síce dôkaz, že by o ich vraždení vopred vedeli, ale opakovane ignorovali napríklad varovania z Vatikánu.

Neobstojí ani výhovorka, že režim bol presvedčený o tom, že Židov posielal na prácu. Deportoval totiž aj mentálne a telesne postihnutých či inak dlhodobo chorých ľudí, pri ktorých bolo jasné, že pracovať nebudú.

Napriek tomu pretrváva legenda, že preživší židia vraj odhalili Tisovi pamätnú tabuľu v Jeruzaleme. Alebo, že ho rabíni v roku 1942 prosili, aby sa nevzdal funkcie. V skutočnosti mu židovskí rabíni pred začiatkom deportácií na jar toho istého roka napísali emotívne memorandum, ktoré ignoroval: „Vo svojom zúfalstve dovolávame sa Vás, Pán prezident republiky, ako najvyššieho sudcu v štáte, plne presvedčení, že uznávate ešte vyššieho sudcu nad sebou. Ako služobníci Boží prosíme Vás pokorne, v najhlbšej núdzi, dožičte sluchu hlasu Božiemu a pomôžte nám v našom najväčšom nešťastí. Veď všetkých nás stvoril jeden Boh a pred jedným Bohom budeme sa raz zodpovedať. Zľutujte sa nad nami a našimi rodinami, ženami a mužmi, starcami a deťmi, čo v núdzi a v slzách spoločne prosia Boha na nebesiach o pomoc a dúfajúc v Jeho milosť skladajú svoj osud do Vašich rúk. Pán prezident, ako kňaza a služobníka Božieho Vás snažne prosíme, vypočujte tento hlas, hlas osemdesiat tisíc nešťastníkov, čo sa chvejú o život svoj a o život svojich najdrahších.”

Rabín Armin Frieder na rozdiel od svojej manželky či dcéry vojnu prežil a o stretnutí s Tisom na jeho fare napísal: „Myslel som, že pri čítaní týchto slov, napísaných od srdca, aj bezcitný človek bude dojatý. Avšak, odchádzajúc od prezidenta, som nemal pocit, že by ho moje slová dojali, alebo pohli k nejakej zmene.“

Slovenské mýty

Teraz najčítanejšie